Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Kto (nie) je pápež Benedikt XVI.

Číslo 2/2005 · Jozef Haľko · Čítanosť článku: 4292
 

Skúsenosti novinárov z posledných týždňov prezrádzajú, že z hľadiska žurnalistického pokrytia niet azda náročnejšej udalosti než práve voľba nového pápeža. Keď sa totiž kardináli už počas predkonklávnych zasadaní rozhodli dodržiavať prísne informačné moratórium, pokračujúce ešte prísnejšou klauzúrou v Sixtínskej kaplnke, novinárom zostávali vlastne iba dve možnosti: korektne a s odstupom prijať nedostatok informácií ako realitu a komentáre postaviť na historických skúsenostiach a analýzach predchádzajúcich konkláve; alebo – žiaľ – na bezbrehých špekuláciách a dohadoch, ktoré svojou obsažnosťou často neprevyšovali hutnosť dymu, vystupujúceho z komína spomínanej kaplnky. Neuchopiteľný dym novinárskych úvah sa javil tým redší, čím viac zabúdali, že nekomentujú parlamentné zhromaždenie; a preto sú viac než pochybné všetky ich tvrdenia o akýchsi dvoch skupinách medzi kardinálmi: o „progresívnej“, ba dokonca „liberálnej“ na jednej strane, a potom onej povestne „konzervatívnej“ na strane druhej. Povedané inak – kým očakávať z najslávnejšieho komína dym čierny alebo biely bolo celkom oprávnené, aplikovať ľavo-pravú, čierno-bielu logiku na konkláve nebolo oprávnené ani najmenej. A predsa v tých dňoch denník SME očakával „búrlivú diskusiu medzi liberálnym a konzervatívnym táborom“, denník Pravda dokonca „konflikt konzervatívneho krídla s liberálnejším“. Obeťou umelej polarizácie zboru kardinálov sa stali dvaja z nich. Prvým bol veľký milánsky arcibiskup Carlo Maria Martini, ktorý dostal pomyselnú úlohu lídra takzvaného „progresívneho“ krídla. V danej názorovej klíme, silne formovanej aj liberálnymi médiami, to dokonca mohlo evokovať predstavu, akoby prípadný pápež Martini ihneď zrušil celibát, povolil ženám kňazstvo a zrevidoval pohľad Cirkvi na základné bioetické otázky. To bol, pochopiteľne, holý nezmysel, podobne ako predstava o dvoch jasne vyhranených antagonistických protistranách. Nielenže Martini stál a stojí plne na pozíciách Katolíckej cirkvi, ale aj celá dynamika vzťahov medzi kardinálmi funguje inak, než by si to niekto chcel predstavovať. Veď kedy a kde by vytvorili akési súperiace zoskupenia? A prečo by medzi nimi mala byť jednoznačne opozičná profilácia? Na základe čoho a s akým cieľom? Navyše, 80 percent kardinálov, až na malé výnimky, menoval predchádzajúci pápež, pričom rovnaké percento z nich má svoj pastoračný terén, kde ich postoje vyzrievajú v priamej skúsenostnej konfrontácii s problémami moderného človeka.Imaginárna polarizácia postavila proti Martinimu kardinála Ratzingera, ktorý vraj, – opäť podľa SME – „má za sebou veľkú skupinu konzervatívnych kardinálov“, lebo – ako to zas tvrdila Pravda – „je zástancom silno konzervatívnej línie“. Prečo sa verejnosti stále podsúva idea, že byť „konzervatívny“ je niečo naskrz negatívne? Dnes si to už povedzme priamo a proti prúdu: to je dobre, že bol zvolený konzervatívny kardinál! Svet, ktorého duchovná chrbtica hrozivo atrofuje, potrebuje naliehavo nejaký personálny vzťažný bod. Osobu, ktorá sa nehanbí priznať, že v sebe „konzervuje“ také hodnoty, ktoré sama uznáva a prijíma za nespochybniteľné. Ba práve prívlastok „konzervatívny“ sa javí ako nevyhnutný predpoklad troch základných a vnútorne prepojených východísk tohto nového pontifikátu: kontinuity, identity a dynamiky. „Kontinuita“ premosťuje minulosť s prítomnosťou, ukončený pontifikát so začínajúcim. Identita potom tvorí ich spoločnú, nemennú dimenziu. A dynamika všetko toto otvára pre zvládnutie čakaných i nečakaných výziev budúcnosti.

O kontinuite svedčila vlastne posledná rozlúčka s Jánom Pavlom II. Bola to nesporne najveľkolepejšia udalosť tretieho milénia, nielen v štatistickom zmysle slova. Jedným z prekvapení bola iste pohrebná homília dekana kardinálskeho zboru, Jozefa Ratzingera. Najmä pre tých, ktorí by ho aj naďalej radi vnímali cez kľúčovú dierku Kongregácie pre doktrínu viery. Kým totiž doteraz vystupoval skôr v situáciách, keď bolo treba obhajovať, zdôvodňovať či vysvetľovať pravdy katolíckej viery, zrazu ho milióny osôb počuli z pozície dosiaľ celkom nepoznanej: hovoril ako brat, ako kňaz, v hĺbke srdca vrúcny človek, plný úcty a obdivu voči práve zosnulému pontifexovi. A tak Ratzingerove slová len z iného hľadiska potvrdili správy, že Ján Pavol II. sa mu na smrteľnej posteli ešte raz poďakoval za všetku dobrú spoluprácu. Ratzinger potom počas pohrebnej homílie prerozprával Wojtylov život, viacnásobne opakujúc slová zmŕtvychvstalého Ježiša „nasleduj ma“ ako kľúč k pochopeniu jednotlivých fáz Wojtylovej životnej púte. Keď však dekan kardinálskeho zboru viackrát zopakoval svoje presvedčenie, že práve pochovávaný pápež už Cirkev „požehnáva z nebeského okna“, vznikol ešte iný dojem: že ono „poď za mnou“ Ratzinger akoby vnímal azda aj ako pozvanie zosnulého pontifexa, aby jeho nástupca so všetkou zodpovednosťou pokračoval v ceste, ktorú on svojím bezmála tridsaťročným pontifikátom predznačil.Kontinuita Ratzingerovho pontifikátu s predchádzajúcim je prepojená podstatne hlbšie, než len na rovine pozitívne ladených sympatií. Tie totiž vyjadrujú, že priority, prízvukované predchádzajúcim pápežom, zostanú v základných kontúrach zachované aj v budúcnosti. Musia zostať, lebo v hre je vlastne pravá identita každého katolíka jednotlivo, i Cirkvi ako celku. O tom hovoril Jozef Ratzinger v jednom málo známom príhovore, lebo vtedy, keď ho prednášal sa pozornosť médií sústredila na posledné poschodie Apoštolského paláca, kde agonizoval Ján Pavol II. Deň pred jeho smrťou sa Ratzinger nakrátko vzdialil z Ríma, aby v mestečku Subiaco, v kolíske západného mníšstva, prevzal od tamojšej nadácie „Život a rodina“ cenu svätého Benedikta, „za podporu života a rodiny v Európe“. Pri tej príležitosti Ratzinger v dodnes málo známom príhovore diagnostikoval stav modernej civilizácie. Po vymenovaní hlavných hrozieb, ako terorizmus, sebamanipulácia, chudoba a choroby, konštatoval, že „rast našich možností nekorešponduje s rastom našej mravnej sily,“ pričom túto „nerovnováhu medzi technickými možnosťami a mravnou silou“ označil za „najväčšiu hrozbu súčasnosti“. „Tento pohľad na stav sveta,“ pokračoval kardinál, „ústi aj do reflexie nad kresťanstvom, stojacim pri koreňoch Európy. Kým na jednej strane sa kresťanstvo najúčinnejšie rozvinulo práve v Európe, na strane druhej zostáva nezatajiteľné, že v tej istej Európe sa rodí kultúra radikálne protikresťanská, zameraná aj proti náboženským a morálnym tradíciám celého ľudstva.“ Potom sa Ratzinger zamyslel nad skutočnými motívmi odmietania akejkoľvek zmienky o Bohu: v skutočnosti nejde o ochranu dôstojnosti neveriacich a agnostikov, ale o pokus definitívne Boha zatlačiť z verejného života do subjektívnej sféry zvyškových kultúr minulosti. „Na prežitie potrebujeme korene,“ konštatoval kardinál, „nesmieme stratiť Boha spred očí, ak nechceme dopustiť, aby sa nezvratne spochybnila dôstojnosť človeka.“ Táto dôstojnosť môže pretrvať iba vo vedomí, že všetka skutočnosť závisí od viery vo stvoriteľskú prítomnosť Ducha, lebo „iba stvoriteľská múdrosť, ktorá sa naplno ukázala cez lásku ukrižovaného Boha, nám môže ukázať pravú cestu“. Túto reflexiu Ratzinger zhutnil do zmienky o identite členov Cirkvi, konkretizovanej ako „zodpovednosť Európana“. „Potrebujeme ľudí zahľadených priamo na Boha,“ pripomenul kardinál v závere „ktorí sa od neho učia skutočnej ľudskosti. ... Iba prostredníctvom osôb dotknutých Bohom sa Boh môže vrátiť k človekovi...“ Na rozdiel od Ratzingerovho vystúpenia v benediktínskom Subiacu, ktoré novinári z pochopiteľných príčin nezaznamenali, jeho homíliu krátko pred vstupom kardinálov do konkláve sledovali s najväčšou pozornosťou. Denník Pravda ho opäť zjednodušene komentoval ako „manifest konzervatívneho krídla“. V skutočnosti sa kardinál, proti logike predvolebných kortešačiek, v tom „momente veľkej zodpovednosti“ naplno, hlboko a jednoznačne identifikoval s tým, čo je pre každého veriaceho katolíka podstatné a neodmysliteľné. Varoval totiž pred detinsky zakrpatenou, nerozvinutou vierou. Definoval to slovami svätého Pavla, ktorý Efezanov povzbudzoval, „aby už neboli malými deťmi, ktorými sem-tam hádže a zmieta hocijaký vietor klamlivého ľudského učenia, ktorý podvodne strháva do bludu“. Pojem „klamlivých vetrov“ kardinál ukotvil do skúsenosti posledných desaťročí: „Koľko doktrinálnych povíchric,“ povedal, „sme spoznali v posledných desaťročiach, koľko ideologických prúdov, či myšlienkových módnych noviniek. Myšlienková lodička mnohých kresťanov, nezriedka vystavená poryvom týchto vĺn, bola pohadzovaná z extrému do extrému: od marxizmu k liberalizmu, až libertinizmu; od kolektivizmu k radikálnemu individualizmu; od ateizmu k bezbrehému náboženskému mysticizmu... Prežívať jasne definovanú vieru podľa Kréda Cirkvi,“ dodal kardinál, „je často onálepkované ako fundamentalizmus, kým relativistické oddanie sa kmásajúcim poryvom najrôznejších doktrín je prezentované ako jediný postoj na výške doby. Zakladá sa tak diktatúra relativizmu, ktorá, neuznávajúc nič za definitívne, predkladá ako základnú normu vlastné Ego a jeho vrtochy.“ A tak sa Ratzinger pred kardinálmi a celým svetom, naplno a bez obalu, prihlásil k jedinej norme, ktorou je Boží Syn a pravý človek. Dospelá, vyzretá viera sa nenechá strhávať módnymi vlnami posledných noviniek, lež zostáva hlboko ukotvená v priateľstve s Kristom. V priateľstve, ktoré charakterizuje plná dôvera, otvorené srdce, spoločenstvo vôle a napokon – život, prinášajúci skutočné ovocie. „V tejto hodine,“ zakončil Ratzinger svoju predkonklávnu homíliu, „naliehavo prosme Pána, aby nám po veľkom dare, ktorým bol pre nás pápež Ján Pavol II., daroval opäť pastiera podľa svojho srdca, ktorý nás povedie k poznaniu Krista, jeho lásky a k pravej radosti.“Denník SME vtedy, odvolávajúc sa na „analytikov“, napísal, že keby sa Ratzinger stal 265. pápežom, „Katolícka cirkev bude zahľadená skôr do minulosti a tradícií, ako do budúcnosti“. Do minulosti sa však nezahľadel Ratzinger a jeho Cirkev, ale bulvárne médiá, a to tým najhrubším spôsobom. V období Ratzingerovho zvolenia za pápeža sa totiž „vytasili“ s tvrdením, že spomínaný kardinál bol členom Hitlerjugend. Zabudli však dostatočne zdôrazniť, že vtedy v Nemecku iná alternatíva neexistovala, a že neskorší kardinál mal vtedy iba 14 rokov a po vstupe do seminára z organizácie vystúpil. Takýto druh osočenia mal pravdepodobne veľmi jasné zacielenie: postaviť proti novozvolenému pápežovi mienkotvorné autority svetového židovstva. Nielenže sa nič také nepodarilo, ale napriek všetkým zlomyseľným očakávaniam sa dali po voľbe práve zo židovskej strany zaznamenať prejavy spontánneho uspokojenia. „Izrael dnes uvítal zvolenie nového pápeža Benedikta XVI,“ oznamovala TASR, „ktorým sa stal nemecký kardinál Joseph Ratzinger, a vyjadril nádej, že nová hlava Rímskokatolíckej cirkvi sa zaviaže najmä bojovať proti antisemitizmu“. Potom „prominentný izraelský rabín označil nového pápeža za priateľa židovského národa“. „Minister zahraničných vecí vyjadruje nádej,“ uviedol izraelský minister zahraničných vecí Silvan Šalom, „že tento pápež, vzhľadom na jeho historické skúsenosti, bude obzvlášť zaviazaný nekompromisnému boju proti antisemitizmu“. A pápež Benedikt už aj dal jasne najavo, že v tomto zmysle chce pokračovať v šľapajách svojho predchodcu, a to rozhodnutím v rámci Svetových dní mládeže v Kolíne navštíviť tamojšiu synagógu, centrum najstaršej židovskej komunity v Nemecku, ktorej korene siahajú do IV. storočia. „Ide o mimoriadne dôležitú skutočnosť,“ komentoval izraelský vyslanec pri Svätej Stolici Oded Ben Hur, „ktorej sa skutočne veľmi tešíme.“ Stačilo teda len niekoľko málo týždňov, aby bolo stále zjavnejšie, že budeme svedkami veľmi dynamického pontifikátu: pri nadväzovaní dialógu aj s pravoslávnymi komunitami, pri plánovanom budovaní diplomatických kontaktov s ďalšími krajinami, ale predovšetkým, pri neúnavnom ohlasovaní Ježišovho Evanjelia. Je symbolické, že v predvečer smrti svojho predchodcu kardinál v spomínanom prejave konštatoval, že svätému Benediktovi sa podarilo zjednotiť sily, „z ktorých sa začal formovať nový svet“. Ak si po svojom zvolení vyvolil meno práve tohoto svätca, mal na to iste veľmi dobrý dôvod...

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.