Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Hlinka alebo Mináč?

Číslo 3/2007 · Vladimír Palko · Čítanosť článku: 3615
 

Ako vyzerá typické ďalšie vývojové štádium komunistu po krachu komunistickej ideológie? Predviedli nám to mnohí komunisti západoeurópski i tí zo sovietskeho bloku. Západoeurópski, napríklad talianski alebo francúzski, nám to predvádzali už pred rokom 1989, takí ako Aleksander Kwaśniewski, Peter Weiss, Gyula Horn, Péter Medgyessy, najnovšie Ferenc Gyurcsány a mnohí ďalší, až po roku 1989. Z komunistu sa stane ľavicový liberál. Menej bojuje proti súkromnému vlastníctvu, viac bojuje za potraty (napokon, v tomto len pokračuje v starej komunistickej politike), je za registrované partnerstvá, v podstate pokračuje v internacionalizme, zamiluje si nadnárodné organizácie (proti ktorým ako komunista bojoval, ale medzitým zistil, že v EÚ nájde všeličo dôverne známe z RVHP). Bojuje proti kresťanstvu, s médiami vychádza v zásade dobre.

Robert Fico nie je celkom z tohto cesta. Jeho cesta je iná. Je to cesta národného komunistu. S čistým ľavicovým liberalizmom by sa na Slovensku ďaleko nedostal. Preto je úspešnejší, ako bol Peter Weiss.

Niežeby v politike SMERu chýbali niektoré spomenuté liberálne prvky. Najprotikresťanskejší prejav, aký kedy zaznel v slovenskom parlamente v ponovembrovom období, predniesol v roku 2003 poslanec SMERu Kondrót, dnes na úctyhodnej pozícii predsedu jedného z výborov Národnej rady SR. Minister SMERu Valentovič predkladá novelu zákona, ktorá núti všetky nemocnice, aby robili potraty. V agende SMERu sú aj registrované partnerstvá.

Nie sú to však osobné témy samotného Fica. Jeho slovník nie je slovník internacionalistu. Kritizuje globalizáciu, hovorí, že v boji proti nej treba mať tú istú odvahu ako v SNP (čo je trochu absurdné prirovnanie – to treba zobrať do rúk samopaly?). Uctieva cyrilometodskú tradíciu, samozrejme, vyprázdnenú od akéhokoľvek kresťanského obsahu.

V tomto je Fico viac nástupcom Husáka a ostatných „buržoáznych nacionalistov“ ako trebárs Širokého či Lenárta. Husák a jeho kolegovia Clementis či Novomeský požívali vďaka svojmu väzneniu pražskými komunistami chýr bojovníkov za slovenskú vec.

Pravda, očami demokrata sa javí celý fenomén slovenského „buržoázneho nacionalizmu“ ako snaha slovenských komunistov emancipovať sa vo vzťahu ku komunistom pražským. Je otázne, nakoľko sa má takýto zápas pozerať slovenský kresťan štyridsať rokov prenasledovaný jednými i druhými. Ťažko môže ten zápas považovať za svoj vlastný.

Ťažko i preto, lebo celý tento národný komunizmus sa vyznačuje značným oportunizmom. Slovenskí komunisti sa neváhali v roku 1946 spájať s českými v snahe oklieštiť právomoci slovenských orgánov tzv. pražskými dohodami. Keď išlo o to poraziť nekomunistov, tak národ šiel bokom. Poraziť nekomunistov bolo potrebné aj v roku 1968, a tak Husák rád zohral úlohu kolaboranta č. 1 so sovietskymi okupantmi a zavŕšil kariéru funkciou prezidenta a najvyššou funkciou v KSČ. V jeho ére bola česko-slovenská federácia formálnou štruktúrou, v skutočnosti štát bol centrálne riadený komunistickou stranou. Skutočné národné postavy ako Andrej Hlinka boli z dejín vymazané, zakázaná bola slovenská zástava a slovenský znak. Hovoriť o Hlinkovi bolo propagáciou fašizmu. Pretože „komunizmus“ má absolútnu prednosť pred „národným“.

V tomto prostredí, v tieni hlavní sovietskych tankov, si dlhé roky hovel i Vladimír Mináč. Človek s nemalým talentom, ktorý desaťročia využíval na lámanie slovenskej chrbtice. Dnes nás z tabule osadenej na budove parlamentu učí, čo to je zvrchovanosť. Pritom za svoje postavenie vďačil uplatneniu Brežnevovej doktríny o obmedzenej zvrchovanosti (teda nezvrchovanosti) krajín socialistického tábora. Táto bola uplatnená komunistickými tankami, ktoré v auguste 1968 preliali krv desiatok Slovákov – príslušníkov národa, za ktorý Mináč horlil. Slovami, nie činmi.

Mimochodom, keď je reč o Mináčovi, jeho súčasné okaté vyzdvihnutie je ďalším kamienkom v mozaike poukazujúcej na roztváranie nožníc v hodnotení nacizmu a komunizmu. Nacizmus sa posudzuje stále prísnejšie, nad komunizmom sa stále viac privierajú oči. Mináč bol strojca slovenského komunizmu. Zároveň sa svojím surovým výpadom proti Solženicynovi v sedemdesiatych rokoch zaradil do radov popieračov zločinov komunizmu ešte horšieho razenia. Solženicyn demaskoval komunizmus leninský a stalinský s jeho miliónmi obetí. Popierať existenciu týchto obetí, čoho sa Mináč dopustil, je morálne na rovnakej úrovni ako popierať holokaust. Predstavme si dnes odhalenie tabule s citátom popierača holokaustu…

Ficov národný komunizmus sa bude tiež pohybovať viac v rovine symbolov a slov ako konkrétnych činov. Problém spočíva v neustálom presúvaní rozhodovacích kompetencií z členských štátov EÚ na EÚ, čo v závere môže z akejkoľvek zvrchovanosti urobiť len prázdnu škrupinu; Fica to vôbec nezaujíma. SMER v parlamente opätovne nepodporil deklaráciu o daňovej zvrchovanosti. Na tlačovej besede po stretnutí premiérov Višegrádskej štvorky dostal Fico otázku novinára na európsku ústavnú zmluvu. Fico odmietol odpovedať s tým, že to ľudí vôbec nezaujíma. Jarosłav Kaczyński, ktorý z textu zmluvy urobil i zásadnú vnútropolitickú tému v Poľsku a otázku zachovania poľskej suverenity, ohromene povedal: „S takouto argumentáciou som sa ešte nestretol.“

Pseudonárodný symbol Mináč sa ocitol v zaujímavej polarite so skutočným symbolom národnej politiky, ktorým je Andrej Hlinka. Uznanie Hlinkových zásluh zákonom presadzuje KDH a SNS pri príležitosti stého výročia černovskej tragédie. Ťažko si predstaviť rozdielnejšie postavy. Nekompromisný katolícky konzervatívny kňaz Hlinka a oportunistický predstaviteľ zbesilej utopickej revolúcie Mináč. Prvý bol väznený dvoma režimami, druhý prežil na výslní všetky etapy komunizmu; občas predstieral nesúhlas, ale komunizmus vždy podporil. Prvý povedal: „Neprestanem, kým zo Slovenska červeného neurobím Slovensko biele.“ Druhý farbil Slovensko na červeno celý život.

Keby na pôde parlamentu prebehol politický zápas o tieto dva symboly, pričom by boli postavené proti sebe, tento zápas by mohol vniesť do politiky jasno a mohol by pôsobiť očistne. Dokonca i v prípade, keby symbol Hlinka prehral so symbolom Mináč. Ale budú postavené proti sebe?

Podpredseda vlády Čaplovič zo Smeru naznačil, že Hlinka je hoden úcty. Minister kultúry Maďarič napísal do denníka SME článok v prospech uctenia Hlinku zákonom potom, čo zákon banalizoval komentátor Peter Schutz. Takéto postoje dvoch bývalých komunistov sú ohromujúce, ale treba si na to zvyknúť.

Nedá sa vylúčiť, že zákon o Hlinkových zásluhách podporia všetky tri vládne strany. Komunisti zo SMERu, Mečiar, ktorý v roku 1990 ako začínajúci premiér zakazoval ministrom z KDH zúčastniť sa na prvých slobodných Hlinkových oslavách, a SNS, ktorej podpredsedníčka Belousovová odhaľovala tabuľu s Mináčovým výrokom.

Preto sa nedá vylúčiť, že dôjde k veľkej syntéze. V postkomunistickej vláde sa oslava Hlinku bude snúbiť s oslavou Mináča. A potom to ešte len bude bahno.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.