Neutrálny kresťan, radikálny žid

Číslo 2/2007 · Anton Vydra · Čítanosť článku: 3605
 

Kupec benátsky (The Merchant of Venice, USA/Taliansko/Luxembursko/Veľká Británia, 2004, 138 min.) Réžia a scenár: Michael Radford, kamera: Benoît Delhomme, hudba: Jocelyn Pook.
Hrajú: Al Pacino, Jeremy Irons, Joseph Fiennes, Lynn Collins, Zuleikha Robinson, Kris Marshall.

Ten film nie je ani dobrý, ani zlý. Je neutrálny, a je neutrálny, ako sa len dá. Nikoho priveľmi nevzrušuje, nerozčúli, nezdvihne zo stoličky. Neskríkneme ani „fuj!“, ani „bravo!“. Chce byť na jednej strane návratom k pôvodnej predlohe zo Shakespeara, ale aj drobnou modifikáciou (miestami poplatnou politickej korektnosti, sociálnej cenzúre, ktorá neváha vyškrtať čokoľvek aj z textov klasikov). Film je to farbistý, priam rozprávkový. O dobrých ľuďoch, o zlostnom židovi Shylockovi a o množstve viac či menej zaujímavých postáv, ktoré dotvárajú komparz. Kresťanstvo je tu postavené, napokon podobne ako u Shakespeara, do ostrého kontrastu so židovstvom, hoci film situáciu vyhrocuje o čosi násilnejšie hneď v úvodnej scéne, ktorá dej zasadzuje do dobového kontextu. Mravokárny mních káže z gondoly a židia obchodujúci na benátskom Rialte ho ignorujú. Bude to teda film o vzťahu dvoch náboženstiev? Ktoré „zvíťazí“ v tomto súboji? Možno povedať, že ani jedno. Kým horlivý mních vyvoláva nedôveru v očiach diváka, ktorý s ním dnes bude len málo sympatizovať, Shylock pôsobí nesympaticky vtedy, keď drží svoju prekrásnu dcérušku zamknutú vo svojom dome. Tieto postoje sa nám dnes nepáčia, nemáme ich radi, lebo veď my sme tí tolerantní, ústretoví, „v pohode“. Ortodoxné kresťanstvo a židovstvo sú vo filme postavené do takého svetla, že nimi súčasný divák opovrhuje. Tým si akoby navzájom splácajú dlh a vyrovnávajú pozície nadradenosti a podradenosti. Kupca benátskeho možno tak trochu považovať za barometer sociálnej klímy. Je to hra, na ktorej sa výnimočným spôsobom prezentujú trendy spoločenského života. Počas nacizmu to bola výrazne antisemitská hra, neskôr bola zahraná v jazyku jidiš, aby rehabilitovala zlé postavenie židovstva v nacistickej interpretácii. Český shakespearológ Martin Hilský píše v úvode k svojmu prekladu Kupca benátskeho, že interpretácie vždy pridávajú k hre čosi, čo autor pôvodne nezamýšľal: „Ale tak to býva u Shakespeara vždy – naša doba, naša vlastná história, my sami prepožičiavame jeho hrám významy, ktoré v nich samotný Shakespeare a ani jeho súčasníci nemohli vidieť.“ Sme publikum, ktoré sa díva vždy zo svojej vlastnej perspektívy. Zameriavame sa predovšetkým na to, čo nás najväčšmi zaujme.

Sympatie diváka sa prebúdzajú pri postavách, ktoré sú tak trochu kresťanmi, ale vedia byť aj židmi, aj kýmkoľvek iným, keď ide o „vyššie“ záležitosti. Židovka Jessica sa rada nechá pokrstiť len preto, aby mohla opustiť otcov brloh a s radosťou sa vrhnúť do náručia milovaného Lorenza. Kresťania Antonio s Bassaniom neváhajú zájsť za Shylockom, ktorému predtým Antonio uštedril pohrdlivý pľuvanec do tváre; idú za ním len preto, aby od neho vymámili peniaze na, opäť, „vyššie“ ciele: na Bassaniovu cestu za podmanivou Portiou. Vyššie ciele sa tu spájajú s láskou, so zamilovaním. Antonio sa zrazu nezdráha prosíkať nenávideného Shylocka o pomoc, aby mal Bassanio za čo (a s čím) vycestovať. Dokonca prijíma úsmevnú podmienku, jedinú podmienku, že ak Shylockovi nevráti do určitej doby peniaze, nechá si ním vyrezať libru mäsa zo svojho vlastného tela. Ale nechcem prerozprávať dobre známy dej hry; tí, ktorí ho nepoznajú, majú príležitosť zoznámiť sa s ním. Zaujíma ma čosi iné: neutrálnosť.

Film sa vinie poruke mainstreamovej kultúre, ktorú výrazne zastupujú mladí herci (Joseph Fiennes, Lynn Collins, Zuleikha Robinson či Kris Marshall, ktorého silne britské črty tak trochu zápasia s postavou talianskeho bohéma Graziana). Všetci sú vo filme krásnymi mladými ľuďmi, prekypujúcimi dobrodružným životom a mladíckym šantením. Nik z nich nevyčnieva, nik nie je viac alebo menej odlišný od ostatných. Azda by sme to ešte tak mohli povedať o Josephovi Fiennesovi, už len kvôli tichej narážke na jeho účinkovanie v dvoch filmoch z alžbetínskej éry: Zamilovaný Shakespeare a Alžbeta (oba z roku 1998). Inak sú všetky tie postavy akoby jeden človek. To vytvára náznak kontrastu medzi starou (Al Pacino a Jeremy Irons) a mladou generáciou, hoci z tohto kontrastu neplynie konflikt. Dokonca medzi Bassaniom a Antoniom je naznačená už pomerne ošúchaná homosexuálna interpretácia ich vzájomného vzťahu. Ten náznak je dramaticky zvýraznený trochu nadbytočne, keďže Bassaniov zámer zjavne smeruje inam. Generačný kontrast je ostrejší v postave Shylocka, ale ani tu nie je priamym konfliktom medzi ním a jeho dcérou Jessicou, ktorá sa s ním ani v jednej scéne nepustí do otvoreného sporu. Jessica zmizne, vytratí sa bez slova z domu a v tom momente je o zápletke rozhodnuté. Shylock začne šalieť, no Jessica to už nepočuje; o otcovom šialenstve sa iba dozvedá. Medzi ňou a otcom sa rozprestiera more, dávny anglický symbol, ktorý mal Shakespeare vo veľkej úcte. Jej melancholický pohľad do diaľav morského horizontu v záverečnej scéne filmu len umocňuje túto predstavu a zrkadlí v sebe Antoniove obavy zo začiatku hry. Kým Antonio prestával veriť v návrat svojich lodí, zdá sa, že Jessica prestáva veriť vo svoj vlastný návrat nielen do domu svojho otca, ale aj k svojej viere. Je v cudzom prostredí a cíti sa v ňom bezpečnejšie než vo vlastnom.

Prsteň, s ktorým sa Jessica pohráva, keď jej pohľad smeruje za more, je zaujímavý nielen preto, že samotná Shakespearova hra sa končí lascívnymi narážkami na významové roviny slova „prsteň“ v alžbetínskej angličtine, ale vyvoláva spomienky na Shylockovu rastúcu nenávisť voči kresťanom, keď sa dopočuje (bola tá správa pravdivá, alebo si ju len niekto vymyslel ako podvrh?), že Jessica svoj prsteň predala. Čo všetko mohli tie slová znamenať pre zblázneného starca? V jeho bolesti sa mieša žiaľ nad strateným bohatstvom v podobe zlata so smútkom nad stratenou dcérou, ktorá dostala „dobrú“ výchovu. Dcéry a synovia niekedy jednoducho neplnia rodičovské sny.

Ale vrátim sa k spomínanej neutrálnosti. Predstava, že filmovú adaptáciu sleduje v kine hlúčik tínedžerov s pukancami a kokakolou v rukách (horribile dictu – zažil som to namojdušu aj počas Gibsonovho Umučenia Krista), mi napovedá, že Shylockov náboženský i otcovský radikalizmus vyznieva pre mladíkov smiešne. V čase, keď sa z nedostatku schopnosti rozlišovať hovorí o radikalizme, fundamentalizme a extrémizme ako o synonymách, ukazuje sa aj povaha zobrazovaných charakteristík inak než v období renesancie a baroka. Shylock zachádza do extrémistických pozícií, keď si žiada libru z Antoniovho vychudnutého kresťanského tela, a divák nad ním povrtí hlavou. Shylock je náboženský fundamentalista, ktorý uprednostňuje religiózny poriadok pred medziľudskými vzťahmi a odôvodňuje svoju pomstu právom plynúcim z náboženského presvedčenia. A divák opäť krúti hlavou. Shylock je radikálny a ortodoxný žid, ktorý sa pevne drží základov svojej viery a nie je ochotný nivelizovať svoje presvedčenia na základe náboženskej difúzie. A divák mu môže priam napľuť do tváre ako Antonio. Lebo divák sa naňho díva z času, ktorý radikálne postoje zneuznáva ako staromódne alebo – povedané paradoxom – radikálne ich odmieta, a to bez ohľadu na to, či sú to postoje židov, kresťanov alebo moslimov. Radfordov Kupec benátsky odzrkadľuje čosi dôležité z nášho sociálneho obrazu – nivelizáciu radikálnych postojov, záľubu v priemernosti a škodoradosť, keď víťazíme nad inými. Možno to Michael Radford vo svojom filme nezamýšľal zvýrazniť, ale čo na tom, dielo hovorí vlastnou rečou.

Jestvuje ešte čosi, čo ma na filme zaujalo – Al Pacinov nárek zbedačeného človeka, v ktorom sa kumuluje to, čo nazývame pomsta a hnev. Chudobný Bassanio a takmer ochudobnený Antonio opúšťajú na začiatku hry svoje náboženské presvedčenie, keď sa spolčujú so Shylockovou úžerou. Chudobný Shylock na konci hry svoje náboženské postoje radikalizuje, vytvára korene svojej viery tam, kde nie sú, a teda opúšťa vieru svojich otcov akoby z druhej strany. Radikalizmus sa naraz ukazuje v dvoch podobách: na jednej strane je to úcta ku koreňom, k tradícii a na druhej strane vytváranie nadbytku tradície, ktorá nepatrí k základom. Antickému pravidlu „ničoho priveľa“ možno rozumieť rozlične: napríklad spôsobom mainstreamového kultu, ktorý radšej nivelizuje zásadné postoje a škrtá konzervatívny prístup ako extrémistický, alebo iným spôsobom, ktorý upozorňuje na nadbytočné prejavy viery, ktoré odvádzajú pozornosť od toho podstatného. Radfordov film mi nepriamo pripomína, že aj kresťanstvo môže trpieť dvojakým neduhom. Aj kresťanstvo môže byť vychudnuté alebo obézne. Ak má byť zdravé, musí sa nachádzať kdesi v strede medzi týmito dvoma pólmi. Nie je v tom, čo som napísal, protirečenie? Bolo by ním iba vtedy, keby neutrálnosť bola tým istým, čo nazývame normálnosťou. Ale je to tak? Príliš vychudnutých zvyknú ľudia ľutovať, príliš obéznych sa štítia, neutrálnych si ani nevšimnú, ale len normálnych nenávidia. A preto je rozdiel medzi neutrálnym kresťanom a normálnym kresťanom. To, v čom je Radford neutrálny, by podľa môjho názoru Shakespeare stvárnil skôr ako normálnosť.

Autor je vysokoškolský pedagóg a redaktor časopisu www.ostium.sk.