Ženy v európskych dejinách

Číslo 2/2007 · Stanislav Janota · Čítanosť článku: 10080
 

Stano Janota tomu nedal názov

Gisela Bocková:
Ženy v evropských dĕjinách. Od středověku do současnosti
Nakladatelství Lidové noviny, Praha 2007

Táto 381 stranová esej podáva veľké množstvo faktografického materiálu; len menný register zahŕňa do 600 položiek, literatúra uvádza 55 európskych a medzinárodných porovnávacích publikácií a celkovo sa opiera o 223 publikácií.

Autorka sama v úvode zdôrazňuje, že v centre jej práce nestoja ženy či muži všeobecne, ale jav, ktorý charakterizujú európske dejiny, totiž debata o probléme, čím vlastne sú ženy, muži, pohlavia a ľudia vôbec. Autorka je profesorkou novovekých dejín na Berlínskej univerzite. Študovala vo Freiburgu, Breisgau, Berlíne, Paríži a Ríme. Prednášala v Essene, Berne, Bazileji, Florencii, Bielefelde a Budapešti. Profesionálne sa zaoberá novovekými dejinami západnej Európy, ľudskými právami, nacizmom, rasizmom, politickým a sociálnym myslením. Preto neprekvapuje, že prvá časť knihy, ktorá sa zaoberá stredovekom, predovšetkým jeho poslednými úsekmi, je pomerne najkratšia. Pohlavie sa v európskych dejinách vnímalo a vykladalo veľmi rozdielne, veľmi rôzne sa chápali zvláštnosti a vzťahy pohlaví. Celé stáročia sa viedli spory, často formou lamentácie či žaloby (qurelle) o tom, akí sú a čím sú ženy a muži, akí by mali a mohli byť. Takéto hlasy sa množili od počiatku renesancie v Taliansku, Francúzsku i Španielsku. Ešte viac sa rozmohli s rozvojom národných jazykov, objavením kníhtlače a zvládnutím techniky reprodukcie obrazov často ako nekonečný rad pamfletov. Muži tvorili protiženské texty (kárania, hanobenia žien, mizogýnie), ale aj spisy ženám naklonené (obrany, chvály, filogýnie). Ženské autorky sa stavali k ženám obvykle priaznivo.

Vo vrcholnom stredoveku Tomáš Akvinský trval na názore, že obe pohlavia sú rovnakým obrazom božím a sú teda rovnako schopné spásy, no zároveň zdôraznil vládu muža. Na prelome stredoveku a novoveku bola znovu položená i zodpovedaná otázka, čo je človek. Pre celú epochu mal určujúci význam spis Giovanniho Pica della Mirandolu O dôstojnosti človeka. V ranom novoveku vyšlo asi 1000 spisov (bez prekladov a reedícií) na túto tému; ďalšie nasledovali v 17. a 18. storočí. Spor pohlaví ovplyvnil kultúru raného novoveku pravdepodobne viac ako ktorékoľvek iné témy. V roku 1525 vydal Capra dielo O vznešenosti a dôstojnosti žien, jeden z prvých spisov tohto druhu, ktorý vyšiel v jazyku ľudu a bol prístupný aj ženám. Naproti tomu veľký rozruch vzbudzovala v roku 1595 v Nemecku vydaná publikácia Disputatio nova, provokujúca už úvodnou otázkou, či sú ženy ľuďmi, alebo nie. Provokovala predovšetkým tým, že na ňu dávala zápornú odpoveď. I táto kniha bola vydávaná v mnohých jazykoch a mnohých vydaniach až do 18. storočia, stále vyvolávajúc rozhorčenie, pobavenie, ale aj súhlas. Pre mnohých ľudí bol spor pohlaví len literárnym javom bez väčšieho významu, cvičením logiky, irónie, sarkazmu, paródie či paradoxu. Aj spis Či sú ženy ľuďmi či nie vznikol ako satira na novokrstencov (habánov).

V 18. storočí došlo k zmenám v životnom štýle. V politike toto storočie predstavovalo obdobie veľkých panovníčok. Otázka, či sú ženy ľuďmi, sa zmenila na otázku: „Sú ženy (ako) muži?“ Táto veta vzrušovala a stále vzrušuje ľudskú myseľ. Veľká popularita tohto sporu v ranom novoveku ukazuje, že bol neoddeliteľnou časťou vtedajšieho myslenia.

V priebehu stredoveku postupne vystupuje do popredia manželský pár a postave dobrej manželky. Autorka tu vidí tri podstatné faktory :

- Od 11. storočia cirkev presadzovala zásadu, že obaja partneri uzatvárajú manželstvo dobrovoľne. Utvrdzoval sa i stav manželstva ako sviatosti, a tým jeho nerozlučiteľnosť. Okolo roku 1200 sa v celej Európe ženy vydávali veľmi mladé (šľachtičné a mestské patricijky ako 13-ročné, vidiečanky ako 17-ročné) a brali si omnoho starších mužov. Nadradenosť mužov vyplývala aj z ich vekového rozdielu. Od polovice 14. storočia sa po morovej epidémii stav v časti západnej Európy zmenil, ženy sa vydávali staršie, a to tým staršie, čím boli nevesty chudobnejšie a čím bolo prostredie vidieckejšie. Objavil sa aj vysoký podiel celoživotne slobodných žien (západoeurópsky sobášny model). Ženy strávili manželský život zväčša tehotenstvom, napr. vydatá Florenťanka porodila priemerne 10 detí.

- Svadba predstavovala predovšetkým prevod peňazí a majetku. Veľká časť, možno väčšina žien rytierskeho stavu sa v rokoch 1000 – 1200 a meštianok až do roku 1500 vydávala za mužov z nižších vrstiev. To azda môže za literárny obraz hádavej a zatrpknutej manželky. Postupne rástlo veno potrebné na vydaj, ale takmer všade ženy stratili právo disponovať ním. Zostalo im však právo užívať ho ako vdovám. Dievčatá, ktorým otec nemohol dať žiadne veno, si naň sporili vlastnou prácou, čo veľmi oddialilo vek ich sobáša.

- Tretí faktor, ktorý podporil význam manželstva, bola rastúca nevyhnutnosť sobáša. Existencia mimo rodinu sa postupom času stávala pre ženu ekonomicky nemožnou. Okrem toho sa od 12. storočia tvoril nový vzťah medzi prácou a rodinou. Okrem predtým dominujúceho panského dvora sa rozšírili nové pracovné možnosti aj pre manželský pár. Zbaviť sa roboty na panskom dvore sa nemohlo podariť jednotlivcovi, či už mužovi, alebo žene, ale len celému páru, ktorý bol schopný pracovať pre trh. Ženy boli aj naďalej zodpovedné za prácu vo vnútri domu, ale prežitie mohol zaistiť len celý manželský pár spolu s ostatnými členmi rodiny. V neskorom stredoveku a ranom novoveku vznikol tak základ modernej rodiny ako nového usporiadania ekonomickej aktivity.

Uvedené prevratné zmeny a doba, ktorá priniesla i ďalšie premeny spoločnosti, viedli k tomu, že manželstvo sa stalo sociálnym, politickým i morálnym problémom. Posilnenie významu ženy zvýšením významu manželstva bol ekvilibristický akt plný vnútorného napätia. Dôvodom, prečo niektorí humanisti vo svojich prejavoch o dôstojnosti človeka vynechávajú dôstojnosť žien, je odmietanie manželského stavu. Humanisti opovrhujúci manželstvom odpovedali na starú mužskú otázku, či si má muž priviesť manželku, útokom na ženy, v ktorom hľadali oporu u klasikov.

Protestantské upevňovanie manželstva nadväzovalo na staršie svetské i náboženské reformné snahy, ktoré v tom čase našli uplatnenie i medzi katolíkmi. Katolícka reforma prevzala podstatné podnety z protestantského ideálu manželstva. V oboch táboroch malo manželstvo trojaký zmysel: rozmnožovanie, predchádzanie hriechu a vzájomné partnerstvo. Reformácia spočiatku propagovala rovnakú sexuálnu etiku pre obe pohlavia. Zdalo sa, že podporí dôstojnosť vydatej ženy, nakoniec však skončila tým, že podozrievala všeobecne všetky ženy, že sa oddávajú chlípnosti. Pre ženy to znamenalo stratu možnosti žiť v spoločenstve žien bez priameho dohľadu mužov. Niektoré kláštory boli rozpustené s použitím tvrdého násilia. Mnohé rehoľné sestry sa rozhodne bránili a proti novému učeniu sola fide obratne argumentovali: „Vieme, že kláštor nás nespasí, nemôže však našej spáse ani zabrániť.“ Sloboda vstupu do manželstva sa veľmi rýchlo zmenila na povinnosť manželstva.

V procese utvárania nového štátu prechádzalo manželské právo z pôsobnosti cirkvi na štát a z miestnych úradov na ústredné. Bolo to predovšetkým v protestantských štátoch. V katolíckych štátoch, predovšetkým vo Francúzsku, od 16. storočia zákony a súdne výroky úzko prepojovali rodinné a štátne štruktúry, manželské a dedičské záležitosti, ktoré prísne zregulovali a podriadili otcovskej autorite kráľa. Moc žien bola pre spisovateľov priam charakteristickým rysom francúzskeho starého režimu (ancien regime), v ktorom ženy nelegitímne mali veľký vplyv a korumpovali sami seba rovnako ako mužov, s ktorých vášňami sa pohrávali, a to napriek tomu – alebo azda práve preto –, že nemali žiadnu politickú existenciu.

S koncom 18. storočia končí i vláda veľkých panovníčok. Rousseau vo svojom projekte z r. 1758 píše: „Či vládne nad mužmi a ženami panovník alebo panovníčka, je celkom jedno, ak ju ľudia poslúchajú. V republike je však treba mužov.“ Francúzskej revolúcii predchádza neslýchaná udalosť: Ľudovít XVI. vyzval poddaných, aby slobodne predkladali sťažnosti. V zošitoch sťažností odovzdávaných poslancom zvoleným do generálnych stavov sa vyjadrovali tisíce žien. Žiadali hlavne zníženie cien chleba, mäsa a predovšetkým vína. V auguste 1789 boli zrušené feudálne dávky, roľníci sa neponáhľali s predajom úrody a napriek vysokým výnosom sa zrútilo zásobovanie Paríža. Nedostatok rešpektu takto prerástol v agresivitu. Dovtedy sa pri ľudových vzburách často chopili iniciatívy ženy, ale násilie prenechávali mužom. Začalo ťaženie viac než tisíc trhovkýň, rybáriek a manželiek remeselníkov na Versailles. Ženy sa uplatnili aj v ďalších fázach revolúcie. „Fúriám gilotíny“ sa začalo hovoriť tricoteuses – pletiarky: ženy z ľudu sedeli pri zasadaní Národného zhromaždenia a Revolučného tribunálu v radoch pre divákov s pletením v ruke a tlieskali gilotíne ako symbolu suverenity ľudu. Zásadnú zmenu pre ženu a rodinu v skutočnosti ale prinieslo zrovnoprávnenie všetkých detí, vrátane dievčat, v dedičskom práve v roku 1791. V ústave z toho istého roku bolo manželstvo charakterizované ako občianska zmluva a v roku 1792 zákonodarné zhromaždenie schválilo zákon o rozvode. Zmena dedičského práva viedla k „vojne medzi bratmi a sestrami“. Súdne procesy výrazne zasiahli do tradičnej rodinnej štruktúry, ktorá bola založená na súdržnosti rodinného majetku.

Veľkú časť kapitoly o Francúzskej revolúcii venuje autorka dielu Olympe de Gouges. Táto francúzska spisovateľka balansovala vo svojom diele medzi požiadavkou rovnosti práv a rôznosťou pohlaví. Žiadala, aby majetok v budúcnosti patril obom manželom spoločne, aby dedili nielen legálne, ale aj nemanželské deti, aby pri rozvode sa majetok delil a pri smrti jedného z manželov aby pripadla polovica deťom. Dielo pani Gouges sa stalo známym až 50 rokov po jej smrti.

Je zaujímavé sledovať úlohu a postavenie žien v ďalších fázach revolúcie. 18. septembra 1793 revolucionárky (pletiarky a rybárky) zbili starú ženu, ktorá nenosila revolučnú kokardu. Nato trhovkyne začali strhávať kokardy svojim protivníčkam. Nepokoje a šarvátky neprestávali a 28. októbra trhovkyne zaútočili na revolucionárky. O čo išlo? Kupujúce na trhu požadovali od parlamentu štátom regulované nízke ceny, trhovkyne boli proti, lebo takto nič nezarobili. Výsledkom bolo, že 30. októbra, tri dni pred popravou pani Gouges, zakázal Konvent všetky ženské spolky; spisovateľka bola popravená kvôli pamfletu Tri urny – čiže blaho vlasti od cestujúceho povetrím, v ktorom požadovala referendum, ktoré by rozhodlo medzi jednotnou a nedeliteľnou republikánskou vládou a medzi konštitučnou monarchiou s federatívnou formou vlády.

Revolúcia od začiatku útočila proti cirkvi. V októbri 1789 zrušila kláštorný sľub, o tri roky nato kongregácie, predovšetkým ženské inštitúcie s 55 tisíc členkami, ktoré zabezpečovali starostlivosť o chudobných a chorých. Ako konštatovala Germaine de Staël: „Francúzi nedokázali skĺbiť náboženstvo so slobodou.“ Kultúrna revolúcia vyvolala kolektívny odpor predovšetkým žien. Štyri roky od začiatku revolúcie kričali nábožensky motivované ženy: „Keď bol Boh, bol i chlieb.“ Odpor rástol v rokoch 1797 – 1799, keď štát opäť dal zavrieť kostoly. Ženy konali kolektívne, aby obhajovali záujmy svojich detí, rodín a obcí. Ich kolektívny a verejný odpor sa opieral o neformálne sociálne vzťahy vo vnútri dediny. Jedna zo žien vyhlásila: „Len náboženstvo nám môže dodať silu, aby sme vzdorovali všetkým pohromám tak dlhej revolúcie.“

Následný Napoleonov Code Civil z roku 1804 sa stal na dlhú dobu najuznávanejším zákonníkom upravujúcim rodinné vzťahy. Zvýraznil právomoc manžela a otca ako základ rodiny. Žena musela byť poslušná vo všetkom. Zákonník však zachoval dedičskú rovnosť všetkých zákonných detí. Podobné osvietenské zákonníky vydalo na prelome 18. a 19. storočia i Prusko a Rakúsko, v druhej polovici 19. storočia Taliansko a Španielsko.

Požiadavka politickej rovnosti žien ustúpila od začiatku 19. storočia vzdelávaniu, zárobkovej činnosti a nezávislosti žien v rámci rodiny aj mimo nej. Problém označovaný koncom 19. storočia ako „ženská otázka“ bol novým variantom otázky „Sú ženy ľuďmi?“. Išlo o charakter rodiny ako primárneho miesta žien. Domáca práca bola nevyhnutnou vo všetkých vrstvách a bola veľmi tvrdá. Viktoriánska doba priniesla striktné oddelenie pohlaví s vymedzením oddelených sfér pre mužov a ženy. Publikácie na tému, čo presne je ženská sféra, čo znamená rovnocennosť, vzájomné dopĺňanie sa, aké je postavenie ženy, sa často stávali bestsellermi. Už sa nehovorilo o tom, že žena je niečo menej, ale že je iná.

Žena má byť doma – tak sa pravidelne vyjadrovalo robotnícke hnutie, žiadajúce zakázať ženskú prácu v továrňach, kde sa pracovalo 12 až 16 hodín denne. Ženská práca v továrni bola plynulým pokračovaním procesu od predpriemyselného nákladníckeho systému cez prácu robotníčok v domácnosti počiatkom priemyselnej revolúcie až po postupný prechod na prácu v továrni. Tento proces sa vnímal ako kontinuálny, teda bez zásadných zlomov. Pritom vydaté ženy prispôsobovali svoju zárobkovú činnosť požiadavkám rodiny, nie naopak. Podstatným a najdôležitejším znakom priemyselnej revolúcie v Anglicku v rokoch 1780 – 1830 bolo využitie najlacnejšej práce žien a detí. Pre technikov definovali ekonómovia cieľ vývoja strojov tak, že ide buď o celkové nahradenie ľudskej práce, alebo o nahradenie mužskej práce ženskou a detskou. V tejto súvislosti najsmutnejšou kapitolou je nárast počtu opustených novorodencov v rokoch 1750 – 1900. Práca žien mimo domu vo veľkých mestách v spojení s politikou absolutistických vládcov, ktorá zasiahla do rodinnej sféry v Anglicku v druhej polovici 18. storočia, vo Francúzsku v 18. i 19. storočí, v Rakúsku za vláda Jozefa II., v Rusku za vlády cárovnej Kataríny, viedli k extenzívnemu nárastu detských domovov (sirotincov).

Agrárna revolúcia v Anglicku v 18. storočí spôsobila demografickú revolúciu (a spoločne viedli k priemyselnej revolúcii), čo spôsobilo zníženie veku pri uzatváraní sobáša, pokles počtu slobodných a pokles počtu detských úmrtí. Tieto faktory vyvolali výrazný populačný rast. Postupne sa menila životná úroveň. V prvej fáze industrializácie mal muž nízky plat a žena a deti ešte nižší. V druhej fáze industrializácie mužský plat výrazne stúpol, začal sa nazývať rodinným platom a časť žien znovu mohla pracovať v domácnosti. V Anglicku sa výrazný pokles percenta zamestnaných žien prejavil medzi rokmi 1850 – 1920.

Veľká francúzska revolúcia i revolúcie v r. 1848 v celej Európe presadzovali zákaz politického združovania žien. (J. d’Hericourtová: „Žena je ako národ, nechce už počuť o revolúciách, ktoré nás vedú do záhuby kvôli prospechu niekoľkých ctižiadostivých tárajov.“) Ženské hnutie napriek tomu napredovalo. Dobročinné ženské iniciatívy pôsobili hlavne ako neplatené sociálne a zdravotné služby, spravidla v prvom rade v náboženskom kontexte. Ale menili sa i zákony. V Anglicku v rokoch 1873 – 1925 sa zrovnoprávnilo postavenie matky a otca, v roku 1882 získali vydaté ženy právo na majetok a vlastný príjem. Vo Francúzsku získali ženy právo disponovať vlastným príjmom v roku 1907. V Nemecku sa zrušilo právo manžela zakázať manželke prijať prácu pred 50 rokmi, t. j. v roku 1957.

Začal sa budovať sociálny štát. V roku 1890 sa v Európe odporúča štvortýždňová materská dovolenka. V Nemecku a Rakúsku je aj platená, a to polovicou mzdy. Detské prídavky sa vo Francúzsku vyplácajú otcom rodín so 4 a viac deťmi od roku 1913. V tom čase sa zavádza aj nemocenské poistenie pre domácich zamestnancov. V protiklade k európskemu sociálnemu štátu v USA doteraz neexistuje materská dovolenka s náhradou mzdy.

Na rozdiel od ťažko nadobudnutých poznatkov politikov 30. rokov, od jasného povedomia dnešných odborníkov a politikov a od toho, čo už dávno tvrdil zdravý ženský rozum, sa mnohé feministky a zástancovia vyššej pôrodnosti stále domnievajú, že ženy rodia deti a vykonávajú domáce práce pre peniaze. V skutočnosti sa deti rodia a vychovávajú z celkom iných príčin a neexistuje žiadne štatistická korelácia medzi podporou matiek a plodnosťou. Bez ohľadu na úroveň materských a rodinných prídavkov klesla v celej Európe pôrodnosť a v roku 1995 bola všade pod úrovňou, ktorá zaručuje jednoduchú reprodukciu obyvateľstva Výrazne sa zvýšil počet rozvodov, pričom sobášnosť poklesla. Manželstvo je považované za miesto osobného naplnenia a vzájomnej pomoci. V hodnotovej stupnici je u mladých ľudí rodina až na 7. mieste, ale stále je ešte pred láskou.

Autor je lekár.