Korektne, protinábožensky
Číslo 2/2007 ·
·
Čítanosť článku: 3534
George M. Fredrickson:
Rasismus – Stručná historie
BB Art, Praha 2003
Kniha amerického autora Georgea Fredricksona, profesora zo Stanfordu, upúta témou aj obalom. Veď rasizmus predstavuje dnes nielen všeobecne odmietanú nelegitímnu a nehumánnu doktrínu. Rasizmus je dnes všade na Západe trestaný a vytesnený mimo zákon, a zároveň, žiaľ, stále považovaný za pretrvávajúci problém. Okrem rasizmu sa však čoraz viac jedným dychom hovorí aj o ďalších „rasistických“ prejavoch či rasizmus podnecujúcich javoch: netolerancii, xenofóbii či najnovšie tzv. „homofóbii“. A to už je radno zbystriť pozornosť. Kniha, na obálke ktorej je sugestívne zobrazená zovretá tmavá päsť s vytetovaným nápisom „hate“ (ang. nenávisť) na prstoch, ponúka dobrú príležitosť na malé zastavenie.
Autor prevažne historicky spracovaný text člení do troch kapitol. Ich názvy toho veľa napovedia. Prvá nesie nadpis „Náboženstvo a vznik rasizmu“, druhá „Nástup moderného rasizmu: belošská nadradenosť a antisemitizmus“ a napokon tretia „Vrchol a ústup: rasizmus v 20. storočí“. Okrem toho autor pridal politický záver pod označením epilógu a názvom „Rasizmus na úsvite 21. storočia“ a krátky dodatok o historických interpretáciách. Prirodzene, po knihe som siahol s dvoma otázkami. Po prvé, so záujmom, čo má náboženstvo s rasizmom spoločné, a po druhé, bez irónie, kde sú vlastne korene tejto nebezpečnej doktríny.
Fredrickson sklame. Nie je to síce Goldhagen, ktorý urobil z učenia Cirkvi arzenál antisemitizmu, ale nie je to ani poctivá historická práca. Autor si to totiž celé trochu zjednodušil. Rasizmus síce správne považuje za výlučne moderný fenomén, čo ho privedie k predchodcovi tejto modernej doktríny, k antisemitizmu, ani tu sa mu však do dejín ďaleko ísť nechcelo a vystačil si s kresťanským stredovekom. Samozrejme, s osobitým dôrazom na Španielsko.
Vznik antisemitizmu je zaujímavý problém, do istej miery opodstatnený aj z pohľadu skúmania rasizmu, hľadať ho však v stredoveku je veľký omyl. Napokon, už Gibbon sebe príznačným spôsobom „ospravedlnil“ existenciu antisemitizmu (a z rovnakých dôvodov aj neznášanlivosti voči kresťanstvu) v antike: do kontrastu postavil „všeobecnú znášanlivosť polyteizmu“ a „sektu ľudí, ktorí sa stránia okolitého sveta“, nárokujú si znalosť Božej pravdy a pohŕdajú bezbožnosťou a modlárstvom ostatných. Pre Gibbona to bola jasná správa: židia a kresťania si pogromy a nenávisť vypýtali sami, vlastnými postojmi a vlastnou vierou. Vedomie výlučnosti a dôraz na dodržiavanie prísnych pravidiel v kombinácii s uzavretosťou si na židoch všímal aj Paul Johnson a s nepomerne citlivejším jazykom formuloval svoje závery. Nie tak Fredrickson. Síce sa pohráva s vyjasnením si definícii a rozlišuje napr. náboženský fanatizmus, náboženskú netoleranciu, kulturalizmus (ako vedomie vlastnej kultúrnej nadradenosti), v praxi sa mu to však skôr premiešava.
Problém knihy by som, využijúc autorovo členenie, rozdelil do troch kapitol. Po prvé, problém s náboženstvom, osobitne s kresťanstvom. Fredrickson sa dopúšťa veľkého počtu zjednodušení, poloprávd a tvrdení mimo kontext, čoho dôsledkom je, že neznášanlivosť voči židom pokojne spojí s Kristom (s. 30 – 31), inak tiež židom, všakže. Svoje osobné preferencie ešte viac uvoľní, keď sa venuje Španielom, či už počas reconquisty, počas dobýjania Ameriky, alebo problémom s konverziou či ideológiou o čistej krvi, limpieza de sagre. Výsledný obraz je jednoduchý: neznášanlivosť, napriek iným tradíciám, je vlastná stredovekému kresťanstvu. Cirkevná nenávisť sa zmenila na rasovú nenávisť. Aby nepôsobil príliš extrémne, súčasne skritizuje úplne extrémistické názory, ktoré porovnávajú stredovekú Cirkev s nacistami, čo sa mu predsa len zdá „prehnané“.
Druhým problémom knihy je to, čo v nej chýba. Arthur de Gobineau sa dočká len dvoch krátkych odkazov, nič viac. Charles Darwin pre istotu ani jedného. Ako potom vystopuje autor zrod moderného rasizmu? Nuž, prirodzene, analýzou Ameriky. Zájde to až tak ďaleko, že tri štáty, tri rasistické režimy, ktorým venuje najviac pozornosti, sú pre neho: Americká republika, osobitne Juh s otroctvom, nacistické Nemecko a Južná Afrika po roku 1948 s apartheidom. Pravda, k metóde patrí veľa citovať, najmä dobové výroky, no a tiež voľne porovnávať. Obraz je potom vskutku bizarný.
Tretím problémom autora je jeho politická korektnosť. Dostaneme sa, samozrejme, na pôdu OSN, a teda k problému sionizmu. Islam a snaha o vyhladenie Izraela z mapy či zotročovanie kresťanov v moslimských krajinách autora nezaujíma, nie tak ako arabskí Palestínci a nové výzvy OSN. Žiaľ, či už sa venuje summitu v Durbane v roku 2001, alebo niečomu inému, zostáva v zajatí tak ohromujúcej politickej korektnosti, že mu to znemožňuje akúkoľvek dôveryhodnú analýzu či aspoň závery. Absolútnym vrcholom sú odkazy na netolerantnosť kresťanov bojujúcich za právo na život. V dobe terorizmu, ktorému sa v knihe, samozrejme, pozornosti nedostane (originál vyšiel v r. 2002), vskutku zaujímavá vášeň.
Zostávajú len dve otázky. Po prvé, prečo to vlastne autor nazýva dejinami? A po druhé, čím si vlastne kniha zaslúžila pozornosť vydavateľa?