Profil a profit Božích rozdielov

Číslo 2/2007 · Jozef Jančovič · Čítanosť článku: 4043
 

Všetci nadobúdame čoraz väčšmi dojem, že ešte prednedávnom nám minulosť pomáhala chápať prítomnosť. V čoraz zložitejšom svete, kde sú pred ľuďmi doslova neobmedzené možnosti a kde človek zotiera pozitívne rozdiely v stvorení, zostáva nám kresťanom tá druhá možnosť: chápať minulosť vo svetle prítomnosti. Z bodu, z ktorého vychádzame, bežne ešte nevieme, kam prídeme, no z bodu, do ktorého sme došli, možno vidieť prejdenú cestu. Súčasný kresťan, vedomý si historickej kontinuity, môže ako rak kráčať dozadu do minulosti z miesta, na ktorom sa nachádza. Pri tomto cúvaní do minulosti s očami uprenými na súčasnosť môže vidieť, prečo je náš svet dnes na tomto mieste. Pred dnešným svetom nie je vhodné zatvárať si oči alebo unikať do nereálneho sveta, veď beží náš čas a tu je naše miesto. Je tu o to potrebnejší postoj Ježišovho učeníka, o ktorom sám Ježiš hovorí, že „zo svojho pokladu [čo je v Matúšovi srdce – pozn. aut.] vyberá veci nové i staré“ (Mt 13,52), alebo inak povedané: s čistými očami Ježiša sa díva na staré zrejmé veci, akoby boli nové, až kým nespozoruje v nových veciach súčasného sveta zrejmosť, ktorú v sebe od nepamäti nesú.

Pozrime sa takto do minulosti veľmi známych kapitol Knihy Genezis 1 – 11 a v ich skrytej novosti vnímajme odkaz a aktualizujme si ho pre našu prítomnosť. Povaha týchto kapitol o začiatkoch ľudstva to umožňuje, pretože sú to dejiny o celých dejinách človeka, dokonca aj o budúcom harmonickom stave stvorenia (texty o nových nebesiach a novej zemi sa opierajú o Gn 1). To, čo tieto texty opisujú, že bolo, je i dnes a bude i neskôr. Svätopisci ich písali v optike Božej spásnej prítomnosti so zreteľom na stvoriteľskú minulosť. Ide v nich o symbolickú prorockú víziu, ktorá vnáša svetlo do počiatkov ľudskej existencie na náboženskej a teologickej rovine. Tieto prvé kapitoly z Genezis, ako hovoril Karl Rahner, majú povahu metahistorickej etiológie. Sú vysvetľujúcim podaním, ktoré prestupuje dejiny a teologicky interpretuje ľudský život, kde minulosť zachytená v textoch vystihuje následnú budúcnosť. Sú pravdivé v hlbokej teologickej výpovedi o Bohu a človekovi. Používajú dokonca aj prvky z mýtov iných národov, reinterpretované však vo svetle monoteistickej viery a praxe.(1)

Podobnosť tém a téma rozdielu v Genesis 1 – 11

V štruktúre celku Gn 1 – 11 nájdeme pozoruhodnú paralelnú štruktúru tém a genealógií. Čo Boh oddelí a vykoná pri stvorení v Gn 1, je systematicky zmenené v potope opísanej v Gn 6,5 – 9,17, kde sa oddelené chaotické vody spoja a ničia život. Spoločný týmto textom je ich kozmický kontext. Hriech Adamovho syna Kaina (4,1-16) a Noemovho syna Chama (9,18-28) je témou prvých správ z oboch rodín po stvorení (2,4 – 3,24) a po potope (6,5 – 9,17). Následné genealógie v Gn 4,17-23 a Gn 10 sú podobné v zameraní pohľadu na viac rodín. Rodokmeň v Gn 5 načrtne desať generácií od Adama po Noema (Noe je desiaty Adamov potomok) a skončí menami troch Noemových synov, podobne aj Gn 11,10-32 opíše desať generácií od Noema po Teracha a končí tromi synmi, kde Abrahám je desiaty potomok Noema. Text o manželstvách Božích synov a ľudských dcér (6,1-4) a príbeh o Babylonskej veži (11,1-9) opisujú súbežne ľudské spoločenstvá, ako zotierajú rozdiely medzi božským a ľudským svetom. Pozornosť sa ku koncu Gn 11 presúva v Semovom rodokmeni na neplodné manželstvo Abraháma a Sáry, čím predizraelské dejiny končia v situácii, keď títo manželia nemôžu splniť prvý Boží príkaz: „Ploďte a množte sa!“ Vzniká napätie, čo s tým Boh urobí.

Kategória zvolená pre tento príspevok, ktorá vysvetlí povahu mnohých otázok jedenástich kapitol o počiatkoch sveta a ľudstva, je kategória rozdielov. Dalo by sa povedať, že „rozdiel“ je tu čosi ako tertium comparationis (tretia „vec“ na porovnanie), čiže porovnávací prvok dvoch skutočností, Božej a ľudskej. Dnes, keď sú aj užitočné rozdiely rôznej povahy vnímané ako negatívne či neznesiteľné, nás úvodné hebrejsko-kresťanské Božie slovo učí v protiklade s vládnucimi trendmi, že za pozitívnymi rozdielmi vo svete stojí Boh. Človek má s nimi odjakživa ťažkosti, no súčasník, bažiaci po ich prekonaní väčšmi než jeho predkovia, ich jeden po druhom s predsudkami prehliada či zotiera v túžbe po nezdravej rovnosti a z pozície iluzórnej sebestačnosti. Negatívne rozdiely, ktoré Písmo zreteľne odmieta, zavádza do stvorenia nie Boh, ale druhý protagonista Biblie, človek. Toto napätie dobrých a zlých rozdielov, resp. potláčanie tých dobrých, kladie Písmo už do začiatku dejín. Ponúka popri tom reálnu možnosť rásť v pravej slobode a láske k Bohu, k ľuďom a k celému stvoreniu.

(In)formácia času, sveta a človeka

V ouvertúre do celej Biblie, v Gn 1, Boh pomocou odlišných slov v podobe príkazov vnáša do stvorenia bytostné rozdiely. Bez rozdielov by bol svet fádny, s nimi sa stane pestrým. Svet okolo nás je plný rozdielov. Písmo ich pripisuje Bohu a označuje ich za dobré, pretože presne zodpovedajú jeho slovu; v tejto zhode tkvie biblický význam pojmu dobrý (hebr. tóv). Takáto povaha stvorenia nás vyzýva tieto dobré rozdiely rešpektovať. Ak sme v harmónii s nimi, chováme sa dobre. Z rozdielov vpísaných do stvorenia sa tvorí poriadok stvorenia a z neho sa dá učiť umeniu správne žiť. Rozdiely sú viazané na stvorenia, no primárne sa týkajú samotného času, ktorý začal plynúť vďaka stvorenému svetlu. V rámci týždňa existujú viaceré dni, medzi ktorými sa odlišuje posledný siedmy deň: sobota je požehnaný a posvätený čas, ktorý v židovstve poznačovali kult i kultúra, čo kresťanstvo pozmenilo v duchu Ježišovej slobody, ktorý je Pánom aj nad sobotou, na kult a kultúru nedele. Najväčší rozdiel však vniesol Boh do sveta pri stvorení človeka, keď ho stvoril v odlišnosti od iných bytostí, síce v ten istý šiesty deň ako zvieratá, ale iba človek je na Boží obraz (resp. ako Božia socha) a je stvorený v dopĺňajúcej odlišnosti: ako muž a žena.(2) Dôležitosť témy Božieho obrazu sa zvýrazňuje i literárne, postavením kľúčového slova obraz do stredu koncentrickej básnickej figúry s tromi slovesami „stvoril“, doslova preloženej: „Stvoril Boh človeka na svoj obraz, na obraz Boha ho stvoril, ako muža a ženu ich stvoril.“

Záver tohto pokrokového výroku v staroveku kladie dôraz na bytostnú rovnocennosť a podobnosť muža a ženy. Popritom však žena zostáva telesne a psychicky odlišná od muža. A práve táto rozdielnosť záhadného pôvodu, keďže v Gn 2 počas tvorenia ženy človek spal, vyvolá v mužovi radosť zo ženy a príťažlivosť k nej. Prvé slová človeka v Biblii sú slová radosti muža nad privedenou ženou, ktorá je odlišná od neho. Muž sa teší z rozdielu, ktorý urobil Boh. Boh sám si praje popri bytostnej rovnocennosti i odlišnosť. V tejto odlišnosti a príťažlivosti k žene tkvie dôvod, prečo muž opustí najbližších ľudí, otca i matku. Rozdiel medzi mužom a ženou je teda „pôvodný, originálny“ a je zároveň všeobecný. Je symbolom všetkých rozdielov. Feministické a rodové štúdie sa budú na tieto texty dívať s podozrením ako na prekonané. Manželstvo muža a ženy je nutným výsledkom tohto pôvodného rozdielu v stvorení – dvakrát sa predpokladá manželstvo muža a ženy za základ pre rodinu: v slovách o plodení detí (1,27) a vo výroku o opustení rodičov a splynutí muža so ženou (2,24). Tento rozdiel je princípom vzájomnej túžby, ktorá vedie k manželskej jednote lásky (2,23-24).(3)

Neskoršie potlačenie rovnocennosti muža a ženy po hriechu ľudí je oznámené žene slovami: „… hoci budeš po mužovi túžiť, on bude vládnuť nad tebou.“ (3,16) Táto nadvláda muža nad ženou sa v negatívnom kontexte príbehu po hriechu dá chápať ako daň z hriechu. Ide o zlý rozdiel a nerovnováhu – útlak ženy v manželskej a sociálnej oblasti. Pre tvrdosť srdca, ako povedal Ježiš, bola neskôr v Mojžišovom zákone dokonca umožnená výnimka v podobe prepustenia ženy pomocou priepustného listu spísaného pred dvoma svedkami. Keďže táto prax diskriminovala ženy, Ježiš ju odmietol (Mk 10,1-12).

Dva solitéry v záhrade

Téma rozdielu nadobúda nové kontúry v perikope Gn 2 – 3 pri stromoch záhrady; dva z nich v strede záhrady sú odlišné od iných, ako dva solitéry v sade, súvisia so životom, no rozdielnym spôsobom: strom života pozitívne a strom poznania dobra a zla súvisí so životom negatívne – jedenie z neho prinesie totiž smrť. Boh nechal vyrásť a vykultivoval ako záhradník v záhrade oplývajúcej životom tento provokujúci rozdiel, ktorý treba rešpektovať, a človeka na to slovami upozornil. Ak bude tento rozdiel rešpektovať, bude žiť.(4) Toto predbežné oboznámenie človeka so stavom vecí je prejavom Božej spravodlivosti a dobroty. V Písme ako prvé zaznejú človekovi príkazy, vzápätí sa k nim pridružia oznamy. Prvé dva príkazy sú v Gn 1 o plodení detí (1,28a) a podmanení si zeme (1,28b). Následne zaznejú dva oznamy o potrave pre človeka a zvieratá. V téme potravy sa pokračuje aj v záhrade (2,16-17): človekovi po oznámení možnosti jesť zo všetkých stromov zaznie výslovný zákaz jesť zo stromu poznania dobra a zla, pričom je udaný aj dôvod zákazu – to všetko kvôli dobru človeka.

Povahu zakázaného stromu objasňuje veľa výkladov, ich množstvo je dôsledkom neistoty exegétov v tejto téme. Orientačne možno strom poznania dobra a zla pokladať aj na základe textu Ez 28,1-19 o kráľovi Týru, vyhostenom z Edenu, za strom múdrosti. Múdrosť biblický človek bez Boha nezíska, a ak ju získa bez Boha a proti jeho vôli, nie je to pravá múdrosť, ale pyšná sebestačnosť a vystatovačná múdrosť tohto sveta. Jedenie z tohto stromu umožní človekovi pokladať seba za výlučnú mieru dobra a zla. Omnoho závažnejší a istejší ako povaha zakázaného stromu je dôsledok jedenia plodov tohto stromu: prináša smrť. Rešpektovanie kľúčovej odlišnosti zakázaného stromu a Božieho slova o ňom zasa zabezpečí život. Príkaz sa tu ako častokrát v Písme viaže na to, čo nie je pre človeka ľahké a spontánne, inak by to Boh neprikazoval. Nie je vždy spontánne počúvať Boha a rešpektovať jeho zákaz, ako to nebude ľahké človekovi ani pri iných nariadeniach. Strom poznania dobra a zla v raji tajomne najviac vystihuje Boha, lebo po vysadení sa naň vzťahuje dokonca i Boží zákaz. Had, tajomný princíp zla v príbehu, sa dá tiež dobre pochopiť cez tému rozdielov.(5) Líši sa od iných zvierat, je ľstivejší, prekvapivo hovorí ako prvý v Písme o Bohu a jeho zákaze; niekto ho žartovne označil za prvého teológa, ak je teológia rečou o Bohu. Vo svojej klamlivej reči hovorí ako Boh tiež o strome a jedení, no miesi pravdu s nepravdou, zavádza ženu a ponúka jej tým falošný obraz o žiarlivom Bohu, odlišný od skutočnosti. On je ten, kto chce zmazať nastolený rozdiel medzi človekom a Bohom. Ak nebudú ľudia rešpektovať odlišnosť zakázaného stromu, nebude medzi nimi a Bohom žiadnej odlišnosti, budú ako Boh. Človekovi sa núka možnosť tento podozrivý rozdiel prekonať. Dynamika a psychológia prvotného hriechu v príbehu o páde ľudí má svoje postupné fázy: pokušenie (3,1-5), následné váhanie (6a), skutok (6b), hanba po hriechu (7-8) a uisťovanie o nevine (9.13).

Človek v záhrade neprijal svoj bytostný stav, je mu zaťažko byť odlišný od Boha a mať obmedzenú stvorenú slobodu. Neprijal poriadok vecí nastolený Bohom, ako ho bežne neprijímame pri každom hriechu, čo ide proti nám a proti iným. V tomto prvotnom hriechu a jeho dynamike je realistický vzorec všetkých našich hriešnych zlyhaní.

Dvaja na odchode zo záhrady

Prví ľudia sa napokon slobodne rozhodli zle a siahli po tom, čo vedie k ničote. Otázka, ako je to možné, že človek sa rozhoduje pre horšiu alternatívu a pre to, čo je proti nemu, je kľúčovou otázkou príbehu o raji. Falošný obraz o žiarlivom Bohu načrtnutý hadom urobil svoje. Odkazom príbehu pre náš unudený a sebestačný svet je výzva prijať konečne svoj stav Božieho stvorenia, ktoré Boh miluje a vyzýva v slobode sa rozhodnúť rešpektovať určité obmedzenia pre jeho dobro. Výzva príbehu sa vzťahuje aj na stále odstraňovanie nášho falošného či skresleného pohľadu na Boha, lebo život s falošnou predstavou Boha nie je skutočnou slobodou a životom, ale závislosťou na zasiatom klamstve, ktoré vedie k smrti, čiže ďaleko od Boha. Hriech prvých ľudí spočíva v príbehu na ilúzii sebestačnosti, v ktorej chce človek dosiahnuť Boha. Príbeh predkladá život s Bohom ako pozitívnu voľbu, v rámci ktorej človek získa odhodlanosť slobodne rešpektovať isté rozdiely a obmedzenia.

Prvý hriech je postavený na symbolike jedenia zakázaného ovocia. V prijímaní potravy splývame s niečím zvonka, pričom akoby zanikal rozdiel medzi človekom a potravou, ktorá sa stáva jeho súčasťou. Jesť znamená žiť a žije sa z toho, čo sa je. Tu je to jedenie niečoho, čo je Bohom zakázané. Niet pôsobivejšieho obrazu o prvotnom hriechu, ako je obraz jedenia. Človek sa cezeň úplne stotožňuje s protilátkou voči životu s Bohom. Takým jedením sa zrazu vnesie do stvorenia nesúlad a rozdiely. Neporiadok potlačil poriadok, disharmónia harmóniu. Muž sa už neteší z odlišnosti ženy, neteší sa z prítomnosti Boha, ale bojí sa ho a skrýva sa pred ním i pred ženou, ktorej sa hanbí. Obviní ju pred Bohom a žena vzápätí obviní hada. Hriechom sa rozbíjajú pôvodné vzťahy založené vo svojej podstate na odlišnostiach: ruší sa vzťah ľudí s Bohom, vzťah medzi mužom a ženou a dokonca aj ich vzťah s prírodou. Boh tieto narušené vzťahy a stav prehlasuje za už nastolené; netreba, aby vnášal niečo do stvorenia dodatočne. Ohlásená smrť, ktorú jedenie navodí, tu nadobúda podobu odlúčenia ľudí od Boha, autora všetkého života, a skonkretizuje sa v podobe vyhnania zo záhrady prekypujúcej životom, kde s ním býval človek v úzkom vzťahu. Ľudia musia opustiť záhradu a vzdialiť sa od Pána, aby živorili a prežívali zvyšok života poznačeného odlišným stavom vecí, z ktorého fyzická smrť môže byť paradoxne vyslobodením (3,19), alebo je dôsledkom duchovnej smrti. Táto druhá možnosť je v kontexte trestu pravdepodobnejšia.

Boh ako sudca skúma po hriechu stav vecí, pričom vyhlási tresty, ktoré sú konštatovaním odlišného stavu, a vykoná trest v podobe vylúčenia z raja. Boh tu nie je chladný a urazený, ale je Bohom, ktorý aj po zmene pomáha človekovi uvedomiť si rozdiel, zaujíma sa o neho. Keď mu po hriechu položí typickú sudcovskú otázku „Kde si?“, neznamená to, že potrebuje poznať miesto úkrytu – On ho pozná –, ale týmto jediným slovom (hebr. iba ajjeká) prvého dialógu s človekom prejaví záujem o hriechom poznačeného človeka, ktorého nechce ponechať v moci zla. Otázkou „Kde si?“ mu pomáha zistiť, ako mu je. Prísľub potomstva a potomka ženy v Gn 3,15 nastolí vo stvorení neskôr nový Boží víťazný rozdiel, ktorý obmedzí moc zla, a stav sa upraví v prospech človeka.(6) Tiež nové meno pre ženu – Eva (hebr. chavá – život) – je iskrou nádeje v kontexte predtým spomenutej smrti. Narýchlo urobené figové zástery Boh zamení za odlišné oblečenie, za tuniky z kože; pripravil ich z nevinných zvierat, cez ktoré Izraeliti neskôr odčiňovali svoje hriechy v chráme. Prekvapivo i zákaz prístupu k stromu života nepredstavuje ďalšiu novú žiarlivosť Boha, ktorá zamedzuje človekovi večný život, ale je to dobré riešenie pre človeka. Nebolo by určite dobré pre neho zostať naveky v tomto narušenom stave.

Roztáčanie špirály násilia

Téma rozdielov zarezonuje veľmi výrazne v nasledujúcej kapitole o Kainovi a Ábelovi. V úvode príbehu (4,1-4) sa spomenú až štyri rozdiely: je tu odlišnosť v pôvode (Kain starší, Ábel mladší), v zamestnaní (roľník, pastier), v type obety, no tú rozhodujúcu záverečnú odlišnosť spôsobí Pán, ktorý zhliadne na obetu Ábela, ktorá má oproti Kainovej známky vyššej kvality. Pre Kaina sa tento neúspech a neznesiteľný Boží rozdiel stane osudným. Hoci ho Boh vyzve, aby zvážil situáciu, v ktorej pre hnev stráca súdnosť, má si uvedomiť rozdiel (7: „ak robíš dobre…“, resp. „ak dobre nerobíš…“), aby ho hriech nepohltil. Tajomným miestom je miesto osobného rozhodnutia, od ktorého závisí dobro a zlo, spravodlivosť a násilie. Kainovo rozhodnutie pre násilný čin má vonkajšie motivácie, ale tieto nevedú osudovo k nespravodlivému skutku. Závisť a násilie sa rodia v srdci (porov. Mt 15,19). Záhadou slobody zostáva, prečo sa človek rozhoduje skôr pre zlo ako pre dobro. Kaina doslova ani Boh nezastavil, násilne brata zavraždí, aby smrťou seberovného brata zotrel neznesiteľný rozdiel. Odkaz príbehu je pre náš svet, v ktorom sa stupňuje individuálne a kolektívne násilie, aktuálny. Násilie sa rodí bežne z neznášanlivosti, z nezvládnutých vášní a z rozdielov a skutočností, ktoré sú pre človeka neznesiteľné. Jednotlivci i celé skupiny sa ako zelektrizované v tajnej dohode postavia proti tomu, kto je iný alebo robí inak, ako si to predstavujú oni, hoci neurobil nič zlé. Rozdiel, ani ten pozitívny, nepovažujú za prípustný.(7) Iba láska k dôstojnosti človeka, vzájomné rešpektovanie, dialóg a spolupráca na prekonávaní zlých rozdielov, popri prekonávaní zlých náklonností srdca, dokáže zastaviť hriech a špirálu násilia, na čo nás Písmo neustále upozorňuje. Hriech teraz rozbil aj vzťah medzi bratmi. Po bratovražde Boh paradoxne vraha nevyradí, ale ho poznačí, aby ho nik nezavraždil. Je to zmierlivý Boh, ktorý vie, že vražda po vražde by bol koniec oboch bratov, teraz však treba pomáhať životu. No siedmy Adamov potomok v Kainovej línii, Lamech, nie za vraždu, ale už len za utŕženú ranu vykoná až 77-násobnú pomstu. Človek spustil tragickú špirálu násilia, ktorá na vyšších úrovniach dosiahne rozmery, že mu ľudstvo podľahne totálne a záplavu sveta násilím vystrieda očistná záplava potopy.

Nová iniciatíva ľudí verzus potopa

Napriek tragickej Lamechovej piesni na konci Gn 4 svitá určitá nádej, tretí potomok Enos, Setov syn a Adamov vnuk (hebr. enóš – slabý človek), začne vzývať meno Pána. Adam sa nie cez Kaina, ale cez Setovu líniu teší zo synov na Boží obraz. Výrazný rozdiel sa viaže aj na siedmeho potomka Henocha, ktorý v živote kráčal s Pánom, je odlišný od ostatných, a preto si ho Pán vzal k sebe po relatívne krátkom živote (symbolických 365 rokov je najmenej v porovnaní s patriarchami pred potopou). Tento rozdiel v jeho živote sa podpíše aj na jeho konci. Život s Pánom na zemi mu zabezpečil prechod k nemu, ktorý sa udial v smrti. V kontraste k tomu sa šíriace násilie podpíše na konci ľudstva a všetkého živého v podobe biblickej potopy (Gn 6 – 9). Keďže násilie zaplavuje svet, vody zaplavia násilie, dôsledne sa naplní zákon odvety. Toto podanie je buď kompiláciou dvoch verzií, alebo bolo po babylonskom exile dotvorené. Inšpirovalo sa mezopotámskym eposom o Gilgamešovi, kde prežil potopu Utnapištim so ženou. Morálny akcent príbehu a opis udalostí po potope sú však v Biblii unikátne a sú v zhode s konštantným biblickým posolstvom. Násilie pramení vždy v srdciach ľudí, človek svojvoľne prekračuje hranice nastolené Bohom, čo je naznačené polygamnými zväzkami Božích synov s ľudskými dcérami (6,1-4). Boh spojí oddelené chaotické vody, tie vykonajú súd, zmyjú násilie usmrtením všetkého živého bez rozdielu. No v mori násilia existuje jeden rozdiel, Boh ho rešpektuje a to zachráni ľudstvo i prírodu – je to Noemova spravodlivosť a nábožnosť. Ľudské a duchovné kvality hrdinu sú vždy rozhodujúce. Po nich volá celé Písmo. Tento rozhodujúci postoj jedného zachráni svet. Bude to aj prípad Abraháma, Mojžiša, Pánovho služobníka, Panny Márie, ale najmä Ježiša.

Po potope Boh nastolí rozdiel, nový stravný režim a odlišný vzťah medzi človekom a zvieraťom (9,1-7). Predpokladá sa zabíjanie zvierat a tým sa násilie za určitých okolností akceptuje. Skaza ľudstva vnáša dvojznačný systém do stvorenia. Je dovolené zabíjať zvieratá, ale nesmie sa jesť krv (9,4), t. j. je dovolené zabiť na záchranu života (v sebaobrane a pre stravu), no človek nesmie túžiť vlastniť a „asimilovať“ život iného „tela“ (pomáha angl. nobody). Nový stravný režim symbolizuje aj moc danú človekovi potrestať vinníka, vraha podľa zákona odplaty v koncentrickom usporiadaní: „Kto preleje krv človeka, človekom bude jeho krv preliata, lebo na obraz Boha stvoril Boh človeka.“ (9,6)

Potopa je obrazom tvrdého súdu či nekompromisného Božieho trestu nad celým svetom. Po roku potopy (z údajov v Biblii spätne vieme, že trvala 364 dní, t. j. jeden slnečný rok) zavládol pokoj a Pán uzavrel so spravodlivým Noemom a so všetkým živým zmluvu, že už nikdy sa takýto trest nezopakuje. Boh sa zaväzuje konať ináč. Dúha je tu sugestívnym znamením prvej biblickej zmluvy s Noemom. Dúha má však nie človekovi, ale Bohu pripomenúť, keď ju uvidí, jeho nový postoj k svetu. V pozadí tohto antropomorfného obrazu, kde Boh zabúda a musí si spomenúť ako človek, cítiť Božie milosrdenstvo a z neho vyplývajúci nový paradoxný a odlišný postoj Boha k násiliu, ktoré budú ľudia konať aj po potope; Boh zrazu k nemu zaujíma akýsi zmierlivý postoj – akoby v ňom išiel proti predošlému obrazu rozhorčeného Boha, ktorý ľutoval, že stvoril človeka. Teraz volí trpezlivý postoj, nechce na svet vylievať svoj rozhorčený hnev a nebude trestať ľudstvo potopou za hriechy, ale bude slovami Knihy Múdrosti „priateľ života“ (Múd 11,26). Do budúcnosti zaznie prísľub Božej lásky k človekovi. V príbehu rezonuje láska Boha, ktorú zažil vyvolený národ pri ukončení babylonského zajatia. V príbehu zaznie prvé slovo Noema, ktorý bol dovtedy úplne ticho. Po hriechu syna vypovie kliatbu nad potomstvom Kanaánu, teda nad potomkom Chama; hriešnikova vina zasiahne jeho deti.(8) Po zlorečení zaznejú i dve Noemove požehnania nad Semom a Jafetom, ktoré sa naplnia v Gn 10, kde máme plejádu sedemdesiatich rozdielnych starovekých národov v troch líniách Noemových synov. (9)

Ambiciózny projekt spoločenstva opomínajúceho Boha

Veľmi známy príbeh o Babylonskej veži sa stáva v dnešných časoch výsostne aktuálnym. Príbeh je narážkou na babylonské zajatie Židov (586 – 539 pr. Kr.), kde videli vznešené stupňovité zikkuraty i potupný pád Babylonskej ríše. Téma pozitívnych rozdielov sa odvíja za umožnenou rôznorodosťou jazykov, cez rozptýlenie národov po zemi. Príbeh spočiatku poukazuje na nezmyselný postoj človeka voči svojmu Stvoriteľovi – vytvoriť monolitnú kultúru bez rozdielov. Z čisto ľudského pohľadu sa stavba veže do neba zdá byť v Genezis rúhaním. Príbeh odsudzuje snahu a želanie zhromaždiť národy na jednom mieste, čo môže byť v kontexte Gn 1 – 11 odmietnutím trojitého Božieho prikázania „naplňte zem“ (1,28; 9,1.7); usadenie sa tak ide proti naliehavému Božiemu plánu. Projekt sedemdesiatich národov potláča kontraproduktívne segregujúce rozdiely a ponúka pohodlný život v globálnej monolitickej a nerozdelenej spoločnosti. Príbeh tým môže odmietať prvotný „imperializmus na všetkých úrovniach“, ktorý podriaďuje rôznosť národov pod jedno impérium politickej (mesto – gr. polis) a náboženskej povahy (veža reprezentuje kultovú stavbu). Nebesia sú domovom Boha a nie je vylúčené, že tento „staroveký mrakodrap“ mohol byť kolektívnym ľudským úsilím dosiahnuť Boha bez Boha a stať sa ako on (porov. 3,5; 6,1-4). Ak prvotná vina prvých ľudí spočívala v postavení svojho ja namiesto Boha, tak tu by prvotná vina komunity, spoločenstva znamenala dosadenie svojho my namiesto Boha.(10) Z príbehu o Babylonskej veži plynie poučenie, že akákoľvek vysoko organizovaná civilizácia so zámerným opomínaním Boha ľudí nezjednocuje a vnútorne nezbližuje, lež vzďaľuje, takže si viac neporozumejú a hrozí im rozpad. Tento text je prorocký a potvrdil sa už toľko krát v dejinách, jeho posolstvo platí.

Neskoršia Bohom umožnená rôznosť jazykov je šifrou pozitívnych rozdielov a taktiež znakom plodnosti ľudskej kultúry, pretože umožňuje dialóg medzi osobami, svojou povahou síce rôznymi, ale naviazanými vo svojom pôvode na Boha a na jeho obraz v nich. Príbeh naznačuje prozreteľnostný zásah Boha. Ako v raji zamedzil Boh človekovi prístup k stromu života, aby nezostal žiť večne v narušenom stave, aj tu možno rozptýlenie vnímať pozitívne ako požehnanie (nie trest a už vonkoncom nie ako kliatbu), ktoré zachraňuje pluralitu jazykov a kultúr naznačenú v tabula gentium v Gn 10. Tak malý izraelský národ, pod nadvládou Egypta od svojho zrodu a neskôr v područí mezopotámskych impérií (Asýria, Babylon, Perzia), Grécka a Ríma môže nájsť miesto a rešpekt pod nebom. V Abrahámovi sa dokonca stane požehnaním pre všetky pokolenia zeme (12,3), nie pre nejakú nanútenú solidaritu, ale solidaritou darovanou Bohom a prijatou inými.

V kapitolách Gn 1 – 11 sa cez tému rozdielov vystihuje Boží prístup k nám a náš odstup od neho, ktorý však nie je neprekonateľný. Už Enos, Henoch a Noe sú toho dôkazom a na rad prichádza Abrahám, ktorý sa stane veľkým vzorom a praotcom viery pre židov, kresťanov a moslimov. Po príbehoch o stvorení a začiatkoch ľudstva a národov bude práve on začiatkom Izraela a novým stvorením utváraným zvnútra pomocou viery a dôvery v Boha. Tento rozhodujúci postoj sprostredkuje požehnanie všetkých, ktoré sa dovŕši v plnej miere v osobe Ježiša. On bude novým Adamom a prototypom najúspešnejšieho človeka úplne odovzdaného Otcovi. Po ňom príde neskôr do úvahy aj žena, nová Eva, Panna Mária s výraznou podobnosťou na svojho Syna, nie na Adama. Ježiš definitívne porazil hriech, ktorý primárne narušil a neustále bude narušovať vzťah s Bohom, ľuďmi a svetom. Ježišovo priateľstvo a láska k nám utvárajú z nás ľudí nové stvorenia, ktoré majú úžitok dokonca z Božích rozdielov a pokladajú ich za prejav otcovskej dobroty, a nie diskriminácie. Boh nám dokonca ani pri ich nerozumnom potláčaní nezabuchol dvere, ale vychádza nám v ústrety, lebo pozná škodlivosť tohto narušeného stavu a dokonca vykonal pre jeho uzdravenie definitívne už všetko prostredníctvom Ježiša.

Myslím si – spolu s mnohými ľuďmi –, že iba taký Boh je hoden našej viery.

Autor je odborným asistentom na RKCMBF UK v Bratislave a členom tímu pripravujúceho komentár ku knihe Genezis.

(1) Niektorí učenci, napr. Luis Alonso-Schökel a Norbert Lohfink, spájajú Božiu inšpiráciu týchto biblických podaní s umeleckou obrazotvornosťou svätopisca. V biblickej teológii totiž bežne vidieť príčinu nedobrého stavu ľudstva, o ktorom je tu reč, v hriechoch skorších generácií. Vplyvom Božej inšpirácie autori týchto kapitol ozrejmili pôvod problémov ľudstva cez prvotný skutok neposlušnosti prvého ľudského páru a cez viny ľudských skupín pred potopou a v kontexte stavby Babylonskej veže. Zatiaľ čo moderný človek tento fakt vyjadrí v abstraktných teologických pojmoch – Boh stvoril svet dobrý, ale človek ho narušil svojou neposlušnosťou a násilím –, pisateľ zachytil túto pravdu v živom a ľahko zapamätateľnom symbolickom a teologicky pravdivom príbehu o stvoriteľskom týždni, rajskej záhrade, o potope a o stavbe veže. Overiteľnosť daných textov spočíva v historicky zakúšaných konštantných problémoch človeka na zemi a načrtnutých riešeniach pre neho. Zaznejú otázky: odkiaľ je bolesť, zlo, násilie, hriech, útlak a utrpenie, odkiaľ sa berie toľko rečí a ako do toho zapadá dôverný vzťah k Bohu.

(2) Téma Božieho obrazu je kľúčovou pre teologickú antropológiu. Jeho účel súvisí s reprezentovaním Boha vo svete a s jeho spravovaním, pričom táto úloha sa týka už nielen kráľov, ktorí zastupovali Boha, resp. bohov, ale všetkých ľudí; je tu určitá demokratizácia tejto idey a volanie po zodpovednosti z danej pozície. Podrobnejšie sa touto témou zaoberá článok: Jančovič, Jozef: Imago Dei (Gn 1,27) – biblický koncept úplnosti a dokonalosti človeka. In: Studia Biblica Slovacca 2005, Svit : Katolícke biblické dielo, 2006, s. 39 – 59.

(3) Pohlavný rozdiel v Biblii je vnímaný v pozitívnom svetle oproti gréckej mytológii, kde bol androgýnny jedinec rozťatý, z čoho sa vzťah muža k žene vysvetľuje ako dôsledok nešťastného rozpoltenia (u Platóna v Symposion).

(4) Za týmto jediným zákazom možno vnímať sumár neskorších zákazov v Zákone a najmä v Desatore, ktoré napomáhali život Izraela. V príbehu sa projektuje história Izraela, privedeného zvonka do zasľúbenej zeme oplývajúcej medom a mliekom, ako bol prvý človek z púšte vovedený do záhrady. V tejto krajine, kde mal v strede príbytok svojho Boha, mal ľud rešpektovať Božie slová, aby prežil, inak mu hrozilo vyhostenie a záhuba, ako to hrozí prvým rodičom. V odpadnutí od Boha a následnom asýrskom, resp. babylonskom zajatí (722 a 586 pr. Kr.), vidia neskorší pisatelia trest za modloslužbu a nedôslednosť v zachovávaní zmluvy s Bohom. Cez príbeh sa univerzalizuje odkaz pre celé ľudstvo a vystihuje sa záhadná solidarita všetkých ľudí v zle.

(5) V otvorenom zmysle textu bolo možné s postupným Božím zjavením vnímať hada už Knihou Múdrosti (2,24) a v Zjavení apoštola Jána (12,9) ako diabla, hoci sám pisateľ túto vedomosť, zdá sa, nemal.

(6) Otvorenosť zmyslu textu umožnila prekladateľom Septuaginty (grécky preklad Starého zákona z 3. – 2. stor. pr. Kr.) zúžiť pojem potomstva na mesiášsku postavu; sv. Hieronym vo Vulgáte (4. stor. po Kr.) v ére po Kristovi vidí v texte dokonca jeho matku Pannu Máriu, čo nie je preklad, ale už výklad textu.

(7) Príbeh rieši otázku zrodu násilia, nie je tu reč o zlých rozdieloch a ich riešení. Tie sú neznesiteľné aj v Božích očiach. Pokiaľ nejde o násilné ohrozenie života jednotlivca alebo skupín, vo svetle Ježišovho učenia niet dôvodu k zabíjaniu.

(8) Boh dovtedy preklial hada (3,14), zem (3,17) a tiež nepriamo Kaina (4,11); teraz zaznelo prvé zlorečenie človeka (9,25).

(9) Zoznam odráža obmedzené poznanie svätopisca. Chýbajú tu mnohé iné národy, napr. národy Ameriky a iných odľahlých území, ktoré autor nepoznal.

(10) Celkovo sa v Gn 1 – 11 vytvorila zaujímavá zhoda – popri troch individuálnych previneniach sú tri kolektívne previnenia: pád Adama a Evy, vražda Kaina a posmech Chama z Noema sú pády jednotlivcov s menami, oproti tomu predstavujú zväzky Božích synov, násilie v ľudstve pred potopou a snaha národov v Senaári stavať vežu previnenia kolektívov.