Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Kríza našej kultúry

Číslo 2/2005 · Jaroslav Daniška · Čítanosť článku: 5732
 

Slovenská kultúra je v kríze. Dôkazom a súčasne prejavom toho sa stala aj nedávna diskusia o slovenskej kultúre a verejnoprávnej televízii, iniciovaná výzvou Tisíc slov o hodnotách a kultúre, ktorú v polovici mája tohto roku podpísalo niekoľko známych ľavicovo-liberálnych intelektuálov, vrátane troch katolíckych kňazov. Niežeby naša kultúra nebola v „alarmujúcom stave“, ako o tom písali signatári výzvy. O tom niet pochýb. Rovnako možno akceptovať ich obavu o „osud našej kultúry“. Aj keď slovo „osud“ je v spojení s kultúrou použité azda trochu nenáležite. O dôležitosti a zlom stave kultúry však možno so signatármi súhlasiť. Napokon, nejde o žiadny objav. Kríza slovenskej kultúry je viditeľná celých uplynulých pätnásť rokov rovnako, ako bola viditeľná počas obdobia normalizácie a celého komunistického režimu pred rokom 1989. Impulz v editoriáli prvého čísla tiež upozornil na najvážnejšie nebezpečenstvo našej doby: na sústredený útok na našu kultúru, ktorá jediná je základom civilizovaného a slobodného života. Napokon, kvôli tomu aj tento štvrťročník vznikol. Takže konštatovanie, že kultúra je v kríze a čelí útoku, nie je nič nové a signatári okolo podnikateľa Hryca žiadne koleso nevynašli. Jedna vec je však konštatovanie kultúrnej krízy, druhá presné pomenovanie problému a riešenia. V tej prvej možno so signatármi výzvy Tisíc slov všeobecne súhlasiť, v tom ostatnom už nie. Naopak, možno povedať, že práve konkrétnejšie pomenovanie problémov kultúry, rovnako ako hľadanie riešenia, odkrýva úplne iné, kresťanstvu vzdialené a cudzie chápanie kultúry. Signatári výzvy totiž kultúru determinujú materiálne a politicky. A to je zásadné nepochopenie, skutočná perverzia kultúry. Posúďte sami. „Kultúra je nielen podvyživená, ale tí, čo o nej rozhodujú, ju podceňujú a ignorujú. (...) Vyzývame preto politikov, aby v rámci svojej morálnej povinnosti (keďže ústavná neexistuje) venovali pozornosť kultúre ako základnej premise nášho bytia. Hodnoty sa prinavrátia samé,“ píšu. Uvedomujú si síce, ako to nazývajú, „paradox“, že „podmienky pre slobodný rozvoj kultúry by mali vytvárať práve politici“, ale čo robiť, ak „umelci už, zdá sa, svojím spôsobom‚ nevládzu‘“, napísali signatári vo výzve. A mýlia sa. Kultúra nie je vecou dostatku peňazí. Ani pozornosti politikov. Rovnako ako návrat hodnôt nie je automatickým následkom, funkciou dostatočného materiálneho zabezpečenia a politickej podpory. Je to presne naopak. Poľský romantizmus bol veľkým dejinným vzopätím poľského národa napriek tomu, že Poliaci v tom čase vlastný štát nemali. Nepriazeň politickej triedy a štátu preto nemusí mať za následok kultúrnu katastrofu, naopak. V slobodnej spoločnosti je to práve kultúra spoločnosti, ktorá určuje politiku a tok peňazí. Prosperita a kultúrnosť nie sú „spojené nádoby“, ako píšu signatári výzvy, vzťah medzi kultúrou a politikou je vzťah nadriadeného s podriadeným, prvotného so sekundárnym. Každú spoločnosť ovláda primát kultúry, slovenskú po roku 1989 nevynímajúc. Kultúra je z definície prvotným, štát aj politiku predchádzajúcim súborom hodnôt. Nie ich nadstavbou. Práve politika je výsledkom kultúry, nie naopak. A preto sa signatári výzvy mýlia. Rozvoj kultúry totiž neurčujú politici. Politici sú zrkadlovým obrazom stavu kultúry. Jej produktom, nie nástrojom rozvoja. Iste, nemôžu sa zbaviť svojej zodpovednosti, ale o politike sa predsa nerozhoduje na ministerstvách. O politike sa v slobodných krajinách rozhoduje vo voľbách, zloženie vlády je toho iba následkom. Primárny zápas sa odohráva inde. A najmä skôr. Preto, keby to už signatári výzvy mysleli so stavom kultúry vážne, nehľadali by politické riešenia. Nuž a keby už silou mocou chceli „kultúrnou kartou“ ovplyvniť aj politiku, prejavili by sa pred voľbami. Aj v tomto prípade je však osobný príbeh väčšiny z nich príbehom zlyhania. Z mediálnej výzvy však presvitá iný, ľahko čitateľný a klientelistický motív. Ako ukázali viaceré mediálne diskusie nasledujúce po výzve Tisíc slov, iniciatíva Verejnosť za verejnoprávnosť, a najmä nasadenie televízie Markíza, mediálnym bojovníkom za kultúru ide o niečo ďaleko konkrétnejšie: o verejnoprávnu televíziu. Už z výzvy sa dozvedáme, že „STV nerozširuje duchovný obzor obyvateľov, minimálne informuje o našom kultúrnom živote a takmer neprodukuje pôvodnú tvorbu“. Inými slovami, problém našej kultúry rovná sa Slovenská televízia. Nič proti názoru, verejnoprávna televízia nesie so sebou ešte stále istý dlh voči verejnosti, ale prečo by sa mali problémy kultúry redukovať na Slovenskú televíziu? Veď ak máme hodnotiť stav slovenskej kultúry realisticky, ďaleko nekultúrnejšie ako STV sa správajú televízie Markíza a Joj. Ak tu niekto útočí na základy kultúry na Slovensku, nie je to verejnoprávna televízia, ale Markíza a Joj. Je to predsa Markíza, ktorá úplne trasparentne a dlhodobo manipuluje verejnú mienku a deformuje slovenskú politiku. Je to Markíza, ktorá vedie kampaň proti náboženstvu a škandalizuje tradičné kresťanské cirkvi. Je to Markíza, ktorá vyhlásila vojnu tradíciám našej kultúry a politike KDH a v tomto svojom boji nielenže nehľadí na pravdu, ale dávno ani na zásady a etiku profesionálnej žurnalistiky. A napokon, je to zase len televízia Markíza, ktorá svojím vysielaním otvorene propaguje dekadenciu, čím sa snaží transformovať slovenskú spoločnosť na nekultúrnu a ľahko ovládateľnú luzu. Spomeňte si na diskusie pred poslednou návštevou Svätého Otca na Slovensku. Spomeňte si na neskoršie večerné filmy, alebo hoc aj filmy pre mládež, hrubosť a vulgárnosť reality-show či predstavu Markízy o zábave, spoločenskej smotánke alebo publicistike. Nie Slovenská televízia, ale televízia Markíza je najvážnejším problémom na slovenskom mediálnom trhu. A to nie posledný rok či dva, ale dlhodobo. Ak má naša kultúrna obec problém so stavom kultúry, mala by predovšetkým upozorňovať na vysielanie Markízy, nie verejnoprávnej televízie. Mýlia sa s Matejom Landlom všetci tí, ktorí si myslia, že „súkromná televízia má morálne aj legitímne právo vysielať čo chce“. Nie, nemá. Nie, pretože licencia súkromnej televízie patrí štátu, nie naopak; a druhýkrát nie, ak nám ide o kultúru a kultúrnosť našej spoločnosti. Mimochodom, morálka. Nie dnešné vedenie Slovenskej televízie, ale bývalý majiteľ Markízy spolupracoval s podsvetím. Preto ak máme na mysli kultúru v širšom zmysle slova, problémom číslo jedna nie sú dva programy STV, ale jedna licencia televízie Markíza. Samozrejme, v tesnom závese je aj televízia Joj. A je to opäť jedno, či už ide o večerné filmy, ženy ale aj mužov ponižujúce erotické relácie alebo obyčajné večerné spravodajstvo. Napokon, nemožno nezabudnúť, že televízia Joj nemala pred pár rokmi problém na Štedrý večer zaradiť erotický film, rovnako ako nemala problém opakovane klamať o údajnom predaji nelegálnych kópii filmu Mela Gibsona Umučenie Krista v jednom zo slovenských kostolov a pod. Opäť teda platí, že synonymom druhej slovenskej komerčnej televízie nie je nič iné než manipulácia, dekadencia a nekultúrnosť. Preto, keby mali signatári výzvy na pamäti stav kultúry, nemohli by hovoriť iba o Slovenskej televízii. V prvom rade by museli upozorniť na úpadok a nekultúrnosť, ktorá sa šíri z komerčných televízii. Tie totiž poškodzujú slovenskú kultúru mnohonásobne viac než obidva programy STV dokopy. Samozrejme, svoje problémy má aj verejnoprávna televízia. Aj keď je jej stav najlepší, aký si slovenský divák pamätá, STV stále neplní všetky atribúty verejnoprávnosti. A nemám na mysli komerciu či podiel reklamy. Služba verejnosti totiž nespočíva iba vo forme, ale najmä v obsahu, ktorý sa vysiela. A tu má STV čo doháňať. Či už ide o filmy, spravodajstvo, diskusné relácie o politike alebo dokumenty. Okrem kvality je totiž na obrazovke stále dosť braku. Nie je predsa normálne, aby hlavnú diskusnú reláciu moderovali ľudia, ktorí ku kauze zverejnenia zväzkov ŠtB pozvú diskutovať poslanca ĽS-HZDS Vetešku, ktorý bol v 80-tych rokoch predstaviteľom „zlatej komunistickej mládeže“, tak povediac „slovenským Vasilom Mohoritom“ a ktorý je podľa Cibulkových zoznamov sám vedený vo zväzkoch Štátnej bezpečnosti. Pričom príslušná moderátorka o tom zrejme ani netuší, keďže Vetešku necháva úplne cynicky moralizovať o nevine biskupa Hirku. Ako sa vtedy asi cítili obete režimu, s ktorým Veteška úspešne kolaboroval? Ako tým slúžila Slovenská televízia verejnosti? A dalo by sa pokračovať. Verejnoprávnou nerobí STV ani vysoký počet dokumentov. Verejnoprávnou robí STV ich obsah. Nie je predsa jedno, či vysielané dokumenty dejiny alebo problémy súčasnosti osvetľujú, alebo falšujú. Nie je dokument ako dokument. Niečo iné je, ak dokument približuje problém potratu ako vraždy, a úplne niečo iné, ak o potrate hovorí ako o údajnom ženskom práve. Rozdiel medzi takýmito dvoma dielami je rozdielom medzi pravdou a propagandou. Jeden z nich na verejnoprávnu obrazovku patrí, druhý tam nemá čo hľadať. Alebo si vieme predstaviť aj „dokumenty“, ktoré by ospravedlňovali otroctvo, rasizmus či Osvienčim? A STV problémové dokumenty vysiela a produkuje, spomeňte si na Miluj blížneho svojho. To isté platí o filme. Slovenská televízia musí mať vyššie kritériá aj na svoje filmy. Nemusí sa vyhýbať oskarovým filmom. Dôležitý je ich obsah, nie komerčný úspech. Na jej obrazovku nepatrí erotika, perverzia a dekadencia. Stačí si spomenúť na dlho reklamovaný film Malena s Monicou Bellucci. To nebol film o vojne, ani o Syrakúzach. Tie boli len kulisami jednej trápnej úchylky dospievajúceho chlapca. A to na verejnoprávnu obrazovku nepatrí. Rovnako ako viacero známych seriálov. Presne a s ľahkou iróniou to vystihol Bohumil Stejskal v časopise Týždeň, keď napísal, že americký seriál Trampoty ženatého muža „považuje za dôkaz o mizivom vplyve KDH na vysielanie STV“. Vôbec pritom nejde o KDH. Veď ak je podobné kritérium možné rešpektovať v iných krajinách, prečo by to mal byť problém na Slovensku? Nerozumieme, že umenie môže slúžiť revolúcii lepšie než revolver? Ako povedal Picasso, „Umenie nie je na výzdobu bytov. Umenie, to je revolučná zbraň.“ Zapnite si večer televíziu, zájdite do kina, ba dnes už aj do divadla či do kníhkupectva, a nemôžete to nevidieť. Skutočné umenie je nahrádzané brakom, kultúra jej spochybnením, hodnoty našej civilizácie ich relativizáciou. Verejnoprávna televízia tomu musí čeliť, nie sa podriadiť. Neexistuje väčšia služba verejnosti ani kultúre.Dalo by sa pokračovať a hovoriť o slovenských rádiách, divadlách či novinách. To však nie je zámerom tohto článku. Predmetom totiž nie je stav slovenskej kultúry, ale mediálna diskusia o jej stave. A výzva slovenských intelektuálov na jednej strane síce hovorila všeobecne o problémoch kultúry, na strane druhej však kritizovala iba STV. Práve to je kľúč k pochopeniu motívov jej autorov. Kritika, ktorá obišla Markízu, Joj a iné médiá, bola svojou povahou neprimeraná a disproporčná, a preto falošná. Napokon, zapojenie moralizujúcich riaditeľov Markízy a Joj do diskusie bolo toho jasným dôkazom.Na záver, diskusia o kultúre mala ešte jednu stranu. Okrem toho čo kritizovala a čo nekritizovala, bolo zaujímavé sledovať, kto to kritizoval. A tak sme mohli sledovať patetické prejavy Mariána Slováka, muža, ktorý sa nedávno na javisku Novej scény v jednom predstavení vyzliekol úplne donaha. Ďalej sme mohli počuť plytké komentáre Štefana Skrúcaného, ktorý sa doteraz prezentoval iba bulvárom, z ktorého tieňa nevystúpil ani keď hovoril o kultúre. Trpké bolo sledovať trápne komentáre Milana Markoviča, muža, ktorého „Večery“ boli v rokoch 1993 – 1995, ako to nazval jeden minister súčasnej vlády, „udalosťou mesiaca“. Žiaľ, po mimoriadnom úspechu prišiel pokles, a nakoniec úpadok v podobe MM Show. Samozrejme, svoju výpovednú hodnotu mali už tradične aj komentáre viacerých skompromitovaných politikov, medzi nimi viacerých bývalých komunistov, od ĽS-HZDS, cez Smer po ANO, ale aj mnohých podnikateľov z oblasti kultúry, PR a podobne. Nuž a napokon, našli sa aj takí, ktorých meno na zozname prekvapilo a ktorí na ňom pôsobili ako použití a znevážení. Žiaľ, vlastnou vinou. Na ten zoznam však nepatrili, a keby boli včas položili otázku cui bono, nikdy by sa tam neboli ani ocitli.Slovenská kultúra je v kríze. Diskusia, ktorá na túto tému nedávno prebehla, toho bola jasným dôkazom. O kríze našej kultúry vravelo až príliš veľa bývalých komunistov, až príliš veľa nekultúrnych ľudí a až príliš veľa ľudí, z ktorých hovorili viac ich materiálne záujmy než duchovné ideály. Bola to diskusia, v ktorej slovenskí kresťania opäť raz predovšetkým mlčali. Pričom práve oni by boli povolaní hovoriť najviac. Nielen o Slovenskej televízii alebo politike. Ale tiež o niečom, čo kultúru živí a bez čoho kultúra umiera, rozkladá sa zvnútra. O niečom, čo je základom všetkej kultúry a bez čoho nie je žiadna kultúra predstaviteľná. O viere. Teda o niečom, čo – celkom príznačne – našej kultúre chýba najviac. Stačí sa pozrieť na stav našej umeleckej obce, čomu verí, čo hlása. Slovenská kultúra je stále prevažne kultúrou niečoho, čo sa nazýva ateistickým humanizmom. Teda niečoho, čo dláždilo cestu komunizmu a čo kultúru ohrozuje v samotných základoch, tak ako rebélia spoločenský poriadok. O tom sa však v žiadnej relácii, v žiadnej diskusii nehovorilo. Kríza našej kultúry je preto ešte vážnejšia, než sa na prvý pohľad môže zdať.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.