„Sobáš ľudí toho istého pohlavia“, „zločiny z nenávisti“ a nová totalita

Číslo 2/2007 · Michael D. O'Brien · Čítanosť článku: 4730
 

„Sobáš ľudí toho istého pohlavia“, „zločiny z nenávisti“ a nová totalita

(Osobitná správa lokality LifeSiteNews.com z 28. februára 2005)

Michael D. O’Brien

Pominula stará jednoduchosť časov.
Svet je plný zákonov
a hemží sa zločinmi.

Tento anonymný aforizmus, ktorý bol uverejnený v časopise Pennsylvania Gazette v roku 1775, znie dnes ešte pravdivejšie. Zdá sa, že rozširovanie zločinu je typickým javom súčasných demokratických režimov. Západný svet je zaplavený toľkými zákonmi, že sa sotva dá uhádnuť, čo bude nabudúce nezákonné. Najčudnejšie zo všetkého je, že nové právo nie je nasmerované na kriminálnikov, ale na morálnu štruktúru súkromného života.

Znepokojujúce aspekty zákona o zločine nenávisti k homosexuálom

Príkladom môže byť nedávno prijatý odsek kanadského zákona C-250, ktorým sa zmenil a doplnil zákon o zločinoch z nenávisti tak, že zahŕňa aj sexuálnu orientáciu. Iným príkladom môže byť práve sa tvoriaci zákon o sobášoch ľudí toho istého pohlavia. Tento nový zákon o zločinoch z nenávisti má niekoľko aspektov, ktoré sú obzvlášť znepokojujúce. Už pred prijatím tohto zákona existoval v kanadskom práve hojný počet ustanovení na ochranu ľudských práv, vrátane ochrany pred diskrimináciou na základe sexuálnej orientácie. Pre tento nový zákon je nové to, že kritika homosexuality ako takej sa stala trestným činom.

Kým sa návrh tohto zákona preberal v parlamente, zamietli sa dve veľmi dôležité zmeny, ktoré navrhla opozícia. Prvou bolo, že sa malo zabezpečiť, aby pastori a náboženskí učitelia mali naďalej plnú slobodu vyučovať tradičnú židovsko-kresťanskú vieru v týchto záležitostiach. Druhou bol pokus zaviesť v zákone rozlíšenie medzi homosexuálnymi osobami a homosexuálnymi činnosťami. Napríklad Katolícka cirkev neodsudzuje homosexuálov ako ľudí, ale považuje za hriešne tie činnosti, ktoré sú nielen urážkou Boha, ale zároveň sú ničivé pre osobu a dlhodobo aj pre spoločnosť. Parlament tým, že zamietol tieto dve zmeny, jednoducho nariadil, že odteraz sa akékoľvek verejné negatívne vyjadrenie o homosexualite musí považovať za možný zločin z nenávisti proti homosexuálom, ktorý bude stíhateľný a na základe súdneho výroku o vine trestaný odňatím slobody.

Samozrejme, tento zákon je ešte veľmi čerstvý a žiadne takéto rozsudky ešte neboli prijaté. V tejto chvíli sme v centre tornáda a zažívame ticho pred búrkou. Zatiaľ sa nič tak veľmi nedeje, pretože novinári, učitelia a pastori zvažujú svoje možnosti. Zároveň však skupiny homosexuálnych aktivistov bombardujú mnohé organizácie v tejto krajine, ktoré sú zamerané na podporu rodiny a života, výsmechom a hrozbami, plánujú (na otvorených fórach) stratégie na neutralizovanie všetkej opozície a hrozia, že všetci, ktorí nebudú o homosexualite čušať, pôjdu pred súd a do väzenia. Šokujúca je však skutočnosť, že dnes možno v tejto stratégii homosexuálnych radikálov pozorovať vysokú úroveň emočného násilia. Zdá sa, že sú stravovaní nenávisťou a pri dosahovaní svojho prospechu odhodlaní rozdúchať dokonalú sociálnu revolúciu.

Tu by som mal spomenúť, že v priebehu rokov som sa spoznal s viacerými ľuďmi, ktorí inklinovali k homosexualite. Niektorí z nich sú moji vzdialení príbuzní, iných som poznal ako priateľov. Z nich sú najšťastnejší tí, ktorí sa nedefinovali podľa svojej sexuálnej orientácie. Vedia, že ich osobnosť sa odvodzuje od čohosi iného, od ich vrodenej dôstojnosti ľudských bytostí. Naproti tomu tí, ktorí sú nešťastní, nástoja na tom, že ich jediným definujúcim faktorom je ich homosexualita, a presadzujú ju, akoby to bol jediný zmysel ich života. Traja z tejto druhej skupiny sú už mŕtvi – jeden zomrel na AIDS a dvoch zavraždili iní homosexuáli. Tu treba poznamenať, že vrahovia boli ľudia, ktorých k tomuto činu nemotivoval ani tak útlak „homofóbnej“ spoločnosti, ako skôr žiarlivosť a rivalita v rámci „homosexuálnej komunity“.

Úroveň agresie radikálnych homosexuálov voči ich kritikom svedčí o ich dlhodobých cieľoch, pretože by sa zdalo, že už dosiahli, čo chceli. V priebehu posledných dvoch rokov, ktoré predchádzali prijatiu zákona C-250, sa proti tradičným kresťanom a židom viedlo niekoľko súdnych sporov, zameraných na „ľudské práva“. Kanadské súdy sa vo svojich rozhodnutiach vždy postavili proti cirkvám a jednotlivcom, ktorí nechceli spolupracovať s „agendou homosexuality“. Napríklad tlačiareň, ktorá odmietla vytlačiť hlavičkové listy a obálky pre Archív kanadských lesbičiek a homosexuálov, bola predvolaná pre Výbor pre ľudské práva v Ontáriu a dostala pokutu 5000 dolárov, ďalších 40 tisíc dolárov ju stáli súdne trovy a bola donútená buď tieto materiály vytlačiť, alebo prestať podnikať. Istá katolícka škola bola súdnym príkazom donútená pripustiť na školský ples otvorene homosexuálneho tínedžera s jeho starším milencom. Súd ani nedovolil školskej rade zrušiť ples. Denník, ktorý uverejnil reklamu, v ktorej boli citáty Biblie týkajúce sa homosexuality dostal pokutu. Takýchto prípadov je čoraz viac.

Je zrejmé, že tento nový zákon sa nebude ani tak veľmi používať na ochranu homosexuálov pred nespravodlivou diskrimináciou, ale skôr ako palica na zastrašenie tých, ktorí jednoducho s nimi nesúhlasia, a na potrestanie tých, ktorí svoj súhlas otvorenie vyjadrili. Okrem toho sa bude používať ako klin na ďalšie prenikanie do systému vzdelávania a na možnú inváziu do života všetkých rodín, pričom naruší formáciu nastupujúcich generácií.

Ako môžeme pri tomto zákone namietať? Navyše, keby parlament prijal navrhovanú legislatívu o sobášoch ľudí toho istého pohlavia, potom by sa koncept homosexuálnych partnerstiev ako uholných kameňov, na ktorých stojí spoločnosť, dostal do ťažiska života tejto krajiny. S pomocou všetkých silových zložiek štátu, s pomocou súdov, vždy pohotových potrestať odporcov, sa celkom isto dokáže prezentovať ako dokonale životaschopná a normálna alternatíva pre mladých ľudí, ktorí robia svoje životné rozhodnutia. Ak zákon vyhlási, že homosexuálne partnerstvo je sobášom, a teda zakladá rodinu, prečo by sa potom toto partnerstvo nemalo považovať za uholné kamene, na ktorých stojí spoločnosť, rovnako ako je v prípade tradičnej heterosexuálnej rodiny? Kto by proti tomuto namietal a kto by namietal proti mnohým nesprávnym dôsledkom tejto situácie (napríklad adopcia detí homosexuálnymi pármi), vystavil by sa riziku, že prestúpi zákony o zločinoch z nenávisti. Dnes ešte nemožno s istotou povedať, či bude podľa tohto zákona potrestaný človek za prečin, že vyslovil námietku. Je však pravdepodobné, že keď sa protivníci budú brániť pred nespravodlivými súdmi, stanú sa obeťami veľkého obťažovania, že im vzniknú náklady na právnikov, že stratia veľa času a budú žiť pod značným tlakom.

Znepokojujúcim znamením nadchádzajúcich časov je subjektívnosť súdov v oblasti homosexuality. Aj ten najslabší náznak protestu kresťana sa starostlivo skúma ako potenciálny zločin z nenávisti, zatiaľ čo agresívne narušenia pokojných kresťanských zhromaždení radikálnymi homosexuálmi sa často prehliadajú a zostávajú nepotrestané. Atmosféra začína pripomínať Nemecko začiatkom tridsiatych rokov dvadsiateho storočia. Samozrejme, keď sa pozrieme na ulice, nevidíme koncentračné tábory ani vojakov, pochodujúcich v okovaných bagandžiach. No nestane sa, že jedného dňa budú naše väznice plné politicky nepohodlných ľudí, ktorých jediným zločinom je, že hovorili pravdu? A pokiaľ ide o tie okované bagandže, militantné skupiny homosexuálov sa naozaj správali ako nacistickí výtržníci koncom dvadsiatych a začiatkom tridsiatych rokov. Príkladom môže byť ich nedávne škandalózne správanie v sídle arcibiskupa Adama Exnera vo Vancouveri.

Tu treba pochopiť, že nový zákon o „zločinoch z nenávisti“ a nový zákon o sobášoch ľudí toho istého pohlavia tvoria incestný zväzok, ktorého jediným účelom je presadiť násilnú reštrukturalizáciu povahy samotnej ľudskej spoločnosti. Ide o revolúciu zhora nadol, a nijaké gestá, ktorými vláda vo svojej pantomíme napodobuje skutočnú parlamentnú demokraciu, z toho nespravia nič iné. Oba zákony sa násilne pretlačili cez legislatívny proces len vďaka porušeniu základných postupov demokracie a proti vôli obrovskej väčšiny občanov tejto krajiny. Súčasná vláda nás opakovane ubezpečovala, že sa v tejto súvislosti netreba obávať, že sa bude rešpektovať sloboda svedomia, že účelom tohto zákona je výlučne zabezpečiť blahobyt a občianske práva malej menšiny, a že teda nijako neovplyvní iných členov našej spoločnosti. Tento argument znamená viac než len to, že by inteligentní ľudia prepadli naivnosti. Ide tu o to, že vládnuca oligarchia sa pokúša presadiť diktatúru, no robí to „pekne“, po kanadsky. Dôsledky však už nebudú také „pekné“.

Kam to všetko smeruje?

Aristoteles vo svojom klasickom diele Politika poukazuje na to, že demokracia degeneruje na oligarchiu. A vyzerá to tak, že my v našom preukrutne osvietenom dvadsiatom prvom storočí sa jednoducho len kĺžeme po dávno známej ceste rozkladu. Tento proces sa dá zvrátiť, no vyžaduje si to úsilie a odvahu. Ak naši volení zástupcovia opäť nenadobudnú schopnosť vidieť do ďalekej budúcnosti, zákon o sobášoch ľudí toho istého pohlavia sa naozaj prijme a prinesie so sebou negatívne dôsledky pre prichádzajúce generácie. Ak sa tento zákon prijme, bude to vďaka tomu, že vláda sleduje politiku, ktorá na povrchu udržiava zdanie demokracie, spojené s podkopávaním jej základov.

Je to také nepravdepodobné, ak začneme uvažovať o tom, že skĺzavame do totality? Asi len máloktorí pôjdu tak ďaleko, žeby tvrdili, že žijeme v ranej fáze procesu, ktorý opísal Orwell vo svojom diele 1984, či v jeho miernejšej forme, ktorú opísal Huxley vo svojom diele Úžasný nový svet. Už teraz však možno pozorovať pôsobenie istých prvkov štátom vynútenej rekonštrukcie spoločnosti. Okrem toho treba zohľadniť aj tú skutočnosť, že za jedinú generáciu sme sa posunuli od spoločnosti, v ktorej boli homosexuálne aktivity podľa existujúceho práva považované za zločin, do spoločnosti, v ktorej sa homosexuálne aktivity stali zákonom chránenými a podporovanými, pričom ich verejná kritika sa stala zločinom. Nazvite si to, ako chcete, ale toto je zločin proti mysleniu. Ako to predpovedal už Orwell, došli sme do situácie, v ktorej „niektorí z nás sú rovnejší než iní“.

„Zločin“ je nejednoznačné slovo. Vlády zložené z ľudí, ktorých svetonázory sa veľmi líšia, ho zvyknú používať na obmedzenie protispoločenských prvkov v ich krajinách. No hrdinstvo jedného národa môže byť chorobou iného národa. Bez ohľadu na to, akú má ktorá krajina politickú koncepciu, v každej krajine je niekto, kto rozhoduje o tom, kto je protispoločenským prvkom, a určuje, kto z nás je „nepriateľom národa“. Tak čo si vyberieme v tomto úžasnom novom spoločenskom experimente, ktorý sme si vytvorili tu v Kanade? A aký uhol pohľadu a aké kritériá si vyberieme? Kto bude súdiť našich sudcov? Kto obnoví naše nástroje súdnosti, keď sa spektrum nášho myslenia na istých miestach vymaže, keď sa budú obmedzovať prejavy novinárov a keď sa aj v literatúre (koniec koncov, knihy sú verejné fóra) budú opatrne hľadať slová? Kam to všetko smeruje? Je to zasa všetko normálne? Pokračuje všetko tak ako obyčajne? Alebo prichádza druhá vlna, povzbudená úspechom svojich predchodcov? Každá z týchto úvah si vyžaduje triezvosť, no ak nebudeme dobre rozumieť tomu, ako vznikajú totalitné režimy, nebude naše hodnotenie veľmi objektívne.

Príznaky a prvky blížiaceho sa útlaku

Prekonajme teraz úroveň myslenia, typickú pre časopis Political Science 101, pri ktorej sa každá myšlienka o ľuďoch len nakúsne, a podívajme sa na celú vec hlbšie. Dívajme sa však zároveň hlbšie i vyššie, snáď i z perspektívy vesmíru. Mohlo by to byť užitočné, pretože počnúc od narastajúcej spoločenskej triedy technikov až po novú triedu cynických kriminálnikov (myslím tým zlodejov a vrahov) všetci moderní ľudia stratili veľa zo svojho pohľadu na svet ako na hierarchický vesmír. Pominul zmysel pre morálne imperatívy, pominula zodpovednosť akejkoľvek autorite, dnešné obyčaje už nemajú nič spoločné s akokoľvek politickou korektnosťou, stratila sa i typická zásada západnej civilizácie, že totiž čestný občan je rovným partnerom v združení slobodných bytostí a všetko sa to deje pod pláštikom vonkajších transcendentných morálnych imperatívov, ktoré chránia spoločnosť pred subjektivitou a pred agresívnymi spoločenskými hnutiami. Tento pláštik sa teraz otvorene odhodil. Mali by sme sa pýtať, čo môžeme očakávať nabudúce. Filozof Peter Kreeft kedysi napísal, že ľudí, ktorí opustili svoje morálne imperatívy, musí nevyhnutne riadiť policajný štát. „Musíme si vybrať,“ vraví, „buď svedomie, alebo policajti.“

Svetová totalita obyčajne vytvára dojem diktátorských režimov, ktoré brutálne ničia občianske slobody a v snahe dosiahnuť úplnú kontrolu ignorujú skutočnosť, že tí, ktorým vládnu, sú ľudskými bytosťami. Nasadili nám do hlavy spojenie medzi ostnatými drôtmi, okovanými bagandžami a ovládaním myslenia. Literatúra 20. storočia nám dala niektoré silné diela, v ktorých sa opisuje fikcia rôznych možných budúcich totalitných režimov. Okamžite nás tu napadne Orwell a Huxley. No spoločnosti, ktoré opísali, sa od seba veľmi líšili. Tyranské štáty môžu mať veľa masiek – v skutočnosti rovnako ako vo fikcii. Dôležité je rozpoznať prvky, ktoré majú spoločné všetky vlády, ktoré utlačujú svojich ľudí.

To, čo majú spoločné, je absolútna moc štátu alebo štátom kontrolovaných systémov. Ak chcú totalitné vlády, aby sa im to podarilo, musia sa nestále snažiť likvidovať skutočné absolútne pravdy a nahradzovať ich falošnými. Skutočné absolútne pravdy sú základné, definitívne a nerozlíšené pravdy, ktoré nezávisia od odchádzajúcich a prichádzajúcich kultúr, štýlov, mýtov či predsudkov. Tieto absolútne pravdy sú ľudskej prirodzenosti (ktorá nikdy nie je dokonalá) vždy viac alebo menej na prospech. Na týchto absolútnych pravdách sa budujú zdravé spoločnosti, ktoré síce nikdy nie sú dokonalé, no vo všeobecnosti sú ľuďom na prospech. Príkladom skutočných morálnych absolútnych právd sú morálne imperatívy Desatora. Príklady nepravých absolútnych právd možno nájsť v Marxovej ideológii, v ktorej sa postuluje teória dialektiky ako mechanizmus, ktorý determinuje dejiny človeka. Táto abstrakcia viedla k násilnej smrti miliónov ľudí.

Absolútny vládca sa vždy pokúša v mene jednoty zničiť rôznorodosť. Pod jednotou však myslí jednakosť, uniformitu. Nemôže sa uspokojiť s pacifikovaným obyvateľstvom, pretože pod povrchom, dokonca i pod pasívnym povrchom je tu vždy potenciál pre nesúhlas, čo znamená hrozbu revolúcie proti jeho vláde. Preto musia byť pacifikovaní prevychovaní, tak aby v samom jadre ich myslenia nezostal nijaký vírus odporu. Totalita začína zdanlivo neškodnou prevýchovou, no potom sa začne rozširovať čoraz viac, začne zasahovať čoraz viac aspektov života ľudí a postupne sa stane nepriateľskou voči všetkému, čo sa nezhoduje s jej vôľou. Keď sa jej sila stala už takmer absolútnou, postupne sa stáva čoraz negatívnejšou, pretože má v samých základoch zabudovanú nutnosť protirečiť tomu, čo v človeku nemožno uhasiť. V istej chvíli sa musí začať snažiť zničiť nedotknuteľnosť svedomia a vnútorných impulzov vrodenej kreatívnosti, ktorej sa môže dariť len vtedy, keď nie je obeťou manipulácie.

Žiaden konkrétny tyran nevyzerá spočiatku ako obluda. Obyčajne vyzerá ako spasiteľ svojich ľudí, no prejaví sa, keď sa dostane k moci, pretože v podstate si želá len jedno, totiž získať čo najväčšiu moc, aby za každú cenu dosiahol čo najväčšiu bezpečnosť a získal čo najväčšiu slávu. Tento druh tyrana sa dá po čase ľahko rozoznať. Keď nebude benzín alebo náboje, alebo pšenica, ľudia ho odvrhnú, pretože je obludou, ktorá aj vyzerá ako obluda. Vtedy sa vykľuje šidlo z vreca. Pre takýchto ľudí nič je hlboké, pretože sú príkladom „banálnosti zla“ (Hannah Arendtová).

Pozor na smrtonosných idealistov

Ťažšie sa identifikujú tí idealistickí tyrani, ktorí rozširujú svoju moc v úprimnom úsilí chrániť to, čo považujú za dobré pre svojich ľudí. Taký tyran obmedzí kriminalitu, dosiahne vyvážený rozpočet, zavedie poriadok a dá národu hmotnú hojnosť. Určite bude pracovať na tom, aby zo suroviny svojich ľudí urobil lepších občanov. V tom všetkom môže byť upokojujúci pocit bezpečnosti – spočiatku. V prostredí spoľahlivých verejných služieb a riadenej ekonomiky sa cítime oveľa bezpečnejšie, i keď nám možno bude nepohodlné, že sme to museli vymeniť za isté slobody. No eliminovanie osobnej zodpovednosti je presne to, čo je konečným cieľom totality, pretože práve osobnú zodpovednosť pociťuje ako závažnú chybu.

Treba si uvedomiť, že vysoko motivovaný idealista nemá záujem len na zlepšení vonkajších foriem spoločnosti. V konečnom dôsledku si želá zreformovať nás až do špiku kostí, aby nás zachránil pred nami samými. Samozrejme, zistí, že zmeniť základnú ľudskú prirodzenosť nie je ľahké, takže postupne musí svoju moc stále väčšmi rozširovať, až dosiahne stupeň jeho kontroly úroveň totality. Ak je bystrý, potom naplní svet krásnou rétorikou, dá si pozor, aby hrubo neporušil naše príjemné práva, a ak zároveň prevezme na svoje vlastné plecia naše nepríjemné práva, totiž tie práva, ktoré si vyžadujú úsilie a obeť, potom sa tým môže dostať dosť ďaleko. Toto je najľahšie možné v historickom období extrémneho stresu. Keď nám niekto sníme z pliec zodpovednosť v takejto atmosfére, vtedy nemáme pocit, že sme o niečo prišli, naopak, máme pocit, že sme sa zbavili neznesiteľného napätia. Konečne niekto robí niečo s tým, ako sa cítime! Konečne niekto začal liečiť chorú spoločnosť! Pacient s rakovinou sa odovzdáva do rúk lekára, tak prečo by sa „nefungujúci“ ľudia nemali zveriť svojmu spoločensko-politickému lekárovi?

A v istej chvíli uprostred terapie nastane rozhodujúci prenos moci a zodpovednosti. Ak sa to stane v masovom meradle, potom to znamená, že je niečo vážne v neporiadku. Nemusíme vidieť v uliciach vojakov v hnedých košeliach s okovanými bagandžami. Nemusíme byť svedkami verejného pálenia kníh. Nemusíme vidieť dramatické popravy. V niektorých prípadoch tu dokonca ani nemusí byť viditeľný diktátor, je tu len systém alebo spoločenská koncepcia, ktorá preniká všetkým a má všetko pod kontrolou. Vskutku, svet môže vyzerať celkom normálne. Filozof Josef Pieper poukázal na to, že toto je tá najnebezpečnejšia forma totality, ktorá sa takmer nedá poraziť, pretože nikdy nevyzerá byť tým, čím v skutočnosti je.

Historik Christopher Dawson vyslovil vo svojej knihe Súd národov toto varovanie:

„Situácia, ktorej dnes musia kresťania čeliť, má teda viac spoločného s tým, čo opísal autor Apokalypsy, než s dobou svätého Augustína. Svet je silný a má zlých pánov. No títo páni nie sú brutálnymi autokratmi, ako bol Nero či Domicián. Sú to inžinieri mechanizmu svetovej moci, mechanizmu, ktorý je strašnejší než čokoľvek z toho, čo poznal starovek, pretože sa neobmedzuje na vonkajšie prostriedky minulých dôb, ako je despotizmus, ale využíva všetky prostriedky modernej psychológie na to, aby urobil z ľudských duší motor svojho dynamického cieľa.“

Dawson, ktorý písal na sklonku 40. rokov 20. storočia, opisoval, ako môže vyzerať budúcnosť nenásilnej totality, ktorá je najvážnejšou formou tyranie, pretože zlo sa odosobní, oddelí od chuti a nechuti jednotlivca a „povznesie do oblasti, v ktorej vládne zmätenie a transformácia morálnych hodnôt“. Poukázal na to, že veľkí teroristi neboli nemorálni ľudia, ale prísni puritáni, ktorí robili zle s chladnou hlavou, zo zásady.

Hitlerov architekt a minister zbrojenia píše vo svojich pamätiach V Tretej ríši o rozpoložení mysle Nemcov, keď sa Hitler dostal k moci. Vraví, že väčšine Nemcov sa nepáčila temná stránka Hitlerovej politiky, no v duchu optimizmu predpokladali, že keď dosiahne vysoké postavenie, tak sa vzdá tých nepríjemnejších prejavov. Prehliadali jeho chyby, pretože si mysleli, že jeho forma práva a poriadku bude menším zlom než spoločenský rozklad, ktorým Nemecko trpelo v 20. rokoch a začiatkom 30. rokov 20. storočia. Tým, že podľahli argumentu o menšom zle, sa stali zodpovednými za svet zla neuveriteľných rozmerov.

Ak máme odolať, musíme byť zakorenení v pravde

No čo sa stane so súdnosťou ľudí, keď príde tyran bez obvyklého škaredého kostýmu brutálneho diktátora? Čo sa stane, keď chyby prídu zabalené do páčivého prestrojenia a keď ich presadzujú výreční vzdelaní ľudia, ktorí hovoria len umierneným tónom? Tí, ktorí žijú v takomto prostredí, budú musieť prekonať mnohé ťažkosti, ak budú chcieť presne zhodnotiť, čo sa deje. Ocitajú sa uprostred udalostí, ktoré sa len vyvíjajú, a preto majú problémy s vnímaním: ako uvidieť štruktúru svojich čias, ako sa z toho dostať, ako sa na to dívať objektívne, a pritom zostať v tom ako účastník a ako agent dobra.

Ako by sme to dokázali, keby sme neboli zakorenení v pravde? Budeme ochotní spreneveriť sa morálnym imperatívom, keď bude štát čoraz väčšmi prenikať do súkromného života (prvým príkladom je spoločenská indoktrinácia našich detí), len preto, že presvedčiví idealisti vravia, že by sme to mali urobiť? Bude pre nás prijateľná homogenizácia myslí našich detí len preto, že chceme, aby bola nasledujúca generácia dobre vybavená na to, aby si poradila so spoločnosťou, ktorá je bytostne v neporiadku? Budeme ochotní spreneveriť sa akejkoľvek morálnej zásade v spoločnosti len kvôli ilúzii jednoty? Presne tak, ako to predpovedal Dawson, zmätenie a transformácia morálnych hodnôt sa do značnej miery považuje za vec morálky.

Ako dlho potrvá našim ľuďom, kým pochopia, že keď sa morálne imperatívy nahradia stanoviskom humanistov, nepotrvá dlho a veľmi idealisticky založení ľudia začnú v mene rodiny napádať rodiny a v mene života ničiť životy? Toto je to najväčšie pokušenie idealistov, pokušenie, ktorému národy a kultúry tak často podľahnú. Uplatňovanie moci sa skrýva za ilúziu, že sa takto podarí zmeniť realitu za menej nepríjemný stav. Ak sa mu podarí presvedčiť ľudí o svojom klame a ak pred nich postaví nepriateľa spoločného dobra, potom sa v spoločnosti môže uvoľniť nevysloviteľné zlo.

Tí, ktorí prepadajú tomuto masovému klamu, ho zriedka rozpoznajú ako klam a vo farizejskom duchu môžu robiť tie najohavnejšie veci. Demokratické štáty nie sú voči takýmto klamom odolné, i keď tu existuje tendencia vytvárať útlak, ktorý spočiatku nie je otvorene násilný. Tie demokratické režimy, ktoré sú na úpadku, sa však snažia vrátiť sa ku skrytému útlaku a ku skrytému odbúravaniu ľudských práv, ktoré ide ruka v ruke s odbúravaním osobnej zodpovednosti. Došli sme až tam? Ak je pravda, že čím menej máme slobody a demokracie, tým väčšmi sa o nej reční (v tomto sa zhodnú aj tak rozdielni myslitelia, ako sú Orwell, Huxley, Dawson a Pieper), potom je pravda, že západný svet skutočne vstupuje do éry inštitucionalizovanej nereálnosti.

Sociálna revolúcia sa ešte zďaleka neskončila. Už teraz sme postavení pred dôležité rozhodnutia a ďalšie rozhodnutia sa blížia. Medzi týmito krízami sú najškaredšie otázky potratov a eutanázie, no aj tie sú len symptómami čohosi hlbšieho, a toto „čosi“ nie je nič menej než autodeštrukcia civilizácie, počínajúc likvidáciou jej morálnych základov. Homosexuálna revolúcia, ktorú inštitucionalizuje štátna moc, je len jednou časťou tohto prebiehajúceho procesu. Na obzore sa objavuje polygamia a pedofilné „sobáše“. Eutanázia sa dnes už široko vykonáva a s najväčšou pravdepodobnosťou sa prijmú zákony, ktoré ju budú legalizovať – stačí, aby na to bolo dosť času a aby to podporila mediálna propaganda. Malcolm Muggeridge kedysi poukázal na to, že jediným dôvodom, prečo to prichádza tak pomaly, je, že to kedysi patrilo medzi vojnové zločiny, za ktoré sa odsudzovalo v Norimbergu. Treba si však dobre všimnúť, že moderná doba nepotrebuje ani jednu generáciu na to, aby zmenila vojnový zločin na „skutok milosrdenstva“.

Možno že už máme len pár chvíľ na zvrátenie tohto trendu

Už niekoľko rokov žijeme v situácii, ktorá je veľmi podobná kríze, do ktorej sa dostalo Nemecko, keď nacisti prijali rasové zákony, keď štátom potvrdené zlo financovali mnohí občania, ktorí považovali činy, ktoré sa mohli robiť vďaka ich daniam, za ťažké zlo. Alarmujúca je myšlienka, že toto všetko vzniklo demokratickým postupom. Musíme sa obzrieť dozadu, aby sme videli, ako vznikli tieto nevysloviteľné hrôzy, presne preto, lebo agresívna a nemorálna politická strana podporovaná prchavým „hlasom ľudu“ získala v štáte najvyššie posty. Tak sa za pár krátkych rokov stalo, že demokracia sa obrátila proti jednému z najcivilizovanejších národov v Európe, čo malo za následok celosvetovú katastrofu. Začalo sa to tým, že priemerní slušní Nemci nepochopili povahu totality ani samotnej demokracie, ani to, akú cenu si vyžaduje jej zachovanie. A tak sa nakoniec stali občanmi, ktorí si ctia zákony – zákony pekla na zemi.

A čo my? Máme sa teraz stať občanmi, ktorí si ctia zákony, zákony národa, ktorý likviduje sám seba, národa, ktorý už zničil státisíce svojich vlastných detí, a štátu, ktorý donútil svojich daňovníkov, aby toto ničenie financovali? Nemáme ešte tú výhodu, žeby sme dokázali pozrieť na situáciu nášho národa s dostatočným odstupom, no dobre by sme urobili, keby sme trochu predvídali a uvažovali o tom, čo príde. Pretože niečo ešte príde, keď sociálna revolúcia pretláča svoj vlastný koncept úplného víťazstva. Musíme si položiť otázku, či sa o niekoľko málo rokov nestane nespolupracujúci kresťan, žid alebo moslim (alebo, pokiaľ ide o túto vec, aj nenáboženský klasický demokrat) „nepriateľom ľudu“. A čo, keď sa tie rodiny, ktoré nebudú rešpektovať štátom definované pojmy sociálnej hygieny, vyhlásia sa „nefunkčné“ rodiny, ktoré si nezaslúžia výsadu vychovávať svoje vlastné deti? Čo urobíme, keď sa jedného dňa zobudíme a zistíme, že masívnej infraštruktúre lokajov sa podarilo dosiahnuť dokonalé prebudovanie spoločnosti? Budeme sa potom pozerať na dnešný deň ako na posledné obdobie, keď sme ešte mali pár chvíľ na zvrátenie tohto trendu?

Autor je kanadský spisovateľ.