Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Rodina ako ochrana pred totalizmom

Číslo 2/2007 · Michal Mikula · Čítanosť článku: 5400
 

Rodina sa počas svojho vývinu v dejinách ľudstva definovala najrôznejším spôsobom. Vždy záležalo na tom, z akého zorného uhla sa na ňu pozeralo. Aj v súčasnosti záleží na tom, akou prizmou pozeráme na tento fenomén. Z hľadiska nastolenej témy je dôležité vidieť rodinu vo vzťahu k okolitému sociálnemu prostrediu, ako aj z hľadiska jej fungovania dovnútra ako „malú sociálnu skupinu“. Podľa sociológie, ako aj sociálnej psychológie takto definovaná skupina predpokladá najmenej troch členov. (1)

Rodine „v modernej spoločnosti“ sú najčastejšie pripisované štyri základné funkcie: ekonomická, výchovná, biologická a emocionálna. Nie náhodou tieto teórie aj pri definovaní výchovných funkcií v rodine nechávajú bokom náboženskú výchovu. Oveľa komplexnejšie a hlbšie vníma tento problém apoštolská exhortácia Familiaris consortio, (2) v ktorej sú uvedené tieto úlohy rodiny: vytvorenie spoločenstva osôb, služba životu, účasť na spoločenskom rozvoji a účasť na živote a poslaní Cirkvi. V tomto pohľade na rodinu už vidieť príklon k transcendentálnemu videniu významu rodiny, čo sa neraz ukázalo aj v novodobých dejinách ako jeden zo základných predpokladov prežitia rodín, ako aj celej spoločnosti v totalitnom štáte.

Systémy založené na ideológii monopolu nad všetkými zložkami spoločnosti, ako aj konzumné spoločnosti poznamenané neorelativizmom a krajným ekonomizmom, (3) narážali a narážajú na rodinu, túto základnú bunku spoločnosti, pri uskutočňovaní svojich otvorených alebo skrytých plánov. Pri svojich zámeroch vychádzajú z poznatkov sociálnej psychológie; (4) tá chápe rodinu ako „primárnu skupinu“, ktorá má rozhodujúci význam pri formovaní postojov členov rodiny, najmä detí, k okolitému sociálnemu prostrediu. Podľa týchto výskumov má rodina významný vplyv najmä na tvorenie postojov k náboženstvu a politickému presvedčeniu členov primárnej rodiny. Spomenuté poznatky sa neraz stali nástrojom v rukách totalitných systémov. Pri presadzovaní svojich cieľov sa najčastejšie zameriavali na priamu alebo nepriamu likvidáciu náboženského povedomia tak u jedincov, ako aj v rodinách.

Z pohľadu novodobých dejín, ako to vyplýva z psychologických výskumov Antona Jurovského (5) v roku 1946, rodiny na Slovensku vďačili za svoju stabilitu (na 100 manželstiev pripadlo približne 7 rozvodov v ČSR) práve kresťanskému duchu, ktorý v nich prevládal. V spomenutom výskume až 14,6 % opýtaných považuje za prvoradý dôvod súladu v rodine náboženské a kresťanské presvedčenie.

Rodina v totalitnom komunizme

Boj proti tradičnej rodine začali už klasici marxizmu-leninizmu. Engels doslova hovorí, že monogamná rodina musí byť zlikvidovaná ako súčasť vykorisťovateľského spoločenského poriadku. Už od roku 1917 začal v sovietskom Rusku dôsledný politický tlak proti rodine ako pozostatku feudálneho a buržoázneho systému. Rodina, najmä na vidieku, predstavovala pre totalitných vladárov nebezpečenstvo a prekážku pri podriaďovaní každého jedinca štátnej moci. V roku 1917 boli vydané povestné dekréty, podľa ktorých sa manželstvo a rodina stali v Rusku úradne iba formalitou. Manželstvo bolo možné kedykoľvek zrušiť; stačil na to štátny úradník, rozvodové konanie nebolo potrebné. Podľa komisárky pre sociálne záležitosti v Leninovom kabinete miesto rodiny mal zaujať – ako o tom píše Czachorowski – „okrídlený eros“. (6)

Pri likvidácii rodiny bol útok zameraný na jej absolútny fundament, na matku. Podľa boľševického sociálneho inžinierstva sa žena mala stať účastníkom pracovného procesu na rovnakej úrovni ako muži. Mala sa stať úplne slobodnou v striedaní sexuálnych partnerov. Tým sa mali zredukovať materské funkcie len na rodenie. Ak tehotnej žene malo byť materstvo na príťaž, mohla siahnuť po interrupcii. V roku 1920 sovietska vláda ako prvá v dejinách legalizovala umelý potrat. Sexualita a rozmnožovanie tak boli po prvýkrát v dejinách od seba oddelené. Ako príklad týchto praktík uvádzame jednu moskovskú nemocnicu, kde v roku 1920 bolo uskutočnených 50 tisíc abortov. Z toho „logicky“ vyplynulo, že keď sa o dieťa nechcela postarať matka, túto úlohu musel na seba prebrať štát. Podľa vtedajšieho rodinného kódexu ZSSR rodinu musí nahradiť komunistická strana. Preto sovietsky režim, ako aj predchádzajúce totalitné systémy venovali po celú dobu svojej existencie novej generácii maximálnu pozornosť. Podľa dekrétu Felixa Edmundoviča Dzeržinského súčasťou výchovy mládeže bola aj výchova k promiskuite, a to v záujme podkopania morálnych princípov rodiny. Sovietske Rusko predbehlo demokratický Západ aj v popularizácii homosexuality. Sovietske zákony zrušili v 20. rokoch všetky cárske opatrenia proti homosexualite. Všetky tieto sociálne experimenty na rodine prebiehali súčasne s masovým terorom a vyvražďovaním. Pohŕdanie rodinou, ktoré bolo v tomto systéme povýšené na zákon, sa najjasnejšie prejavilo v glorifikácii 12-ročného Pavla Morozova, ktorý neváhal udať vlastného otca ako kulaka a „triedneho nepriateľa“. Demoralizácia spoločnosti, ktorá nastala po prijatí týchto zákonov v 30. rokoch, prinútila Stalinov režim, aby tieto zákony pozmenil a sovietsku oficiálnu etiku postavil na úroveň liberálnej, viktoriánskej morálky.

Obdobná situácia v postavení rodiny sa zopakovala aj v ostatných socialistických štátoch. Aj tu bola rodina považovaná za nástroj vykorisťovateľských tried. Rovnako ako v ZSSR boli proti rodine ako inštitúcii použité mnohé zákonné obmedzenia a podrazy, voči konkrétnym rodinám boli použité represívne postupy. V ČSR bolo v 50. rokoch vysťahovaných a presídlených do pohraničia približne 1500 rodín, prevažne roľníckych, u ktorých sa predpokladala väčšia ekonomická a ideologická nezávislosť, čo totalitný štát vnímal ako svoje ohrozenie. (7)

V ďalšom období tlak na rodinu narastal. Československý štát, podľa vzoru ZSSR, sa snažil prevziať hlavnú kontrolu nad vývojom mladej generácie. Na ideologický boj proti rodine boli použité všetky spoločenské aj hospodárske inštitúcie. Autor príspevku zažil v tej dobe perzekúciu rodiny, domovú prehliadku, vypočúvanie na ŠtB, vylúčenie z vysokoškolského štúdia a odchod súrodencov na Západ, to všetko s patričnými následkami na ostatnú rodinu. V tomto období však bolo mnoho pozitívnych príkladov zjednocovania sa rodín v rámci viacerých hnutí. Najčastejšie išlo o hnutia a komunity s náboženskou orientáciou. Za všetky spomeniem aspoň Hnutie kresťanských rodín, ktoré aj v čase najväčšieho útlaku vyvíjalo svoju činnosť zameranú na podporu rodiny, jej vzdelávanie, ako aj duchovné prehĺbenie.

Ako sme už spomenuli, súčasťou boja proti rodine bol aj boj proti náboženstvu a jeho etike. Komunisti aj u nás legalizovali potraty, neskôr aj antikoncepciu. Liberálne pristupovali k rozvodom. Romány a filmy v období socialistického realizmu sa len tak hemžili manželskými trojuholníkmi. Pornografia však bola zakázaná.

Liberálna spoločnosť a strata hodnôt

V druhej polovici 20. storočia preberajú štafetu boja proti rodine liberálne, demokratické štáty Západu. Už na demografickej konferencii v Bukurešti v roku 1974 upozornil delegát Svätej stolice niektoré západné štáty na destabilizáciu inštitúcie rodiny. V 90. rokoch, najmä na konferenciách v Káhire a v Pekingu, sa naplno prejavila protirodinná politika najväčších západných veľmocí.

Postupná strata citlivosti pre potreby rodiny v liberálnych štátoch Západu sa začala zhruba od polovice 60. rokov, ruka v ruke s narastajúcim konzumizmom až ekonomizmom, (8) ktorý hospodárskej moci podriadil všetky oblasti života a nemilosrdne šliapal po všetkých kultúrnych hodnotách ľudského života. Následky nenechali na seba dlho čakať. Relativizmus a pochybovanie o tradičných hodnotách zachvátili prakticky celú západnú Európu a spôsobili ústup od náboženských hodnôt. Ako príklad možno uviesť demografický úpadok, keď úroveň plodnosti v spomenutom období začala klesať z 3,5 dieťaťa na ženu na 1,6 v neskoršom období, čo spôsobilo ohrozenie výmeny generácií. V mene materializmu, ktorý sa stal takmer vládnucim fenoménom spoločnosti, sa človek stal už len niekým, koho treba ovládať a maximálne využiť.

Zmaterializovaná a sekularizáciou poznamenaná spoločnosť sa stala živnou pôdou pre najrôznejšie ideologické smery, namierené v konečnom dôsledku proti životu a rodine. Jedným z nich je aj ideológia neoscientizmu, ktorá v mene „čistoty a zdravia človeka“, oslobodeného od všetkých chorôb, neváha použiť pre svoje ciele genetické manipulácie, sterilizácie, interrupcie, či biotechnické ľudské rozmnožovanie. V podstate sa v mnohých prípadoch dá hovoriť o eugenizme „umierneného“ a technokratickéhoho typu.

V týchto intenciách bolo v rokoch 1941 – 1975 vo Švédsku násilne sterilizovaných 13 tisíc osôb v mene „spoločenskej“ a „rasovej hygieny.“ (9) Snaha po „technickej dokonalosti“ sa dotkla aj staroby a ľudí nachádzajúcich sa v terminálnom štádiu života. Pre nich by mala byť jedným z riešení – aktívna eutanázia.

Ďalším javom, ktorý nepriaznivo pôsobí na spoločnosť a predovšetkým na rodinu, je ideológia novodobého relativizmu, ktorá spochybňuje predovšetkým stálosť a všeobecnosť mravných hodnôt. Tieto hodnoty majú – podľa tejto ideológie – platnosť len v danom momente, v danej dobe, a v inej sú už nepoužiteľné. Táto ideológia je blízka klasickému relativizmu, ale svoje závery vedome neformuluje. Využíva pre svoje ciele mnohé kvantitatívne údaje odtrhnuté od kvalitatívnej analýzy, od akceptovania dlhodobej ľudskej skúsenosti. V praxi to znamená chápanie rodiny v jej historickej podobe ako prekonané; rodina je v podstate odsúdená na zánik. V budúcnosti bude rodina nahradená inou inštitúciou, rôznymi modelmi, ktoré sa budú v čase stále meniť. Názornú ukážku takéhoto zoskupenia môžeme vidieť aj v americkom televíznom seriáli Priatelia.

Vízia „posthumánnej“ spoločnosti

Jeden zo zhubných činiteľov pôsobiacich v súčasnosti na rodinu, ako aj na vývoj spoločnosti predstavuje ideológia „hyperfeminizmu“. Táto ideológia, v spolupráci so scientizmom, rozvíja myšlienku akejsi „posthumánnej“ spoločnosti, oslobodenej od mužského a ženského elementu.

Pre lepšie porozumenie tomuto problému treba správne pochopiť termíny feminizmus a hyperfeminizmus. Kým prvý znamená uznávanie dôstojnosti ženy a jej plnoprávne občianstvo, druhý znamená čo najväčšie stotožnenie sa s mužskou rolou. Hyperfeminizmus sa objavil v západnej Európe v 60. rokoch. Súčasťou tejto ideológie bola snaha čo najviac imitovať muža, čo často viedlo k odmietnutiu funkcie materstva, vnímaného ako trest. Žena mala odstrániť biologické rozdielnosti s mužom a tak dosiahnuť vytúženú slobodu.

Hyperfeminizmus, ktorý prichádza na scénu v 80. rokoch 20. storočia, požaduje ešte ďalšie zmeny v dosiahnutí rovnostárstva medzi pohlaviami. Nakoľko popieranie biologickej špecifickosti ženy sa ukázalo ako neúspešné, základnou požiadavkou sa stalo, aby muž mal rovnaké biologické podmienky ako žena. V praxi to má vyzerať napríklad tak, aby aj mužom bolo umožnené rodiť. (10) Muži a ženy sa majú stať biologicky rovnocenní a majú dospieť do štádia spoločnosti jednorozmerných ľudí, kde mužský a ženský element stratil význam. Ako vyplýva z kontextu, takto by vznikla totálne bez-rodinná spoločnosť, kde by bol každý vzťah redukovaný len na stretnutie narcistických jedincov. Individualistická a sterilná spoločnosť, kde už nikto nikoho nepotrebuje a nikto nikoho nedopĺňa, by pri svojej totálnej realizácii zomrela, nakoľko by zabila lásku ako zmysel života. Takúto ideológiu Gérard-François Dumont nazýva „intelektuálnym terorizmom“, lebo vedie k zničeniu hodnôt, na ktorých boli sformované naše spoločenské systémy aj inštitúcia rodiny.

Kresťanský humanizmus budúcnosti

Vízia takéhoto zajtrajška nás musí napĺňať nepokojom pre osud celého ľudstva. Prirodzene nás napadá otázka, čo môžeme urobiť pre odvrátenie tejto sociálnej a demografickej krízy. Samozrejme, odpoveď nie je jednoduchá.

Prvoradou úlohou každej spoločnosti musí byť odstránenie akejkoľvek formy totalizmu. V nedávnej minulosti sa východná Európa vyslobodila z otroctva komunizmu, ktorý svojou neschopnosťou ekonomicky fungovať, ako aj popretím základných ľudských práv, doviedol túto časť Európy do vážnej hospodárskej a spoločenskej krízy. V súčasnosti je nie menšou úlohou eliminovať diktát konzumizmu, ktorý odsúdili aj pápeži Pavol VI. a Ján Pavol II. V systéme založenom na konzume sa stáva človek len indivíduom, nie osobnosťou s ľudskou dôstojnosťou a slobodou. Na túto znepokojivú situáciu upozorňuje aj apoštolská exhortácia Familiaris consortio, ktorá zdôrazňuje, že postavenie rodín v mnohých štátoch sveta je problematické a bolestné. Prostredníctvom neprimeranej legislatívy, ako aj pomocou najrôznejších inštitúcií je rodina utláčaná a znevažovaná.

Z týchto dôvodov Cirkev otvorene a dôrazne chráni práva rodiny pred zneužitím zo strany spoločnosti a štátu, čo sa odzrkadľuje aj v Charte rodinných práv, ktorá sa nachádza v uvedenej apoštolskej exhortácii. Sú v nej zahrnuté nasledujúce práva:

- Každý človek má právo na slobodnú voľbu svojej životnej cesty, čo znamená buď uzavrieť manželský zväzok a založiť rodinu, alebo zostať slobodným.

- Manželstvo môže byť uzavreté výlučne dobrovoľným, vzájomným a zodpovedne vyjadreným súhlasom.

- Manželia majú nenahraditeľné právo založiť si rodinu a rozhodovať o čase narodenia a počte detí, uvedomujúc si pritom povinnosti voči sebe, voči narodeným deťom, voči rodine a spoločnosti, rešpektujúc primeranú hierarchiu hodnôt a v zhode s prirodzeným mravným poriadkom, ktorý vylučuje užívanie neprirodzenej antikoncepcie, sterilizácie a prerušenie tehotenstva.

- Ľudskému životu už od počatia prináleží bezpodmienečne najväčšia starostlivosť a úcta.

- Rodičia preto, že dali deťom život, majú prvoradé, nenahraditeľné právo na ich výchovu a musia byť uznaní za ich prvých a hlavných vychovávateľov.

- Rodina má právo byť a rozvíjať sa ako rodina. Verejná moc je povinná uznávať a podporovať jej dôstojnosť, spravodlivú nezávislosť, intimitu, integritu a stálosť.

- Každej rodine prináleží právo pod vedením rodičov slobodne prežívať náboženský život v domácom prostredí, ako aj právo verejne vyznávať a hlásať svoju vieru, zúčastňovať sa na verejnom kulte a slobodne si voliť program náboženskej výchovy, a to bez akejkoľvek diskriminácie.

- Rodina má právo vykonávať svoje sociálne a politické funkcie pri výstavbe spoločnosti.

- Rodina má právo očakávať od verejnej moci spravodlivú, nikoho nediskriminujúcu rodinnú politiku v otázkach právnych, hospodárskych, sociálnych a finančných.

- Rodiny majú právo na taký sociálny a hospodársky systém, v ktorom organizácia práce umožní členom rodiny spoločný život, neohrozuje jednotu, životnú úroveň, stabilitu a zdravie rodiny a poskytuje im možnosť zdravého odpočinku.

- Rodiny prisťahovalcov a vysťahovalcov majú právo na takú istú spoločenskú ochranu, aká prináleží ostatným rodinám.

Na záver si ešte dovolím uviesť myšlienku Svätého Otca Jána Pavla II. zo sociálnej encykliky Centesimus annus, kde sa v súvislosti s humánnou ekológiou dotýka aj problému rodiny. V tomto zmysle je rodina prvou a základnou štruktúrou tejto ekológie, založenej na nerozlučnom zväzku manželov. Rodina sa má zároveň znova stať svätyňou života, ktorá má ochraňovať voči kultúre smrti a sama má vydávať svedectvo o kultúre života.

Autor pracuje v oblasti sociálno-právnej ochrany.


(1) Máchová, Jiřina: Duševní hygiena rodinného života. Praha : Avicenum, 1974.
(2) Ján Pavol II: Familiaris consortio. Apoštolská exhortácia. Trnava : SSV, 1993.
(3) Dumont, Gérard-François: Kronova hostina : (sociálno-demografický vývoj Európy). Bratislava : Charis, 1995.
(4) Krech, David – Crutchfield, Richard Stanley – Ballachey, Egerton Leopold: Človek v spoločnosti. Bratislava : SAV, 1968.
(5) Jurovský Anton: Súlad v rodinnom živote. Turčiansky Svätý Martin, 1946.
(6) Czachorowski, Marek: Wiek rewolucji seksualnej. Warszawa : Inicjatywa Wydawnicza Ad Astra, 1999.
(7) Bližšie pozri: http://www.totalita.cz/seznamy/seznamy3.php.
(8) Dumont, Gérard-François: Kronova hostina : (sociálno-demografický vývoj Európy), s. 76.
(9) Tamže, s. 87.
(10) Tamže, s. 92.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.