Falošná etika pacifizmu

Číslo 2/2007 · Mária Pešeková · Čítanosť článku: 6189
 

V Českej republike sa v poslednej dobe intenzívne diskutuje o vybudovaní americkej protiraketovej základne a o umiestnení radarového systému. Mal by stáť v Jinciach pri Brdoch. Snaha odporcov radarov poukazuje na nemorálnosť súhlasu s vybudovaním radaru. Logika tohto hodnotenia je pomerne jednoduchá: 1. vojna je zlá, pretože je príčinou smrti mnohých ľudí, 2. radary sú súčasťou obranného arzenálu a 3. tí, čo si uvedomujú potrebu protiraketového dáždnika, vychádzajú z nesprávneho úsudku, že vojna je zlo, ktoré nemožno odstrániť. Je teda možné odstrániť prítomnosť vojenských konfliktov? Jan Tamáš, hovorca občianskej iniciatívy Ne základnám, ne radarům, v tom má jasno: „Ak tu chceme mať bezpečnosť, tak je potrebné odzbrojovať, nie zbrojiť.“ (1) Takéto tvrdenie je prejavom širšieho myšlienkového prúdu, pacifizmu. Aké sú východiská pacifizmu a ako sa javia z pohľadu kategórií dobra a zla?

Túžba po mierovom súžití je stará ako ľudstvo samo, spája ľudí rôzneho času i priestoru. Hodnota mierového súžitia je daná prítomnosťou opačného stavu, vojny, pričom na to, aby si človek uvedomil hodnotu mieru, nemusí mať s vojnou osobnú skúsenosť, stačí sprostredkované okúsenie vojenského zážitku. Túto úlohu plnia už najstaršie písomné zmienky ľudskej histórie opisujúce zabíjanie a vojny: Starý zákon, Epos o Gilgamešovi, Illiada.

Zároveň vo väčšine najstarších náboženských predstáv (predovšetkým v Európe a na Blízkom a Strednom východe) nachádzame spoločnú kozmogonickú predstavu o boji dvoch znesvárených síl, dobra a zla. Boj je počiatkom samotných dejín, tvorených naďalej týmto zápasom, ktorý, jednoducho, patrí k človekovi. K odstráneniu zápasu dobra a zla dôjde víťazstvom jednej zo strán a to bude znamenať koniec dejín. Má táto metafyzická rovina odraz v pozemskom svete človeka ako možnosť dosiahnuť úplný celosvetový mier, ako si to kladie za cieľ pacifizmus?

Predstava harmonického bratského života všetkých ľudí na tejto planéte je veľmi lákavá, zvlášť po krvavej skúsenosti 20. storočia. Kým táto vízia je osvojiteľná bez väčšieho problému, otázkou sa stávajú prostriedky, ako ju naplniť. Pacifizmus presadzuje ako nástroj nenásilné prostriedky na dosiahnutie stavu bez násilia. Sú tieto prostriedky dostatočné?

Vymedzenie pojmu

Slovo pacifizmus je odvodené z latinského pax, mier, resp. pacificus, mierotvorný, mier činiaci. V modernej dobe ho ako prvý použil J. B. Richard de Randonvilliers,(2) aby označil „spôsob znovunastolenia mieru tak, aby bol nielen vytvorený, ale aj udržaný“. (3) Vývoj významu pojmu pacifizmus bol ovplyvnený vznikom mierového hnutia od začiatku 19. storočia. Od roku 1815 sa zakladajú rôzne mierové spolky „priateľov mieru“ a organizujú sa mierové konferencie. Počiatkom 20. storočia sa ustálil pojem na základe potreby politickej diferenciácie a vymedzenia sa zástancov mieru a mierových riešení. V roku 1910 označil E. Arnaud hnutie zástancov mieru pojmom „pacifizmus“ v snahe ujasniť si a zjednotiť ciele hnutia.(4)

Na začiatku pacifizmu, v zmysle mierových apelov väčšieho vplyvu, možno pozorovať pocit krivdy u francúzskeho politika zbaveného moci Duc de Sullyho, ktorý vo svojich memoároch stavia do kontrastu politiku kardinála Richelieu a kráľa Henricha IV. Kráľ je tu vykreslený ako šíriteľ mieru prostredníctvom Nantského ediktu, ktorý mal zároveň, podľa Sullyho, tajný plán na zriadenie večného mieru v Európe. Zárukou mieru mal byť mechanistický princíp rovnováhy, vyvažovania síl. (5)

Ďalšie mierové predstavy boli formulované autormi ako Abbé Saint Pierre, J. J. Rousseau, I. Kant, F. Schlegel, H. de Saint-Simon, Ch. Fourier, F. Durand, E. Arnaud, A. H. Fried, K. Hiller, B. von Suttner, M. L. King atď. Medzi jednotlivými predstaviteľmi sú však isté, niekedy dosť značné rozdiely, takže v pacifizme možno rozlišovať viacero smerov.

Konzekvencionalistický pacifizmus napríklad tvrdí, že prospech plynúci z vojny nemôže vyvážiť náklady na boj. Ide o zváženie všetkých nákladov a prospechu a podľa toho výber prijateľnejšej možnosti. Brian Orend upozorňuje na to, že zabíjanie preto nie je odmietnuté absolútne: keby za istých okolností bolo zrejmé, že zabitie istého množstva ľudí bude zárukou prežitia čo len o jedného človeka väčšieho množstvo ľudí, zabíjanie by bolo prípustné. Táto možnosť ostáva otvorená. (6) Je ale otázkou, či tento postoj ešte možno označiť za pacifizmus; domnievam sa, že nie.

Fiala v prípade tohto prístupu kladie dôraz na utilitaristickú zásadu, že odmietnutie vojny povedie k šíreniu šťastia väčšieho počtu ľudí. (7) Širší zákaz vojny a násilia bude viesť k stále sa zväčšujúcemu šťastiu, keďže vojny sú často príčinou nešťastia a bolesti. Problémom ale ostáva, kto si tento zákaz vynúti. A zároveň pravidlo o nešťastí neplatí absolútne: úspešná vojna na podporu obrany či šírenia slobodného zriadenia zabráni rozmnožovaniu nešťastia.

Naopak, deontologický pacifizmus považuje vojnu za zlú vo svojej podstate, pretože porušuje záväzky voči spravodlivosti (právo na život). Aj v prípade napadnutia a legitímnej obrany sa povinnosť nezabíjať nestráca (pretože etické normy sú nemenné), je absolútna, hoci útočiaca strana toto nectí, zabíjať nie je prípustné. (8) Lenže v tom prípade napadnutá strana sa dostáva do rizika absolútnej straty, kým útočiaci získava všetko.

Ďalej hlása, že v prípade vojny nie je nikdy možné vyhnúť sa nevinným obetiam, preto je s ohľadom na ich právo na život vojna odmietaná. (9) Lenže pri odmietaní legitímnosti vojny je ignorovaná zodpovednosť v prípade agresie a povinnosť štátu chrániť životy a práva svojich občanov v prípade hrozby. Nemožno predsa uprieť štátu možnosť použiť všetky dostupné prostriedky na obranu, keď je napadnutý iným štátom (či teroristami).

Zástancom deontologického pacifizmu je I. Kant, ktorý predpokladá úplné zaniknutie stálych armád. (10) Myšlienku mieru spája s občianskou emancipáciou. Mierový stav treba vytvoriť, vzdať sa všetkých nepriateľstiev a dosiahnuť zákonný stav. Ten sa zakladá na vnútroštátnom republikánskom zriadení, ktoré zahŕňa princíp slobody občanov. (11) Takže pre prípad vedenia vojny je nutný súhlas občanov, pre ktorých „nie je nič prirodzenejšie ako (…) to, že veľmi zvážia, či sa pustia do takej zlej hry…“ (12) Na medzinárodnej úrovni sa má uplatňovať federalizmus slobodných štátov, ktorý je akýmsi zväzom národov (teda nie štátom), ktorý sa má postupne rozšíriť na všetky štáty sveta. (13) Ale akým spôsobom naplniť príkaz všeobecného priateľstva a ako uskutočniť „to, čo by malo byť“? „[Príroda] chce, aby sa toto alebo ono stalo, neznamená to toľko, ako že nám ukladá povinnosť urobiť to (…), ale robí to sama, či chceme, alebo nie.“ (14)

Okrem uvedeného delenia možno ďalej rozlišovať medzi 1. absolútnym a kontingentým pacifizmom, ktorý je podobný predošlej charakteristike, 2. maximalistickým a minimalistickým a 3. univerzálnym a partikulárnym pacifizmom; samostatnú kategóriu tvorí skeptický pacifizmus. (15)

V prvom prípade ide o mieru povinnosti odmietnuť násilie a vojnu. Absolútny pacifizmus odpovedá deontologickému, kontingentý pacifizmus (16) je chápaný ako odmietanie jednotlivej vojny, resp. že povinnosť pacifizmu sa vzťahuje len na jednotlivé skupiny ľudí, nie na každého. Môže tiež ísť o odmietanie jednotlivého vojenského systému. Za istých podmienok je prípustná nevyhnutnosť vojny. Medzi kontingentných pacifistov patrili aj A. Einstein či B. Russell, ktorí súhlasili s vedením vojny proti nacistickému Nemecku.

Maximalistický (široký) a minimalistický (úzky) pacifizmus sa líšia mierou záväzku nenásilnosti. (17) Ide o to, ktoré druhy násilia sú neprijateľné a kto má prospech z nenásilnosti. Maximalistický pacifizmus odmieta každé násilie a vojnu, minimalistický pripúšťa odchýlky, napríklad humanitárne intervencie a pod. (môžeme teda opäť nájsť podobnosť s kontingentným či konzekvencionalistickým prístupom).

Univerzálny a partikulárny pacifizmus rieši otázku, či sa požiadavka pacifizmu vzťahuje na každého, alebo je morálnou voľbou niektorých jednotlivcov. (18) Pre univerzalistov má zmysel len taká povinnosť, ktorá sa týka všetkých. Partikulárna pozícia považuje odmietnutie vojny a násilia za osobnú vec jednotlivca a nevidí problém, ak sa niekto sám rozhodne bojovať ako vojak a stretáva sa v boji s iným, ktorý šiel do boja tiež dobrovoľne. Ale čo, ak je druhá strana nasadená do boja bez svojho súhlasu?

Skeptický pacifizmus je odvodený z negácie, keď hovorí, čo sa nemá robiť (zabíjať, bojovať). Nedáva ale pozitívny príkaz, pretože súvisí so skeptickou pozíciou, keď nie je zrejmé, čo je správne a prečo by malo byť zabíjanie (i v sebaobrane) prípustné, keďže takéto zabitie je vykonané ešte pred vykonaním zlého úmyslu útočníka, takže nemožno formulovať pozitívny príkaz. (19) Myslím, že každého skeptického pacifistu by k poznaniu správnosti priviedla situácia, v ktorej by útočník ohrozoval život jeho vlastného dieťaťa. Alebo by tento pacifista čakal, kým bude zlý úmysel realizovaný a vytratia sa morálne pochybnosti? Jeho skepsa sa tiež týka presvedčenia o tom, že vlády hovoria svojim občanom pravdu o vojne a jej ospravedlniteľnosti. Majú totiž snahu manipulovať s informáciami v snahe vyprovokovať občanov pre účasť vo vojne.

Mier

Hlavným cieľom pacifizmu je dosiahnuť mierový stav. Ten môže byť výsledkom rôznych okolností. Predovšetkým je výsledkom podriadenia sa sile v prípade bezpodmienečnej kapitulácie. Ale tiež môže mať charakter prímeria, teda momentálnej absencie vojny, ktorej dôvodom je neschopnosť, vyčerpanie bojujúcich strán, ktoré však ostávajú aj naďalej znepriatelené. Andrew Fiala okrem toho hovorí ešte o mieri ako spravodlivom a pokojnom poriadku bez prítomnosti nepriateľstva, napr. mier v dnešnej Európe, keď možno vcelku jednoznačne vylúčiť možnosť vzniku vojny medzi štátmi na starom kontinente (skeptickejšia by som ale bola voči nemožnosti vzniku občianskej vojny v strednodobom horizonte medzi pôvodným obyvateľstvom a prisťahovalcami). Za pozitívny mier považuje Fiala stav maximálnej solidarity, vzájomného rešpektu a uspokojovania potrieb, s istým spirituálnym významom. (20)

Zabitie človeka (21)

Pre pacifistov znamená vojna zlo, lebo považujú zabíjanie za neoprávnené, odmietajú možnosť zabíjať a chcú eliminovať možnosť byť zabitý. Čím je bezpodmienečné právo každej osoby na život odôvodniteľné?

Uznanie práva na život pre ostatných ľudí môže vyplývať z obavy o svoj vlastný život, keďže členovia spoločnosti pochopia, že je všeobecne prospešné toto právo akceptovať. Nebudem zabíjať a zároveň mám záruku, že nebudem zabitý (myšlienka spoločenskej zmluvy). K rešpektovaniu života druhého môže tiež viesť dôraz na želania a túžby osoby a možnosť ich napĺňania. V prípade zabitia druhého je narušený princíp rešpektovania autonómie jednotlivca, keďže tento jednotlivec sa pre smrť nerozhodol sám, podľa vlastného úsudku, ale bolo mu to „vnútené“.

Okrem uvedených dôvodov za najdôležitejší považujem argument prirodzeného zákona, na základe ktorého sú človekovi dané prirodzené práva, ktoré sú nedotknuteľné a univerzálne platné. Život človeka je prirodzeným právom, keďže je predpokladom všetkých ostatných práv človeka. Preto toho, kto porušuje prirodzený zákon, možno označiť za zločinca a toto označenie bude univerzálne platné. (To už neplatí, keď ide o pozitívne zákony vyplývajúce z konvencie, keď určitá činnosť je v jednom štáte legálna, v inom nie a podlieha trestu.)

Spravodlivá vojna

Pacifizmus čerpá okrem iného z kresťanského odkazu, resp. z jeho určitej interpretácie, ktorá kladie dôraz na Kristovo posolstvo pokoja: „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam“ (Jn 14,27), ale tiež na jeho Reč na hore: „Blahoslavení tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi.“ (Mt 5,9) Pacifisti neberú na vedomie, že Kristov „pokoj“ sa týka pokoja duše, uspokojenia jej túžby, ktorou je spása znamenajúca večné spoločenstvo s Bohom. Pacifisti, hoci nemusí vždy ísť o horlivých kresťanov, sa často odvolávajú na kresťanskú lásku, príkaz nastavenia druhého líca (Mt 5,39).

Kresťanská teória spravodlivej vojny sa snaží vyriešiť dichotómiu príkazu nastavenia druhého líca nepriateľovi a potreby obrany v každodennej realite. Príkaz nastavenia druhého líca definuje ako povinnosť vzťahujúcu sa na jednotlivca a jeho vlastný život. Pokiaľ ale ide o vzťah k blížnym, človek má povinnosť brániť nevinného, zastať sa ho a odstrániť prípadnú nespravodlivosť. Tradícia spravodlivej vojny vychádza z myšlienok Ambróza, Aurélia Augustína a Tomáša Akvinského. Predpokladom tejto teórie je presvedčenie, že každé ľudské konanie, a teda aj konanie v oblasti medzinárodných vzťahov podlieha mravnej kontrole a súdu. (22) Otázku morálnosti použitia sily možno rozlíšiť na dve roviny: 1. prečo a kedy je správne použiť ozbrojenú silu (ius ad bellum) a 2. ako túto silu správne používať (ius in bello). „Aj keď sú tieto dve otázky navzájom prepojené, otázka obhájiteľnosti má prednosť, pretože ak chýba predpoklad morálneho ospravedlnenia použitia sily, sú aj tie najobmedzenejšie prostriedky z hľadiska tradície spravodlivej vojny nespravodlivé.“ (23) Podmienky pre spravodlivú vojnu zhŕňa Tomáš do siedmich bodov: (24) 1. musí byť vedená zo správneho dôvodu či pre správnu vec (napr. sebaobrana alebo ochrana nevinných), 2. musí ju vyhlásiť oprávnená autorita, 3. musí byť vedená so správnym zámerom, 4. musí existovať nádej na úspech, 5. musí byť zvolená ako posledný prostriedok po použití a zlyhaní všetkých nenásilných prostriedkov, 6. jej predpokladom musí byť dosiahnuť mier, náklady a škody, ktoré spôsobí, nesmú byť väčším zlom, než je zlo, ktorému má byť zabránené (princíp proporcionalizmu) a 7. musí byť vedená správnymi prostriedkami, taktikou a zbraňami, ktoré nie sú neprimerane kruté a ktoré rozlišujú medzi vojakmi a civilistami.

Zástancovia teórie spravodlivej vojny boli vo svojich úvahách o možnostiach použitia sily motivovaní túžbou zabrániť nespravodlivosti, resp. potrestať ju, a to dokonca aj za cenu rizika ohrozenia vlastného života. (25) Motívom spravodlivej vojny a jej ospravedlnením teda nemôže byť malicherný dôvod či ziskuchtivosť. Zároveň si boli vedomí hodnôt, ktoré sú nenahraditeľné a ktoré si zaslúžia, aby človek podstúpil isté riziko pre ich zachovanie. Nemožno poprieť existenciu veľkého množstva vojen vedených zo zištných dôvodov, ale práve kvôli ich prítomnosti nemožno na základe pacifistických východísk poprieť možnosť obrany voči tomu, kto má nečestné motívy. Zároveň ak je možné na základe istých informácií predpokladať vojenské aktivity za účelom nemorálnej vojny, prípadne ak možno predpokladať etnické čistky v rámci jedného štátu, je morálne správne takému konfliktu vojenským zásahom predísť a odzbrojiť stranu zhromažďujúcu vojenský arzenál.

Ak človek nečinne prihliada zločinom, vzniká podľa K. Jaspersa metafyzická vina človeka. Vyplýva zo solidarity, podľa ktorej je každý spoluzodpovedný za všetko bezprávie a nespravodlivosť na svete.

Na jar roku 1994 došlo ku krvavým udalostiam v Rwande, keď členovia kmeňa Hutu vraždili príslušníkov kmeňa Tutsi. Udalosti bolo možné zabrániť, OSN mala v Rwande svoj kontingent, ten bol však stiahnutý, aby príslušníci modrých prilieb nezomreli v prípadnom strete spolu s obeťami. Generál Roméo Dallaire, kanadský veliteľ síl OSN rozmiestnených v Rwande, upozorňoval, že Hutuovia zhromažďujú zbrane proti Tutsiom, a navrhol, že zbrane zabaví. „Jeho správa bola prijatá v oddelení OSN pre mierové operácie so znepokojením – nie kvôli vyhliadke genocídy, ale pre vyhliadku, že by Dallaire v snahe zabrániť jej mohol podniknúť niečo riskantného. Boli vydané jasné rozkazy, ktoré intervenciu navrhovanú Dallairom vetovali.“ (26) Ani potom, čo vraždenie začalo, Dallaire nedostal oprávnenie na zásah. Myslím, že potreba vojenského zásahu v tomto prípade bola zrejmá a zásah jedine morálne správny.

Etický problém pacifizmu

Ak pacifizmus považuje vojnu za najvyššie zlo, potom nemôžu existovať výnimky prípustnosti použitia násilia. Preto tie smery pacifizmu, ktoré na základe konfrontácie s realitou pripúšťajú za určitých okolností vedenie vojny, nepovažujem za pacifizmus v plnom zmysle slova, keďže hlavné východisko o amorálnosti vojny je relativizované a nad neho je položené čosi vyššie. V dnešnom význame preto chápem pod pacifizmom absolútne odmietanie použitia vojenskej sily akýmkoľvek spôsobom a za všetkých okolností, teda vždy a všade, popretie možnosti existencie spravodlivej vojny. Vojenský zásah nemožno použiť na odstránenie akéhokoľvek zla, keďže všetky ostatné zlá sú menšie než vojna.

Z toho ale vyplýva niekoľko problémov. Pacifisti využívajú ochotu iných nasadiť svoj život a z toho prameniacu bezpečnosť bez toho, aby sa na jej vytváraní podieľali. Pokiaľ štát ako celok presadzuje pacifistickú pozíciu, musí sa spoliehať na ochotu svojich susedov zasadzovať sa vojensky o jeho záujmy. Dúfať v ochotu jedného štátu podieľať sa na obrane iného štátu je naivné. Omnoho pravdepodobnejšie je, že štát bez vlastnej armády bude napadnutý zo strany silnejšieho štátu, napr. na základe vidiny ľahkej koristi.

Inou možnosťou je dosiahnuť celosvetový systém mieru a vylúčiť možnosť uplatnenia sily. Táto predstava je síce lákavá, zato utopická. Historická skúsenosť dvoch svetových vojen či studenej vojny, ale aj dnešná realita musia človeka zbaviť naivity. Ľudská prirodzenosť sa totiž nemení, je po celú dobu ľudských dejín rovnako hriešna a znamená, že človek má sklony k zlému. A prirodzené ľudské sklony nemožno zmeniť ani prostredníctvom medzinárodného systému. Obmedziť pôsobenie zla prítomného v človekovi možno len dvoma spôsobmi: dobrovoľne na základe vlastného osobného rozhodnutia povýšiť dobro na najvyššiu hodnotu a plne sa mu oddať, ale keďže to závisí od slobodnej voľby človeka, nedá sa na to spoľahnúť ako na väčšinovú záležitosť, preto existuje ešte druhá možnosť: obmedziť pôsobenie zla skrze hrozbu sily či sankcií, teda trestu voči tým, čo odmietajú prvú možnosť.

Vojenské konflikty nemožno vylúčiť ani tak, že sa zabezpečí blaho a materiálny dostatok pre všetkých ľudí na svete. Tento marxistický pohľad považuje základňu za rozhodujúcu. Avšak nielen v postmateriálnej spoločnosti môžu vojny vzniknúť aj z nemateriálnych pohnútok, predovšetkým z náboženských dôvodov.

Ďalšou otázkou je to, či k odstráneniu vojny nedôjde v prípade existencie liberálnych demokracií po celom svete. V takom prípade by skutočne mohlo zmiznúť ospravedlnenie pre spravodlivú vojnu ako obranu slobody, keďže by proti sebe nestáli slobodný a neslobodný režim. Opäť ale možno poukázať na prirodzenosť človeka: aj keby dosiahol stav, že by na svete nebolo iného zriadenia než demokratické, nemožno do budúcnosti vylúčiť možnosť, že sa niektorá demokracia nezvrhne do tyranskej vlády. Otázna je však už sama možnosť vzniku liberálnych demokracií po celom svete.

Za hlavný etický problém pacifizmu považujem skutočnosť, že jeho postoje posilňujú pozíciu tých, čo si nectia slobodu a úctu k životu. Odmietaním násilnej sebaobrany priznáva právo na život tomu, kto toto právo svojím konaním relativizuje, upiera iným. Tiež rezignáciou na obhajobu práv a slobôd spochybňuje platnosť prirodzeného zákona a prirodzených ľudských práv. „Pacifista (…) v krízovej situácii uprednostňuje otroctvo pred slobodou.“ (27) Odmietnutím bojovať na obranu slobodnej spoločnosti a jej hodnôt, v konflikte s neslobodným totalitným štátom pacifisti preferujú otrocký život pred nádejou na slobodný život i za cenu rizika vlastnej smrti. Odmietajú úsilie boja za zachovanie slobody, pretože to prináša riziko vlastnej smrti.

Pacifizmus vychádza z predpokladu existencie pokroku, evolúcie. Domnievam sa však, že o pokroku môže byť reč len v technických vedách. V sociálnych vedách by to znamenalo uznať existenciu nepretržitého procesu na základe jednotnej univerzálnej zákonitosti. Táto transformácia má viesť k stále dokonalejšiemu, vyššiemu stavu. Tým sa ale odhliada od plurality udalostí, myšlienka pokroku spochybňuje význam jednotlivých situácií, udalostí. A pri pohľade na 20. storočie sa musí javiť predpoklad evolúcie ľudskej prirodzenosti ako scestný.

Myslím, že v dnešnom svete je pomerne reálne očakávať čoraz väčšie posilňovanie pacifistických tendencií, ktoré relativizujú dobro a odmietajú zlo pomenovať zlom a skrývajú sa za falošné moralizovanie. Prejavom takéhoto falošného moralizovania je práve pacifizmus, ktorý namiesto toho, aby uznal hrdinstvo tých, čo majú odvahu nasadiť život v záujme obrany slobody a pravdy, povyšuje na najvyššie hodnotové miesto zbabelosť relativistov.

Záver

Pacifizmus odmieta vojnu a násilie ako možnosť riešenia sporov medzi jednotlivými štátmi, pretože pokladá vojnu a násilie za najvyššie zlo. Odmieta nasadiť život človeka do boja, pretože to prináša riziko smrti a zároveň nechce odobrať život druhému človekovi. Klásť zachovanie života za najvyššiu hodnotu obsahuje v sebe nutne protirečenie, pretože v prípade agresie zo strany neslobodného štátu sa vzdáva možnosti obrany a preferuje radšej život v neslobode, ktorý ale v sebe okrem odmietania slobôd obsahuje aj ohrozenie života jednotlivca.

Je celkom pochopiteľné, že po druhej svetovej vojne a po ukončení studenej vojny vzniká dojem, že teraz konečne nastane stav bez prítomnosti vojen zaručený medzinárodným systémom. Takéto túžby sa však objavovali aj po iných veľkých konfliktoch (z pohľadu človeka danej doby išlo vždy o maximálnu mieru konfliktu), ako napr. po tridsaťročnej vojne, po napoleonských vojnách atď. Nie je preto rozumné predpokladať vymiznutie konfliktov, pretože tomu odporuje povaha ľudskej prirodzenosti.

Ambície celosvetového charakteru, ktoré by mal človek dosiahnuť len na základe svojho úsilia, a presvedčenie o ich realizovateľnosti sú prejavom odmietania ľudskej nedokonalosti, prejavom ľudskej pýchy usilujúcej o realizáciu pozemského raja bez Boha.

Autorka študuje politológiu na Karlovej univerzite v Prahe.

(1) Otázky Václava Moravce. ČT 1, 28. január 2007.

(2) Ritter a Gründer upozorňujú na nepresnosť konštrukcie de Randonvilliersa, keďže etymologicky ide o odvodenie zo slova pacificus, čo znamená mierotvorný, a morfologicky správne by bolo „pacificizmus“. (Pazifismus. In: Ritter, Joachim – Gründer, Karlfried: Historisches Wörterbuch der Philosophie, Bd. 7. Basel : AG. Verlag, 1989, s. 218 – 228.) Fiala rozlišuje „pacific-ism” ako oddanosť mieru, ktorá nie je striktne protichodná k vojne, a „pacifism“ ako principiálne, absolútne odmietanie násilia (http://plato.stanford.edu/entries/pacifism).

(3) de Randonvilliers, Jean-Baptiste Richard: Enrichissement de la langue française. Dictionnaire de mots nouveaux. Paríž, 1845, s. 446; cit. podľa Pazifismus, s. 218.

(4) Pazifismus, s. 224.

(5) Pazifismus, s. 219.

(6) http://plato.stanford.edu/entries/war.

(7) http://plato.stanford.edu/entries/pacifism.

(8) http://plato.stanford.edu/entries/war.

(9) Tamže.

(10) Kant, Immanuel: K večnému mieru. Bratislava : Archa, 1996, s. 11.

(11) Tamže, s. 17.

(12) Tamže, s. 18.

(13) Tamže, s. 21 a 23.

(14) Tamže, s. 32.

(15) http://plato.stanford.edu/entries/pacifism. (16) Tamže.

(17) Tamže.

(18) Tamže.

(19) http://plato.stanford.edu/entries/pacifism .

(20) Tamže.

(21) Na základe pojednávaného problému tu neuvažujem o otázke interrupcie či eutanázie.

(22) Porov. Johnson, James Turner: Teorie spravedlivé války: přerušená tradice. In: Politologický časopis, 1997, č. 4, s. 352.

(23) Tamže, s. 353.

(24) Akvinský, Tomáš: Theologická summa II. Olomouc : OP Krystal, 1938.

(25) Porov. Johnson, James Turner: Teorie spravedlivé války: přerušená tradice, s. 360.

(26) Muravchic, Joshua: Argumenty proti OSN. In: Bulletin OI, č. 183, 2005, s. 9.

(27) Joch, Roman: O pacifismu a nukleárních zbraních. In: Distance, roč. 1, č. 2, 1998, s. 31.