Moskva útočí na Vatikán

Číslo 2/2007 · Ion Mihai Pacepa · Čítanosť článku: 5951
 

Sovietskemu zväzu sa nikdy nepáčilo, že musí žiť na tom istom svete ako Vatikán. Najnovšie sa našiel dokument o tom, že Kremeľ bol vo svojom odpore voči antikomunizmu Katolíckej cirkvi pripravený zájsť do krajnosti.

Talianska parlamentná komisia prišla v marci 2006 k záveru „mimo akejkoľvek rozumnej pochybnosti, že vodcovia Sovietskeho zväzu vyvíjali iniciatívu zameranú na odstránenie pápeža Karola Wojtyłu“, a to ako protiopatrenie za jeho podporu disidentskému hnutiu Solidarita v Poľsku. Keď sa januári 2007 našli dokumenty svedčiace o tom, že novo- menovaný varšavský arcibiskup Stanisław Wielgus kolaboroval s poľskou politickou políciou komunistickej éry, Wielgus toto obvinenie pripustil a rezignoval na svoju funkciu. Na druhý deň rezignoval z toho istého dôvodu rektor katedrály na krakovskom Waweli (čo je miesto, kde sa pochovávali poľskí králi a kráľovné). Potom sa zistilo, že Michał Jagosz, člen vatikánskeho tribunálu, ktorý prerokúval svätorečenie pápeža Jána Pavla II, bol obvinený z toho, že bol agentom komunistickej tajnej polície – podľa poľských médií ho získali v roku 1984, predtým než odišiel z Poľska na misiu do Vatikánu. Onedlho má vyjsť kniha, v ktorej bude uvedených 39 ďalších kňazov, ktorých mená sa našli v spisoch krakovskej tajnej polície; niektorí z nich sú dnes biskupmi. Navyše, zdá sa, že toto je iba špička ľadovca. Osobitná komisia začne čoskoro skúmať minulosť všetkých príslušníkov kléru počas komunistickej éry, pretože sa má za to, že v krajine sú tisícky katolíckych kňazov, ktorí kolaborovali s tajnou políciou. A to hovoríme len o Poľsku. Archívy KGB a archívy politickej polície v ostatných krajinách bývalého sovietskeho bloku sa v súvislosti s operáciami namierenými proti Vatikánu ešte len majú otvoriť.

V inej fáze môjho života, keď som bol v centre moskovského boja so zahraničnými rozviedkami, som aj ja bol chytený do siete úsilia Kremľa zameraného na pošpinenie mena Vatikánu. Robilo sa to tak, že pápež Pius XII. sa vykresľoval ako tichý sympatizant nacistov. Táto operácia nezanechala po sebe nijakú trvalú škodu, no nechala po sebe nepríjemnú pachuť, ktorej sa dá len ťažko zbaviť. Tento príbeh doteraz ešte nikto nevyrozprával.

Boj s Cirkvou

Nikita Chruščov schválil vo februári 1960 supertajný plán zničenia morálnej autority Vatikánu v západnej Európe. Otcom tejto myšlienky bol šéf KGB Alexander Šelepin a člen sovietskeho politbyra Alexej Kiričenko, zodpovedný za medzinárodnú politiku. Až dovtedy bojovala KGB proti tomuto svojmu „smrteľnému nepriateľovi“ vo východnej Európe, kde bola Svätá stolica kruto napádaná ako semenište špionáže v službách amerického imperializmu a všetci jej zástupcovia boli napospol uväznení ako špióni. Teraz Moskva chcela zdiskreditovať Vatikán jeho vlastnými kňazmi, na jeho domácom území, ako baštu nacizmu.

KGB si za hlavný cieľ vybrala Eugenia Pacelliho – pápeža Pia XII., ktorý zomrel v roku 1958, a vykreslila ho ako stelesnenie diabla. „Mŕtvi sa nemôžu brániť“ bolo najnovšie heslo KGB. Moskva bola vtedy v nemilosti, pretože v roku 1948 falošne obvinila a uväznila nepoddajného vatikánskeho preláta kardinála Józsefa Mindszentyho, maďarského prímasa. Počas maďarskej revolúcie v roku 1956 sa mu podarilo uniknúť z väzenia a našiel azyl na americkom veľvyslanectve v Budapešti, kde potom začal písať svoje pamäti. Keď sa západní novinári dozvedeli podrobnosti o jeho falošnom obvinení, mnohí v ňom začali vidieť svätého hrdinu a mučeníka.

Nakoľko Pius XII. bol v časoch, keď nacisti začali usilovať o moc, pápežským nunciom v Mníchove a Berlíne, KGB ho chcela vykresliť ako antisemitu, ktorý podporoval Hitlerov holokaust. Vtip bol v tom, že na tejto operácii nebolo nič, čo by nasvedčovalo, že je do nej zapojený sovietsky blok. Všetka špinavá práca sa mala vykonať rukami západu, pomocou dôkazov zo samotného Vatikánu. Takto mala byť napravená iná chyba, ktorá sa stala v prípade Mindszentyho, falošne obvineného na základe sfalšovaných sovietskych a maďarských dokumentov. (Maďarská expertka na grafológiu Hanna Sulnerová, ktorá vyrobila „dôkaz“ neskôr použitý na falošné obvinenie Mindszentyho, ušla 6. februára 1949, len pár dní pred koncom Mindszentyho procesu, do Viedne a predložila tam mikrofilmy „dokumentov“, o ktoré sa opieral tento zinscenovaný proces. Sulnerová v nesmierne podrobnom svedectve preukázala, že všetky tieto dokumenty boli falšované, „niektoré z nich údajne kardinálovou rukou, kým na iných bol jeho údajný podpis“, ktorý vyrobila ona sama.)

KGB, ktorá sa snažila predísť ďalšej takejto katastrofe, potrebovala nejaké originálne vatikánske dokumenty, i keby mali s Piom XII. súvisieť len okrajovo. Tieto dokumenty by potom mohli experti na dezinformácie mierne pozmeniť a ukázať ich „v tom správnom svetle“, aby sa pápež „vyfarbil“. Problém bol, že KGB nemala prístup do vatikánskych archívov. A toto bol dôvod, pre ktorý vstúpila do hry rumunská zahraničná špionáž DIE. Nový veliteľ sovietskej zahraničnej špionáže generál Alexander Sacharovskij vytvoril DIE v roku 1949. Až donedávna bol naším hlavným sovietskym poradcom. Vedel, že DIE má vynikajúcu pozíciu skontaktovať sa s Vatikánom a získať súhlas na bádanie v jeho archívoch. V roku 1959, keď som bol pridelený do Západného Nemecka vo vedúcej pozícii ako zástupca vedúceho rumunskej misie, som uskutočnil výmenu špiónov, pri ktorej boli dvaja dôstojníci DIE (plukovník Gheorghe Horobet a major Nicolae Ciuciulin), pristihnutí pri čine v Západnom Nemecku, vymenení za rímskokatolíckeho biskupa Augustína Pachu, ktorého KGB väznila na základe falošného obvinenia zo špionáže; Pacha sa napokon cez Západné Nemecko vrátil do Vatikánu.

Infiltrácia Vatikánu

Táto operácia proti Piovi XII. dostala názov „Stolica-12“ a ja som sa stal styčnou osobou pre Rumunsko. Generál Sacharovskij mi uľahčil prácu tým, že ma oprávnil informovať (nepravdivo) Vatikán, že Rumunsko je ochotné obnoviť narušené vzťahy so Svätou stolicou výmenou za prístup do jej archívov a za bezúročnú pôžičku na 25 rokov vo výške jednej miliardy dolárov. (Vzťahy Rumunska s Vatikánom sa narušili v roku 1951, keď Moskva obvinila vatikánsku nunciatúru v Rumunsku z toho, že je tajným frontom CIA, a zatvorila ju. Budovy nunciatúry v Bukurešti dostala DIE. Dnes je tam jazyková škola.) Vatikánu som povedal, že prístup do pápežských archívov potrebujeme na to, aby sme našli historické korene, ktoré by pomohli rumunskej vláde verejne odôvodniť zmenu jej postoja voči Svätej stolici. Povedali mi, že tá miliarda (nie, to nie je typografická chyba) je potrebná na to, aby bol tento obrat pre Rumunsko prijateľnejší. „Ak tí mnísi čomusi rozumejú, tak sú to peniaze,“ poznamenal generál Sacharovskij.

Vďaka tomu, že som sa predtým zúčastnil na výmene biskupa Pachu za dvoch dôstojníkov DIE, som mal dvere otvorené. So zástupcom Vatikánu som sa po prvýkrát skontaktoval mesiac po tom, ako som dostal od KGB pokyny. Kvôli utajeniu sa toto stretnutie (rovnako ako väčšina nasledujúcich stretnutí) uskutočnilo v hoteli v Ženeve vo Švajčiarsku. Tam ma predstavili „vplyvnému členovi diplomatického zboru“, ktorý, ako mi povedali, začal svoju kariéru prácou vo vatikánskych archívoch. Volal sa Agostino Casaroli. Čoskoro som zistil, že je naozaj vplyvný. Okamžite mi sprístupnil vatikánske archívy a čoskoro traja mladí tajní dôstojníci DIE, vystupujúci ako rumunskí kňazi, sliedili v pápežských archívoch. Casaroli súhlasil „v zásade“ aj so žiadosťou Bukurešti o bezúročnú pôžičku, no povedal, že Vatikán ju chce doplniť istými podmienkami. (Keď som v roku 1978 nadobro odišiel z Rumunska, ešte stále sa rokovalo o tejto pôžičke, ktorá medzitým klesla na 200 miliónov.)

V rokoch 1960 – 1962 sa DIE podarilo ukradnúť z vatikánskych archívov a z Apoštolskej knižnice stovky dokumentov, ktoré nejako súviseli s pápežom Piom XII. Všetko sa hneď posielalo osobitným kuriérom KGB. V skutočnosti sa medzi všetkými týmito tajne odfotografovanými dokumentmi nikdy nenašiel nijaký materiál, ktorý by inkriminoval pápeža. Väčšinou išlo o kópie osobných listov, o prepisy stretnutí a prejavov, všetko zabalené do rutinného diplomatického jazyka, aký sa dal očakávať. KGB však stále žiadala ďalšie dokumenty. A tak sme ich posielali.

KGB rozohrala hru

Slávny šéf dezinformačného oddelenia KGB generál Ivan Agajanc prišiel v roku 1963 do Bukurešti, aby nám poďakoval za pomoc. Povedal, že akcia „Stolica-12“ sa zhmotnila v pôsobivej hre, pri ktorej sa útočí na pápeža Pia XII. Hra sa volá Námestník, čo je bežné označenie pápeža ako Kristovho zástupcu na zemi. Generál Agajanc načrtol scenár tejto hry a povedal nám, že má množstvo dodatkov k základným dokumentom, ktoré vyrobili jeho experti pomocou tých dokumentov, ktoré sme ukradli z Vatikánu. Okrem toho nám povedal, že producent hry Námestník Erwin Piscator je nadšený komunista, ktorý má s Moskvou dlhotrvajúce vzťahy. V roku 1929 založil v Berlíne Proletárske divadlo. Potom, keď sa dostal k moci Hitler, požiadal o azyl v Sovietskom zväze a o niekoľko rokov neskôr „emigroval“ do Spojených štátov. V roku 1962 sa Piscator vrátil do Západného Berlína, aby robil producenta diela Námestník.

Kým som bol v Rumunsku, vždy som bral svojich šéfov z KGB trochu skepticky, pretože zvykli tak žonglovať s faktami, až nakoniec z toho vyšla sovietska rozviedka ako matka a otec všetkého. No mal som dôvod, aby som samochvále generála Agajanca uveril. Bol žijúcou legendou v oblasti dezinformácie. Keď bol v roku 1943 rezidentom v Iráne, inicioval dezinformačnú správu, že Hitler zostavil osobitný tím, ktorého úlohou je uniesť prezidenta Franklina Roosevelta z amerického veľvyslanectva v Teheráne počas summitu Aliancie. To malo za následok, že prezident Roosevelt súhlasil s tým, že sa ubytuje vo vile v „bezpečí“ areálu sovietskeho veľvyslanectva, ktorý strážila veľká vojenská jednotka. Celý sovietsky personál, ktorý bol pridelený do tejto vily, boli utajení dôstojníci rozviedky, ktorí hovorili po anglicky, no až na malé výnimky to tajili, aby mohli odpočúvať. Generál Agajanc dokázal už vtedy, s veľmi obmedzenými technickými prostriedkami, poskytovať Stalinovi každú hodinu správy o amerických a britských hosťoch. To pomohlo Stalinovi získať Rooseveltov tichý súhlas s tým, aby si ponechal pobaltské krajiny a ostatné územia, ktoré Sovietsky zväz okupoval v rokoch 1939 – 1940. Generál Agajanc bol poverený aj tým, aby zariadil, aby Roosevelt oslovoval Stalina na summite familiárne „ujo Jozef“. Podľa toho, čo nám povedal generál Sacharovskij, toto dokázalo Stalina potešiť viac než všetky jeho územné zisky. „Mám toho kripla vo vačku“, radoval sa údajne.

Len rok predtým, ako sa začal projekt Námestník, podaril sa generálovi Agajancovi iný majstrovský ťah. Z rukáva vytiahol rukopis, ktorého účelom bolo presvedčiť Západ, že Kremeľ má v kútiku duše veľmi vysokú mienku o Židoch. Tento rukopis sa publikoval v západnej Európe a bol tam veľmi populárny. Volal sa Poznámky pre časopis. Jeho údajným autorom bol Maxim Litvinov, vlastným menom Meir Walach, bývalý sovietsky komisár zahraničných vecí, ktorého Stalin zbavil funkcie v roku 1939, keď v rámci príprav na podpísanie paktu o neútočení s Hitlerom očistil svoj diplomatický aparát od Židov. (Pakt o neútočení medzi Stalinom a Hitlerom bol podpísaný 23. augusta 1939 v Moskve. K nemu bol pripojený tajný protokol, ktorým si obaja signatári rozdelili Poľsko a Sovietskemu zväzu sa ponechala voľná ruka v Estónsku, Lotyšsku, Litve, Fínsku, Besarábii a Severnej Bukovine.) Kniha generála Agajanca bola takým dokonalým falzifikátom, že dokonca aj Edward Hallet Carr, najrenomovanejší britský historik zameraný na sovietske Rusko, bol úplne presvedčený o jej autentickosti a vlastne k nej napísal úvod. (Carr je autorom desaťzväzkového diela Dejiny sovietskeho Ruska.)

Dielo Námestník uzrelo svetlo sveta v roku 1963 s nemeckým názvom Der Stellvertreter. Ein christliches Trauerspiel (Námestník. Kresťanská tragédia.). Jej údajným autorom bol neznámy západný Nemec Rolf Hochhuth. Ústrednou myšlienkou diela bolo, že pápež Pius XII. podporoval Hitlera a povzbudzoval ho, aby pokračoval s holokaustom Židov. Dielo okamžite rozpútalo okolo osoby pápeža Pia XII. obrovské spory. Pius XII. bol v ňom opísaný ako chladný bezcitný človek, ktorého viac zaujímal majetok Vatikánu než osud Hitlerových obetí. Pôvodný text je osemhodinová hra, doplnená 40 – 80 stranami (podľa vydania) toho, čo Hochhuth nazval „historická dokumentácia“. V istom novinovom článku, ktorý vyšiel v Nemecku v roku 1963, obhajuje Hochhuth svoj spôsob, ako opísal pápeža Pia XII., takto: „Sú tam fakty – štyridsať husto popísaných strán dokumentácie v prílohe mojej hry.“ V istom rozhovore pre rozhlas v New Yorku v roku 1964 pri príležitosti uvedenia tejto hry Hochhuth povedal: „Považoval som za potrebné pridať k hre historickú prílohu v rozsahu 50 – 80 strán (podľa veľkosti písma).“ V pôvodnom vydaní sa táto príloha nazýva Historische Streiflichter (Historické poznámky). Dielo bolo preložené približne do 20 jazykov, výrazne zoškrtané a väčšinou bez prílohy.

Hochhuth, ktorý nemal ani maturitu, pracoval pred napísaním tohto diela na bezvýznamnom mieste vo vydavateľstve Bertelsmann. V rozhovoroch tvrdil, že v roku 1959 si vzal dovolenku a išiel do Ríma, kde strávil tri mesiace rozhovormi s ľuďmi. Potom vraj napísal prvú verziu hry a tam aj položil „sériu otázok“ istému biskupovi, ktorého odmietol menovať. Tomu naozaj ťažko uveriť! Približne v tom istom čase som navštevoval Vatikán veľmi pravidelne a ani ako akreditovaný posol hlavy štátu som nikdy nedokázal zorganizovať neformálny rozhovor s niektorým zhovorčivým biskupom – a niežeby som sa nebol snažil. Ilegálni dôstojníci DIE, ktorých sme infiltrovali do Vatikánu, sa tiež stretali s takmer neprekonateľnými ťažkosťami, keď sa pokúšali preniknúť do tajných vatikánskych archívov, a to napriek tomu, že mali dokonalé krytie ako kňazi.

Keď som začínal v DIE a chcel som požiadať svojho osobného nadriadeného (bol to generál Nicolae Ceauşescu, diktátorov brat), aby mi poskytol výpis zo spisov niektorého môjho podriadeného, vždy sa ma opýtal: „Na povýšenie, alebo na degradáciu?“ Dielo Námestník slúžilo počas prvých desiatich rokov svojho života na pápežovu degradáciu. Vyprovokovalo vznik mnohých kníh a článkov, z ktorých niektoré pápeža Pia XII. obviňovali a iné obhajovali. Niektoré z nich išli tak ďaleko, že obviňovali pápeža zo všetkého, čo sa dialo v Osvienčime, iné punktičkársky roztrhali Hochhuthove argumenty na márne kúsky, no všetky prispeli k obrovskej pozornosti, ktorá sa vtedy venovala tejto mierne afektovanej hre. Ešte dnes sú mnohí ľudia, ktorí nikdy o hre Námestník nepočuli, úprimne presvedčení, že pápež Pius XII. bol chladný a zlý človek, ktorý nenávidel Židov a pomáhal Hitlerovi ich likvidovať. Ako mi vravieval Jurij Andropov, neprekonateľný majster v sovietskom klamaní, ľudia radšej veria prasačinám než svätosti.

Odhalené klamstvá

Približne v polovici 70. rokov začal hre Námestník dochádzať dych. V roku 1974 sa nám Andropov priznal, že keby sme vtedy boli vedeli to, čo vieme dnes, nikdy by sme na pápeža Pia XII. neútočili. Tento posun pohľadu spôsobili novouvoľnené informácie, ktoré svedčili o tom, že Hitler, ktorého vzťahy s pápežom Piom XII. neboli ani zďaleka priateľské, v skutočnosti spriadal proti Piovi intrigy.

Len pár dní predtým, než Andropov vyslovil toto priznanie, bol z väzenia prepustený generál Friedrich Otto Wolff, ktorý bol počas druhej svetovej vojny najvyšším veliteľom nemeckej eskadry SS (Schutzstaffel) v Taliansku. Tento generál priznal, že v roku 1943 mu Hitler nariadil, aby uniesol pápeža Pia XII. z Vatikánu. Tento príkaz bol taký tajný, že sa po vojne neobjavil v žiadnom nacistickom archíve ani nevyšiel najavo v žiadnom z mnohých vypočúvaní dôstojníkov gestapa a SS, ktoré robili víťazní spojenci. Wolff vo svojom priznaní tvrdí, že povedal Hitlerovi, že na vykonanie tohto rozkazu bude potrebovať šesť týždňov. Hitler, ktorý obviňoval pápeža zo zvrhnutia talianskeho diktátora Benita Mussoliniho, chcel, aby bol rozkaz vykonaný okamžite. Napokon sa Wolffovi podarilo Hitlera presvedčiť, že keby sa tento plán uskutočnil, vyvolalo by to obrovskú negatívnu odozvu. Hitler sa napokon tohto plánu vzdal.

Zároveň v roku 1974 kardinál Mindszenty uverejnil svoje pamäti, v ktorých v trýznivých podrobnostiach opisuje, ako bol v komunistickom Maďarsku falošne obvinený. Na základe sfalšovaných dokumentov bol obvinený z „vlastizrady, zneužívania devíz a sprisahania“. Všetky tieto obvinenia sa trestali trestom smrti alebo doživotným väzením. Opísal tiež, ako potom začalo jeho sfalšované „priznanie“ žiť svojím vlastným životom. „Zdalo sa mi, že každý by mal na prvý pohľad vidieť, že tento dokument je hrubým falzifikátom, pretože je výplodom neschopnej a nekultivovanej mysle,“ píše kardinál. „No keď som potom pozeral zahraničné knihy, noviny a časopisy, ktoré sa zaoberali mojím prípadom a komentovali toto moje „priznanie“, uvedomil som si, že verejnosť musela prísť k záveru, že som toto „priznanie“ naozaj sformuloval ja, i keď možno spolovice v bezvedomí a pod vplyvom brainwashingu… Taká drzosť, žeby polícia zverejnila dokument, ktorý vyrobila sama, sa zdala byť príliš neuveriteľná.“ Okrem toho Hanna Sulnerová, maďarská grafologička, ktorú použili pri falošnom obvinení kardinála a ktorá potom ušla do Viedne, potvrdila, že to ona vyrobila tento falzifikát Mindszentyho „priznania“.

O niekoľko rokov nato pápež Ján Pavol II. začal proces svätorečenia Pia XII., pri ktorom svedectvá z celého sveta presvedčivo dokázali, že pápež Pius XII. bol Hitlerov nepriateľ, a nie priateľ. Israel Zoller, ktorý bol hlavným rabínom v Ríme v čase, keď Hitler v rokoch 1943 – 1944 obsadil toto mesto, venoval vo svojich pamätiach celú kapitolu chvále vodcovských schopností Pia XII. „Svätý Otec poslal biskupom vlastnoručný list, v ktorom im prikazuje, aby otvorili konventy a kláštory, aby sa mohli stať útočiskom pre Židov. Poznal som istý konvent, kde sestry spali v suteréne, aby v ich posteliach mohli spať židovskí utečenci.“ Dňa 25. júla 1944 prijal Zollera pápež Pius XII. Z poznámok, ktoré zapisoval vatikánsky štátny sekretár Giovanni Battista Montini (neskorší pápež Pavol VI.), vidieť, že rabín Zoller ďakoval Svätému Otcovi za všetko, čo urobil pre záchranu židovskej komunity v Ríme – a toto jeho poďakovanie dokonca vysielal rozhlas. Dňa 13. februára 1945 pokrstil rabína Zollera pomocný rímsky biskup Luigi Traglia v Kostole Santa Maria degli Angeli. Zoller z vďačnosti voči Piovi XII. prijal kresťanské meno Eugenio (pápežovo meno). O rok neskôr bola pokrstená aj Zollerova manželka a dcéra.

David G. Dalin vo svojom diele The Myth of Hitler’s Pope. How Pope Pius XII Rescued Jews from the Nazis (Mýtus o Hitlerovom pápežovi. Ako pápež Pius XII. zachraňoval Židov pred nacistami), ktoré vyšlo pred niekoľkými mesiacmi, poskytol ďalší naprostý dôkaz o tom, že Eugenio Pacelli sa priatelil so Židmi už dávno predtým, ako sa stal pápežom. Začiatkom druhej svetovej vojny uverejnil svoju prvú encykliku, ktorá bola tak ostro zameraná proti Hitlerovi, že anglické a francúzske letectvo zhodilo nad Nemeckom 88 tisíc výtlačkov tejto encykliky.

Za posledných 16 rokov bola v Rusku obnovená náboženská sloboda a nová generácia tam bojuje o vybudovanie svojej národnej identity. Môžeme len dúfať, že prezident Vladimír Putin bude považovať za vhodné sprístupniť archívy KGB a zverejniť ich tak, aby všetci mohli vidieť, ako komunisti očiernili jedného z najvýznamnejších pápežov minulého storočia.

Článok vyšiel v National Review 27. januára 2007.

Generálplukovník Ion Mihai Pacepa je najvyšší dôstojník rozviedky, ktorému sa kedy podarilo ujsť zo sovietskeho bloku. Jeho kniha Červené obzory vyšla v 27 krajinách.