Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Hľadanie šťastia

Číslo 2/2007 · Lukáš Krivošík · Čítanosť článku: 2915
 

Štastie na dosah (The Pursuit of Happyness, USA, 2006, 117 min.)
Réžia: Gabriele Muccino, scenár: Steven Conrad, kamera: Phedon Papamichael, hudba: Andrea Guerra.
Hrajú: Will Smith, Thandie Newton, Jaden Christopher Syre Smith, Brian Howe, James Karen, Dan Castellaneta, Kurt Fuller.

„Tieto pravdy považujeme za samozrejmé, že totiž všetci ľudia sú stvorení seberovní a že sú svojím Stvoriteľom obdarení neodňateľnými právami, ako je právo na život, slobodu a hľadanie šťastia.“ Tak znie najznámejšia veta americkej deklarácie nezávislosti, ktorej posledné dve slová poslúžili ako názov skvelého rodinného filmu, inšpirovaného skutočnými udalosťami.

Will Smith, jeden z najvýraznejších amerických čiernych hercov, tu hrá Chrisa Gardnera, podomového obchodníka s nepredateľným lekárskym prístrojom. Jeho žena Linda je nešťastná, pretože rodina je v hlbokých finančných problémoch a spoločné manželstvo drží pohromade len päťročný syn Christopher, ktorého hrá Smithov vlastný syn Jaden. Príbeh sa odohráva v San Franciscu v roku 1981, keď Ameriku trápili hlboké hospodárske problémy. Na začiatku filmu Chris sleduje televízny príhovor Ronalda Reagana, ktorý sa práve v tomto roku stal prezidentom a vysvetľuje Američanom, že jediným spôsobom, ako bojovať so zlým stavom ekonomiky, je neklesať na duchu a naďalej poctivo pracovať. Problém chudoby a materiálneho nedostatku sa vinie celým filmom, ale Šťastie na dosah s ním narába inak, než sme z hollywoodskych snímok zvyknutí.

Chris Gardner sa pokúša zlepšiť finančnú situáciu svojej rodiny zápisom do maklérskeho kurzu veľkej finančnej spoločnosti. Na jeho konci si má firma vybrať jedného z absolventov, ktorému ponúkne stále miesto a kráľovský plat. To už však Lindina trpezlivosť pretiekla. Opúšťa manžela a syna, s ktorým sa odteraz musí Chris prebíjať sám. Popri maklérskom kurze sa snaží udržať nad vodou, a keď sa zdá, že vytúžené šťastie má už už na dosah, vždy sa mu nejako rozplynie pred očami. Keďže nie je schopný platiť nájom, presťahuje sa aj so synom do motela. Potom sa mu podarí predať pár svojich prístrojov, a keď si myslí, že je z najhoršieho vonku, dýku do chrbta mu vrazí štát. Má totiž daňový nedoplatok a vláda si dlžnú sumu jednoducho stiahne z jeho už aj tak skromného bankového účtu. Tento moment filmu považujem za veľmi silný, keďže Gardner nikdy nežiada o sociálne dávky a po celý čas sa spolieha na vlastné sily. A práve keď sa chce vyhrabať z najhoršieho, nepodrazí ho žiadny chamtivý burzový žralok, ale, naopak, daňový úrad.

Spoločne so synom sa musia vysťahovať z motela a prespávajú teraz v cirkevnom charitatívnom útulku. Jednu noc dokonca musia prespať v metre na verejnej toalete. Cez deň sa Gardner snaží predať zvyšné lekárske prístroje a navštevuje maklérsky kurz, kým jeho syn je v škôlke. Aby bolo jasné, film nie je žiadnou tragickou sociálnou baladou à la Čenkovej deti. Naopak, je predchnutý veľkým množstvom humorných situácií. Gardner po nespočetných peripetiách svoj vytúžený džob napokon dostane a potiaľto by to mohol byť ďalší príbeh o naplnenom americkom sne v štýle „z kamelota milionárom“. Ale pointa je niekde inde: v láskyplnom vzťahu otca a syna. Chris sa aj v najhorších chvíľach, keď obaja zostávajú bez strechy nad hlavou, snaží byť vzorným otcom. Ešte aj beznádejnú noc v metre sa pokúša pretvoriť v predstavivosti malého chlapca podobným spôsobom, ako sa Roberto Benigni snažil vo filme Život je krásny urobiť svojmu synovi znesiteľnou realitu koncentračného tábora.

Chris Gardner sa netají tým, že chce zarábať v maklérskej firme veľa peňazí. Ale tento cieľ u neho nie je samoúčelný. Cieľom je to, aby jeho syn nevyrastal ako bezdomovec, a peniaze sú len prostriedkom. No ani v tomto kontexte nie sú zobrazované ako prostriedok jediný alebo najdôležitejší. Oveľa podstatnejšia je Gardnerova starostlivosť a imaginácia vo vzťahu k jeho synovi. Je pravdepodobné, že takúto predstavu o práve na nasledovanie svojej vlastnej predstavy o šťastí mal Thomas Jefferson, keď písal svoju Deklaráciu nezávislosti. Podstatou slobodnej spoločnosti je umožniť jej členom napĺňať svoje vlastné predstavy o šťastí. Je možné, že väčšina si za takejto situácie vyberie prízemné a materiálne ciele, čo nemusí byť nelegitímne. Lenže pravda je taká, že peniaze samy osebe nikdy neurobia človeka šťastným. Na tieto dve polohy poukazuje aj Šťastie na dosah, oživujúc tak pravý význam myšlienok, ktoré sa zdali byť pomaly zabudnuté.

Šťastie na dosah je spracovaním niečo medzi komédiou a drámou. Tento zvláštny mix, keď sa u diváka striedajú vlhké oči s oslobodzujúcim smiechom, je veľmi účinný. Nepateticky vyzdvihuje rodinné hodnoty, kombinované s osobnou zodpovednosťou, vytrvalosťou a nehynúcim optimizmom tvárou v tvár aj najbeznádejnejším životným momentom. Nikto v ňom nevolá po pritakávaní, bohatí sú vykresľovaní ako milí ľudia a, vôbec, chýbajú tu zvyčajné ľavicové klišé. Navyše hlavný hrdina skutočne žije. Chistopher Gardner je dnes milionár a známy filantrop, snažiaci sa motivovať ďalších chudobných, aby s dôverou vzali život do vlastných rúk. Niekto by mohol povedať, že pokiaľ ide o zobrazované hodnoty, je to veľmi americký film. Podľa mňa je to zároveň veľmi konzervatívny film a pozrieť si ho môžu pokojne rodičia spolu so svojimi deťmi.

Autor je šéfredaktor internetového portálu www.prave-spektrum.sk.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.