Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Úcta k hodnotám ako záruka sociálnych istôt

Číslo 2/2007 · Andrej Imrich · Čítanosť článku: 4002
 

Praktickou úctou k hodnotám je morálka. Praktickou preto, lebo morálke nestačí hodnoty obdivovať, ale ona ich aj v živote uskutočňuje. Tou najväčšou hodnotou pre zabezpečenie sociálnych istôt je rodina a všetky rodinné čnosti.

V rodine sa pestuje úcta k človeku

Manželstvo, ktoré je základom rodiny, začína z lásky medzi mužom a ženou, a plodom ich lásky sú deti. Manželské spoločenstvo lásky dostalo od Krista posvätenie, že manželia sa majú milovať takou láskou, akou Kristus miluje svoju Cirkev.(1) Rodina je preto prirodzeným prostredím lásky a úcty.

V rodinnom prostredí dieťa cíti atmosféru vzájomnej úcty a lásky, tam sa učí úcte k otcovi, matke i súrodencom a konečne ku všetkým ľuďom. V rodine začína chápať hodnotu ľudskej osoby i svoju vlastnú hodnotu, a tak nadobúda správne ľudské i kresťanské sebavedomie. To sebavedomie spočíva v tom, že si uvedomuje svoju ľudskú dôstojnosť, nakoľko je stvorené na Boží obraz a povolané pripodobňovať sa obrazu Ježiša Krista. Z toho potom vyplýva jeho vzťah úcty a lásky ku všetkým ľuďom.

Rodina poskytuje spoločnosti produktívnych ľudí

Ľudia s dobrým rodinným zázemím dokážu byť v každom povolaní spoľahliví a veľmi produktívni. Muž, ktorý má obetavú manželku, alebo žena, ktorá má obetavého manžela, usporiadanú rodinu, vedia byť vo svojom povolaní veľmi obetaví a dokážu ho plniť veľmi sústredene a dôsledne. To platí o každom povolaní. Preto sú títo ľudia vysoko produktívni pre sociálne dobro vlastnej rodiny i celej spoločnosti.

Členovia rozháraných rodín, či už manželia, alebo deti, sa nedokážu sústrediť, nevládzu podávať dostatočné výkony, sú náchylnejší k úrazom a znehodnocujú sociálne prostredie.

Blaho ľudskej spoločnosti preto úzko súvisí s priaznivým stavom manželstva a rodiny. Usporiadané a šťastné rodiny vytvárajú aj šťastnú spoločnosť.(2)

Rodina je školou, ako budovať miesto bezpečia

Nikde na svete sa človek necíti tak bezpečne ako dieťa v blízkosti svojho otca a matky. Je to preto, lebo otec a matka sa vedia prirodzene obetovať pre svoje dieťa a chrániť ho. Dieťa to vie a dôveruje im. Deti v prítomnosti otca a matky sa cítia bezpečne v lese, v cudzom svete, ba aj počas vojny.

Ľudia, v ktorých sú hlboko zakorenené rodinné čnosti, to dokážu preniesť aj do života spoločnosti. Aj v nej dokážu vytvárať prostredie bezpečia. Musím byť otcom, matkou, bratom, sestrou všetkým ľuďom v obci, vo firme a všade inde a prispejem k tomu, aby bol nielen pocit bezpečia, ale aj skutočné bezpečie pre každého.

Človek bez uvedeného rodinného citu nielenže v ohrození nepomôže, ba dokonca sám ohrozuje a tým veľmi narúša sociálne istoty.

Usporiadaná rodina má nízke materiálne nároky

Keď márnotratný syn odchádzal so svojím dedičstvom z otcovho domu, možno si myslel, že to bohatstvo mu vydrží do smrti, keby aj sto rokov žil. Vo svete však začal taký štýl života, ktorý bol v príkrom protiklade so životom rodiny, a prerátal sa. Zabudol totiž, že mimo rodiny, pri svetáckom spôsobe života spotrebuje človek oveľa viac než v rodine. Táto skutočnosť spôsobila, že zostal na mizine. Životným štýlom, ktorý protirečil štýlu rodinného života, majetok rýchlo premárnil. Doma u otca zostal zvyšok majetku a pri rodinnom životnom štýle sa tak zveľadil, že márnotratného syna mal otec kde prijať.(3)

Aj keď majú rozvedení otcovia rozháraných rodín vysoké platy, svojim roztrateným deťom nedokážu zabezpečiť šťastné detstvo, dôstojný život dieťaťa. Ak chcú finančne ako tak zabezpečiť opustenú rodinu a postarať sa o svoju „novú rodinu“, sú pod veľkým tlakom zohnať peniaze, možno niekedy aj nečestným spôsobom. Dostávajú sa do pokušenia uprieť spravodlivú mzdu zamestnancom, nezaplatiť zákonité pohľadávky svojim obchodným partnerom alebo neplatiť na svoje deti a tak šíriť sociálnu biedu vo svojej rodine i mimo nej. Ľudia z rozháraných rodín niekedy žijú finančne veľmi drahý a pritom veľmi biedny život.

Naproti tomu členovia usporiadaných rodín niekedy pri veľmi nízkych platoch dosahujú až neuveriteľnú životnú úroveň, lebo dôstojný ľudský život najlacnejším spôsobom dokáže žiť usporiadaná rodina.

Rodina učí správnemu vzťahu k vlastníctvu

V rodine už malé dieťa objavuje, že niektoré veci máme spoločné a niektoré sú výlučne jeho („moje“). Dom je spoločný pre všetkých členov rodiny, ale topánky má každý vlastné. V rodine sa však človek učí, že aj to naše musím chrániť a šetriť, akoby bolo moje, no pritom nemôžem sa k tomu stavať tak, akoby to bolo len moje. V rodine už dieťa vníma: K bratovým veciam musím pristupovať s úctou. Nesmiem ich pošliapať, porozhadzovať, nesmiem ich nijako poškodiť, keby som tak urobilo, spôsobím mu nielen škodu, ale ho tým aj znevážim či potupím. Tam sa pestuje vedomie, že aj to, čo je moje, môže niekedy poslúžiť bratovi a to bratove niekedy môže poslúžiť mne.

Tak sa v zdravej rodine od útleho detstva pestuje poznanie, že majetok môže byť spoločný a súkromný. Ten súkromný môže byť môj, alebo niekoho iného, teda cudzí. V rodine sa pestuje správny vzťah k vlastnému majetku, k majetku spoločnému a k majetku cudziemu.

Sociálne deštrukčne sa správajú tí, ktorí si nevážia spoločný majetok, ktorí nemajú úctu k cudziemu majetku a ktorí svojím majetkom nedokážu poslúžiť iným.

Tu korení aj schopnosť ľudí, aby na spoločnom pracovali tak radostne, akoby pracovali na svojom, aby sa zo spoločného tešili tak ako zo svojho. Veľmi sa tým pozdvihne materiálny blahobyt všetkých.

Nie je to dobré sociálne prostredie, kde sú byty čisté a elegantné, ale schodište, ktoré k nim vedie, je ako špinavé páchnuce smetisko, kde sú verejné priestory, ktoré sú naším spoločným majetkom, špinavé, plné smeti, zdemolované či inak vandalsky poškodené.

Rodina vedie k zdravému patriotizmu

V rodine si otec a matka jasne uvedomujú, že sa majú dobre postarať o svoju rodinu. Bez toho, aby ich niekto k tomu nútil, veľmi obetavo zabezpečujú pre všetkých členov rodiny bývanie, oblečenie, chlieb a všetko, čo rodina potrebuje. Pocit zodpovednosti za rodinu je základným citom patriotizmu,(4) v rodine sa mu najlepšie naučíme.

V spoločnosti sú aj širšie spoločenstvá, než je rodina. Je tu obec, škola, firma, región, národ, štát. Každý, kto je na čele akéhokoľvek spoločenstva, ak si uvedomuje zodpovednosť za toto spoločenstvo a dobre sa oň stará, je správny patriot.

Kto sa tak stará o svoju rodinu, že ona je užitočná celej spoločnosti, svojím patriotizmom prispieva k budovaniu spoločného dobra, ktoré presahuje hranice rodiny či hranice toho spoločenstva, za ktoré zodpovedá. Kresťanský patriotizmus má byť taký, čo starajúc sa o tých, za ktorých má zodpovednosť, prispieva k spoločnému dobru.

Rodina vychováva k sociálnemu citu

Ak je v rodine chorý otec, spolucítia s ním všetci členovia rodiny. To platí o chorej matke i chorých deťoch. Ak jeden člen rodiny dosiahne úspech, tešia sa s ním všetci. Ak sa jeden ulieva a chce žiť na úkor iných, v zdravej rodine sa to veľmi rýchlo odhalí a dá sa mu to najavo. Kto by chcel v zdravej rodine žiť na úkor iných, nebude sa tam dobre cítiť a pravdepodobne zuteká z domu, ako márnotratný syn.

Otec márnotratného syna mal zdravý sociálny cit, a keďže bol mužom zásadovým, doprial márnivému synovi aj biedy, ktorá ho čakala pri prasatách. Keď ale syn robil pokánie, ujal sa ho, aby mu z biedy pomohol. Staršieho syna, ktorý bol tvrdo neľútostný, musel zas vychovávať k milosrdenstvu. (5) V zdravej rodine nemá miesto príživníctvo, nemá miesto podpora lenivcov a márnotratníkov, nemá tam však miesto ani bezcitná tvrdosť.

V zdravej rodine sa pestuje pracovitosť a zodpovednosť. Voči ľahkomyseľným zásadovosť, voči kajúcnikom odpúšťajúce a pomáhajúce milosrdenstvo a voči bezcitnej tvrdosti v rodine vystupuje presviedčajúca láska. Takúto rodinu vytváral otec márnotratného syna a svojim synom asociálom ukázal príklad sociálneho správania. Jeden sa stal asociálom svojou márnotratnosťou a druhý svojou nemilosrdnou tvrdosťou.

Otcovia so zdravým sociálnym postojom môžu aj svojim zblúdeným deťom ukázať, ako sa buduje pravé sociálne prostredie.

Sociálny cit v Nazaretskej rodine

Keď sa sv. Jozef s Pannou Máriou ocitli v Betleheme, narodil sa Pán Ježiš a rodina sa stala úplnou. Kompletná rodina nutne potrebuje príbytok. Svätý Jozef preto hľadá príbytok pre rodinu. Zabezpečil iba krajne chudobný príbytok, obyčajnú jaskynnú maštaľku.(6) Panna Mária vidí, že svätý Jozef čestným spôsobom nemôže zabezpečiť viac, preto to prijíma s takou láskou, ako keby bol zabezpečil kráľovský palác. Nie je náročná a nemá pripomienky, že je neschopný a ona do takej biedy nepôjde. Keby bola nespravodlivo náročná, vohnala by svätého Jozefa do veľmi ťažkej situácie a spôsobila by medzi nimi napätie a nepokoj.

Je veľmi dôležité, aby v každej rodine bol zdravý sociálny cit, aby sa členovia rodiny vystríhali nespravodlivej náročnosti voči sebe. Deti so zdravým sociálnym citom nebudú žiadať rodičov, aby im zabezpečili také drahé veci, na ktoré oni čestným spôsobom zarobiť nedokážu. Takisto manželka nesmie mať priveľké nároky na manžela, ktoré on čestným spôsobom zabezpečiť nevie, podobne ani manžel nesmie mať také nároky na manželku. Ale ani rodičia nesmú od detí žiadať také známky, na aké sa ich deti učiť nevládzu. Ak sa dieťa nevládze naučiť na jednotku, treba ho aj za trojku tak pochváliť, akoby malo jednotku, keď na tú trojku vynaložilo viac námahy než iné dieťa na jednotku. Nespravodlivo veľkými vzájomnými nárokmi sa členovia rodiny navzájom znevažujú, ba až potupujú, čo môže spôsobiť veľké vnútorné psychické poranenia a v rodine veľký nepokoj, ba až rozvrat.

Nesprávne aplikované sociálne princípy

Niekedy sa stáva, že si ctíme dôležité princípy, pomocou ktorých možno budovať zdravé sociálne prostredie, ale keď ide o ich aplikáciu na konkrétne životné situácie, tam sa dopúšťame omylov a vytvárame deformované sociálne prostredie. Aplikácia princípov na konkrétne situácie je totiž veľkým umením. Nesprávnou aplikáciou nielenže deformujeme sociálne prostredie, ale spôsobujeme aj nejednotnosť, ba dokonca konflikty medzi tými, ktorí sa odvolávajú na tie isté zásady.

Toto spôsobuje, že kresťania, ktorí sa odvolávajú na to isté Sväté písmo, sú tak často nejednotní a niekedy sú schopní podporiť aj veľmi pomýlené spoločenské systémy.

Nacionalizmus

Nacionalizmus nie je nič iné ako zdeformovaný patriotizmus. Zdeformovaný preto, že vlastenecké princípy sa na konkrétnu národnú situáciu aplikovali nesprávne.

Patriotizmus znamená: Nehanbím sa za to, že som Slovák. Som hrdý na svoju reč, na svoj národ a robím všetko preto, aby prekvital po každej stránke. Všade sa správam tak, aby som Slovensku nerobil hanbu. Mám pritom v úcte všetky ostatné národy a nikdy nehľadám dobro svojho národa na úkor iných národov. O dobro svojho národa sa snažím nielen preto, aby členovia môjho národa žili dôstojný život, ale aj preto, aby môj národ bol užitočný okolitému svetu a prispieval tak k širšiemu dobru.

Patriotizmus sa zvrhne na nacionalizmus, ak sa k svojmu národu hlásim tak pyšne, že začnem pohŕdať inými národmi, ak dobro národa vydobýjam na úkor iných národov. V nacionalizme sa porušuje zásada hlavného prikázania lásky k blížnemu ako k sebe samému.(7)

V nacionalizme sa pod rúškom lásky k národu pestuje pohŕdanie inými národmi, prípadne závisť voči nim. Prejaví sa otvorená i skrytá snaha o potlačenie práv iných národov.

Keď otec zabezpečí blahobyt svojim deťom, tie veľmi ľahko prehliadnu, ak to robí nečestne, na úkor iných, a neprekáža im to. Starostlivosť o rodinu deti vnímajú ako rodičovskú čnosť aj vtedy, ak sa voči okoliu dotyčný otec chová nespravodlivo. Stáva sa, že pokrivenosť patriotizmu členovia rodiny nepostrehnú alebo ju nechcú pripustiť, hoci je už príliš okatá.

Toto sa stáva nielen v živote rodiny, ale aj v živote národa. Ak je národ utláčaný, či už v oblasti kultúrnej, ekonomickej, alebo náboženskej, bojovníkov za práva národa treba považovať za hrdinov. Ale ak v mene národných práv sa porušujú práva iných národov, to je už neprípustné a často zločinecké. Ale aj v tomto prípade národní vodcovia, ktorí majú ambície podmaňovať si iné národy, pred členmi svojho národa to predstavujú ako lásku k národu a obetavosť za dobro národa. Od členov svojho národa požívajú úctu a tí častokrát, aj keď sú veriaci kresťania, nepostrehnú, že ich vodcovia prekračujú hranice morálky i hranice spravodlivosti. Niekedy možno aj postrehnú, ale nechcú si to pripustiť. Nacionalizmus vyvolal už mnohé krvavé vojny a spôsobil mnoho všelijakého útlaku, preto deštruuje sociálne prostredie. Európa je spoločným domovom mnohých národov. Všetky európske národy ho musia spoločne budovať a vytvoriť v ňom pre všetkých príjemné prostredie. Zdravý patriotizmus nám pomôže tak zveľadiť národné hodnoty, aby sme Európu obohatili, a tak si ctiť hodnoty iných národov, aby sme sa dali nimi obohatiť. Len tak budeme schopní spolupracovať pri budovaní spoločného európskeho domova pre všetkých. Tak ako národnými hodnotami máme Európu obohatiť, tak kresťanskými hodnotami ju máme posvätiť.

Komunizmus

Komunizmus je nesprávny sociálny systém. Sociálne napätie medzi bohatými a chudobnými chcel riešiť podľa učenia Marxa a Engelsa. Uvedené sociálne napätie skutočne existovalo a bolo potrebné ho riešiť. Keď marxisti sľubovali riešenie, boli pre chudobných príťažliví, ale zdravé sociálne prostredie nenastolili.

Napätie medzi jednotlivcami a jednotlivými spoločenskými skupinami korení v prvotnom hriechu. Je len jediná cesta, ako odstraňovať toto napätie. a naznačil nám ju Ježiš Kristus slovami: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo.“(8) Napätie medzi ľuďmi sa má odstraňovať pokáním a odpúšťaním. Pretože kajať sa nám nechce, hľadáme náhradné riešenie. Komunizmus ho našiel, ale bolo to len pseudoriešenie, ktoré nás priviedlo ku skaze. Komunistické odstraňovanie sociálneho napätia nebolo pokáním, ale násilím – revolúciou. Komunizmus vyhlásil nekompromisný triedny boj. Bola nastolená „diktatúra proletariátu“, ktorá nespravodlivým spôsobom obrala mnohých nielen o majetok, ale aj o oprávnenú slobodu, a tým aj o tvorivosť na škodu celej spoločnosti. Bez slobody niet ľudskej dôstojnosti. Ak sa človekovi siahne na jeho dôstojnosť, to je asociálny stav.

Populistický humanizmus

Populistický humanizmus je zdeformovanou kresťanskou láskou k blížnemu. Hlavné prikázanie žiada milovať Boha nadovšetko a blížneho ako seba samého. Teda lásku k Bohu a k blížnemu Boh prikazuje a lásku k sebe predpokladá.(9)

Lásku k Bohu prejavím tak, že konám to, čo si želá Boh. Ale lásku k blížnemu neprejavujem tak, že konám to, čo si želá blížny, ale konám pre blížneho to, čo on potrebuje pre dobro pozemské i večné. Keby rodičia robili pre svoje dieťa to, čo si ono želá, bolo by to zlé. Kým je to nemluvňa, nič si neželá, len plače, potom neskoršie požaduje veci, ktoré sú preňho veľmi nebezpečné. Milujúci rodičia sa nepýtajú, čo si dieťa želá, ale čo to dieťa potrebuje. Lásku k sebe prejavím tak, keď konám pre seba nie to, čo mi je príjemné, ale to, čo mi je užitočné pre moju spásu.

Človek pravej lásky koná vždy to, čo si želá Boh. Vo vzťahu k Bohu plní vôľu Božiu; pre blížneho robí to, čo si želá Boh, aby pre neho urobil; a pre seba tiež robí to, čo chce Boh, aby pre seba robil.

Skúsenosť je taká, že ak robíš to, čo si želajú mocní tohto sveta, budeš sa mať dobre, ak hovoríš to, čo chcú počuť zástupy, budeš populárny, ale ak budeš robiť to, čo chce Boh, ponesieš kríž. Pravá láska je vždy spojená s krížom.

Populistický humanizmus nemá záujem robiť to, čo si želá Boh, ale vždy a za každých okolností chce robiť to, čo si želá blížny, nech si želá čokoľvek. Keby splnenie želania voči blížnym bolo spojené s obetou, potom im to aspoň sľúbi, hoci aj nesplniteľné; neskôr sa predsa voľajako vyhovorí, že sa to nedalo alebo im to aspoň dopraje, aj keď je to škodlivé. Takto je populistický humanizmus príťažlivý, lebo nemá odvahu zlo ani kritizovať, dopraje blížnym konať aj neprístojnosti, veď je nadmieru „tolerantný“. Hlavne veľmi ľahko vyhráva nad kresťanskou láskou, ktorá sa nedokáže zmieriť so zlom. A pravá kresťanská láska v jeho svetle vyzerá konfliktne, veľmi netolerantne, a preto takmer odpudzujúco.

Zdravé sociálne prostredie nám však dokáže zabezpečiť iba pravá láska, populistický humanizmus len dobroprajne vyzerá, ale vo svojej podstate je príliš sebecký a deštruuje sociálne prostredie.

Autor je pomocným spišským biskupom.


(1) Porov.: Katechizmus Katolíckej cirkvi, č. 1661.

(2) Porov.: II. vatikánsky koncil. Gaudium et spes. Pastorálna konštitúcia o Cirkvi v súčasnom svete, čl. 47. In : Dokumenty II. vatikánskeho koncilu. Rím : SÚSCM, 1968, s. 225 – 340.

(3) Porov.: Lk 15,11-32.

(4) Patriotizmus = otcovstvo, vlastenectvo.

(5) Porov.: Lk 15,11-32.

(6) Porov.: Lk 2,1-7.

(7) Porov.: Mk 12,31; Lv 19,18.

(8) Mt 4,17.

(9) Porov.: Lv 19,18; Dt 6,5; Mt 22,37-40.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.