Kerinskij a jedno zabudnuté výročie

Číslo 2/2007 · Roberto de Mattei · Čítanosť článku: 3853
 

Medzi symbolickými dátumami svetových dejín zaberá rok 1917 z mnohých dôvodov významné miesto. Marxova téza, podľa ktorej úlohou filozofov nie je poznávať svet, ale ho meniť, našla s Októbrovou revolúciou svoje naplnenie v Leninovi. Ale s menami Marxa-proroka, a Lenina-revolucionára rok 1917 vniesol do histórie aj iné meno, a to Alexandra Fiodoroviča Kerenského, muža, ktorý vo februári a októbri 1917 otvoril boľševikom cestu k moci. Ani s odstupom deväťdesiatich rokov sa na revolúciu vo februári a marci 1917, ktorá predchádzala tej v októbri a ktorá mala v Kerenskom svojho protagonistu, nesmie zabudnúť, pretože nás učí tomu, ako v dejinách neprichádza víťazstvo extrémistov bez ústupkov a spolupáchateľstva tých umiernených.

V Rusku bola tretia vojnová zima 1917 mimoriadne tuhá. Mrazy dosahujúce 40 stupňov pod nulou zablokovali železničnú dopravu do hlavného mesta, ktoré od roku 1914 zmenilo svoje meno zo Sankt Peterburg, pokladané za príliš germánske, na Petrohrad (Petrograd). Zákopy boli plné mŕtvol a po krajine sa šírili vzbury. Cár Mikuláš II. sledoval udalosti zo svojho generálneho štábu v Mohileve na Dnepri, kým cárska rodina sa nachádzala v prepychovej rezidencii v Cárskom Sele dvadsaťsedem kilometrov od Petrohradu. Dňa 23. februára bol vyhlásený generálny štrajk a 26. dňa toho istého mesiaca regiment Volynia spustil paľbu na demonštrantov zhromaždených na Nevskom prospekte. Mikuláš si v ten večer do denníka zapísal: „Počas posledných dní sú v Petrohrade nepokoje a s úzkosťou sledujem, že sa ich zúčastnilo vojsko.“ Keď 27. februára vojaci a ozbrojení robotníci obsadili sídlo Dumy, nepokoje prerástli v revolúciu. Večer sa zhromaždil prvý Petrohradský soviet, medzičasom prepuklo povstanie aj v Moskve. Nasledujúci deň sa cár rozhodol opustiť Mohilevo a prísť do hlavného mesta, ale cársky vlak bol vzbúrencami zablokovaný a presmerovaný do Pskovska v Bielorusku.

Alexander Kerenskij, mladý socialistický vodca v Dume, podporovaný vplyvnými slobodomurárskymi kruhmi, sa šikovne postavil na čelo hnutia. Ráno 2. marca bola vytvorená provizórna vláda, ktorá vyslala do Pskovska za cárom dvoch vyjednávačov. Mikuláš vyhlásil, že si nevie predstaviť postavenie konštitucionálneho monarchu, ktorý by vládol, ale neriadil. Dával prednosť abdikácii pred tým, čo pokladal za zradu povinnosti vládcu. Rozhodol sa zrieknuť trónu pre seba a pre svojho vážne chorého syna Alexeja a zveril následníctvo bratovi Michalovi bez toho, aby si uvedomil, že tento by mohol tiež abdikovať a odovzdať moc do rúk Republiky. A tak sa i stalo. V ten istý deň skupina emisárov Dumy, medzi ktorými bol aj Kerenskij, presvedčili veľkovojvodu Michala, že keby prijal trón, vládol by len niekoľko hodín, ktoré by stačili na to, aby sa rozpútala občianska vojna, v ktorej by bol zabitý so všetkými svojimi prívržencami. Keď Michal podľahol nátlaku, Kerenskij vyskočil a ponáhľal sa k nemu, hovoriac: „Výsosť, vy ste ušľachtilá duša,“ čo – ako spomína historik Jurij Katkov – nezabránilo tomu, že o štyri mesiace ten istý Kerenskij vydal rozkaz veľkovojvodu zatknúť. Michalovo odmietnutie ruského trónu spečatilo koniec monarchie. Cár bol na rozkaz Petrohradského sovietu prevezený do Cárskeho Sela a 13. augusta 1917 s celou cárskou rodinou deportovaný na Sibír. Chýbala mu rozhodnosť, ale nie dôstojné vystupovanie, ktoré charakterizovalo posledné mesiace jeho života až do masakry v Jekaterinburgu 13. júna 1918.

Francúzsko a Anglicko s uspokojením privítali pád ruského autokrata, s nepochopením nie menších udalostí v krajinách Trojspolku. Vďaka podpore Nemecka sa Lenin vrátil do vlasti v slávnom „pancierovom vagóne“ a z Petrohradu nasledujúci deň, 4. apríla 1917, vyhlásil „všetku moc sovietom“.

Prvý príkaz novej vlády určený pre petrohradské vojenské velenie nariaďoval, aby boli vytvorené soviety v každej vojenskej a námornej jednotke. Išlo o začiatok rozkladu vojenských síl. Druhým dekrétom bola vyhlásená všeobecná amnestia, ktorá otvorila brány väzení politickým agitátorom i bežným väzňom. Tretie opatrenie 14. apríla zavádzalo agrárnu reformu, ktorá predpokladala konfiškáciu všetkých pozemkov, ktoré presahovali určitý počet hektárov. Situácia na fronte medzitým nabrala rýchly spád i napriek ohnivým prejavom Kerenského, ktorý potom, ako sa stal v apríli ministrom vojny a vojnového námorníctva, sa v júli postavil na čelo vlády. Západné mocnosti ho pokladali za umierneného socialistu, ktorý by mohol zastaviť rozbiehajúcu sa revolúciu, ale Kerenskij – ako všetci pokrokári – nenávidel viac konzervatívcov ako revolucionárov. Keď v septembri 1917 generál Lavr Kornilov, veliteľ vojenských síl, pripravil akčný plán na zvrhnutie Lenina, tento pokus skrachoval, lebo Kerenskij sa obrátil na boľševikov, ozbrojil ich a popudil ich proti spoločnému kontrarevolučnému nepriateľovi.

Vďaka porážke Kornilova boľševické hnutie sa rozmohlo po celom Rusku a počnúc prvými októbrovými dňami sa pripravovalo na odstránenie Kerenského, ktorý už splnil úlohu priekopníka. Kerenskij si uvedomil, že je sám: zlikvidoval všetky sily, ktoré mohli odporovať boľševikom, a teraz mohol počítať len s kadetmi vojenských škôl v Petrohrade a s niekoľkými ženskými prápormi, ktoré vo vlasteneckom zápale vstúpili do armády. Keď sa 24. októbra večer Lenin zmocnil vlády, Kerenskij ušiel z Petrohradu, zatiaľ čo všetci jeho ministri boli zatknutí. Moc prešla na Republiku sovietov.

Jeden z najaktívnejších pozorovateľov a nasledovníkov ruskej revolúcie, Antonio Gramsci, kritizoval Lenina kvôli tomu, že získal moc štátnym prevratom bez toho, aby najskôr získal na svoju stranu občiansku spoločnosť. V Taliansku Gramsci pokladal za nutné získať pre spoluprácu katolíkov, ktorí sa v dvadsiatych rokoch združili do Partito Popolare (Ľudovej strany). „Ľudovci,“ napísal v časopise L’Ordine Nuovo (Nový poriadok) „predstavujú nutnú fázu procesu prechodu talianskeho proletariátu ku komunizmu. Demokratický katolicizmus urobí to, čo by komunizmus nemohol: zjednotí, vytvorí organizáciu, spôsobí oživenie a spácha samovraždu. Ľudovci budú pre socialistov tým, čím bol Kerenskij pre Lenina.“

V sedemdesiatych rokoch 20. storočia v jednom bestseleri latinskoamerický spisovateľ Fabio Vidigal Xavier da Silviera definoval Eduarda Freia, demokratického politika, ktorý bol predchodcom Salvadora Allendeho, ako „čílskeho Kerenského“. V roku 1996 Centro Culturale Lepanto v prehlásení, ktoré bolo zverejnené deň po volebnom víťazstve ľavice, nazvalo Romana Prodiho „talianskym Kerenským“.

Skutočný Kerenskij, ktorý sa narodil v Simbirsku v Rusku v roku 1881 a zomrel v New Yorku 2. mája 1970, sa až do poslednej chvíle snažil urobiť hodnovernou legendu, podľa ktorej ako protiklad „Zlej revolúcie“ existuje „Dobrá revolúcia“. Dejiny ho usvedčili zo lži a ani dnes mu nedávajú za pravdu.

Autor je historik a vydavateľ, riadi inštitút Lepanto a v minulosti pôsobil ako poradca talianskej vlády.

Preložil Vladimír Záborský.