NON paradoxy

Číslo 2/2005 · Vladimír Palko · Čítanosť článku: 6207
 

Francúzi výrazne odmietli návrh Ústavy Európskej únie. V tomto geste, ktoré zrejme urobilo z návrhu mŕtvy dokument, sa zračí veľký paradox. Tento paradox nám vyplynie, keď si uvedomíme, čím je Francúzsko a čím bol návrh ústavy.

Návrh ústavy nebol ničím menším než pokusom politicky zjednotiť Európu v útvare, ktorý by už bol štátom, alebo aspoň by od štátu nemal ďaleko. Tým však ešte nie je povedané to podstatné, keďže pokusov o politické zjednotenie Európy bolo po zániku Rímskej ríše veľa. Bola tu Franská ríša i Svätá ríša rímska nemeckého národa, bol tu pokus Napoleonov i Hitlerov, o zjednotenej Európe snívali i komunisti. Pokus politicky zjednotiť Európu je vo všeobecnosti pokusom legitímnym. Treba sa však bližšie pozrieť na ideologickú bázu každého konkrétneho pokusu o zjednotenie. Tieto pokusy sa od seba diametrálne odlišovali podľa svetonázoru alebo, ak chcete, ideológie, ktorá mala byť základným jednotiacim prvkom.

Politické zjednocovanie Európy začalo už pred pol storočím Schumannovými iniciatívami na báze pragmatickej spolupráce, ktorá mala byť a i bola zárukou mieru. Ústava bola pokusom zjednotiť Európu na základe sekulárneho humanizmu, ba čo viac, bola pokusom zjednotiť Európu na základe spoločného odmietnutia či zatajenia reálnych historických koreňov Európy. Tieto korene sú kresťanské.

Štáty a národy Únie majú rôzne jazyky, osobitosti dejín a národných kultúr. Tieto národy, resp. ich predkovia, prišli do Európy v rôznych časoch, niektorí pred tisícami rokov, niektorí ešte len pred jednou tisíckou rokov. Niektorí prijali kresťanstvo ešte počas trvania Rímskej ríše, niektorí o tisíc rokov neskôr. V zásade však existujú veci, ktoré spájajú, alebo aspoň donedávna spájali, všetky tieto národy.

Vo všetkých z desaťtisícov európskych miest a obcí stojí kresťanský kostol, katolícky, protestantský alebo pravoslávny. Všetci Európania poznajú Vianoce a Veľkú Noc. Donedávna všetci vedeli, že manželstvo je zväzok jedného muža a jednej ženy, nie zväzok dvoch mužov ani zväzok muža a štyroch žien. Ostatných zhruba tisícpäťsto rokov, na rozdiel od antického obdobia, vedeli, že novorodenci a nenarodené ľudské plody sa nezabíjajú, na rozdiel od antiky gladiátorov vedeli, že ľudia sa v arénach nezabíjajú pre zábavu. Vedeli, že starých a nevládnych treba s láskou doopatrovať.

Sekulárni humanisti hovoria: Zjednoťme sa v Európe na tom, že všetky tieto donedávna samozrejmé veci poprieme a zamlčíme, že ich prehlásime za nesamozrejmosť. Čo sú to za nepomenované náboženské korene Európy, ktoré sa spomínajú v preambule? Je to odkaz na Odina a Thora starých Germánov, Dia starých Grékov alebo Perúna a Radegasta starých Slovanov? Neslobodno povedať, že to môže byť iba odkaz na Boha Abrahámovho, Izákovho a Jakubovho... Niežeby ústavy členských štátov neobsahovali prvky sekulárneho humanizmu. Naopak, takéto prvky nájdeme aj v ústave slovenskej i v iných ústavách. Zrejme však v žiadnej z nich nie je tento princíp tak silný ako v návrhu ústavy EÚ. Formulácie ústavy v kombinácii so súdnym aktivizmom nadnárodných súdov dávajú všetky predpoklady, aby sa v EÚ presadzovali protikresťanské postoje v otázkach, ako je ochrana manželstva, rodiny, ochrany ľudského života, klonovanie atď.

Sekulárni humanisti používajú pôdu EÚ na šírenie svojich myšlienok už vyše desaťročia, a to úspešne. Pre slovenských kresťanov nie je jednoduché pochopiť protirečivosť európskych myšlienkových procesov. Nie je vari EÚ dielom kresťanských demokratov, ako boli Francúz Robert Schumann, Nemec Konrad Adenauer alebo Talian Alcide de Gasperi? Prečo je zrazu s EÚ problém, keď sme sa do nej desať rokov snažili dostať a tešili sme sa, že sa nám to podarilo?

Iste, ľudia ako Schumann zakladali dnešnú EÚ, ale tá sa zmenila tak, že Schumann so svojím svetonázorom by dnes bol ako člen Európskej komisie neprijateľný. Prípad Buttiglione je toho dôkazom. Iste, desať rokov sme sa snažili dostať sa do EÚ, lebo slobodný pohyb osôb, služieb, tovarov, pracovnej sily a kapitálu rozširuje našu slobodu a predstavuje dobro, ktorého chceme byť účastní. Neznamená to však, že nemáme právo i povinnosť vyjadriť nesúhlas s negatívami.

Dejiny Francúzska predchádzajú dejiny Európy. Pokresťančenie Galie v rímskej ére malo kľúčový význam pre vytvorenie európskej civilizácie. Túto tému podrobne spracoval Hilaire Belloc vo svojom diele Európa a viera. Po pokrstení franského kráľa Chlodvika v roku 498 nasledovalo pokresťančenie Európy.

Francúzsko je však zároveň kolískou sekulárneho protikresťanského myslenia od čias osvietenstva, reprezentovaného Voltairom a Rousseauom. Francúzska revolúcia priniesla masové prenasledovanie kresťanov. Sekularizmus sa stal oficiálnou francúzskou štátnou ideológiou. Autorom textu ústavy je bývalý francúzsky prezident Valéry Giscard d` Estaing. Francúzsky prezident Chirac (správne) uvádzal, že ústava sa odvíja od myšlienok Francúzskej revolúcie. Čo sa teda stalo v nedeľu 29. mája? Občania kolísky sekulárneho humanizmu odmietli pokus zjednotiť na báze sekulárneho humanizmu celú Európu. Toto je paradox paradoxov.

Paradox len podčiarkuje skutočnosť, že takto to poväčšine Francúzi nemysleli, keďže svoje „non“ povedala koalícia socialistov Laurenta Fabiusa, kresťanov de Villiersa a nacionalistov Le Pena, pričom u niektorých bol motiváciou strach z nezamestnanosti, u iných odpor voči členstvu Turecka v únii a u ďalších hnev voči Chiracovi.

Jednou z kľúčových hodnôt EÚ podľa textu ústavy má byť tolerancia. Toto slovo sa obyčajne nenachádza v textoch ústav členských štátov EÚ. Ďalším paradoxom je to, ako netolerantne postupovali priaznivci ústavy (a teda aj princípu tolerancie) voči všetkým tým, ktorí ústavu nepodporovali.

Za protieurópskych boli bežne označovaní politici, ktorí celé roky podporovali vstup nových krajín do EÚ, ibaže si vedeli predstaviť do budúcnosti iné fungovanie EÚ než to, aké ponúkla ústavná zmluva. V rozprave k ratifikácii ústavy EÚ v Národnej rade Slovenskej republiky označil poslanec Džupa za protieurópskeho i predsedu Národnej rady Pavla Hrušovského. Pripomeňme, že poslanec Džupa patrí k politickému hnutiu, ktoré celé roky obviňovalo Hrušovského spolustraníkov nie ako protieurópskych, ale naopak ako protislovenských politikov, ktorí zapredávajú Slovensko cudzine. Ako rýchlo sa časy menia...

Veľmi zvláštna situácia vznikla v Čechách, kde navzájom opačné názory na ústavu zastávala česká vláda a český prezident. Vláda pohrozila prezidentovi, že prestane financovať jeho zahraničné cesty, ak Václav Klaus neprestane hlásať svoje názory na ústavu. Poslanec snemovne Svatopluk Karásek prehlásil, že takéto opatrenie je namieste, ak niekto hlása extrémne názory, a že Klausove názory sú na hranici extrémizmu (sic!). Pripomeňme, že Václav Klaus nikdy nehlásal, žeby vari Česko nemalo vstúpiť do EÚ, alebo že by malo z nej vystúpiť. Naopak, keď bol predsedom českej vlády, začali sa rokovania o pristúpení Česka do EÚ. Pripomeňme, že Svatopluk Karásek bol antikomunistickým disidentom, ktorý pocítil na vlastnej koži, čo je to nesloboda.

Bolo by omylom domnievať sa, že takáto netolerantnosť je vlastnosťou nových členských krajín v dôsledku ich nižšej politickej kultúry. Bohužiaľ, túto netolerantnosť skôr odpozerali nové krajiny od starých členských krajín. Boli to západní politici, ktorí vytvárali dojem, ako keby neschválenie ústavy malo mať za následok kolaps EÚ. To, že Francúzi neschválili ústavu, nie je tragédiou. Dúfajme, že jej politickí podporovatelia pochopili, že Európanov netreba nasilu tlačiť tam, kam nechcú. Dúfajme, že Európa získala čas, aby mohla pokojne a skutočne slobodne premýšľať a rozhodovať.