Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Pamäť a svedomie

Číslo 2/2007 · Peter Smolík · Čítanosť článku: 4222
 

Keď začneme hľadať vlastnosti alebo znaky, ktoré jednoznačne odlišujú človeka od zvieraťa, spočiatku budeme mať pocit, že to nemôže byť žiadny problém. Po čase však zistíme, že také celkom jednoduché to zasa nie je. Napadne nás inteligencia, ale keď začneme spomínať na rôzne skúsenosti zo života, dostaneme sa do pochybností. Nie sú to ani city či emócie, lebo veď aj zviera veľmi výrazne pociťuje smútok, radosť či strach. Keby sme pri týchto úvahách poctivo zotrvali, určite prídeme na to, že to, čo nás nesporne delí od zvierat, je, že my ľudia máme svedomie. Každý z nás ho má v inom stave, ale niet človeka bez svedomia.

Každý človek sa do určitej miery riadi svojím svedomím. Aj ten, kto nad vlastným svedomím nikdy nerozmýšľal a nie je navyknutý viesť s ním akýkoľvek vnútorný dialóg, pokiaľ sa nedostane do hraničných životných situácií alebo sa vplyvom svojho okolia definitívne neodkloní od svojich civilizačných návykov, neprekročí hranice svojho svedomia. Stav či kvalita svedomia človeka, ktorý s vlastným svedomím nijako uvedomelo nepracuje, vychádza zo spoločenského prostredia; je to determinované výchovou, dedičnými dispozíciami, civilizačnými návykmi a priamo ovplyvňované všeobecnou verejnou mienkou, ako aj vzájomnými medziľudskými vzťahmi.

Kresťana, ktorý to myslí so svojím kresťanstvom vážne, spoľahlivo rozpoznáme hlavne podľa toho, že kultivuje a rozvíja svoje svedomie. Denné spytovanie svedomia udržiava v kondícii pamäť a upevňuje identitu. Človek, ktorý denne konfrontuje svoje konanie so stanoveným ideálom, sa stále menej dopúšťa skutkov, ktoré by sa tomuto ideálu priečili, a ak sa ich z ľudskej slabosti aj dopustí, nesnaží sa ich vytláčať zo svojej pamäti, ale sa z nich úprimne vyzná a snaží sa na ne nezabudnúť, aby nemohlo prísť k recidíve.

Svedomie, pamäť a identita majú však viacero rovín. Nejde iba o záležitosti jednotlivcov. U každého ľudského spoločenstva môžeme pozorovať všetky tri znaky – svedomie, pamäť aj identitu. Platí to o rodine, obci, náboženských aj pracovných spoločenstvách, záujmových združeniach, ale aj o národoch či kontinentoch. Je samozrejmé, že kvalita svedomia väčšieho celku závisí výlučne od kvality svedomia jeho jednotlivých členov. Preto sme nezriedka svedkami toho, že jednotlivec usilujúci sa o osobnú svätosť, ktorý sa tak stane integrovaným človekom s ostro vyvinutou pamäťou a svedomím, bude pre celok natoľko neznesiteľným, že ten ho zo svojho stredu vyvrhne, ba až fyzicky zlikviduje, aby nemusel prehodnocovať svoju mienku o sebe a meniť zaužívaný spôsob života.

Keď sa koncom osemdesiatych rokov minulého storočia zrútilo komunistické impérium v štátoch strednej a východnej Európy, boli sme presvedčení, že vysporiadať sa s týmto obdobím bude síce náročné a prácne, ale v podstate jednoduché. Nebolo to tak. Až neskôr sme začínali prichádzať na to, čo sa môže stať s pamäťou ľudí, ktorí nie sú zvyknutí konfrontovať svoje skutky so svojím svedomím. Niekedy máme pocit, že žijeme v Kocúrkove. Dlhoročné morálne autority, obete režimu, sú obviňované zo spolupráce so Štátnou bezpečnosťou a zloduchovia bývalého režimu sa stávajú prezidentmi republiky, premiérmi vlády či inými vysokými štátnymi a hospodárskymi funkcionármi. A verte alebo neverte, ale volia ich a dosadzujú do funkcií tí, čo si to všetko veľmi dobre pamätajú – je to nevysvetliteľné, ale je to tak.

Ak na tento jav existuje dajaké vysvetlenie, tak len také, že až na niekoľko hrdinských výnimiek nie sú medzi nami takí, ktorí by aspoň v dajakej minimálnej miere s bývalou komunistickou mocou nespolupracovali. My všetci, zväzáci, pionieri, iskričky a odborári, priatelia Sovietskeho zväzu a členovia brigád socialistickej práce. Keď uvažujeme o týchto našich zbabelostiach a zbabelôstkach a vidíme, ako my sami, falošne si utišujúc svoje svedomie, krivíme svoju pamäť a znásilňujeme históriu, zákonite začneme uvažovať a prehodnocovať aj staršie obdobia našich dejín. Ako vznikali bežne zaužívané a ustálené výklady našej histórie? Kto a za čo si potreboval utišovať svedomie, že práve tohto glorifikoval a tamtoho zatracoval? Niečo považoval za svoje víťazstvo a niečo iné za svoju prehru.

Z týchto úvah vidíme, že kultivovaním a upevňovaním svojho svedomia kultivujeme a upevňujeme aj svedomie spoločenstiev, ktoré spoluvytvárame. Ak to robíme systematicky, nemusíme sa obávať, že prídeme o svoju pamäť alebo identitu.

Copyright © 2005-2024 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.