Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Danajský dar na Dunaji

Číslo 2/2007 · Pavol Smolík · Čítanosť článku: 2979
 

Prominentný predstaviteľ totalitného režimu v bývalom Československu, muž vzbudzujúci strach i zúfalú iróniu, ideológ priateľstva na večné časy, Vasiľ Biľak, nám zanechal tri veľké projekty: dočasné umiestnenie spojeneckých vojsk, ďalej projekt normalizačnej likvidácie poctivej časti národa a napokon návrh vybudovať pamätník socialistickej kultúry, novú budovu Slovenského národného divadla.

Biľak, ešte ako povereník ministerstva kultúry a školstva, navrhol v roku 1959 začať s úvahami o projekte nového SND. O rok neskôr mu návrh schválili. Táto časť našej histórie, o ktorej sa málo vie, predstavuje po ekonomickej, ale aj po psychologickej stránke dosť veľký problém: Bolo sa treba po revolúcii s ideou novostavby vysporiadať s rovnakou razanciou ako napríklad s projektmi okupácie či normalizácie?

Prednovembrovým elitám trvalo naplnenie vízie novej budovy riadne dlho: až o devätnásť rokov po schválení Biľakovho podnetu, 1. mája 1979, vyhlásili anonymnú súťaž o najlepšiu architektonickú koncepciu plánovaného objektu. Inšpiráciou uskutočniť tento krok bolo iste i to, že v Prahe v tom čase postavili pri historickej budove Národného divadla modernú prístavbu – a Bratislava ako hlavné mesto Slovenskej republiky v rámci federatívneho štátu nesmela zaostať! „Krstným otcom“ tohto pohybu bol ďalší z rušňovodičov totalitného pomalovlaku, Peter Colotka. Odhliadnuc od toho, že vyhlásenie súťaže malo zjavné črty propagandistickej agendy, projekty, ktoré architekti do súťaže prihlásili, zväčša už reflektovali svetové architektonické trendy moderných divadelných budov. Z päťdesiatich troch podaných návrhov sa porota zapodievala štyridsiatimi deviatimi – a 25. februára 1980 udelila prvú cenu trojici víťazných architektov: Petrovi Bauerovi, Martinovi Kusému a Pavlovi Paňákovi. Nasledovali prípravné práce na stavbu a zanedlho, na jar 1986, i začiatok stavby. Do prevádzky sa budova mala uviesť v sezóne 1992/1993.

Po roku 1989 prebehla diskusia o tom, či sa má v stavbe pokračovať, alebo či sa má rozostavaná budova zlikvidovať. Ak predtým chýbali kvalifikované pracovné sily, teraz chýbali peniaze. Napriek tomu rozhodnutie znelo: Dostavať.

V roku 2005 sa diskusia o potrebe nového divadla pre slovenskú kultúru rozprúdila znovu. Vláda sa pokúsila už takmer hotovú budovu predať súkromnej spoločnosti, ktorá z nej chcela urobiť nákupno-zábavné a kongresové centrum. Zásluhou protestov odbornej verejnosti, ale i občanov (ktorí sa na dostavbu budovy skladali v rámci celonárodnej zbierky) sa vláda vrátila k dokončeniu stavby ako budovy Slovenského národného divadla, v ktorej budú sídliť všetky tri súbory i riaditeľstvo prvej národnej scény.

V polovici apríla 2007 novú budovu SND slávnostne otvorili.

História, ktorá sa na vznik novej budovy Slovenského národného divadla viaže, pôsobí ako veľká, divná anekdota. Nájde sa v nej vari všetko, čo bolo pre bývalý režim typické: snaha zvečniť sa megalomanskou stavbou, nekonečné prieťahy pri realizácii zámeru, medzi ľudom sa šíriace vtipy o tom, koľko chát si prominenti dvoch generácií popri stavbe divadelného kolosu vybudovali, negatívne signály vyplývajúce z politických a politikárskych rezonancií, ktoré časom stavba na seba nabrala, závistlivé poškuľovanie výtvarníkov, literátov, filmárov a ďalších nedivadelníkov po obrovských finančných prostriedkoch, ktoré budova pohltila aj na ich úkor. Ku všetkým týmto negatívnym signálom sa po čase pridala aj nechuť veľkej časti členov SND („veď v starých priestoroch nám je dobre – nesú v sebe charizmu osobností, ktoré tu boli pred nami“), zlosť ostatných slovenských divadelníkov, na ktorých sa nedostalo, ale najmä pobúrená mienka veľkej časti verejnosti, ktorá považuje divadlo (aj to „slovenské“ a „národné“) len za priestor, na ktorom sa môžu prezentovať celebrity a zbohatlíci.

Taká je irónia kauzy „nová budova“. Táto kauza však má aj inú stránku: Víťazný projekt, podľa ktorého sa napokon nová budova dostavala, spĺňa architektonické a divadelno-technologické kritériá, ktoré sú pre podobné budovy vo svete bežné. Navyše, projekt je po architektonickej stránke dosť vydarený. Porovnateľné divadelné stánky nájdeme celkom bežne v západoeurópskych krajských či dokonca okresných mestách. Po tejto stránke tu nejde o žiadny luxus: nedostatočné technológie v starých budovách, ktorými sme doposiaľ disponovali, nás v porovnaní s inými súbormi za hranicami obmedzovali a do istej miery diskvalifikovali naše inscenačné výsledky pre nedostatok technických možností a alternatív pri tvorbe inscenácií. Navyše, s prechodom do novej budovy opustilo SND tri priestory: Hviezdoslavovo divadlo, veľkú budovu riaditeľstva a priestory Malej scény. Popri novej budove si teda ponechalo len technicky obmedzenú historickú budovu, na javisku ktorej budú všetky tri súbory (opery, činohra i balet) hrávať menšie, technicky nenáročnejšie inscenácie.

Kde teda tkvie jadro problému? Nazdávam sa, že v troch veciach: Po prvé, máme tu novú budovu, ktorá by aj celkom vyhovovala, ale vymyslel ju Biľak a realizoval Colotka. Po druhé, máme peniaze na to, keď sa už horko-ťažko dobudovala, aby sme ju dokázali aj prevádzkovať? Po tretie, zaslúžia si divadelníci z SND taký vysoký štandard?

Je zjavné, že na prvú otázku, ktorú sme uviedli trochu vážne a trochu len tak kvôli spestreniu textu, treba jednoducho zabudnúť. Veď ešte stále väčšina priestorov, v ktorých žijeme a po ktorých sa pohybujeme, vznikla za socializmu. A môže nám byť skutočne jedno, či chodník, po ktorom práve kráčame, staval agent, alebo nie.

Druhá otázka je omnoho vážnejšia a odpoveď na ňu dokáže dať vari len čas. Tá odpoveď závisí od mnohých okolností. Medzi ne celkom iste patrí to, aká bude v blízkej i vzdialenejšej budúcnosti ekonomická sila štátu, ale aj to, ako dokážu umelci prvých národných scén Opery, Činohry a Baletu SND osloviť širokú verejnosť skutočnou kvalitou; je tu však aj otázka, ako sa podarí vystavať nový marketing SND a ako si SND dokáže pomôcť lukratívnymi prenájmami novej budovy a podobne. To všetko však ukáže naozaj len čas.

Otázku, či si divadelníci z SND zaslúžia taký vysoký štandard, som počul už mnohokrát z úst rôznych ľudí. Táto otázka je prejavom typicky slovenského fenoménu: nevnímať súčasti národného kultúrneho bohatstva v širších súvislostiach. Otázka by totiž mala znieť: Zaslúži si, alebo potrebuje Slovensko národné divadlo s takým vysokým štandardom?

Odpovedať možno na dvoch významových úrovniach. Po prvé: Slovensko národné divadlo s vysokým štandardom malo dávno predtým, než sa nová budova dostavala. S veľkou dávkou objektivity sa dá toto tvrdenie verifikovať vynikajúcimi ohlasmi na slovenské operné umenie v celej Európe, ale napríklad aj superlatívmi, s ktorými sa nezriedka vyjadruje česká odborná verejnosť o Činohre SND a podobne. Budova teda len „dorástla súbory“, ktoré v nej budú odteraz sídliť.

Či Slovensko potrebuje svoje národné divadlo s vysokým štandardom, to je predmet mnohých búrlivých diskusií. Pokiaľ vynecháme tie pri pive, ktoré vylučujú potrebu akejkoľvek „vyššej kultúry“, aj tak ostane ešte niekoľko problémov. Z nich je akiste dominantnou otázka, či stavbou a prevádzkovaním novej budovy neutrpia ostatné divadlá na Slovensku, ale aj orchestre, galérie a alternatívne produkcie všakovakého druhu natoľko, že napokon zmiznú z kultúrnej mapy našej krajiny. To je opäť predovšetkým ekonomický problém, nad ktorým sme sa krátko zamysleli o pár odsekov vyššie. Tu však treba hovoriť aj o istom nezanedbateľnom kritériu, ktoré sa zákonite týka každej prvej národnej scény: národné divadlo je (alebo malo by byť), oproti iným divadlám, špecifické dvoma vlastnosťami: že je v kontexte národnej kultúry kvalitatívnou špičkou a že šírkou dramaturgickej, inscenačnej a interpretačnej ponuky spĺňa isté verejnoprávne kritérium. Inými slovami: pri snahe o maximálnu kvalitu má reflektovať čo najširšiu cieľovú skupinu ľudí, ktorých zaujíma dramatické umenie. To sú úlohy národného divadla – a tie sa dajú splniť len s kvalitným personálnym a materiálnym zázemím.

Okruh otázok sa teda zúžil. Nová budova je legitímna, ak bude domovom špičkovej kvality. K tej divadelníkom pôsobiacim už dva mesiace na nábreží Dunaja dopomôže i prajnosť slovenskej verejnosti. Tá prajnosť, ktorej na Slovensku zažívame už tradične tak málo!

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.