Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Dr. Husák v Aréne

Číslo 1/2007 · Jozef Haľko · Čítanosť článku: 4382
 

Dr. Gustáv Husák. Väzeň prezidentov – prezident väzňov. (Divadelná hra.)

Autor a dramatizácia: Viliam Klimáček, réžia: Martin Čičvák, dramaturgia: Martin Kubran, scéna: Tom Ciller, kostýmy: Marija Havran, videoprojekcie: Peter Kerekes, Marek Šulík, fotografie: Oleg Vojtíšek. Účinkujú: Emil Horváth, Ján Galovič, Marián Prevendarčík, Detský spevácky zbor Slovenského rozhlasu pod vedením Adriána Kokoša, akordeón – Viliam Majer.

Starec Husák sa pioniera pýta: „Veríš mi?“ Chlapec sa mu bez slova vymkne, obracia sa chrbtom a odbieha za kulisy. To je jedna z posledných scén divadelnej hry o bývalom československom prezidentovi Dr. Gustávovi Husákovi.

Výrečné gesto nedôvery, hoci bez jediného slova. Jedno z mnohých v divadelnej hre o Gustávovi Husákovi, ktorá je výnimočná napríklad tým, že v nej tvorcovia cieľavedome zredukovali emócie. Celé predstavenie je chladnokrvným monológom komunistu, ktorý s odstupom, nadhľadom i iróniou rozpráva svoj životný príbeh. Podľa scenára Viliama Klimáčka, ktorý naštudované fakty jeho života tvorivo stmelil do súvislej výpovede, pulzujúcej medzi zmienkami o rozhodnutiach veľkoplošného dosahu a kuriozitami zo súkromného života. Je to príbeh inteligentného právnika posadnutého ideami komunizmu, ktorého nezviklá ani represia zo strany vlastných súdruhov na začiatku päťdesiatych rokov: „Nejde o omyl v základnej myšlienke,“ opakuje Husák mnohokrát počas celej drámy, „ale o chyby jednotlivcov.“ Jedným z nich je aj on, muž pragmatického kalkulu, determinovaného túžbou vládnuť, neochotného stáť niekde bokom: tomu podriaďuje všetko. A že vraj obracal viackrát kabát? „Zmena stanoviska nie je obracanie kabátov,“ dôvodí v jednom výjave hlavný a jediný hrdina tejto divadelnej hry.

A predsa ho stvárňujú až traja herci. Bolo riskantným, nakoniec však vydareným režijným nápadom nechať mladého Husáka zahrať paralelne dvom mladým hercom. Ján Galovič a Marián Prevendarčík vzájomne prepojenými a vedľa seba plynúcimi monológmi dynamicky posúvajú prvú časť hry. Majú azda dvaja herci v roli toho istého človeka vyjadriť Husákovu rozpoltenosť, najmarkantnejšiu pri premene z muža Pražskej jari na normalizátora sovietskej zimy? Onen chlad akoby sálal aj z prostredia, do ktorého je celá Husákova výpoveď zasadená: ošuntelý, minimalisticky zariadený kulturák ako symbol dokonale ideologizovaného prostredia, ktorého ľavej zóne dominuje rečnícky pult s hviezdou, napravo zasa nápis „Na konci nášho snaženia je človek“. Nuž naozaj, len jednému človeku sa Husák počas predstavenia prihovorí, a to pionierovi otázkou, či je jeho otec v strane. Onen pionier je súčasťou pionierskeho komparzu, ktorý svojimi jasavými piesňami dotvára bizarnú atmosféru predstavenia. Medzi Husákom a nimi je však citeľná bariéra, bariéra medzi veľkým hráčom a bezvýznamnými štatistami jeho politickej partie. A predsa sú to oni, čo v rámci jedného vstupu všetko pomaľujú povestným „DKP“, azda prorocké gesto o tom, že aj idey najmocnejších tohto sveta sú napokon vždy „D – drobné“, „K – krátkodobé“.

Keď pionieri na začiatku druhého dejstva odbiehajú, vynorí sa spoza nich „starý“ Husák v podaní Emila Horvátha ml. Vo vynikajúcej maske, s pohľadom neúmerne zväčšeným silnými okuliarami na scéne ožíva Husák na vrchole moci. Moci veľmi relatívnej, lebo v rohu masívneho stola nie je nič, iba malý modelársky tank: „V súkromí som to nazýval okupácia, verejne bratská pomoc.“ Začína odpovedať na akoby pomyselné obvinenia: „Bol som Dubčekov tieň!“ „Aj mňa sledovali!“ „Všetko má na svedomí Biľak!“ „Ja som bol tiež obeť!“ A pokiaľ ide o normalizáciu, „… zmena stanoviska predsa nie je obracanie kabátov!“ „Nikoho sme nevešali!“ ale „… na zákony a Ústavu akosi nezostal čas…!“ Horváthova vycizelovaná kreácia diváka nechávala občas zabudnúť, že ide o divadlo a z hlbín času sa nevynoril skutočný prezident: všetkým – hlasom, chôdzou, dikciou, „československými“ breptami i typicky komunistickým prázdnym krasorečnením sa Horváthovi podarilo sprítomniť muža, ktorého obraz visel nad každou školskou tabuľou, ktorého hlas sa z obrazoviek ozýval v prvý deň každého januára.

Celé predstavenie rámcujú jablká, ktoré „Husákovia“ krájajú, šúpu, jedia i hádžu. Je to len pokus o materializáciu Husákovej zmienky o pivnici s hnilými jablkami, medzi ktorými sa skrýval za Slovenského štátu? Možno je to inšpirované biblickým symbolom sústavného pokušenia „byť ako Boh“, držať sa za každú cenu na vrchole moci. Preto je Husákova odosobnenosť mrazivá, len pokrčením pliec priznáva svoju dvojtvárnosť. Bez najmenšej známky ľútosti nad tým, že jeho rozhodnutia konkrétne deformovali osudy nevinných jednotlivcov. Práve v ich tieni zneli a dodnes tak absurdne znejú jeho pseudomesiášske novoročné prejavy. Ich autentickým zostrihom predstavenie končí. Keď Emil Horváth ml. vchádza za premietacie plátno s veľkou tvárou skutočného Husáka, zdvihnutím aktovky mizne herec i ten, koho predstavoval.

Len pionieri ešte nabehli, aby poslednýkrát zaspievali a rituálne odhodili šatky, symboly ujarmujúcej ideológie. Odhodením symbolov ešte celkom neodhadzujeme to, čo predstavovali. Niečo z tej éry v nás nevyhnutne zostalo. Možno aj preto sme si s takým záujmom pozreli toto predstavenie…

Copyright © 2005-2024 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.