Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Misionári so slovenským pasom

Číslo 1/2007 · Eva Vženteková · Čítanosť článku: 3619
 

Moja misia I, II. Cyklus 12-tich dokumentárnych filmov o slovenských misionároch na DVD.

Anjeli (Juhoafrická republika), Padre Alegría (Angola), Taký všedný život (Rumunsko), Poštárska telenovela (Slovensko), Medzi zemou a nebom (Bolívia), Rašaj (Nemecko), Misionár na Pangalane (Madagaskar), Čo slová nepovedia (Sibír), Podnikateľ s dušami (Slovensko), Cesta z pralesa (Ekvádor), Cena človeka (Taliansko), Útek do Albánska (Albánsko).

Réžia a kamera: Marek Poláček, Iva Kušilová, Ľubo Polák, dramaturgia: Ivan Kočner, kamera: Bystrík Priwitzer, produkcia: LUX communication.

Po rôznych menších projektoch typu televíznej publicistiky a hudobných programov sa štúdio LUX communication v oblasti audiovízie pustilo do odvážneho a chvályhodného projektu, ktorý môžeme v rámci éry profesionálneho filmovania na Slovensku nazvať priekopníckym. Keďže kinematografia sa u nás začala viac-menej seriózne – to znamená inštitucionálne a v rôznych žánroch – rozvíjať až po nástupe komunizmu, bola od režimu, ktorý ju štedro dotoval a preferoval, veľmi závislá. Po nemom Siakeľovom Jánošíkovi, Plickových etnických dokumentoch, začínajúcom spravodajstve počas prvého Slovenského štátu a prvom patetickom celovečernom dokumente Ivana Kovačeviča z onej vojnovej doby bol slovenský film celých nasledujúcich štyridsať rokov vydaný napospas totalitnému režimu a jeho predstave umenia. Ak vznikli zaujímavé, kvalitné diela, bolo to väčšinou „napriek“ situácii. Oficiálne umenie nemohlo ani v najmenšom podporovať spiatočníctvo až tmárstvo, kam bolo náboženstvo vtedy zaradené, a tak sa naša filmová kultúra sformovala a rozvinula ako religiozitu odmietajúca, prinajlepšom k nej, k cirkvi a k všetkým jej prejavom a predstaviteľom celkom ľahostajná, čo nezodpovedalo skutočnej úlohe kresťanstva na našom území. Na rozdiel od väčšiny iných druhov kultúrnych, umeleckých aktivít sa film, tak náročný na financie a techniku, nemohol rozvíjať „v podzemí“, v skrytej opozícii, čoho následkom bol tiež minimálny, ak nie nulový počet „priznaných“ filmárov kresťanov. A tak ani toľko rokov po zmene režimu, v ére novej slobody sme v tejto oblasti nezaznamenali profesionálne a umelecky príťažlivé dielo nakrútené bytostne kresťanskou optikou. I keď vývoj techniky, digitalizácia sprístupnili nakrúcanie prakticky hocikomu, rovnako ako pri fotografovaní je rozdiel, keď si fotografiu do albumu urobíme sami a keď ju urobí profesionál, odborník. Cyklus dokumentov Moja misia môžeme jednoznačne zaradiť nielen medzi filmy profesionálne zdatné, ale aj umelecky silné.

Veľmi dobrý nápad urobiť v kresťansky orientovanej audiovízii niečo náročnejšie, veľkolepejšie ako drobnú publicistiku či gospelparádu korunovala voľba témy – nosnej, príťažlivej, duchovne silnej. „Naši misionári vo svete“ je téma zvrchovane kresťanská a pritom aj pre „ostatný“ svet prijateľne atraktívna. Sľubuje málo známe krajiny a prostredia a silného „hrdinu“, ktorý sa musí nielenže zžiť s cudzím okolím, pochopiť ho a prijať, ale ho aj na svoj spôsob stvárňovať. Portrét človeka vydávajúceho seba v cudzom prostredí – téma hodná veľkých príbehov, na ktoré naša filmová tvorba zatiaľ nenašla peniaze ani tvorivú guráž. Rozhodnutie nakrútiť dvanásť dokumentárnych portrétov o slovenských misionároch je po finančnej stránke aj istá z núdze cnosť, lebo dokument predsa len vyžaduje menej prostriedkov ako hraný projekt, ale našiel sa tak veľmi dobrý spôsob, ako si filmovo kresťanskú tematiku vyskúšať a pokúsiť na náročnejšom produkte tvorivo vyspieť.

Domáci „verejní“ nasledovatelia Krista – kňazi, rehoľníci, prípadne iné verejne činné osoby – sú nám viac-menej známi, ale tých, ktorí sa rozhodli zanechať domov a vydať sa v ústrety cudziemu, málo poznanému až nepoznanému – o tých sa doma vie pramálo. Ak veľa súčasných filmov, aj dokumentárnych, trpí neprimeranou prezentáciou autorov, niekedy až nezrozumiteľnou subjektivizáciou, ktorá zakrýva či oslabuje samotnú tému, tak v Mojej misii treba oceniť úplnú podriadenosť autorského tímu (režisér, kameraman, strihač) zobrazovanému človeku a prostrediu, hoci je samozrejmé, že pri takomto nakrúcaní vznikajú úzke osobné vzťahy a väzby, ktoré je niekedy ťažké pri filmovaní oddeliť. Ako príklad môžeme uviesť uvoľnené, hravé vzájomné „kamerovanie sa“ tvorcov a madagaskarského misionára Štefana Bebjaka na člne počas jeho tzv. turné po osadách pri rieke. Tieto zábery, fotografie sa vymykajú kontextu filmu a dostali sa tam zrejme ako neoddeliteľná osobná spomienka tvorcov na čas strávený s mladým misionárom v cudzokrajnom prostredí. Ale takýto „úlet“, ak ho vôbec môžeme takto silno nazvať, keď sa nálada za kamerou dostane pred kameru, je v Mojej misii výnimkou potvrdzujúcou pravidlo úprimnej, serióznej, prirodzene pokornej snahy zobraziť hrdinu a jeho prostredie verne, zaujímavo, aj s dostatočnou intimitou, ale diskrétnou, bez vnucujúcich sa subjektivizácií a predvádzania sa tvorcov. Na to, aby bol dokument zaujímavý, nestačí len samotná téma a dobre nastavený autorský postoj. Až ovládaním filmárskeho remesla (vedenie kamery, asociatívnosť strihu, variované používanie zvukovej zložky atď.) a požehnaním autorov „zhora“, známom pod slovom talent, mohlo vzniknúť dielo, ktoré v našom kresťansky orientovanom filme môžeme znovu nazvať ako priekopnícke.

Celý cyklus bol koncipovaný pre slovenského diváka, s nevyhnutným uvedením do krajiny, aby bolo zjavnejšie pôsobenie misionára v jeho priestore, a podľa toho, akými znalosťami o tej-ktorej krajine môže náš divák disponovať. Iná je suma archívnych záberov a informácií z minulosti krajiny pri dieloch z tak politicky a hospodársky zbedačených krajín, ako sú Angola a Albánsko, prípadne i ekvádorská provincia Shuar, takže tieto filmy prerastajú z portrétovania misionára do dokumentárne hodnotného portrétu krajiny. Inak sú poňaté diely z ruskej Sibíri, z alpského Talianska či „slovenského“ Rumunska a „cigánskeho“ Nemecka, kde sa rátalo s istou znalosťou týchto pre našinca nie tak exotických teritórií. A celkom iný prístup zvolili tvorcovia pri centre pre deti zomierajúce na aids v Juhoafrickej republike, kde jednoznačne dominovala vážnosť tejto témy v Afrike a osobnosť sestry Františky. Koncentrácia na chorobu a osobu vydanú malým deťom s touto chorobou, teda háklivá, i keď všeobecne známa téma spojená s citovo mocne pôsobiacim utrpením tých najnevinnejších, priniesla svoje ovocie vo vytvorení jedného z najlepších dielov Mojej misie. Dopomohlo tomu snímanie, ktoré citovo nezneužíva diváka, čo naozaj v tomto prípade nie je ľahké, a možno aj zvláštne zastretý hlas a až mužne (v pozitívnom zmysle) pôsobiaci prejav sestry Františky. Jej navonok civilný, emočne triezvy, vecný prejav tvorí zvláštnu protiváhu k zobrazovaným bolestným skutočnostiam a vynikajúco tak zvnútorňuje podstatu viery, keď „rozprávka“ o anjeloch, ktoré si prichádzajú postupne odviesť choré detičky do neba, nie je len rozprávkou, ale pre veriaceho skutočnosťou, ktorá je nad všetkými nami zakúšanými realitami. Takýto presah dokumentu ku katarznej výpovedi nie je častý a zaraďuje tak tvorcov „do prvej ligy“. Podobný presah sa podaril aj v angolskej Padre Alegría, keď v blate a kaluži, uprostred biednych slamov jedno gumené koleso z auta sa stane trampolínou pre miestnych chlapcov, ktorí nad ním predvádzajú svoje saltá. Dokonalá uvoľnenosť, radosť z pohybu, zvukovo umocnená nádherným miestnym ľudovým spevom a filmovo podčiarknutá spomalením záberu vytvára nádhernú obrazovú metaforu nádeje a radosti „z ničoho“. Filmovo nápadito tvorcovia spojili zobrazenie rómskej bardejovskej komunity s rómskym fenoménom pozerania televízie v Poštárskej telenovele. Vtipné a umné prestrihy záberov z telenoviel s rómskou realitou oživili i tak kvalitné dokumentovanie bardejovského sídliska. Ak niekde bolo trošku filmovo „presolené“, tak možno v portrétovaní oprávnene popularizovaného kňaza Mariána Kuffu a jeho komunity v Žakovciach, kde farebne a kompozične trošku gýčové zábery na prírodu (panorámy aj detaily kvetiniek) nedopĺňali vhodne nápad predstaviť kňaza Kuffu ako „osamelého jazdca“ snívajúceho svoj dávny indiánsky sen, ktorý dostal pod Božím vedením dnešnú obdivuhodnú podobu. Pokiaľ kazateľstvo žakovského misionára je úderné a naliehavé, pastoračne najsilnejší boli kňaz Jozef Hurton pôsobiaci v Taliansku a sestra Antónia Lednická pôsobiaca v Rusku. U kňaza Hurtona vzbudzuje obdiv schopnosť nájsť si svoje miesto, úlohu aj medzi tými „najsýtejšími“, čo môže byť niekedy, paradoxne, ťažšie ako medzi núdznymi, hladnými. Zrelosť, autorita, hlboká vyrovnanosť portrétovaného kňaza komunikuje s divákom aj cez filmový obraz (nakoniec, aj v tejto oblasti je profesionálom a film si našiel ako výborný prostriedok pastorácie). K vďake za pobudnutie s kňazom Jozefom sa vyznali v záverečných titulkoch filmu aj jeho tvorcovia. Sestra Antónia, naopak, mladá, zanecháva u divákov podobný účinok. Jej pokoj, príjemný hlas, milý a jednoduchý prístup k ľuďom pôsobí na diváka sebaspytujúco. Otriasajúce zážitky z chudoby, alkoholizmu, chorôb a beznádejnej osamelosti ľudí zo sibírskeho mesta provokujú k zamysleniu, prečo je bieda afrických ľudí napriek všetkému akási menej bolestná ako tá ruská. Zaujímavý je potrét mladej sestry Márie Greškovičovej z Rumuska, kde hodnovernosť dokumentu nemohla zakryť dojem o nie celkom vhodnom „umiestnení“ tejto intelektuálne „hladnej“ misionárky v málo inšpiratívnom prostredí slovenskej menšiny v Rumunsku.

Zhrnuté: Tvorcovia Mojej misie vedia zvoliť tému, vedia s ňou pracovať, vedia filmovať, vedia filmom vyvolať hlboké zážitky – môžeme teda s potešením konštatovať, že je všetko pripravené pre to, aby na Slovenku vznikol celovečerný hraný film kresťanského zamerania (nemyslíme prvoplánového) a aby to, čo bolo slovenským divákom tak dlho odopierané ako zakázané, dostali ako hlavný chod.

Viac o Mojej misii možno nájsť na www.mojamisia.sk.

Eva Vženteková

Autorka je filmová recenzentka.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.