Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Posledný nech pred smrťou zhasne

Číslo 1/2007 · Michal Svetský · Čítanosť článku: 2897
 

Potomkovia ľudí (Children of Men, VB, 2006, 114 min.)
Réžia: Alfonso Cuarón, scenár: Alfonso Cuarón, Timothy J. Sexton, kamera: Emmanuel Lubezki, hudba: John Tavener. Hrajú: Clive Owen, Julianne Moore, Michael Caine, Chiwetel Ejiofor, Charlie Hunnam, Claire-Hope Ashitey, Pam Ferris, Danny Huston, Peter Mullan.

Predstavte si svet, v ktorom sa dieťa naposledy narodilo pred osemnástimi rokmi. Ženy totiž z neznámych príčin stratili plodnosť. Ľudstvo postupne vymiera a tí, čo ešte zostali, žijú prázdne životy bez budúcnosti uprostred chaosu a násilia. Pomôže už len zázrak. A presne to sa stane: objaví sa tehotné dievča…

Film Potomkovia ľudí mexického režiséra Alfonsa Cuaróna sa minulý rok umiestnil vysoko v hodnoteniach sekulárnych i kresťanských kritikov, získal prestížne ceny a aktuálne aj nominácie na Oscara. Cuarón, ktorý, mimochodom, v minulosti režíroval tretí diel Harryho Pottera, mohol natočiť akčný sci-fi thriller. Čiastočne tak aj urobil, oveľa viac sa však sústredil na vykreslenie atmosféry a rozvíjanie témy. I keď udalosti zasadil do roku 2027, nemôžete sa ubrániť myšlienke, že svet na plátne sa podobá tomu nášmu.

V centre diania je mladá černošská utečenka Kee, ktorá ako jediná žena na svete čaká dieťa. Kee sa nechá viesť prebudeným materinským citom, sama je však bezbranná. Musí sa teda rozhodnúť, či sa zverí do rúk bývalej teroristickej skupiny bojujúcej za práva imigrantov, alebo bude dôverovať Theovi, obyčajnému vládnemu úradníkovi. Čoskoro sa začne zápas o čas a prežitie s cieľom dostať matku na loď tajomnej organizácie Ľudský projekt, o ktorej ale nikto nevie, či naozaj existuje.

Bezútešnú situáciu ľudstva vo svete bez detí stelesňuje svojím životom Theo. Žije zo dňa na deň bez cieľa, vo vrecku všade nosí ploskačku s alkoholom. Do práce cestuje, ponorený do vlastných myšlienok, vlakom so zamrežovanými oknami, do ktorých hádžu kamene pouličné gangy. Keď vystúpi, prechádza okolo klietok so zadržanými utečencami, ktorí v Británii – poslednej krajine relatívneho pokoja – hľadajú masovo útočisko pred konfliktmi domova. No a na pracovisku ho čakajú kolegyne, ktoré so slzami v očiach sledujú správy o smrti najmladšieho človeka na svete, istého 18-ročného chlapca. Smutný život v smutnom svete.

Úlohy Thea sa presvedčivo zhostil Clive Owen. Theovo oblečenie, slová, gestá, mimika primerane vyjadrujú beznádej a prázdnotu situácie. Na otázku priateľa, čo robil na narodeniny, odpovie: „Nič.“ Kee, ktorá je náchylná Theovi dôverovať, stvárnila doteraz neznáma Claire-Hope Ashitey. Mimochodom, meno tejto postavy v sebe nesie symboliku: v angličtine sa vyslovuje rovnako ako slovo „key“, čiže „kľúč“.

Cuarón je známy tým, že svoje filmy nestavia na rozprávaní, ale chce viac komunikovať cez obraz. Aj v Potomkoch ľudí posolstvo filmu podáva z veľkej miery vizuálne. Dominujúcou farbou je sivá a je naozaj všade. Všetci sú oblečení v tmavom, chodníky sú mokré po daždi alebo zahalené v hmle. Obloha je zatiahnutá, a keď aj konečne zasvieti slnko, kontrastuje s opustenou a schátranou budovou, ktorá bola kedysi materskou škôlkou. Režisér tak neustále dáva pocítiť trpkosť zobrazovanej reality.

Okrem farieb treba ešte spomenúť mimoriadne pôsobivú prácu kamery. Hrá sa so vzdialenosťami, nebojí sa experimentovať: v bojových scénach je na chvíľu zafŕkaná krvou. No asi najviac rozoberaným prvkom sú nezvykle dlhé zábery. Podľa tvorcov niekoľko minútové scény ako armádnu operáciu v utečeneckom tábore či naháňačku na autách nakrúcali len na pár záberov bez častého strihania. Takáto metóda prináša riziko, že sa v štúdiu zistí, že dlhé zábery sú zle natočené. Na druhej strane má vďaka tomu divák dojem, že sleduje udalosti v reálnom čase a akoby išlo o dokument bez komentára. Nevšíma si až tak akčné efekty, je viac vtiahnutý do atmosféry scény.

Potomkovia ľudí naozaj nie sú v prvom rade sci-fi thrillerom. Popri spomínanej bohatej práci s obrazom totiž režisér rozvíja viacero tém. Niekedy to robí až príliš priamočiaro, inokedy skôr pomocou symbolov.

Prvým prípadom je to, ako poňal politické súvislosti. Biedne postavenie utečencov vo filme vidieť neustále. Nejde pritom len o ľudí z Afriky, Ázie, ale aj o Nemcov či Poliakov. Armáda s nimi narába necitlivo, miestami až brutálne. Do utečeneckých táborov ich zvážajú v zamrežovaných autobusoch po skupinách, musia znášať urážky, krik a ponižujúce kontroly. Vrcholom je, keď sú náhodne vybraní migranti popravovaní. Nedá sa tu nemyslieť na nacistické koncentračné tábory. Najmä keď v pozadí znie skladba „Arbeit macht frei“ (nápis na bránach nacistického koncentračného tábora v Osviečime) od kapely The Libertines. Zobrazovanie utrpenia utečencov je tak názorné, že naozaj každý musí ho pochopiť. Daňou za to je, že pôsobí prehnane a niekedy až naivne. Na druhej strane režisér nastoľuje dôležité otázky. Pokiaľ až môže vláda zájsť v ochrane krajiny pred nelegálnou migráciou?

Inokedy Cuarón volí radšej symbolický jazyk. V týchto polohách sa mu darí lepšie. I keď režisér otvorene vyhlásil, že nechcel vyjadrovať kresťanské dogmy, kresťanskí kritici vo filme cítia biblické ozveny. Tak ako evanjeliovou záchranou pre stratený svet je malé dieťa v osobe Ježiša Krista, aj tu je svetlom nádeje v temnote chaosu bezbranné dieťatko. Navyše, keď Theo prvýkrát zistí, že Kee je zázračne tehotná, nachádzajú sa v stajni. Z úst mu vyjde zvolanie: „Ježiši Kriste!“

Organizované náboženstvo vo filme ináč prítomné nie je. Maximálne sa stretávame s akousi panteistickou vierou Miriam, ženy, ktorá sprevádza Kee. Takisto režisér cielene opustil kresťanský charakter knižnej predlohy pre scenár (rovnomenný román od P. D. Jamesa), čo niektorí považujú za zradu pôvodnej myšlienky.

Môžeme teda povedať, že Cuarón využíva biblickú symboliku, chce však vyjadriť humanistické posolstvo. Zatiaľ čo v Biblii sa narodením dieťaťa k ľudstvu skláňa Boh, v Potomkoch ľudí je nový život udalosťou v čisto ľudskej rovine: budúcnosť je v rukách ľudí. Naznačil to v rozhovore aj sám režisér.

Srdcom celého filmu je ale myšlienka o svete bez detí – so všetkým, čo z toho pre ľudí vyplýva. „Keď utíchol zvuk detských ihrísk, nastúpila beznádej. Zvláštne, čo sa deje vo svete bez detských hlasov,“ hovorí Miriam v jednej chvíli. Priamo či nepriamo to priznávajú aj ostatní. Či už Theo, podľa ktorého ak sa nerodia deti, nezostalo viac, v čo dúfať. Podvedome jeho kolegyne, ktoré majú pracovné stoly plné novinových výstrižkov a fotiek malých detí. Alebo anonymný nápis na múre vyzývajúci posledného človeka, aby – skôr než zomrie – zhasol.

Keď k tomu pridáme násilie, pouličné billboardy ponúkajúce pilulky pre pocit šťastia alebo samovražedný liek s názvom „Quietus“ (slogan „Ty rozhodneš kedy…“), môžeme vidieť, ako svet bez detí postupne zhrubne, stratí zmysel, zosivie a sprázdnie.

Práve v tomto bode sa filmová budúcnosť znepokojivo prelína s našou prítomnosťou. Takýto dojem istotne podporuje aj to, že Cuarón sa vôbec netrápil stvárňovaním budúcich technologických noviniek. Postavy vo filme majú rovnaké oblečenie, autá, zbrane ako my dnes. No hlavným spojivom s dneškom je pohľad na aktuálny demografický vývoj. V širšom zmysle sú Potomkovia ľudí zdvihnutým ukazovákom pre náš starnúci západný svet, varovaním pre naše osobné životy i pre spoločnosť ako celok. Ľudské šťastie ani dobro spoločnosti nie sú možné, ak sa budeme uzatvárať pred poslaním mať a vychovávať deti.

Toto je hlavný odkaz Cuarónovho filmu. Naozaj ponúka ponuré a smutné obrazy. Avšak nie je nihilistický. Svietia v ňom lúče nádeje v podobe dobra, ktoré zázračné počatie dokáže aj v zomierajúcom svete napriek všetkému stále prebudiť.

Michal Svetský

Autor je lingvista

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.