Veľký príbeh malého českého človeka

Číslo 1/2007 · Albert Otruba · Čítanosť článku: 3374
 

Bohumil Hrabal: Obsluhoval jsem anglického krále. Praha : Československý spisovatel, 1990.

Obsluhoval jsem anglického krále (Česko/Slovensko/Nemecko/Maďarsko, 2006, 120 min.)

Scenár a réžia: Jiří Menzel, kamera: Jaromír Šofr. Hrajú: Ivan Barnev, Oldřich Kaiser, Julia Jentsch, Martin Huba, Marián Labuda, Milan Lasica, Emília Vášáryová, Josef Abrhám, Jiří Lábus, Petr Čtvrtníček.

„Když jsem přišel do hotelu Praha, tak mne vzal šéf za levý ucho a zatahal mě za něj a povídá: ‚Jseš tady pikolík, tak si pamatuj! Nic jsi neviděl, nic jsi neslyšel! Opakuj to!‘ A tak jsem řekl, že v podniku jsem nic neviděl a nic neslyšel. A šéf mě zatahal za pravý ucho a řekl: ‚A pamatuj si ale taky, že všechno musíš vidět a všechno slyšet! Opakuj to!‘ A tak jsem udiven opakoval, že všechno budu vidět a všecko slyšet.“

Takto začína kniha Obsluhoval jsem anglického krále, ktorú Hrabal napísal v roku 1980. Je to krásna kniha a mnohí ju považujú za najlepšie Hrabalovo dielo. Fantastickými metaforami podáva cez príbeh českého pešiaka osud Čechov v 20. storočí. Jan Dítě je malý vzrastom, ale veľký v ambíciách. Od „pikolíka“, cez hlavného čašníka robí kariéru až na hoteliera. Počas protektorátu symbolicky kolaboruje s novým režimom prostredníctvom svadby s nemeckou učiteľkou z Egerlandu a mení si meno na Ditie. Finančne sa zabezpečí majetkom odsunutých Židov. Po odchode Nemcov je zasa Dítě. Strašne chce byť milionárom a chce, aby to všetci videli. Po príchode komunistov k moci a internovaní milionárov sa cíti ponížený, že nebol zatknutý. Sám sa ide prihlásiť na úrad a dokazuje, že má milióny, aby sa dostal do milionárskej spoločnosti – vo väznici.

Dítě je po prepustení z komunistického väzenia odoslaný na brigádu do českého pohraničia, odkiaľ boli odsunutí Nemci, a býva v opustenej bývalej krčme, ďaleko od ľudí. „… že museli odejít a byli odsunuti ti bohatí, ti, kteří vedli politiku, kteří byli spupní a neurvalí a chvástaví a suroví a plní pyšnosti, která je nakonec srazila, tohle jsem chápal, ale nechápal jsem, proč musely odejít ty dělnické ručičky, za které tady nepracuje teď nikdo, že škoda těchhle lidí, kteří neměli nic víc než dřinu v lesích a políčka na stráních, dělníky, kteří neměli čas na to, aby byli zpupní a pyšní, kteří jiste byli pokorní…“ Tu sa Hrabal jedinýkrát rozchádza s českou realitou. Kým on svojím ľudským pohľadom cíti krivdy na odsunutých Nemcoch, ich tragédiu väčšina českej spoločnosti vnímala ináč.

Hrabal skvelými obrazmi ukazuje na veľmi veľkú úlohu peňazí v českej spoločnosti. Téma peňazí sa v príbehu stále opakuje. Obchodník Walden a neskôr aj Dítě si raz týždenne rozkladajú po celej podlahe zarobené bankovky a tešia sa z pohľadu na ne. Dítě mal zvyk v reštauráciách – aj tých najluxusnejších, kde pracoval – rozhadzovať po zemi drobné mince a tešiť sa z pohľadu, ako sa aj nóbl páni a dámy štvornožky plazia po zemi a zbierajú mince.

Láskavo-erotickým pohľadom pozerá na svet obývaný jeho českými súkmeňovcami a akoby mimochodom ich obnažuje a preniká nimi skrz-naskrz. Je veľmi osviežujúce sledovať, aké trefné zásahy sa mu darili od jeho pollitra. Majstrovskou skratkou dokáže v niekoľkých obrazoch vystihnúť veľké témy. V bazéne pri elegantnom sanatóriu plávajú najprv plavovlasé nemecké nymfy pripravené pre nemeckých vojakov a v ďalšom zábere sú už bezrukí a beznohí nemeckí vojnoví invalidi.

Kniha je odporúčaniahodná lahôdka.

A teraz k filmu. Jiří Menzel je považovaný za akéhosi Hrabalovho dvorného režiséra. Za prepis Hrabalových Ostře sledovaných vlaků získal Oscara, notoricky známe sú aj jeho ďalšie adaptácie Hrabalovho diela – Perličky na dně, Skřivánci na niti (v Berlíne získal Zlatého medveďa), Postřižiny, Slavnosti sněženek. S Kráľom to nebolo také jednoduché, spory o práva na sfilmovanie románu sa ťahali desať rokov. Hrabal ešte za komunistov prisľúbil práva na sfilmovanie režisérovi Karlovi Kachyňovi.

Autorské práva na film kúpil od Hrabala začiatkom 90. rokov údajne za pár desiatok tisíc producent Jiří Sirotek s tým, že Kráľa natočí Kachyňa. Projekt sa dlho nehýbal, hovorilo sa, že Kachyňa sa toho tak trochu bojí, a tak Sirotek oslovil Jiřího Menzla. Ten neskôr so Sirotkom podpísal zmluvu. Kachyňa sa však látky nevzdal, nadviazal spoluprácu s novými producentmi Melounkom a Pomejem, ktorí s Hrabalom podpísali ďalšiu zmluvu. Začala sa vojna, obe zmluvy sa vzájomne blokovali. V tejto patovej situácii Sirotek predal práva za niekoľko miliónov TV Nova, ktorá chcela nakrútiť aj seriál, bez toho aby informoval Menzla. Nova sa nakoniec dohodla s Melounkom a réžiu ponúkla Milošovi Formanovi.

V roku 1997 zomrel Hrabal v Prahe po páde z okna na piatom poschodí nemocnice, v ktorej sa liečil.

Dráma vyvrcholila nezabudnuteľným karlovarským škandálom v lete 1998, keď Menzel na filmovom festivale vyhnal s prútom producenta Jiřího Sirotka z veľkej sály Thermalu. Sirotek mal otras mozgu a bol desať dní práceneschopný. Menzel vyhlásil: „Nebol to skrat, urobil som to rád!“

O projekt mal záujem aj Jan Svěrák, scenár pre nasledujúceho vlastníka práv producenta Rudolfa Biermanna písal tandem Hřebejk – Jarchovský. V roku 2004 zomreli Kachyňa a Sirotek, na jeseň sa Menzel zaviazal napísať nový scenár a v novembri producenti projekt oficiálne predstavili. Hovorí sa, že natočiť film podľa tejto Hrabalovej knihy bolo pre Menzla snom všetkých snov, on však tvrdí, že sa na tomto skoro nesfilmovateľnom materiále, na ktorý bol už sám bez Hrabala, značne trápil.

Prvá klapka nakrúcania padla 9. marca 2006, posledná 21. júna. Slovenské ministerstvo kultúry podporilo projekt sumou tri milióny korún, celý film stál 85 miliónov českých korún. Film mal v Čechách premiéru 19. decembra, na Slovensku 25. januára 2007.

Po všetkých týchto rituálnych tančekoch boli očakávania divákov vybičované do maximálnej miery: bol to prvý Menzlov film po 12 rokoch. Nečudo, že kritika film strhala pod čiernu zem. Zo všetkých strán mu bolo odkazované, že radšej mal zostať v dôchodku: „Bohužel, Menzel už jenom dosluhuje, pryč jsou léta 80. Škoda, že jeho důchod postihl zrovna jeden z nejlepších textů Bohumila Hrabala“; „Menzel si za tento snímek pohlavek rozhodně zaslouží“ atď.

Bulhar Ivan Barnev nie je zlý, ale nemá na to, aby sám urobil film. Napriek tomu som ho uviedol ako prvého herca, hoci všade je uvádzaný Kaiser. Komický element Barneva pôsobil prirodzenejšie ako Kaiserova tragika. Teraz je vidieť, nakoľko robili Menzlove filmy Rudolf Hrušínský, Vlastimil Brodský, Václav Neckář, Magda Vášáryová.

Výkon slovenskej légie s Hubom, Lasicom, Labudom a Vášáryovou je skvelý, ale hrajú len vedľajšie úlohy. Napriek tomu je stvárnenie postavičky vrchného Skřivánka Martinom Hubom fenomenálne.

Každopádne je to príjemný film, ale nedosahuje úroveň starších diel tandemu Hrabal – Menzel. Rozhodne na ňom nie je vidieť, ako veľmi je tento projekt vysnívaný. Vysnívaný natoľko, že sa kvôli nemu muselo aj bičom práskať. Jiří Menzel v súčasnej forme na Hrabalov originál nestačí.

Albert Otruba

Autor je doktorandom na FF UK