Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Apokalypsa ako nový začiatok

Číslo 1/2007 · Jaroslav Daniška · Čítanosť článku: 3925
 

Apocalypto (USA, 2006, 139 min.)
Réžia: Mel Gibson, scenár: Mel Gibson, Farhad Safinia, kamera: Dean Semler, hudba: James Horner. Hrajú: Rudy Youngblood, Dalia Hernandez, Jonathan Brewer, Morris Birdyellowhead, Carlos Emilio Baez.

Čo možno dosiahnuť po triumfe? V princípe všetko od pádu a znemožnenia až po potvrdenie príslušnosti k prvej lige. Melovi Gibsonovi, ktorého triumf sa volal Umučenie Krista, sa s novým dlho očakávaným filmom Apocalypto podarilo to druhé: potvrdil, že je výnimočným umelcom s citom na témy a talentom na ich spracovanie.

Písať o Gibsonovom filme však treba osobnejšie. Nie kvôli samotnému filmu, ale klíme, v ktorej Gibson tvorí, a predpojatosti, ktorej čelí. Do kina som teda išiel predpojatý. Po početných recenziách, ktoré Gibsonov film nazývali hlúpym, béčkovým, primitívnym, prehnane násilným, s príbehom „bez problémov zhrnuteľným do dvoch viet“ (Marek Vojtko, kinema.sk) a podobne, som chcel kriticky a predpojato sledovať najmä dve veci: mieru násilia (množstvo krvi) a prehnanú „ideologickú indoktrináciu“. Snažil som sa vnímať, či Gibson nesleduje dobrý cieľ zlými prostriedkami, či forma neruší dobrú myšlienku (ako to tvrdil napr. Jaroslav Šebek, Katolický týdeník 7/2007). Záver: Nesleduje, forma je podriadená obsahu a celok je zvládnutý skvele. Samozrejme, čo sa krvavých scén týka, tak to nie je film pre jemnocitného či detského diváka, až na jednu krátku scénu som však vo filme nemal pocit, že by išlo o „násilie pre násilie“, ako mu to mnohí vyčítali. Prirodzene, hovoríme o Gibsonovi, takže v boji sa bojuje, popravy vyzerajú ako popravy, krvavý rituál sa skladá z krvi a rituálu, skok dolu vodopádom končí nárazom na dno a lov je lov, či už sa loví zver, alebo človek. V tom zostáva autor verný svojej tvorbe (Statočné srdce, Patriot, Umučenie Krista). A tiež historickej predlohe. Ale o tom neskôr. Pokiaľ ide o „ideologickú indoktrináciu“, žiadna sa nekoná. Idey, odkazy na súčasnosť však – bez akéhokoľvek preháňania či vnucovania sa – prítomné sú. Apocalypto, ktoré sa začína citátom súčasného filozofa Willa Duranta („Veľká civilizácia nie je dobytá zvonku, pokiaľ nezničí samu seba zvnútra.“), je filmom o kultúre smrti. Ako taký odkazuje na súčasnosť v takej miere, ako je „história učiteľkou života“. Na film sa možno pozerať ako na fiktívny historický thriller ako aj civilizačnú drámu, v ktorej prebieha zápas o vlastnú identitu a hodnoty ako život, sloboda, rodina či mier. Bez ohľadu na to, ktorý z uhlov pohľadu si divák vyberie, dostane sa mu nielen napätia, náležitej výpravnosti, ale aj psychologickej drobnokresby. Zobrazenie strachu, ponižovania, zotročovania (mocou jednotlivca aj davu), ale aj túžby po živote, vernosti a lásky v rodine, je zvládnuté majstrovsky.

Film sa začína lovom. Muži z malého indiánskeho kmeňa žijúceho (bez ich vedomia) v blízkosti veľkej indiánskej civilizácie Mayov (autor pomáha historickou fikciou a civilizácie Mayov a Aztékov spája do jednej) lovia zver. Po úspešnom love a troche humoru prichádza stretnutie so strachom. Strach majú v očiach príslušníci iného malého kmeňa, ktorý prechádza či – lepšie povedané – uteká týmto územím preč. Reakcie na strach sú medzi mužmi rôzne, od nevšímavosti až po znepokojenie. Život kmeňa je pokojný a spokojný. Ženy, deti, starci aj lovci – všetci pôsobia ako ušľachtilí divosi Jeana Jacqua. V kmeni dominuje náčelník a jeho syn Jaguária tlapa (Rudy Youngblood), hlavná postava filmu. Prepadnutie a masaker sa odohrá nadránom, v čase spánku. Len moc ťažkého sna (alebo Prozreteľnosti?) spôsobí, že Jaguária tlapa sa prebudí krátko pred napadnutím osady a šťastne schová svoju tehotnú ženu a malého syna do skalnej štrbiny, pripomínajúcej studňu. To im zachráni život. Divák, ktorý by čakal, že Jaguária tlapa chce spolu so životom svojej rodiny pred bojom ochrániť aj svoj, sa mýli. Gibsonovi hrdinovia, keď ide o ochranu spoločenstva a domu, bojujú aj proti presile. Krátka bitka skončí čiastočným zotročením a čiastočným zmasakrovaním kmeňa. Predtým, než sa dá kolóna otrokov na pochod, dôjde k zobrazeniu utrpenia. Prvé má podobu zavraždenia otca Jaguárej tlapy, potom ako vyjde na povrch ich príbuzenský vzťah. Druhé, emocionálne ešte vypätejšie, je utrpenie detí, ktoré otrokári nechali nažive: časť oplakáva zabitých rodičov, časť sprevádza zviazaných rodičov po ceste až k veľkej rieke, cez ktorú prejsť nedokážu. Nárek nakrátko zatlačí rodiaca sa zodpovednosť: najstaršie, asi 6-7 ročné dieťa, prevezme starosť o menšie. Utrpenie rodičov, nehovoriac o deťoch, sa nedá necítiť. Presun do indiánskeho veľkomesta je sprevádzaný fyzickým utrpením a psychickým ponižovaním zajatých Indiánov. Mravná skazenosť indiánskeho otrokára, ktorý sleduje zápas zviazaných mužov o život potom, ako sa jeden z nich pošmykol do priepasti, jeho ľahostajnosť voči ich životu a fascinácia tým, čo sa stane, pripomína nacistov v koncentračných táboroch. Inú totalitu zase pripomínajú „predmestia“ civilizačného veľkomesta. Biely kameň, ktorý zajatí otroci drvia na piesok, farbí telá otrokov do biela, vyčerpanosť znamená smrť. Divák z postkomunistickej krajiny sa neubráni myšlienke na Jáchymov a podobné tábory smrti.

Pri zobrazení samotného veľkomesta, najmä jeho centra, vynikne výpravnosť filmu. Zelený les nahradí kamenné mesto, jednoduchý kmeň mnohotriedna spoločnosť. V dave vidieť žobrákov, sfanatizovanú luzu, farebnými kameňmi a excentrickými účesmi ozdobené celebrity alebo triedu moci, s elitnou ochranou a luxusom vystavovaným na obdiv. Príchod našich hrdinov práve zapadá do sviatku obetovania bohom, ktoré spočíva vo vytrhávaní srdca a odsekávaní hlavy. Čitateľ Impulzu, ktorý pozná text Mieczysława Samborského (Indiánska civilizácia smrti, Impulz č. 3/2006) nebude prekvapený. Prichádzajúci otroci, pomaľovaní modrou farbou, zvracajú. Popravu sledujú s beznádejou a hrôzou v tvárach. Prekvapení sú mestom aj jeho spôsobmi. Sfanatizovaný dav hučí, žiada si ďalšie obete a veľkňaz mu ich dopraje. Všetko sa odohráva na vyvýšenom mieste, na vrchole pyramídy, hlavy obetí sú odhadzované po schodoch dole smerom k davu, krvavé ľudské srdcia zostávajú obetované na vrchole. Život Jaguárej tlapy zachráni zatmenie slnka, čo veľkňaz označí za vyslyšanie obety. Sucho a neúroda, ktoré boli trestom, boli vykúpené krvou.

Na tomto mieste si dovolím malé zastavenie. Apocalypto, podobne ako Umučenie Krista, čelí občas obvineniam z preháňania. Je vôbec podobné násilie reálne možné? Pravda, po dejinách 20. storočia, po masovom vyhladzovaní Židov, Rómov, Poliakov či celých spoločenských tried a povolaní pôsobí táto otázka trochu nenáležite, ale predsa. Markéta Křížová v knihe Aztékové. Půvab a krutost indiánské civilisace približuje kultúru a náboženstvo Aztékov a o. i. predstavuje aj ich lyriku. Dovoľte malý úryvok v jej preklade: „Klíčí květy, jsou svěží, krásné, / otevřou okvětí: / z jejich nitra vycházejí květy písně: / mezi lidmi je šíříš, rozséváš.“ (1) Ako píše, „obraz kvetov je tak častý, až sa blíži posadnutosti. Ale všetko dostane úplne iný význam, keď si uvedomíme, že tieto ospevované ‚kvety‘ sú jedným z mnohých obrazov pre krvavé srdcia obetovaných zajatcov. Aztécka lyrika je presýtená pachom krvi.“ (2) O „maniakálnej posadnutosti krvou a mučením“ písal aj Claude Lévi-Strauss. Archeológovia preukázali, že napr. v roku 1486 nechal Ahuizotl na oslavu dokončenia novej pyramídy obetovať až 20 tisíc otrokov. Navyše, z „krvi obetovaných sa niekedy robilo zvláštne cesto, z ktorého sa piekli figúrky bohov, ktoré účastníci obetných obradov pojedali“ . (3) Ešte extrémnejšou formou bol kanibalistický obrad tlacatlacualli, počas ktorého sa pripravovalo jedlo z častí tiel obetí a kukurice s korením, pričom výsadnejší prístup k takémuto jedlu mali príslušníci elity. Utrpeniu neušli ani deti. Špeciálnymi rituálnymi obeťami bolo buď týranie detí (aby plakali, a teda aby svojimi slzami privolali dážď), alebo ich priamo topili. Niektorých kritikov pohoršovali brutálne prirovnania o sťahovaní ľudskej kože. Pre Aztékov pritom nešlo o nič neznáme. Do koží, ktoré stiahli z obetí, sa dokonca sami obliekali, čo malo symbolizovať novú vegetáciu, znovuobnovovanie prírody. (4) Preháňal teda Gibson? Historici a archeológovia tvrdia, že nie. Koľko filmov o indiánskej krutosti ste už videli? Romantickým preháňaním a idealizovaním zaváňajú skôr doterajšie filmy o Indiánoch, či už oscarový Tanec s vlkmi, alebo všetky známe mayovky. Gibsonov film, fiktívny príbehom, ale verný historickému poznaniu, je aj v tomto originálny. Pôvodný jazyk Mayov a mexickí herci, často potomkovia Mayov, sú pre Gibsona povinnosťou.

Nášho hrdinu pred obetovaním zachráni zatmenie slnka. Nie však jeho život, teda nie nevyhnutne. Všetci doteraz neobetovaní otroci majú byť zabití v akoby Koloseu bez divákov, majú sa stať hračkou pre ozbrojených vojakov. Jaguária tlapa sa zachráni a utečie. Zvyšok filmu sa tak stáva jeho útekom pralesom pred ozbrojenou presilou. Napriek tomu, že spočiatku to vyzerá, že nemá šancu (je zranený, vyčerpaný, nepozná terén, napadne ho šelma), postupne, čím je bližšie k domovu, mocnie, až získa prevahu. Dej je v tomto momente spájaný s osudom jeho manželky, ktorá – opustená s malým dieťaťom – bojuje o záchranu na dne skalnej štrbiny. Príbeh sa nakoniec končí šťastlivo, Jaguárej tlape rastie odvaha a presilu premôže. V poslednom momente ho doslova zachráni príchod Španielov. Spolu so ženou, ktorá medzitým porodila druhé dieťa, sa napokon dajú na cestu hľadať nový domov viac vo vnútrozemí.

Kresťanský divák sa, prirodzene, neubráni ďalšej rovine filmu. Napomáhajú tomu početné symboly: matka s dieťaťom, jednoduché modlitby, dve mystické scény s proroctvami (inak historicky tiež zdokumentované), rola Prozreteľnosti, zobrazenie a oslava materstva, tehotenstva, naplnenosti rodinného spoločenstva a pod. Nuž a napokon je tu príchod Španielov, ktorí prichádzajú s krížom, ale aj odchod Jaguárej tlapy s rodinou do vnútrozemia. Kritiku Gibsona za rasizmus či jeho údajnú neschopnosť odmietnuť kolonializmus je zbytočné zdĺhavejšie komentovať. Film jednak rasistický nie je (Indiáni sú otrokári aj zotročovaní) a kolonializmu sa vôbec nevenuje. Príchod kresťanov sa však témy filmu predsa len týka, apokalypsa, ktorú zobrazuje, totiž neznamená len koniec, ale tiež nový začiatok.

Ako to teda zhrnúť? Melovi Gibsonovi sa podarilo natočiť skvelý film. Podobne ako v jeho starších snímkach realisticky a naturalisticky zobrazuje násilie, čo nie je určené pre každého diváka. Nie je však samoúčelné, ale podriadené obsahu. Myslím si, že Gibson sa v násilí nevyžíva. Napokon, jeho kladní hrdinovia si násilie nikdy v žiadnom jeho filme nevybrali sami. Keď mu však boli donútení čeliť, nebáli sa za svoju rodinu a presvedčenie postaviť a bojovať. Veľa pritom stratili, vlastne takmer všetko. Za záchranu toho najdôležitejšieho to však stálo. Odsúdiť tento motív, ktorý sa opakuje vo všetkých Gibsonových filmoch, sa mi zdá príliš povrchné. Naopak, skôr mám pocit, že autor v nás chce prebudiť to dobré, čo nosíme v svojich srdciach. Aby sme si boli vedomí tej ceny.

Apocalypto je film o kultúre smrti a vzbure ľudského svedomia. Je to film, ktorý treba vidieť.

Jaroslav Daniška


(1) KŘÍŽOVÁ, Markéta: Aztékové. Půvab a krutost indiánské civilisace. Praha : Nakladatelství Aleš Skřivan ml., 2005, s. 50.
(2) Tamže, s. 50.
(3) Tamže, s. 69.
(4) Tamže, s. 59.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.