The best of Japonsko alebo čo so životnými láskami

Číslo 1/2007 · Albert Otruba · Čítanosť článku: 3885
 

Murakami, Haruki: Na jih od hranic, na západ od slunce. Praha : Odeon, 2004. Preklad: Tomáš Jurkovič.

Ak máte chuť na únik z našej stredoeurópskej reality, môžem s najväčším potešením doporučiť špičkový chod z japonskej literárnej kuchyne.

Haruki Murakami je ročník 1949, jeho otec bol synom budhistického kňaza. Študoval dejiny divadla. Od roku 1974 do roku 1981 mal v Tokiu jazzový bar Peter Cat, v osemdesiatych rokoch 20. storočia začal písať a cestoval do Európy – do Talianska a Grécka. V roku 1991 sa na Princetonskej univerzite v New Jersey stal hosťujúcim docentom, neskôr profesorom. Od roku 2001 žije zasa v japonskom Oiso (70 km od Tokia). V jeho byte dominujú dva obrovské reproduktory a vinylová stena zo 7 000 nahrávok – dedičstvo z čias, keď vlastnil jazzový klub. V tých časoch, ako on sám hovorí, utekal od seba: „Bol som pustovníkom v zázračnej krajine jazzu.“

V jeho dielach je veľa odkazov na západnú kultúru – Le Figaro, Duran Duran, špagety –, čo zneisťuje japonských čitateľov, ale robí z jeho diel skvelý prienik kultúr. Cítiť v ňom japonské korene, je však veľmi ovplyvnený západným svetom. Na Západe je veľmi obľúbený a priznáva sa k tradíciám Kafku a Dostojevského. Milióny jeho čitateľov po celom svete ho vidia ako horúceho kandidáta na Nobelovu cenu.

Stálou určujúcou témou jeho románov je strata milovaného človeka a jeho márne hľadanie. Riadi sa mottom, že napriek našej samote sme všetci navzájom prepojení. Cez stretnutia so ženami objavuje cestu k sebe samému. „Hľadám v sebe svoj príbeh… Ľudia hľadajú v sebe svoje príbehy. Bez príbehov ľudia nevedia žiť svoje životy.“

V útlej knižke Na juh od hraníc, na západ od slnka Murakami rozohral emocionálno-ľúbostnú históriu Hadžimeho, ktorá je súčastne určitým citovým životopisom každého človeka. Tým neoficiálnym CV, ktorý si ľudia nesú vo svojom vnútri.

Väčšina z nás sa raz zaľúbi, potom znova a pri troche šťastia ešte a ešte. Sú lásky prvé, lásky sexuálne, intelektuálne, duchovné a potom také, ktorých sa nikdy nezbavíš. Kierkegaard hovorieval, že kedysi boli ľudia tak dokonalí, že až ohrozovali bohov. Bohovia sa zľakli a rozdelili ich na dve časti, na mužskú a ženskú. Z času na čas sa stane, že sa stretnú a spoja dve polovice z tej pôvodnej bytosti a vznikne jedna dokonalá osoba.

Väčšina z nás stretla niekedy človeka, o ktorom si myslela, že to je tá druhá chýbajúca polovica. Osudový vzťah. U Murakamiho chlapec Hadžime stretne dievča Šimamoto, ktorá ho dokonale dopĺňa, tešia sa z rovnakých vecí… Majú dvanásť. Chlapec má pocit, že šťastie už nemôže byť dokonalejšie. Zrazu sa ich cesty rozídu, niečo sa stane, sú ešte veľmi mladí, alebo to proste nevyjde. Chlapec ďalej prechádza životom, nájde dievča Izumi, ktorá sa doňho zamiluje, veľmi zamiluje. „Je úplne iná ako Šimamoto. Nemôžem od nej očakávať, že bude ako ona. Ale je moja. Nesmiem jej ublížiť. Ale prečo by som mal. Vtedy netušil, že sa mýli a že človek občas môže veľmi ublížiť druhému človeku už len svojou existenciou.“ Podvedie ju, jej svet sa zrúti a utiahne sa do izolácie. Do úplnej izolácie. Mladý muž ide na univerzitu, túla sa životom a vzťahmi. Stále hľadá v ženách tú prvú, ktorú stretol, keď mal dvanásť, s ktorou celé hodiny počúvali platne s Lisztovými klavírnymi koncertami, Beethovenovo pastorale, Nat King Colea. Ide na univerzitu, zamestná sa v robote, ktorá ho neinšpiruje. Nejako sa prehupne cez tridsiatku, nakoniec si zoberie mladšie dievča, ktoré stretne náhodne na autobusovej zastávke. Má ju rád. Začne pracovať pre svojho svokra, trochu pochybného a veľmi finančne úspešného podnikateľa v stavebníctve, ktorý mu poskytne kapitál na otvorenie jazzového klubu. Stane sa z neho dobre situovaný tridsiatnik v spokojnom manželstve s dvoma deťmi, ktorý by sa mohol pohodlne usídliť v tejto realite, ale banálny svet pragmatického blahobytu ho neuspokojuje. Má pocit, že jeho život emocionálne uviazol na plytčine.

„V krátkej dobe som dokázal vybudovať dva bary, zamestnávať viac ako 30 ľudí a zarábať oveľa viac peňazí, než som si kedy vedel predstaviť… Raz, keď som tak oboma rukami zvieral volant svojho BMW, počúval Schubertovu Zimnú cestu a čakal, až na semafore na Aojamskej triede naskočí zelená, mi zrazu napadlo, že toto snáď už ani nie som ja. Že žijem život, ktorý pre mňa niekto vymyslel, na mieste, ktoré pre mňa niekto vytvoril. Ako veľmi som ešte vôbec sám sebou a kedy ním už prestanem byť?“

Japonskí odrodilci túžiaci po nezávislom ja sa zriekajú skupinovej podpory, ktorá je v komunite pevne prepojených vzťahov dôležitejšia, než si v kultúre budovanej na kresťanských základoch dokážeme predstaviť. Pocit odcudzenia sa objavil v japonskej literatúre na začiatku minulého storočia v súvislosti s importom individualizmu. Chápanie tohto pojmu vychádza však z celkom odlišných intelektuálnych tradícií a nie je ho možné jednoducho preniesť do kultúry, kde je život jednotlivca ako celok vždy podriadený nejakej vyššej komunite. Individualizmus bol obyčajne spojovaný s egoizmom a jeho prejavy boli potlačované, lebo najpodstatnejším prvkom japonskej sociálnej štruktúry je skupinová identita.

Každá spoločnosť, v ktorej má vplyv konfucianizmus, vyžaduje, aby muž dodržoval svoje povinnosti voči rodine ako súčasti vyššej komunity, je ale značne tolerantná voči spôsobom, akým uspokojuje svoje fyzické túžby. Istú tabuizáciu do milostných stykov v Japonsku, kde skoro žiadna z foriem erotiky nepatrila medzi hriešne činnosti, vniesla pod vplyvom kresťanstva až moderná doba. Ak muž nezabúda hrať zodpovednú úlohu v spoločnosti, neverou sa mravnosti nespreneveruje. Užívanie zmyselných radostí mimo rodinu má aj ozdravné účinky a dokáže pozdvihnúť pracovnú morálku. Takto radí Hadžimemu jeho vlastný svokor: „Nebudem ti nariaďovať, aby si bol svojej žene za každú cenu verný. Znie to síce divne, keď človek hovorí také niečo vlastnému zaťovi, ale ja by som ti doporučil, aby si bol možno aj neverný, ale všetko s mierou. Nikdy si nezačínaj so ženskou pod tvoju úroveň, ani s hlúpou, ani s takou, ktorá je pre teba až príliš dobrá, lebo od nej sa už nebudeš chcieť vrátiť domov. Nikdy tej ženskej nerozprávaj o svojej rodine a nikdy nesmieš prísť od druhej ženy domov neskôr než o druhej ráno.“ Jedného dňa sa Šimamoto objaví v Hadžimeho jazzovom klube. Za tie roky, čo ju nevidel, dozrela do krásy. Ihneď sa objaví stará príťažlivosť. Šimamoto začne prichádzať do baru neohlásene, zväčša keď prší. Napriek dlhým rozhovorom o sebe neprezradí nič.

Hadžime sa zároveň dozvie o svojom bývalom dievčati Izumi zo strednej školy, ktorú kedysi dávno po trojročnom chodení oklamal a podviedol. Žije v ústraní malého paneláku niekde v úplnom zapadákove. „Už nie je pekná. Deti z nej majú strach. S nikým sa nerozpráva.“ Hadžime vedel, že mu stále neodpustila. Tým sa akoby jeho emocionálny kruh uzavrel. Je finančne zabezpečený, práca ho baví, má príjemnú manželku a dve dcérky. Emocionálne je prázdny. Keď sa Šimamoto objaví v jeho bare, rozhovory s ňou, jej tajomná prítomnosť, neočakávané príchody mu dodávajú životnú esenciu, ktorú jeho blahobytný život postráda. Je to žena jeho života.

Keby však chodili od dvanástich rokov spolu, zobrali sa v devätnástich a mali tri deti v hypotékovom rodinnom domčeku na okraji Tokia a najväčšou spoločenskou udalosťou by bol nákup v lokálnom hypermarkete?

Ako sa treba vysporiadať so životnými láskami? Ako s nimi? Paulo Coelho v rozkošnej knihe Záhir naháňa svoju „ženu života“ cez ázijské púšte, odpúšťa jej neveru, povznáša sa nad veľa vlastných nevier. Žil s ňou, ale potom ho opustila. Po niekoľkých rokoch pochopil, že ona je tá jediná, že zmysel jeho bytia je v nej. Hľadá ju, ona už žije s mladším niekde v Strednej Ázii. V posledných riadkoch knihy ju nachádza a akceptuje aj jej tehotenstvo. Čiže Coelho ženu svojho života podvádza a zanedbáva, keď ho však opustí, hľadá ju, aby v nej našiel zmysel svojho života. Coelho už nehovorí o tom, čo sa stalo, keď ju našiel. Tu končí aj väčšina rozprávok. Princ si zobral Popolušku a zvonec, rozprávky je koniec. A potom?

Na rozdiel od Coelhovho príbehu Šimamoto jedného dňa znovu bez vysvetlenia zmizne do tajomnej neexistencie: „Také veci ako zlatá stredná cesta neexistujú.“ Hadžime stráca pointu, tuší, že Šimamoto už neuvidí. Tacká sa životom, rozhodne sa situáciu riešiť – neriešiť a všetko povie svojej žene.

Možno sa Nobelova cena priblíži tomu, kto pohne s problémom životných lások. Odložiť si svoj najkrajší šperk do trezoru spomienok, alebo ho denno-denne spotrebovávať? Táto múdra a krásna kniha je plná skrytých právd a určite vo vás rozozvučí niektoré vnútorné tóny, na ktoré ste už možno aj zabudli.

Albert Otruba

Autor je doktorandom na FF UK.