O netvoroch a o jazyku

Číslo 1/2007 · Peter Frišo · Čítanosť článku: 3629
 

Tolkien, John R. R.: Netvoři a kritikové a jiné eseje. Praha : Argo, 2006.

Slovami velebím Pána stvorenstva,
vzdávam vďaku Bohu dávnemu,
kniežaťu slávy za klenoty tieto,
že smel som, skôr než prišla smrť,
pre svojich poddaných poklad vydobiť.
Béowulf (Praha : TORST, 2003)

J. R. R. Tolkien. Na Slovensku predsa len pomerne známe meno. Podobne ako vo svete je to tak predovšetkým vďaka Pánovi Prsteňov – do istej miery má na tom zásluhu filmové spracovanie Petra Jacksona. Hoci by už hádam toto stačilo, aby sa Tolkien postavil na pomyselný Olymp vznešených Angličanov minulého storočia Chestertona, Belloca či Dawsona, Tolkien je oveľa viac ako len tvorca krásneho Frodovho príbehu. Tento príbeh je len jedným, a to ešte nie tým najvznešenejším z poryvov majstrovho srdca, ktoré zveril papieru, aby pohol naše duše.

Kto si správnym spôsobom zamiloval Tolkienovo dielo, ten vie, že najprv musel byť vložený základný kameň z jaspisu, aby sme neskôr mohli uzrieť nádherné drahokamy hyacinty – Pána prsteňov – a predovšetkým jagavý ametyst – veľdielo Silmarillion. Prísľub tých najkrajších hradieb je totiž naplnený ametystom, ale nechýba ani jaspis. Aby sme mohli lepšie poznávať a tiež pochopiť krásu a veľkosť Tolkiena (a tiež Pána Prsteňov, ak ho máme radi), vyžaduje to od nás niečo viac, ďalší krok, vynaloženie námahy. Kniha Netvoři a kritikové, odetá v krásnom čiernom prebale s vystupujúcimi písmenami tolkienovského „runového“ písma tengwar, je v tomto smere rozhodne vykročením správnym smerom. To potvrdzuje už osoba Christophera Tolkiena, ktorý eseje usporiadal. Tieto filologicko-literárne diela osvetľujú osobnosť Tolkiena nielen ako brilantného a všestranného učenca s hlbokým poznaním svojho odboru, ale aj ako toho, kto tvorením – hoc nedokonalým – nasleduje svojho Stvoriteľa. Až na esej o rozprávkach (Pohádky. Praha : Winston Smith, 1992) vychádzajú eseje v Netvoři a kritikové v českom vydaní po prvý raz.

Béowulf – kde netvory sú to podstatné

Staroanglická báseň Béowulf mala na Tolkiena bezpochyby obrovský vplyv, veď mu učarovala ešte ako chlapcovi. O to pozornejšie sa jej venoval neskôr ako učenec. Žiaden z jeho študentov zrejme nikdy nezabudol, ako začínal svoje prednášky o tomto diele zvolaním „Hwæt!“, ktorým sa heroicko-elegická báseň začína. Aj pre samotnú prednášku Béowulf: Netvory a kritikovia platí, čo vyriekol jeden z jeho študentov, že jeho prednášky sú hostinou – skutočnou „dlho očakávanou oslavou“ – na ktorých poslucháči sú hostia a Tolkien je bard. Dostatočne vnímavý čitateľ si tak nepochybne vychutná lahôdky, ktoré pred neho Tolkien predkladá, a opája sa hĺbkou a dôstojnosťou textu.

Predovšetkým Tolkien volí najjednoduchšiu cestu, ktorá sa ukazuje ako najsprávnejšia, a pristupuje k Béowulfovi ako k tomu, čo naozaj je. K básni nadanej vnútorným poetickým zmyslom preto treba pristúpiť predovšetkým zo strany poesis. „Béowulf má veľmi ďaleko od toho, aby ho do priaznivého svetla dokázal postaviť iba púhy náhodno-historický význam. … predstavuje poéziu natoľko zaujímavú a miestami natoľko silnú, že celkom zatieňuje jeho historický význam…“ Určitý rozumný súd o básni, ktorá vyvolala u bádateľov toľko omylov a často poľutovaniahodných súdov či dokonca odmietnutí, nachádza Tolkien u Williama Patona Kera. Ten dokázal pochopiť, že v Béowulfovi, ktorý do stredu dáva „nepodstatné“ a na „podstatné“ robí iba narážky, ktorý ponúka otrepaný hrdinský príbeh, je to podstatné morálka, ktorá sa za ním skrýva. A bol to Ker, kto bol schopný pochopiť dôležitosť prítomnosti netvorov v tejto básni. Tolkien, podobne ako Chesterton, si bol vedomý úlohy a správneho postavenia „netvorov“ v poriadku sveta. V Béowulfovi sú to konkrétne Grendel a drak. Tých však rôzni „rozumári“ považujú prinajlepšom za omyl. Nechápu mýtický jazyk básnika, ktorý nestavia do popredia veľké dejinné udalosti, ktorý význam mýtu „predkladá vtelený do dejín a dejepisu“ za svojím vlastným účelom. Aby dosiahol účinok, potrebuje viac ako otvorené vyjadrenie námetu, potrebuje „netvorov“. V tomto zmysle: „Drak nie je žiadny planý pomysel. Nech je už jeho pôvod akýkoľvek ako súčasť hrdinského príbehu, je mocným výtvorom ľudskej predstavivosti, ktorý oplýva významom viac ako jeho mohyla zlatom.“ Hrdina je tým, čím je práve vďaka drakovi a Grendelovi.

Skutočná podstata vychádza na povrch v silných slovách eseje: „Béowulf je človek a to je pre neho i mnohých iných tragické až dosť.“ Jeho smrteľnosť v kontraste s netvormi sa viaže na vážnosť básne. Netvory sú pritom stotožnení s nepriateľmi Boha, autor Béowulfa ich nazýva „Kainovým pokolením“, voči ktorým je Béowulf „… bezmála kresťanským rytierom“. Aby sme pochopili, prečo je toto dôležité, musíme si uvedomiť skutočnosť, v ktorej sa Tolkien pozoruhodne stretáva s Ericom Voegelinom, ktorý vysvetľuje pri inom mýte: „Slovo pravdy nie je prístupné každému… príbeh musí nájsť človeka, ktorý trpí smrťou skutočnosti a v jaskyni smrti je privedený k obratu k božskému svetlu.“ Staré pohanské predstavy sa „naraz stanú starobylejšie a vzdialenejšie a v istom zmysle i temnejšie“. To bol zámer autora Béowulfa. Svoju báseň uviedol do poetickejšieho dávnoveku, do dôb pohanských – dôb bez nádeje. Do tých dôb zatlačil staré božstvá a netvorov – spojencov diabla. „Kresťan dovtedy bol (a je) rovnako ako jeho predkovia smrteľník zovretý nepriateľským svetom. Netvory zostali a stali sa nepriateľmi jediného Boha vo vojne novej. Tragédia časnej porážky je bolestná, ale nakoniec stráca dôležitosť. Kdesi nad svetom vychádza možnosť večného víťazstva a skutočná bitka sa odohráva medzi dušou a jej protivníkmi. Netvory sa stávajú obrazom zlých duchov a berú na seba viditeľnú podobu v odporných telách pohanskej imaginácie.“ Táto téma samotná pritom nie je v Beówulfovi dotiahnutá do konca prechodu, to ani nebolo potrebné. Tolkien bravúrne rozplieta tuho spletené nitky mýtu, vnímajúc báseň ako báseň a nie ako nálezisko rôznych informácií. V jeho odbornej prednáške drak opäť chrlí oheň, no je porazený. Ponad storočia podáva si ruku s autorom, ktorého identifikuje ako básnika Caedmonovej školy. A tomuto básnikovi, ktorý je v niečom i predobrazom jeho samotného, vzdáva hold, ktorý mu patrí. A držiac sa záveru prednášky: Príbehy napísané autorom Béowulfa i Tolkienom budú oslovovať do hĺbky duše – kým sa zas objaví drak.

Pán Gawain a zelený rytier

Ďalšia zaujímavá esej, v ktorej sa Tolkien zaoberá príbehom Pán Gawain a zelený rytier zo 14. storočia napísaným v stredoangličtine je opäť výbornou ukážkou Tolkienovho umu a schopnosti práce s literatúrou v jej hlbších súvislostiach. Podobne ako Béowulfa, Kráľa Leara a Hamleta vníma Tolkien túto báseň ako archetypálnu: „Za scénou vždy ako divadelný horizont s mnohými postavami visí dávnovek.“ Jej hlavným cieľom je – a to je tiež podľa Tolkiena hlavným cieľom rozprávky – mravné poučenie.

Hlavný hrdina pán Gawain je predstaviteľom rytierskeho života na artušovskom dvore – podlieha teda dvorným rytierskym pravidlám – alebo v užšej verzii, ako hovorí Tolkien, tiež pravidlám kurtoázie. Keď príde čas skúšky, rytier ju prijíma, ide v mene dobrého mena svojho pána, ktorému je lojálny. Ako sa ukáže aj neskôr, pán Gawain je antitristanovský hrdina (prijímame pritom vysvetlenie „tristanovského mýtu“ od Denisa de Rougemonta v jeho knihe Západ a láska), pričom tento rozdiel podstatne vyplýva z dobre vykonanej analýzy oboch textov a hrdinov v nich. Tie samotné nie sú také jednoduché: najprv je totiž potrebné vysporiadať sa s húštinou symbolov. To však Tolkien zvláda v tomto prípade veľmi dobre a cez symbol na štíte a ďalšie symboly roztrúsené v konštrukcii textu rozoznáva autorove úmysly. Následne objektivizuje myslenie pána Gawaina, čo umožňuje rozoznať mravné konanie a poučenie aj tam, kde ho je pre moderného človeka ťažko objaviť.

Tolkien si ďalej všíma, ako sa text vysporadúva s témou pokušenia, ktorá je pre príbeh pána Gawaina kardinálna. Zlé sily nastražili na Gawaina skúšky – Gawain je na krásnom hrade, kde sa ho snaží zviesť hradná pani, aby bol ponížený, kým hradný pán robí všetko pre to, aby Gawain ostal a padol do pasce. Tolkien upozorňuje, že pre súdobého čitateľa, ktorému bolo dielo určené, neboli tieto skúšky prehliadnuteľné ako pasca. Gawain sa dostáva do sporu medzi kresťanskými pravidlami a pravidlami kurtoázie. Zvlášť nás Tolkien upozorňuje a vyzdvihuje, že Gawaina autor básne nevykreslil ako matematicky dokonalého rytiera. To dokazuje aj to, že Gawainom zmieta vášeň a pokušenie – nie je to však tristanovský model „amors par force vos demeine“. Gawain nakoniec pokušenia premôže, pri strete kurtoáznej lásky a kresťanskej povinnosti sa zachová správne – vyberá si spoveď a chránia ho ruky Panny Márie, ktorá vstupuje do deja. Mimochodom, čo Tolkien obdivuje na tomto príbehu, je Gawainovo odmietnutie bipolarity dobré – správne, ako je nám dnes predkladaná.

K analýze príbehu pána Gawaina treba ďalej poznamenať, že i v tejto odbornej štúdii príbeh Gawaina pod Tolkienovými rukami ožíva a stavia nás na jednej strane pred dilemu autorského tvorenia príbehu s mravným poučením a na druhej strane pred dilemy samotného pána Gawaina. Máloktorý odborník dokáže predmet svojho skúmania podať dostatočne odborne a zároveň takýmto spôsobom.

O rozprávkach, o tvorení jazykov a iné

V tejto recenzii nie je priestor venovať sa všetkým esejám v knihe. Nerád by som tiež v čitateľoch vyvolal – v každom prípade mylný – dojem, že recenzia už všetko povedala. Tolkien sa totiž nedá prerozprávať – zvlášť, ak nechcete prísť o tú radosť a pôžitok, ktorú prináša, keď i zdanlivo nudné veci povyšuje na predmet úctyhodný, zaujímavý, zábavný i poučný zároveň. Prednášať, skrátka, vedel rovnako dobre ako písať. Fakt je, že v názore na rozprávky je Tolkien originálny, aj keď, zrejme, v niektorých aspektoch pripomína Chestertona. Pre Tolkiena sú však rozprávky vážna vec – natoľko vážna, že sám seba považuje za trúfalého, keď o nich prednáša. A pochopiť túto jeho prednášku v knihe je ťažké; mám dojem, že Tolkien vo svojej hĺbke vedie často vnútorný rozhovor aj so sebou samým.

Rozprávke pre neho je „príbeh, ktorý sa vzťahuje k Faerii alebo ktorý ju používa. Sám pojem Faeria ide snáď preložiť ako Kúzlo.“ Kúzlo však myslí Tolkien v kontexte toho, ako rozprávku ďalej rozpracúva. Pre Tolkiena – pre ktorého rozprávka nie je určená výhradne pre deti – je rozprávka možnosťou byť ľudským stvoriteľom. Pri čítaní Tolkiena zrazu pochopíte, že fantázia je radosťou zo stvorenia, vedomím, že nič nevlastníte a ste nezávislý na veciach, pretože vlastniac ich stratili ste vedomie – detského?! – úžasu nad ich stvorením, ktorý vám však dodáva vaše tvorenie v miere, v akej vám náleží. Rozprávky – ako všetko podstatné – vyžadujú dobro, vieru, pokoru a nevinnosť. Nie však nekritickosť. Tá správna nepovrchná fantázia, ktorá je za nimi, je umenie, ktoré je spojením imaginácie s ľudským tvorením. V nej je neustále útecha – ako o tom, mimochodom, hovorí Samved na konci druhého dielu filmového spracovania Pána Prsteňov. „Útecha rozprávok, radosť zo šťastného konca, náhleho radostného obratu, ktorá je jednou z vecí, ktoré rozprávkové príbehy vedia tak skvele vytvoriť, nemá vo svojej podstate nič spoločné s ‚únikom‘. V rozprávke – či inom svete – je to náhla a zázračná milosť, o ktorej nejde predpokladať, že sa ešte niekedy vráti. Nepopiera existenciu dyskatastrofy, smútku a nezdaru, tieto veci sú nutné, aby mohla byť zakúsená radosť z oslobodenia, popiera všeobecnú a konečnú porážku a v tom je ‚evanjeliom‘ poskytujúcim prchavý záblesk Radosti za hradbami tohto sveta.“

Práve preto je rozprávka pre Tolkiena takou vážnou vecou. Fantázia je záblesk skutočnosti, pravdy. Avšak Tolkien ju vidí vo významnejšom svetle – ako záblesk evanjelia v skutočnom svete. Čo môže byť vážnejšie? Treba ešte dôvodiť, čo je hnacím zdrojom Tolkienovej tvorby? Tolkien v ničom nenašiel väčšiu – vnútornú konzistenciu reality –, ktorú žiadal pre rozprávky ako v Kristovom príbehu, ktorý samozrejme ďaleko prekračuje rozprávky – v čom sa Tolkien inak líši od C. S. Lewisa. „Kristovo umenie totiž znie zvrchovane presvedčivým tónom umenia Prvotného, to jest Stvorenia. Odmietnutie vedie len k smutným a hnevlivým koncom.“ Skutočná rozprávka je dobrý príbeh s mravným posolstvom, ktorý vždy – hoci aj nepriamo – odkazuje k nášmu nebeskému Otcovi. „Všetky príbehy sa môžu stať, a predsa sa nakoniec vykúpené môžu podobať i nepodobať tvarom, aké sme im dali, práve tak, ako sa človek konečne vykúpený bude podobať i nepodobať tomu padlému, ktorého poznáme.“

V eseji Angličtina a welština sa Tolkien venuje svojej láske k jazykom. Je to mierne autobiografická esej, z ktorej zisťujeme, ako Tolkien miloval slová. Treba mať pritom na zreteli, že tieto nie sú vo vákuu, a keď sa povie slovo, ozve sa človek, ten je vždy za ním. Do istej miery je však táto esej určená skôr odborníkom na anglický jazyk.

V eseji Tajná neresť sa Tolkien v pomerne intímnom príhovore venuje inej svojej láske – vytváraniu nových jazykov. Už v detstve ho nadchol vzťah medzi zvukom a pojmom (mimochodom tu sa odohráva aj „spor o univerzálie“). Tolkien však využíval aj vytváranie jazykov na kultiváciu. „A s radosťou plynúcou zo zvuku máme prestúpené ono prchavejšie potešenie spočívajúce v tom, že medzi symbolom a významom sa zakladajú vzťahy a že sa nad nimi premýšľa.“ Je tu tiež iný dôležitý vzťah – vzťah medzi jazykom a mytológiou. Ten je veľmi význačný, keďže „… jazyk, ktorý vystaviate, zrodí mytológiu“. Opäť tak spoznávame aj Tolkiena – tvorcu veľkých príbehov. To, čo zdanlivo vyzerá ako nesúvisiace témy, sa uzatvára ako kruh a sprostredkúva nám niečo z toho, prečo Tolkienove príbehy tak oslovili ľudskú dušu. Kto si spomína na Eärendila zo Silmarillionu, možno prekvapene zistí, že sa prvýkrát objavil uprostred básne v jazyku, ktorý Tolkien vytvoril.

Kniha sa končí prednáškou na rozlúčku s Oxfordskou univerzitou. Tá je asi najzaujímavejšia z pohľadu tých, ktorých zaujíma sám Tolkien a jeho život, napríklad snaha o reformu na Oxfordskej univerzite, ktorá by dala priestor na väčšie skĺbenie predmetu filológov a literárnych vedcov. Tolkien sa s galantným humorom jemu vlastným ospravedlňuje, že pre písanie príbehov zanedbával svoju prácu filológa.

Takýto široký je teda záber tejto pozoruhodnej knihy jednej z najvýznamnejších osobností minulého storočia. Knihu, ktorá môže byť pre kultúru zásadným príspevkom, v každom prípade odporúčam. A stále viac si uvedomujem, ako nám Tolkien dnes chýba. Ako hovoria jeho verše:

Kde je teraz koniec hrdinom a kráľom,
kde sú teraz hostiny, hluk a hlahol v sieni?
Zhasol lesk pohárov, stíchol tresk zbraní,
zašla sláva vládcov. Ako ten čas uletel,
noc ho pohltila, sťa nikdy by nebol“.

Možno ani sám nevedel, že bol nielen Berenom, ale i Béowulfom.

Peter Frišo

Autor je zástupcom šéfredaktora Don Quichotte.