Je pluralita multi-kulti?
Číslo 1/2007 ·
·
Čítanosť článku: 4286
Sartori, Giovanni: Pluralismus, multikulturalismus a přistehovalci. Praha : Dokořán, 2005.
Ak sa dostanete v priateľskej alebo odbornej dišpute k útočnému apelu, že keď nie multikultúrna spoločnosť, tak potom čo?, preštudujte si knižku talianskeho politológa Giovanniho Sartoriho. Jeho hlavná téza, ktorú rozvíja z viacerých strán, ale od nej občas aj odbehne, je jednoduchá: multikulturalizmus nie je pluralizmus, nie je ani jeho pokračovateľom, ani doplnkom. Ak teda niekto hovorí o multikultúrnej spoločnosti ako o situácii, kde existuje mnohosť, rôznorodosť a pluralita, Sartori by s ním nesúhlasil.
Prvým a najzákladnejším dôvodom, prečo to tak nie je, je otázka priority hodnoty plurality. Aj pluralizmus si odlišnosť cení a považuje ju za prínos, ale nikdy z nej neurobí hodnotu samu osebe. Multikulturalizmus je ale hodnotou samou o sebe, t. j. ad hoc zväčšuje množstvo odlišností a tvrdí, že iba vnútorne diverzifikovaná spoločnosť je najlepšia zo všetkých. Toto, ako tvrdí Sartori, pluralizmom nie je. „Pluralizmus odlišnosti obhajuje, ale zároveň ich aj tlmí“ (s. 40) a podporuje takú mieru asimilácie, aká je nevyhnutná pre integráciu. Bojuje proti dezintegrácii, kým multikulturalizmus, ktorý sa snaží o kultúrne vytrhnutie, o akcentovanie rôznych identít, o posilnenie a zviditeľnenie rozdielov (Sartori používa pojem „diversity machine“), o tzv. politiku uznania, kde majorita musí uznať indivíduám rôzne identity (pretože v opačnom prípade vytvára frustráciu a nátlak), nevytvára podľa Sartoriho spoločnosť, kde prevláda integrácia (pluribus unum – od mnohosti k jednote), ale spoločnosť balkánskeho typu, kde prevláda oddeľovanie (pluribus disiunctio – od mnohosti k rozdrobenosti) (s. 41). Preto multikulturalizmus považuje za antipluralitný. Pre lepšie pochopenie nestotožnenia pluralizmu s narastajúcou diverzifikáciou uvádza príklad straníckeho pluralizmu – teória aj prax politických strán (multiparitizmus) odporúča štátnym zriadeniam systém s maximálne šiestimi stranami a odmieta stranícku roztrieštenosť; hoci ak existuje veľa politických strán, narastá aj miera reprezentácie voličov, ale deje sa to vždy na úkor efektivity vlády (s. 40).
Ďalším dôvodom, pre ktorý nemôžeme multikulturalizmus stotožňovať s pluralizmom, je koncept rovnosti. Multikulturalizmus stojí na postmodernom koncepte relativizmu, a to najmä kultúrneho. Ten žiada pre každú kultúru, etnikum, skupinu nielen rešpekt, ale rovný rešpekt. Sartori vyčíta relativizmu, že ničí samotný pojem hodnoty – keď je hodnotné všetko, tak potom vlastne nič (s. 50). Koncept relativizmu by mal byť nahradený toleranciou, ktorá je pre multikulturalizmus nedostatočná, zatiaľ čo pre pluralizmus je hlavným predpokladom. Ak v ňom neexistuje, ide o pluralizmus falošný. Sartori považuje za potrebné stanoviť jej kritériá v kontexte hraníc tolerancie, jej pružnosti, miery otvorenosti spoločnosti. Podľa prvého kritéria je potrebné vždy uvádzať dôvody netolerancie. Ako poznamenáva, tolerancia nepripúšťa dogmatizmus. Druhé kritérium sa opiera o tzv. princíp neubližovania, t. j. nemôže sa tolerovať správanie, ktoré nám škodí. Posledné kritérium (definované už Johnom Lockom a Johnom Miltonom) hovorí o vzájomnosti: ak sme tolerantní, očakávame takéto správanie aj z druhej strany ( s. 28).
Sartori si všíma tiež paradoxy multikulturalizmu, a to cez už spomínaný koncept „politiky uznania“. Táto vyžaduje vzájomné uznanie, na čo sa často zabúda pri hodnotení západnej civilizácie a pri útokoch na „mŕtvych bielych mužov“ (WASP). Spolu s afirmatívnymi akciami (pozitívna diskriminácia) porušuje politika uznania aj univerzálnosť zákona, ktorý je garanciou neutrality štátu. Sartori pritom cituje starý Cicerónov poznatok legum servi sumus ut liberi esse possimus (musíme slúžiť zákonom, aby sme neslúžili pánom, De legibus, II, 13). Neutralita štátu či zákona je porušovaná vytváraním tzv. skupinových práv, pri ktorých sa z klasického liberalizmu stáva liberalizmus č. 2 (ľavicový), ktorý ľubovôľu moci už nekontroluje a neobmedzuje, ale ju „znovunastoľuje v jej najpustošivejšej podobe“ (s. 51).
Záver knihy venoval autor problematike moslimskej imigrácie a problému integrácie moslimov do západných spoločností. Domnievam sa, že názor, ktorý prezentuje v celej knihe, nie je dnes ani väčšinový, ani populárny. Obyčajne býva jeho zástanca označený za xenofóba, rasistu, fundamentalistu. Odporúčam preto knihu čítať každému, koho daná téma zaujíma, a snažiť sa poctivou intelektuálnou analýzou prísť na to, čo ponúknuť ako alternatívu k multikulturalizmu. Znalým čitateľom avizujem, že existujú aj isté paralely medzi princípom pluralizmu Ladislava Hanusa a Sartoriho pluralizmom.
Zuzana Klačanská
Autorka prednáša na City University a spolupracuje s Konzervatívnym inštitútom.