Nešťastná kniha o šťastnej smrti

Číslo 1/2007 · Tomáš Gális · Čítanosť článku: 3133
 

Bitó, László: Kniha o dobrej smrti: Eutélia – eutanázia. Bratislava : Kalligram, 2006.

Maďarský fyziológ a spisovateľ László Bitó napísal knihu o šťastnej smrti. Smrti, ktorú – ako by „sme si mali priznať“ – lekárska veda už dávno „vyňala z Božích rúk“. Už v úvode svojej knihy Bitó vysvetľuje dôvod, prečo je zástancom svojho poňatia „práva na dobrú smrť“: V súčasnosti väčšinu chorých uzdravíme, umieranie predlžujeme, srdce, ktoré zastalo, znovu naštartujeme, a väčšinou sa nad tým ani nezamyslíme. A tak sa s vývojom poznania podľa Bitóa stalo, že sme hluchí voči trpiacim, ktorí majú života po krk a túžia umrieť.

Áno, súčasná medicína dovolila ľuďom predĺžiť svoje životy na dvoj- či trojnásobok ich bežnej dĺžky pred niekoľkými storočiami. Vybavenie nemocníc umožňuje udržiavať pri živote terminálne chorých celé roky. Záchrana detí, ktoré by sa možno ešte pred polstoročím nedožili konca prvého dňa, je, trochu prehnane povedané, rutinou.

Predlžujúci sa ľudský život, vedecké a technické možnosti jeho záchrany a zväčšujúce sa množstvo bezvládnych (najmä starých) ľudí začali v ostatných desaťročiach debatu o kladoch a záporoch „umelého“ predlžovania ľudského života.

Autorovi slúži ku cti, že svoju knihu neponíma ako nejaké hľadanie, na záver ktorého dôjde k svojmu názoru, ale s výsledkom nás zoznamuje hneď na začiatku. Zoznamuje nás s vybranými príkladmi nevyliečiteľne chorých pacientov, ktorým by pomohol včasný odchod. Neponúka len – v médiách tak bežné – volanie po skončení trápenia, ale prichádza s rozpracovanou vlastnou verziou takzvanej eutélie.

Rozdiel medzi eutanáziu a eutéliou je možné podľa Bitóa najjasnejšie formulovať tak, že „kým pod eutanáziou rozumieme pomoc poskytnutú lekárskymi prostriedkami na to, aby telo mohlo umrieť, eutélia zohľadňuje našu telesnú a duchovnú prípravu a pripravenosť na nevyhnutný odchod zo života“. Potrebnou súčasťou eutélie je, samozrejme, aj legálne prijatie eutanázie – podľa Bitóa musíme vedieť, že môžeme legálne uplatniť svoje právo na sebaurčenie.

Eutélia nie je pre autora len akt skrátenia života, ale je iným pomenovaním pre dobrý koniec života, o jeho uľahčenie za pomoci školených špecialistov, priateľov a príbuzných, o slávnostnú rozlúčku pred odchodom.

O čo prepracovanejší návrh, o to slabšia argumentácia. Priam insitne pôsobia niektoré podkapitoly, ktoré sa venujú výkladu biblických príbehov či vykresľujú neprimerané analógie s inými životnými situáciami.

Keby nebol smutný, je Bitóov príklad s autostopom veľmi smiešny: Môžeme nazvať vraždou to, keď pomôžeme zomrieť niekomu, kto chce zomrieť, žiada nás pritom o pomoc a aj my sami vidíme, aký je na našu pomoc odkázaný? „V žiadnom prípade,“ hovorí Bitó. Na podloženie svojho názoru použije príklad so stopárom, ktorého odvezieme tam, kam potrebuje. Tento prípad preto nemôžeme nazvať únosom. Bitó nakoniec pripúšťa, že smrť je oveľa závažnejšia, a preto – koľká veľkodušnosť – podľa neho treba k žiadosti o smrť pristupovať s opatrnosťou väčšou ako pri stopovaní.

Ďalším príkladom je biblická bratovražda. Bitó sa na jej (i iných príkladoch zo Starého zákona) snaží nahliadnuť do Božej mysle. Hospodin si podľa Bitóa „zrejme uvedomil, že Kain v bráne rajskej záhrady, ktorá sa za jeho rodičmi zavrela, ešte nemohol vedieť, že nás Boh stvoril na to, aby sme sa ochraňovali a navzájom sa o seba starali“. Postupné uvedomenie si tejto ochraňujúcej roly, jej prijatie môžeme pokladať za obdobie nášho (spirituálneho) vývinu), našej postupnej premeny na človeka, ktoré sa začalo biblickými časmi, trvá dodnes a pravdepodobne sa naplní v postpatriarchálnej spoločnosti, ktorej kontúry sa už pomaly črtajú.

Od svojskej teológie je potom už len na skok k predvídavému pohľadu do blízkej budúcnosti. Nový prístup k umierajúcim a životom unaveným je podľa autora nevyhnutný rovnako ako zmena v spiatočníckej cirkvi (resp. cirkvách): „Cirkvi musia skôr či neskôr uznať, že aj keď zakazujú svojim veriacim dobrovoľné prijatie smrti a pomoc blížneho, ktorá tomu slúži, v dnešnom svete viery založenej na poznaní sotva budú môcť zabrániť ľuďom, aby legálne uplatňovali svoje právo na sebaurčenie, vrátane práva na dobrú smrť tých, čo pokladajú zachovanie ľudskej dôstojnosti, ktorá nás povyšuje nad zvieratá, za dôležitejšie biologickú existenciu.“

Medicína nás podľa Bitóa doviedla k poznaniu, že naša pominuteľnosť nie je Božím trestom; spôsob a čas našej smrti určujú fyziologické, biochemické a psychické procesy, ktoré čoraz lepšie chápeme a ktoré dnes už môžeme urýchľovať alebo spomaľovať. Odteraz bude čoraz ťažšie presvedčiť veriacich, že Boh, Stvoriteľ, je pánom smrti.

Bitó tak na jednej strane vie, čo Boh zamýšľa, na druhej mu odobral právo rozhodovať o živote a smrti. Čo k tomu dodať?

Autor je redaktorom týždenníka Týždeň.