Vitamíny pre ekonomické myslenie

Číslo 1/2007 · Vladimír Pčolinský · Čítanosť článku: 4699
 

Kohout, Pavel: Vitamíny pro ekonomický rast. Praha : Ekopress, 2006.

Renomovaný český ekonóm a publicista Pavel Kohout prináša vo svojej knihe Vitamíny pre ekonomický rast svoj pohľad na zásadné ekonomické, sociálne a politicko-spoločenské problémy súčasnosti. Kniha je súhrnom článkov, ktoré napísal a publikoval vo viacerých krajinách v rokoch 2004 až 2006. Kohout píše pútavo, fundovane a zrozumiteľne aj pre laika. Jeho kniha prináša niekedy prekvapujúci pohľad na ekonomicko-spoločenské súvislosti dnešného života a obsahuje veľké množstvo argumentačnej munície, pod paľbou ktorej môže v diskusii padnúť nejeden zanietený socialista.

Dane a nezamestnanosť

Kohout považuje za najväčšiu brzdu ekonomického rastu a prosperity vysoké daňové zaťaženie. Toto platí zvlášť pre krajiny, ktoré sa vybrali cestou budovania sociálneho štátu, ktorého pôvodná idea však vyzerala úplne inak ako dnešná realita. „Národ, ktorý sa snaží ‚predaniť‘ k prosperite, je ako človek, ktorý stojí vo vedre a snaží sa sám seba zdvihnúť za rukoväť.“ Tento Churchillov výrok je aktuálnym prirovnaním k dlhodobej stagnácii súčasných vysoko zdanených západoeurópskych štátov. Štát nie je riešením ekonomických a sociálnych problémov. Štát je ich tvorcom.

Kohout je zástancom rovnej dane, ale ako inšpirujúci príklad prosperity a ekonomickej efektivity štátu uvádza Švajčiarsko, ktoré má dokonca degresívne daňové sadzby. Degresívne daňové sadzby vo Švajčiarsku je možné vnímať buď ako asociálne, alebo ako pragmatické. Keďže zatiaľ nikto nezaznamenal vo Švajčiarsku masy hladujúcich ľudí zbedačených degresívnou daňou, zdá sa, že Švajčiari pristupujú k svojej ekonomike pragmaticky.

Vysoké daňové zaťaženie je príčinou vyššej nezamestnanosti. Podľa štatistík OECD (daň z príjmu vrátane dôchodkového poistenia plateného zamestnancom i zamestnávateľom) sa k piatim najviac zdaneným vyspelým ekonomikám radí Belgicko, Nemecko, Francúzsko, Švédsko a Maďarsko. Štát v týchto krajinám berie svojim obyvateľom od 46 do 54 percent ich hrubého príjmu, vyššie príjmové skupiny v Belgicku a v Nemecku dokonca prichádzajú o 70 percent príjmu. Priemerná nezamestnanosť v týchto krajinách je preto vysoká – dosahuje takmer 10 percent. Na druhej strane Austrália, Nový Zéland, Švajčiarsko, Írsko a USA predstavujú štáty s najnižšou mierou zdanenia miezd. Priemerná miera zdanenia je 26,4 percenta. Priemerná miera nezamestnanosti je o polovicu nižšia ako v prvej pätici štátov – dosahuje len 4,6 percenta. Empiricky z toho vyplýva, že bez podstatného zníženia daňovej záťaže práce nie je možné znížiť nezamestnanosť.

Ďalšou výraznou brzdou ekonomického rastu je preregulovaný trh práce. Kohout ponúka dva vzory: Afriku a Švajčiarsko. Ak meriame prísnosť zákonov v oblasti prijímania zamestnancov, prepúšťania, regulácie pracovnej doby a náklady spojené s prepustením zamestnancov, tak najrigidnejšie pracovné trhy a najviac zákonom garantovaných práv majú pracujúci v Sierra Leone, Brazílii, Laose, Egypte, Indonézii, Guatemale, Grécku, Ekvádore, Maroku a Burkina Fasso. Aký je výsledok? Prekvitajúca čierna a sivá ekonomika, vysoká nezamestnanosť. Takto vyzerá raj robotníckej triedy?

Na opačnom póle sa nachádza Švajčiarsko. Miera ekonomickej aktivity obyvateľstva dosahuje 79 percent a patrí medzi najvyššie na svete. Keď v roku 1997 nezamestnanosť dosiahla 4 percentá, Švajčiari to považovali za znak ťažkej krízy. Ako to Švajčiari dosiahli? Podľa štúdie Ženevskej univerzity má Švajčiarsko liberálny a flexibilný pracovný trh s veľmi malým počtom regulatórnych ustanovení. Miera odborovej organizovanosti je veľmi nízka. Pracovné podmienky a mzdy sú vyjednávané medzi sociálnymi partnermi bez vládnych intervencií. Socialisti by zaplakali – vo Švajčiarsku sa takmer nevyskytujú vplyvní profesionálni odborárski bossovia. A aj bez odborárskej asistencie patria platy Švajčiarov k najvyšším na svete. Jedným z dôvodov sú aj nízke dane. Ak obyvateľ Zürichu má mať čistý ročný príjem 100 tisíc euro, celkové náklady zamestnávateľa sú len asi 130 tisíc euro. V Nemecku a vo Francúzsku by sa náklady podľa Kohoutových prepočtov vyšplhali až na 200 tisíc euro. Najlepší sociálny štát je taký, ktorého občania sú dostatočne bohatí, aby žiadnu podporu a ochranu štátu nepotrebovali. Preto nech je vzorom pre našu pracovnú legislatívu Švajčiarsko, nie EÚ alebo Afrika.

Demografia a dôchodky

Pavel Kohout sa vo viacerých zásadných článkoch venuje demografickej kríze a dôchodkovým systémom vo svete. V minulosti boli podľa Kohouta deti investíciami, ktoré rodičom na staré kolená zabezpečovali živobytie. Namiesto fiktívnej medzigeneračnej solidarity fungovala priama závislosť starých rodičov na svojich deťoch. Ľudia boli preto ekonomicky motivovaní, aby mali dostatočne početné a dobre vychované potomstvo – na rozdiel od dnešného anonymného systému, v ktorom všetci pracujúci platia dôchodky všetkým dôchodcom bez akejkoľvek adresnosti. Súčasný priebežný systém umožňuje obrovskému množstvu „čiernych pasažierov“, aby dostávali vyššie dôchodky, než koľko by zodpovedalo ich celkovému prínosu v období ich produktívneho života. Na druhej strane skupina osôb s nadpriemernými príjmami je penalizovaná, pretože získava zo systému menej, než doňho vložila. Bohužiaľ, na obidve skupiny, nízkopríjmovú i vysokopríjmovú, má toto usporiadanie demotivujúci vplyv z hľadiska pôrodnosti. Jedna skupina má pocit, že deti nebude v starobe potrebovať, druhá sa domnieva, že si ich nemôže dovoliť. Cynicky povedané, dnes deti už nie sú investíciami, ale domácimi maznáčikmi – predmetmi luxusnej spotreby. Bohužiaľ, segment domácich maznáčikov je substitučný a konkurencia vysoká – pokles pôrodnosti v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch 20. storočia bol sprevádzaný takmer raketovým nárastom psov chovaných v mestách. Zatiaľ čo v minulosti sa „psíčkarčeniu“ venovali hlavne dôchodcovia, v súčasnosti existuje mnoho mladých dvojíc, ktoré sa programovo rozhodli pre psa namiesto dieťaťa. Ide najmä o zamestnané páry mladých ľudí, ktorí sa domnievajú (väčšinou neoprávnene), že na dieťa nemajú čas a peniaze.

Ak si má moderný mladý Európan vybrať medzi založením rodiny a pohodlným životom bez detí, je veľká pravdepodobnosť, že si zvolí druhú možnosť – pokiaľ, samozrejme, nepatrí k tej skupine spoločnosti, ktorá sa na dieťa pozerá ako na zdroj sociálnych dávok. Ak je vysoké zdanenie kombinované s preregulovaným trhom práce a budovaním socialistického štátu blahobytu, môže to mať na národ priam genocídne účinky. Ak sa mladý človek nedokáže ekonomicky zabezpečiť (vo Francúzsku, Španielsku, Fínsku, Grécku alebo Taliansku je nezamestnaných 20 – 30 percent mladých ľudí vinou rigidnej pracovnej legislatívy „ochraňujúcej zamestnanca“), ťažko možno od neho očakávať, že bude mať potomstvo.

Politicko-ekonomický experiment pod názvom priebežný dôchodkový systém zlyháva. Existovať môže len vtedy, ak sa bude postupne predlžovať vek odchodu do dôchodku. Možno však pôjde len o návrat k Bismarckovmu modelu z osemdesiatych rokov 19. storočia. Vtedy bol dôchodkový vek stanovený na 70 rokov pri priemernej dĺžke života menej ako 50 rokov. Takýto systém bol efektívny, lebo dôchodku sa len málokto dožil. Podľa Kohoutových prepočtov bude v roku 2050 priebežný systém dlhodobo udržateľný len v tom prípade, že vek odchodu do dôchodku bude stanovený na 90 rokov pri priemernej dĺžke života 80 rokov. Ak sa však nebude zvyšovať dôchodkový vek, deficit priebežného systému musí byť financovaný zvýšením daňovej záťaže obyvateľstva na úroveň až 75 percent hrubej mzdy. Za takýchto podmienok by však bezpochyby došlo k masívnej emigrácii mladšej a vzdelanejšej časti populácie do krajín s nízkou daňovou záťažou – najmä do USA či Írska. Tieto krajiny však majú omnoho menšie problémy s demografickým vývojom a môžu veľa získať, ak prijmú „utečencov“, ktorých z kontinentálnej Európy vyženú vysoké dane.

Koniec Európy?

Demografická kríza spojená s masívnou migráciou z arabských, afrických a ázijských štátov môže znamenať koniec súčasnej Európy. Podľa štatistík z Amsterdamu bolo v roku 2002 najčastejším menom novorodencov Mohamed. Pekné dvanáste miesto získalo meno Usáma. Vo Francúzsku žilo v šesťdesiatych rokoch 20. storočia asi 350 tisíc severoafrických moslimov, zatiaľ čo v Severnej Afrike asi 1,25 milióna Francúzov. Ako vyzerá moderný „kolonializmus“ dnes? V Severnej Afrike dnes Francúzi už takmer vôbec nežijú, zato počet moslimov afrického alebo blízkovýchodného pôvodu vo Francúzsku sa podľa niektorých odhadov pohybuje na hranici 10 miliónov. Presný počet legálnych a nelegálnych imigrantov nikto nepozná, pretože francúzske štatistiky nesmú zhromažďovať údaje o etnickom a náboženskom zložení populácie.

Namiesto integrácie prisťahovalcov z Blízkeho Východu a z Afriky do majoritnej európskej spoločnosti bude dochádzať k opačnému javu: prisťahovalci budú integrovať existujúcu európsku kultúru do svojej vlastnej civilizácie. Práve ona sa totiž stane majoritnou spoločnosťou.

Ďalšou hrozbou pre Európu je terorizmus majúci korene v radikálnom islame. Európa je podľa Kohouta voči radikálnemu islamu v nevýhode. Prvým dôvodom je intelektuálny náskok vodcov Al-Káidy oproti západoeurópskym politikom. Tí si nahovárajú, že žiadny konflikt civilizácií neexistuje, že terorizmus je produktom chudoby a nevzdelanosti a jeho riešením je multikulturálna tolerantná spoločnosť. Za všetky problémy môže tvrdohlavosť a netolerantná politika Izraela a USA. V časopise Mu´askar Al-Battar (blízkom Al-Káide) sa v marci 2004 veci uvádzajú na „pravú mieru“: „Vojna kultúr sa začala dávno pred útokmi 11. septembra 2001 a pred Huntingtonom a Fukuyamom. Táto vojna existuje od doby, odkedy sú na svete veriaci a neveriaci.“ Vodcovia islamských radikálov sú fanatici, ale inteligentní a zanietení fanatici. Preto budú mať navrch.

Druhý dôvodom je podľa Kohouta zjednotenie zahraničnej politiky krajín EÚ. Proti Izraelu hlasujú v OSN všetky štáty Únie poslušne ako stádo ovečiek pod vedením Francúzska. Milióny francúzskych moslimov sú jazýčkom na váhach domácej politiky. Ich názory, významne ovplyvnené extrémnou islamskou propagandou, formujú francúzsku a tým aj celoeurópsku zahraničnú politiku. Ako uvádza Kohout, Francúzsko bolo schopné odvážne zakročiť proti školáčkam v závojoch, nie však proti Hamasu alebo Islamskému džihádu. Až vlna násilia vo francúzskych mestách v novembri 2005 prebudila francúzskych politikov, ktorí si dokonca pozvali izraelských bezpečnostných poradcov. Pud sebazáchovy sa ozval aj u prezidenta Chiraca, ktorý pohrozil Iránu jadrovými zbraňami.

Treťou výhodou radikálneho islamu je vysoká pôrodnosť. Je vlastná všetkým islamským teritóriám od Albánska po Zanzibar. Náskok spočíva aj v nedotknutosti feminizmom a v úcte k rodinným hodnotám. Medzi nespochybniteľné islamské cnosti patrí povinnosť postarať sa o nemohúcich v rámci rodiny. Európanmi, ktorí odkladajú starých ľudí do ústavov alebo sa dokonca pohrávajú s eutanáziou, moslimovia pohŕdajú. Sociálny štát v EÚ živí v ľuďoch ilúziu, že sa im postará o dôchodky. Ľudia sa potom nestarajú o potomstvo, ktoré by ich zabezpečilo v starobe. Európania platia najvyššie dane za posledných 1 500 rokov. A na čo sú dane okrem iného používané? V Čechách napríklad prevyšuje hodnota poľnohospodárskych dotácií na teľa objem rodinných prídavkov na dieťa. Akú šancu na prežitie ma civilizácia, ktorá si cení viacej teľatá ako deti?

Jediným variantom mierového spolužitia civilizácií je vzájomný rešpekt. Rešpekt však musí byť vzájomný, alebo žiadny.

Pavel Kohout sa vo svojej knihe Vitamíny pre ekonomický rast zaoberá globálnymi problémami, ktoré sa čoraz vypuklejšie prejavujú aj na Slovensku. Z toho dôvodu odporúčam knihu do pozornosti všetkým čitateľom. Internetová verzia knihy je na stránke pavelkohout.blogspot.com.

Autor je ekonóm.