Nový pohľad na dejiny európskej integrácie
Číslo 1/2007 ·
·
Čítanosť článku: 4697
Booker, Christopher – North, Richard: Skryté dějiny evropské integrace od roku 1918 do současnosti. Brno : Barrister & Principal, 2006.
Ani po dvojročnom oddychovom čase a období istej „reflexie“ nie je jasné, ako bude proces európskej integrácie pokračovať. Zdá sa, že Európska, teraz už dvadsaťsedmička, sa bude musieť vážne zaoberať dlhodobo odsúvanou otázkou definitívnej podoby „Európskeho domu“. Oba tábory – eurooptimisti aj euroskeptici si usilovne zhromažďujú argumentáciu na ideový zápas, ktorý rozhodne, či jubilujúci 50-ročný európsky projekt dotiahne politickú centralizáciu Európy do konca, alebo sa bude musieť uspokojiť s voľnejšou štruktúrou a prenechať silnejší hlas aj svojim členom.
Kvalitný a objemný príspevok do tejto diskusie, v českom preklade vydaný vďaka podpore poslanca Európskeho parlamentu Hyneka Fajmana a „laskavého přispění Nadačního fondu Václava Klause“, poslalo na trh brnenské vydavateľstvo Barrister & Principal.
Viac ako 600 stranovú knihu o skrytých dejinách európskej integrácie vytvorili dvaja anglickí, konzervatívne založení novinári: Christopher Booker a Richard North. Už samotný názov, ktorý v anglickom origináli znie „The Great Deception“, voľne preložené ako „Veľký podvod“, jasne ukazuje, do ktorého tábora sú títo žurnalisti historici zaradení. Kniha vyšla prvýkrát v roku 2003 ale po neúspešných referendách o Európskej ústavnej zmluve vo Francúzsku a Holandsku autori obsah knihy dopracovali a vydali druhýkrát v roku 2006.
Booker a North typickou anglickou optikou analyzujú európsky integračný proces od roku 1918, pričom medzi riadky vkladajú otázku výhod a nevýhod členstva Veľkej Británie v európskom klube. Svoje zistenia a tvrdenia dokladujú mnohými citáciami (ktorých je takmer 2000), a po prvýkrát prezentujú aj niektoré archívne materiály EÚ, ktoré sa dostali na verejnosť až po uplynutí povinnej tridsaťročnej utajovacej (?) lehoty.
Pri svojom bádaní došli obaja žurnalisti k viacerým prekvapujúcim záverom. Zaujme napríklad názor, že autormi „integrácie“ nebol Robert Schuman, ale Paul-Henri Spaak a Jean Monnet. Schumanovo prvenstvo dokonca označujú za jeden z umelo živených mýtov. „Monnet využil Schumana len ako bruchovravec figurínu.“ (s. 537) Veľká Británia sa ocitla v Európskom spoločenstve až v roku 1973 vďaka premiérovi Edwardovi Heathovi, ktorému autori venujú celú kapitolu s veľavravným názvom „Ako Edward Heath oklamal Britániu“. Až po 30 rokoch vyšlo najavo, že už v roku 1971 mala anglická vláda k dispozícii interné memorandum svojho ministerstva zahraničných vecí o „suverenite“. To svojím obsahom zatajovalo straty podstatných súčastí zvrchovanosti Veľkej Británie po vstupe do Spoločenstva s vedomím a nádejou, „že si to ľudia všimnú až na konci storočia, kedy už bude na protesty príliš neskoro, pretože nebude cesty späť“ (s. 539).
S odkazom na prácu amerického profesora Andrewa Moravcsika sa autori snažia vysvetliť súvis medzi vznikom Spoločnej poľnohospodárskej politiky EÚ iniciovanej francúzskym premiérom de Gaullom a jeho dvojnásobným vetovaním vstupu Veľkej Británie v sedemdesiatych rokoch do Spoločenstva. S ich závermi pravdepodobne Francúzi nebudú súhlasiť, a to ani tí euroskeptickí. Do balíka „proti“ pri hodnotení účasti Veľkej Británie v Spoločenstve by sa určite dostala aj strata trhov Commonwealthu, strata anglického rybolovného priestoru a neúmerná byrokratická záťaž pre anglické firmy.
Osobou najviac spomínanou v knihe je Jean Monnet, autor princípu, na ktorom je postavený proces európskej integrácie a ktorému sa začalo hovoriť „engrenage“ alebo Monnetova metóda. Engrenage je slovo francúzskeho pôvodu a znamená „ozubené súkolie“. Tento princíp sa uplatňuje pomocou troch stratégií: využívaním zákonodarných právomocí obsiahnutých v Rímskej zmluve, vyvíjaním tlaku na vlády členských krajín na rozšírenie pôsobnosti aj do iných oblastí a rozširovaním Spoločenstva. V knihe sa dočítame, že proces integrácie je skokovitý a jednotlivým „skokom“ (Rímska zmluva, Maastrichtská zmluva atď.) predchádza vždy nejaká problémová či až krízová situácia.
Posledný skok – Zmluva o ústave pre Európu –, ktorému predchádzala kríza 11. septembra, sa však nevydaril. Bývalý prezident Francúzska Valery Giscard d’Estaign, ktorý predsedal Konventu o budúcnosti Európy a je v podstate autorom tejto zmluvy, netušil, že nie všetci Francúzi a Holanďania zdieľajú onú kvázináboženskú vieru v „projekt“ a že proeurópska bublina môže prasknúť.
Záveru knihy nebudú zrejme rozumieť tí prívrženci projektu, „ktorí ho prijali za svoju kolektívnu náboženskú ideológiu a považujú pritom za samozrejmosť, že sa vyznačujú morálnou nadradenosťou, ktorá nestrpí žiadne diskusie“ (s. 542). Autori porovnávajú s projektom Únie Corbusierove paneláky: „Tak ako ľudia prebudení z Le Corbusierovho utopického sna do reality neľudskej krutosti prahli po teple, vitalite a ľudskej statočnosti starých miest, o ktoré prišli, platí to isté o všetkom, čo zmietol z povrchu zeme utopický sen Jeana Monneta.“ (s. 566)
Napriek tomu, že autori nevenujú takmer žiadnu pozornosť kresťanským demokratom, ktorí stáli pri zrode „projektu“ a že nehľadajú žiadne argumenty do balíka „za“ projekt (napr. mierové spolužitie za cenu „len“ ideových zápasov), je kniha pozoruhodným dielom. Navyše vychádza v čase, kedy opäť vznikajú iniciatívy na oživenie mŕtveho Giscardovho dieťaťa a kedy je načase definovať „konečný katalóg kompetencií EÚ“ (Roman Herzog). Táto „rozsiahla a v mnohom prevratná kniha“, ako o nej hovorí Václav Klaus, by určite nemala chýbať v knižnici žiadneho euroskeptika a ani v knižnici žiadneho eurooptimistu. Tým nezaradeným, ktorých zaujme krátka recenzia a odhodlajú sa knihu prečítať, však hrozí to, čo sa prihodilo všetkým anglickým premiérom, vrátane Margaret Thatcherovej: od počiatočného nadšenia a optimizmu sa v pohľade na tento najväčší európsky projekt stanú postupne väčšími realistami, možno až euroskeptikmi.
Rudolf Bauer
Autor je poslancom NR SR.