Nová monografia o Karolovi Sidorovi
Číslo 1/2007 ·
·
Čítanosť článku: 4455
Kázmerová, Ľubica – Katuninec, Milan: Dilemy Karola Sidora. Bratislava : Kalligram, 2006, 195 s.
Je verejne známym tajomstvom, že slovenská historiografia trpí na málo pôvodných monografií, najmä monografií venovaných osobnostiam. Je zarážajúce, že doteraz o Karolovi Sidorovi, slovenskom politikovi, novinárovi, dramatikovi a spolkovom pracovníkovi, kľúčovej osobnosti moderných slovenských dejín, doposiaľ nevyšla väčšia práca. Preto možno len privítať novú publikáciu, ktorá je prvým komplexným pokusom spracovať Sidorovu biografiu.
Autori pristupujú k Sidorovej osobnosti problémovo. Cítiť to už z názvu práce, hoci prístup k jednotlivým problémom sa často vyznačuje skôr načrtnutím ich obrysov bez dotiahnutia do konca. Autori poukazujú na tieto Sidorove dilemy: dilema medzi štúdiom práva a prácou novinára, dilema medzi vyhlásením a nevyhlásením Slovenského štátu v marci 1939, dilema nejednotnosti slovenského exilu po roku 1945. Všeobecne píšu aj o ďalších politických dilemách. Skutočne, Sidorov život bol sériou takýchto dilem. Tu je však potrebné zdôrazniť, že tieto dilemy ťažko riešil aj vďaka svojej charakterovej vlastnosti – nerozhodnosti a ťažkej chorobe. Boli tu aj ďalšie výrazné dilemy – prijať koncom roka 1938 funkciu podpredsedu vlády v Prahe, alebo ostať na Slovensku, prijať funkciu predsedu slovenskej autonómnej vlády, alebo ostať v Prahe, prijať funkciu vyslanca pri Svätej stolici, alebo nájsť si miesto na Slovensku, zapojiť sa do odbojových aktivít v čase svojej vatikánskej misie, alebo ostať verný Slovenskej republike. Vrátiť sa späť na Slovensko, alebo ostať vo funkcii vyslanca pri Svätej stolici – táto dilema dostala nový rozmer po roku 1945, keď sa vážne zaoberal myšlienkou na návrat, čo podporovali aj komunisti. Navrávačky sa však nepodarili a Sidor bol retribučným súdom v politickom procese odsúdený na nespravodlivý trest 20 rokov väzenia.
Práca je rozvrhnutá do piatich kapitol, ktoré zachytávajú chronologické etapy života K. Sidora. Knižka má ambíciu komplexne zachytiť Sidorove životné osudy a začleniť ho do dobového historicko-spoločenského kontextu. Túto funkciu aj spĺňa. Zdá sa však, že jednotlivé kapitoly života K. Sidora nie sú spracované vyvážene. Pomerne veľa priestoru sa venuje Sidorovým aktivitám v študentskom hnutí, jeho novinárskej činnosti, no pomerne málo sa dozvedáme o Sidorovom vzťahu k Poľsku, hoci práve Sidor bol vedúcou osobnosťou propoľského prúdu v slovenskej politike. Veľmi kusé sú informácie o Sidorovom rodinnom zázemí. Údajný poľský pôvod rodiny Sidorovcov ostal neobjasnený. Dozvieme sa iba málo o rodinnej atmosfére u Sidorovcov, nevieme, čo sa stalo s jeho sestrami, aké boli osudy jeho šiestich detí. Veľké rezervy sú v spracovaní Sidorových politických aktivít, najmä v kľúčových rokoch 1938 a 1939, ale aj jeho vatikánskej misie a exilovej činnosti. Informácie o Sidorovi ako spisovateľovi a dramatikovi sú zaujímavé, no chýba zhodnotenie kvality jeho literárnej a dramatickej tvorby. Autori mohli venovať osobitnú podkapitolu vzťahu K. Sidora k americkým Slovákom. Tento vzťah bol veľmi intenzívny a osobný, umocňovali ho aj rodinné väzby. Napokon, K. Sidor napísal knihu Slováci v zahraničnom odboji (Bratislava, 1929). Po roku 1945 bol presvedčený, že Európe a Slovensku v nej môžu pomôcť najmä USA, kde sa americkí Slováci stanú dôležitým sprostredkujúcim činiteľom. Aj to je dôvod, prečo Sidor neprijímal v exile cudzie peniaze, hoci mu ich núkali. Jeho zásada bola: Ak sa dá – vždy za svoje, nie za cudzie. Autorom unikol kľúčový osobný vzťah dvoch novinárov a politikov K. Sidora a Karola Murgaša, ktorých blízke priateľstvo sa úplne rozbilo vo víre politických udalostí. Murgaš bol akoby Sidorovým zrkadlom a reagoval na jeho interpretáciu marcovej krízy z roku 1939. Podobne ukrytý ostal aj vzťah K. Sidora k Pavlovi Čarnogurskému, ktorý bol azda najoddanejší Sidorov priateľ a politický žiak. Absentuje aj zachytenie vzťahu K. Sidora a Martina Rázusa. Veď to bol práve Sidor, ktorý navštevoval od roku 1924 evanjelického farára M. Rázusa na jeho fare v Moravskom Lieskovom a tým dopomohol k zblíženiu Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS) so Slovenskou národnou stranou. V exile po roku 1948 bol mimoriadne dôležitý aj vzťah K. Sidora k Emanuelovi Böhmovi. Böhm sa v práci nespomína ani raz, hoci patril k okruhu Sidorových najbližších exilových spolupracovníkov v Slovenskej národnej rade v zahraničí. Časti korešpondencie so Sidorom uverejnil Böhm vo svojich memoároch V boji o holú národnú existenciu (Bratislava, 2000). V práci sa nedozvieme nič o príprave a realizácii politického procesu proti K. Sidorovi; aký tu bol politický záujem a zákulisie, ktoré smerovalo k jeho odsúdeniu, kto sa v procese angažoval a pod.
Za citeľnú slabinu recenzovanej knihy považujem práve jej pramennú základňu. Popri dôležitých prameňoch, ako sú Sidorove denníky, edície prameňov a dokumenty zo slovenských a českých archívov, sa dostatočne nevyužili blízke poľské archívy, prípadne pozostalosti významných slovenských exilových činiteľov, uložené v Archíve literatúry a umenia Slovenskej národnej knižnice. Historik sa má usilovať o to, aby využil maximum zdrojov k svojej téme o to skôr, keď ich má, obrazne povedané, poruke. Táto heuristická zásada platí aj o vydaných knižných dielach. Autori nevyužili zborník Maruniak, Peter (ed.): Karol Sidor 1901 – 1953 (Martin – Žilina : Matica slovenská, 2001). Ide o zborník zo seminára o osobnosti K. Sidora, ktorý sa konal 16. októbra 1998 v Ružomberku. Zborník obsahuje osem štúdií a bibliografiu K. Sidora. Je zaujímavé a možno aj trochu paradoxné, že na jeho obálke je rovnaká fotografia K. Sidora ako na recenzovanom diele. K. Sidorom sa v rade štúdií a článkov zaoberal historik František Vnuk. V práci sa však citujú iba dve diela, čo nie je dostatočné. Osobnosťou K. Sidora a jeho diplomatickým pôsobením pri Svätej stolici sa podrobne zaoberá štúdia: Letz, Róbert: Vzťahy Svätej stolice a Slovenska v rokoch 1938 – 2003. In: Rydlo, Jozef M. (ed.): Renovatio spiritualis (Bratislava : Lúč, 2003, s. 117 – 159).
V recenzovanom diele rušia aj niektoré chyby, napríklad na s. 39 autori píšu, že prvé obnovené zhromaždenie HSĽS sa konalo v Žiline 19. decembra 1919. V skutočnosti to bolo 19. decembra 1918. Niektoré formulácie sú zjednodušujúce a nepresné. Napríklad na s. 74 autori konštatujú, že „po mníchovskom diktáte časť slovenských politických síl na čele s HSĽS vyhlásila autonómiu Slovenskej krajiny“. Vyhlásenie autonómie Slovenska v tom čase nebolo vecou „časti“ politických síl, ale participovala na ňom väčšina slovenských politických síl, dokonca aj filiálky celoštátnych česko-slovenských strán. Pripustení neboli len komunisti a sociálni demokrati. Slovenská delegácia na čele s Jozefom Sivákom nebola 12. marca 1939 v Ríme na inaugurácii pápeža Pia XII., ale na jeho korunovácii (s. 90). Sidor verejne neopísal svoje prvé dojmy z Vatikánu vo svojich pamätiach, ale už bezprostredne v roku 1939 na stránkach novín Liptov. Msgr. Jozef Kapala neštudoval na „bohosloveckej fakulte v Ríme“, ale na Pápežskej univerzite de Propaganda Fide (s. 101). Podobných chýb a chybičiek je v knihe viac. Ku knihe je pripojená fotografická príloha, ktorá je, žiaľ, veľmi nekvalitná.
Kniha o K. Sidorovi určite zaujme. Je prvá, no stále plní skôr úlohu základnej informácie, čo je tiež potrebné, no náročnejšieho čitateľa neuspokojí.
Róbert Letz