Medzi Tridentom a Druhým Vatikánom

Číslo 1/2007 · Peter Caban · Čítanosť článku: 10532
 

Opätovné pripomenutie si liturgie po Tridentskom koncile (1), resp. snahy nastoľujúce tematiku tridentského liturgického rítu a jeho použitia v dnešnej dobe sú v súčasnosti mediálne diskutované. Dovoľujem si preto ponúknuť čitateľom štúdiu, ktorá sa z vedeckého hľadiska zaoberá situáciou a liturgiou, ktorá vzišla v Cirkvi po Tridentskom koncile (1545 – 1563), ale aj stavom, z ktorého spomenutá liturgia vychádzala a našla svoje výrazné dobové opodstatnenie.

Stav západnej liturgie v období Tridentského koncilu

Ak chceme pochopiť druh a význam liturgických reforiem Tridentského koncilu, treba nám brať do úvahy dobovú svojráznosť tejto fázy európskych dejín. Približne od roku 1450 sa rozširovala kníhtlač objavená Guttenbergom, v roku 1474 bol v Miláne vytlačený po prvýkrát Missale completum secundum consuetudinem Romanae curie, v roku 1453 dobili Turci Konštantínopol a ohrozovali kresťanský Západ. Renesanční pápeži sa cítili aj ako vládnuce kniežatá a mnohí vyšší cirkevní hodnostári sa im v tomto smere vyrovnávali. Kultúrna a náboženská klíma bola v začínajúcom sa novoveku určená dvoma veľkými prúdmi renesanciou a humanizmom (2) a obidva uvedené smery mali tiež významný vplyv na reformu liturgie (3).

Najvýznamnejším podnetom na cirkevnom poli začínajúceho sa novoveku bola reformácia šíriaca sa od roku 1517, keď v predvečer sviatku Všetkých svätých pribil Martin Luther na dvere univerzitného chrámu v nemeckom Wittenbergu svojich 95 téz o odpustkoch. Jeho učenie sa šírilo ako lavína do celej Európy. Obidve strany videli Cirkev vo svojej existencii a poslaní hlboko ohrozenú a chceli ju zachrániť návratom k jej pôvodu. Až šok z reformácie viedol k väčšej reflexii Cirkvi, ktorá síce nemohla odvrátiť rozkol západného kresťanstva, ale stala sa začiatkom epochy, v ktorej sa Cirkev a jej vodcovia opäť zreteľnejšie rozpamätali na svoje vlastné úlohy. (4) U reformátorov došlo k zaujatiu odlišných pozícií v chápaní liturgie Eucharistie a následne aj k zmenám omšovej liturgie. I tieto činitele dali podnet k omšovej reforme, ktorú začal Tridentský koncil.

Jednou z najväčších požiadaviek reformátorov šestnásteho storočia bolo pre ľud zrozumiteľné čítanie Svätého písma, a preto dochádzalo k zavádzaniu reči ľudu do bohoslužieb reformátorov. Mnohí z nich prevzali a prispôsobili si stredovekú bohoslužbu slova, zavedenie podávania kalicha laikom bolo asimiláciou. Spoločenstvo malo vyjadriť svoju odpoveď na vypočuté slovo spievaním žalmov, prípadne inými spevmi. Pre Luthera bola latinčina v bohoslužbe dôležitá z výchovných dôvodov (5), neskôr však dochádzalo k jej stagnácii. Lutherova nemčina, King James Version, liturgická angličtina, ktorú napísal anglický arcibiskup Thomas Cranmer, holandský Statenvertaling reformovanej synody z Dordrechtu atď. sa stávali stále viac archaickými formami liturgického vyjadrovania sa a vzdialenosť medzi liturgickou rečou a skutočným hovorovým jazykom sa ustavične zväčšovala. (6)

Historické okolnosti zvolania Tridentského koncilu

Ako v tomto období vyzeral liturgický život a zapojenie sa do neho? Z hľadiska zbožnosti bola eucharistická liturgia jadrom veľmi bohatého a rôznorodého bohoslužobného života. Laici pred Tridentom boli zbožnými, ale zväčša úplne pasívnymi účastníkmi početných liturgických slávností. Dominantnú pozíciu zohrával klérus vo všetkých svojich stupňoch. Ale pri všetkej a veľmi veľkej úcte voči liturgii a napriek vysokému ceneniu si jej slávenia existovali v tomto období mnohé a závažné nedostatky: prehnané a poverčivé predstavy o vplyvoch omše alebo o pozeraní sa na konsekrovanú hostiu – tzv. pobožnosť elevácie a s tým spojený obrovský počet omší (7) bez aktívneho zapojenia sa veriacich do liturgie. Takémuto veľkému množstvu omší s pasívnou účasťou laikov musel zodpovedať i veľký počet kňazov – oltárnikov. Slávenie Eucharistie tým stratilo charakter jednoty cirkevného spoločenstva veriacich okolo Pánovho stola (zvlášť súkromné omše, „omše v zákutí“ a pod.). Niekedy tu existovalo aj nebezpečenstvo, že sa z liturgie, zvlášť zo slávenia sv. omší, stane „obchod“ (existencia štipendií, tzv. suché omše a pod.). Ak k tomu pridáme ešte nedostatočné vzdelanie vtedajšieho kléru (neexistovali semináre), vynorí sa nám obraz vtedajšej ranonovovekej spoločnosti, síce zbožný, ale plný formálnych a duchovných nedostatkov.

Už od neskorého stredoveku prirodzene existovala stále väčšia kritika liturgických nedostatkov a badáme aj tu určité pokusy o reformu. Biskupi, teológovia, kazatelia, koncily (Kostnica 1414 – 1418; Bazilej 1431 – 1437) a provinčné synody sa snažili vysporiadať s nebezpečenstvami pochybnej liturgickej praxe a nevedomosti, odsúdili poverčivé praktiky a tým zreteľnejšie naliehali aj na reformu omšových kníh. (8) Situácia sa zmenila až vtedy, keď jednak z teologických (odmietnutie myšlienky obety), jednak aj z pastorálnych dôvodov (boj proti zneužitiu) vedené myšlienky Luthera a iných reformátorov na stredovekú omšu objasnili neodkladnosť liturgickej reformy smerujúcej k Tridentskému koncilu. (9)

V období do zvolania Tridentského koncilu existovalo množstvo jednotlivých iniciatív smerujúcich k reforme, ktoré sa vzťahovali zvlášť na slávenie omše. Osobitne existovali požiadavky týkajúce sa čiastočného zapojenia sa laikov do liturgie, odstránenie ich takmer úplnej pasivity, ktoré boli adresované na biskupov (napr. zo Speyerského ríšskeho snemu v roku 1526), príp. skrze nich na provinčné synody. (10) Po vynájdení tlače sa začali vydávať aj ľudové misály v reči ľudu, najskôr boli len s textami čítaní a niekoľkými spevmi, potom aj s modlitbami kňaza, avšak namiesto Canon Romanus sa vytlačilo väčšinou len niekoľko nábožných modlitieb. Tieto misály slúžili laikom na to, aby sa doma pripravili na svätú omšu alebo meditovali o omšových textoch. V roku 1488 vznikol prvý misál pre ľud, ktorý obsahoval celú bohoslužbu slova v nemčine. Podobný misál v nemčine pre ľud vznikol v roku 1514, ale tento už obsahoval nielen bohoslužbu slova, ale celú sv. omšu v reči ľudu. Prakticky to vyzeralo tak, že sa omša slávila v latinčine a ľudia sledovali text v misáli, napísaný pre nich v zrozumiteľnom rodnom jazyku. (11)

Všetky tieto pokusy o reformu boli síce dobré vo svojej podstate, ale sa veľmi nepresadili a čoskoro bolo jasné, že iniciatívy len na pôde partikulárnej Cirkvi nevedú ku konečnému cieľu. Muselo sa pristúpiť k celkovej liturgickej reforme, k čomu bol zvolaný Tridentský koncil.

Tridentský koncil (1545 – 1563)

Na základe uvedených skutočností bolo zrejmé, že konciloví otcovia po zdĺhavých prípravách a vyjednávaniach boli v ťažkej situácii, keď 13. decembra 1545 otvorili Tridentský koncil. Iba Španielsko, Portugalsko a Taliansko ostali reformáciou pomerne nedotknuté; severne od Álp sa stali celé krajiny úplne alebo čiastočne reformovanými. Na územiach, ktoré ostali katolícke, dosiahol náboženský a liturgický život takmer najnižší bod. Postihlo to nielen laikov, ale aj klérus. Čas pre vnútrocirkevnú reformu bol nanajvýš zrelý. Na poli bohoslužby a obzvlášť slávenia a úcty Eucharistie mal koncil pred sebou kus veľkej práce.

Tri periódy zasadania koncilu a jeho celkový priebeh

Prvá perióda zasadania Tridentského koncilu v rokoch 1545 – 1548 (12) nepriniesla žiadne rozhodnutia v otázkach slávenia omše. Boli tam už však nejaké ohlasy o škodlivosti všeobecnej kníhtlače na stav omšových kníh a Svätého písma. Biskup Tommaso Campeggio z Feltre navrhol zostaviť jednotný misál (13) a používať aj ľudovú reč v bohoslužbách, a to aspoň pri čítaniach zo Svätého písma. Jeho návrh mal budúcnosť.

Počas druhej periódy v rokoch 1551 – 1552 koncil schválil jedenásť kánonov o sviatosti Eucharistie. (14) Dogmatické otázky, resp. obrana proti protestantským názorom učenia boli tak silne v popredí, že reforma omšovej liturgie a misála sa na týchto zasadaniach v uvedených rokoch ani neprerokovávala. Okrem toho sesie koncilu boli náhle prerušené povstaním nemeckých kniežat proti Karolovi V. v apríli 1552. (15)

Keďže ani prvá, ani druhá perióda koncilu nedosiahla úplné riešenie v otázke omšovej reformy, boli z viacerých strán podniknuté pokusy o reformu (16) pred treťou periódou. V tom čase sa napríklad viedenský biskup Friedrich Nausea zasadzoval za ústupky vo veci reči ľudu v liturgii, zákazu omší v pracovné dni bez účasti veriacich na sv. prijímaní a reformu omšového kánona.

Až v tretej perióde koncilového zasadania v rokoch 1562 – 1563 prerokúvali konciloví otcovia tému slávenia omše a v septembri 1562 odsúhlasili Doctrina et canones de Sanctissimo Missae sacrificio ako aj Decretum de observandis et vitandis in celebratione missarum. Už predtým padlo negatívne rozhodnutie o podávaní prvého sv. prijímania pre neplnoleté deti a takisto v otázke prijímania kalicha laikmi, ktoré požadovalo hlavne Rakúsko a Uhorsko (17). Aj reforma misála bola na konečnej sesii dňa 5. decembra 1563 ponechaná pápežovi (18). Koncil na svojom záverečnom pracovnom zasadaní teda nepriniesol priamo reformu slávenia omše a misála, ale položil pre ňu vieroučné základy (19) a praktické línie vo forme poznačenej teologicko-historickou ako aj cirkevno-politickou situáciou, na ktorej podklade a v duchu Tridentu vznikli významné reformné knihy. Z Francúzska stále prichádzali snahy o zavedenie reči ľudu do bohoslužobného slávenia. (20)

Ďalej sa na Tridentskom koncile obhajoval zvyk sláviť omše na počesť svätých, obhajovala sa pravovernosť Rímskeho kánona ako aj zvyk ho potichu recitovať. Hájilo sa miešanie vody v eucharistickom kalichu, používanie latinskej reči, pričom sa zároveň prikazovalo pri omši často vysvetľovať veriacim čítanie a slávenie Eucharistie. (21) Koncil doporučil častejšie sv. prijímanie.

Tridentský koncil vo svojom spore s reformátormi odsúdil výrok, že by sa sv. omša smela sláviť výhradne v reči ľudu, neodsúdil však čiastočné používanie ľudovej reči v liturgii! Predsa sa toto rozhodnutie už o niekoľko desaťročí vysvetľovalo tak, akoby bol

Tridentský koncil celkovo zakázal použitie rodného jazyka ako takého. Dlhé štyri storočia sa poväčšine odmietala moderná reč ľudu (22), dokonca boli zakázané aj preklady oficiálnych liturgických textov pre osobné duchovné čítanie (23). Spoločenská funkcia latinčiny sa pozvoľne menila (24). Latinčina sa stávala stále viac výhradne rečou Cirkvi a potvrdzovala katolícku identitu a integritu. Počas celého tohto vývoja existovali však aj výnimky. (25)

Liturgická prax

Konkrétny pohľad na prax slávenia omše, ale aj na celkovú liturgickú situáciu v čase Tridentského koncilu nám poskytuje Dokument o zneužívaní pri slávení omše, ktorý vypracovala komisia pod predsedníctvom arcibiskupa Ludovica Beccadelliho. Dokument bol na žiadosť koncilových otcov prepracovaný a skrátený a nakoniec z neho ostal iba krátky dekrét, pojednávajúci o tom, čo si pri slávení omše treba všímať a čoho sa vyvarovať. Objavil sa v príspevku, ktorý prijali konciloví otcovia na 22. sesii. Dokument videl prameň všetkých neporiadkov slávenia omše v chamtivosti a v poverčivosti a popisoval takmer všade panujúcu svojvôľu a nejednotnosť v liturgických sláveniach. Preto požadoval jednotný misál zodpovedajúci rímskemu obradu, s jednotnými rubrikami ako aj textami, pri zachovaní legitímnych zvyklostí rozličných regiónov. Ďalej koncil nariadil zmeniť alebo úplne vypustiť apokryfné texty prefácií na sviatky svätých; nepoužívať pre ešte nekonsekrované hostie a víno pri obetovaní výrazy „hostia sancta et immaculata“, resp. „calix salutaris“, vylúčiť niektoré druhy votívnych omší, poverčivé predstavy, nenáležité zvyklosti pri konsekrácii (našpúlené pery, príliš pomalá reč, dýchanie na hostiu a kalich v podobe kríža) a v pozdvihovaní obidvoch sviatostných spôsobov; hudbu, v ktorej by boli výrazné profánne prvky a i.

V oblasti disciplíny sa vyžadovalo prísne dodržiavanie veku kandidáta na vysviacku, zákaz celebrovania neznámym, škandalózne žijúcim a cirkevným trestom postihnutým kňazom ako aj vylúčenie exkomunikovaných zo slávenia omše. Duchovní, ktorí denne celebrujú, boli upozornení, aby pristúpili k sv. zmierenia každú nedeľu. Rehoľníci bez povolenia biskupa môžu denne celebrovať len vo svojich kláštoroch. V nedele a sviatky majú veriaci prísť do biskupského alebo farského kostola, kde sa aj káže. Nikto nesmie dnu do kostola voviesť psa alebo poľovného vtáka. Žobráci smú žobrať len pred kostolom, nie v kostole.

Nariadenia koncilu pre kňazov

Koncil stanovil mnoho požiadaviek, ktoré sa týkali vonkajšieho poriadku a účasti veriacich na omšových obradoch: slávenie omše sa nemá konať pred svitaním a ani popoludní, omša môže byť len v priestore kostola, okrem zvláštnych, núdzových prípadov. Kňaz a miništranti majú nosiť riadne liturgické rúcho, má sa dbať na čistotu a dôstojnosť oltárnych textílií a nádob. Kňazi si majú texty omšových kníh pred omšou vyhľadať a prečítať. Keď už majú rúcho na sebe, nemajú pobehovať po kostole a rozprávať sa. Pri oltári nemá kňaz čakať na tých, čo prichádzajú neskoro, ale pripraviť si knihu a oltár. Na oltári nemajú čo hľadať: biret, rukavičky a iné profánne veci. Confiteor sa má odriekať až po príprave oltára. Má sa vyhnúť teatrálnej zmene hlasitej a tichej reči ako aj pomalej či rýchlej dikcii hlasu. Čo sa má modliť potichu, majú ešte počuť okolostojaci. Prehnané gestá pri prežehnávaní sa po konsekrácii a pri bití sa v prsia (Agnus Dei; Dominus non sum dignus) sa majú vynechať. Je veľmi neslušné hostiu prijať s celým jazykom. Jeden miništrant nemá asistovať v jednom čase súčasne pri viacerých omšiach. Asistujúci kňaz nesmie pred ukončením (konventnej) omše odísť, resp. sa počas nej s niekým rozprávať, pobehovať alebo niekoho napomínať. Tiež veriaci sa nemajú rozprávať, majú stáť za chrbtom celebranta a netlačiť sa príliš blízko k oltáru. (26)

Na 22. zasadaní Tridentský koncil vyzval farárov ako pastierov farských spoločenstiev, aby vysvetľovali Božiemu ľudu liturgický zmysel sv. omše kvôli tomu, aby ľud mohol omšu náležite prežívať. (27) Táto koncilová výzva bola v praxi takmer neuskutočniteľná, pretože vzdelanosť kléru bola niekedy viac ako nedostatočná. Univerzitné teologické vzdelanie dosahovali iba niektorí kňazi. Pred Tridentom neboli semináre, formácia ku kňazstvu bola na farskej, príp. kláštornej úrovni a nebola centralizovaná vo vlastných diecézach. Tridentský koncil nariadil zakladanie diecéznych seminárov, ktoré mohli postupom času prekonať nedostatok potrebného teologického vzdelania kléru. Pritom však boli potrební nielen profesori, ktorí by vyučovali, ale aj všeobecné presvedčenie v akademickej obci o potrebnosti hlbšieho teologického vzdelania pre kandidátov kňazstva. Ďalej v potridentskej spoločnosti absentovala od konca staroveku orientácia na starokresťanské liturgické pramene, takmer neexistovali ich preklady a vydania. Chýbalo povedomie pre činnú účasť v liturgii. Z nariadenia Tridentského koncilu boli vydané jednotné liturgické knihy, ktoré odstránili značnú roztrieštenosť liturgie pochádzajúcu zo stredoveku. V už citovanej bule pápeža Pia V. Quo primum tempore (28) sa deklarovala snaha o návrat k liturgii prvých storočí a dopracovanie sa k takej podobe liturgie, ktorá bola v Ríme v piatom a šiestom storočí. Prianie Tridentského koncilu sa mohlo uskutočniť až o niekoľko storočí (29) rozvinutím liturgického hnutia, ktorému predchádzala dlhá príprava.

Účasť veriacich na omšiach

Tridentský koncil odporúčal zníženie počtu omší počas jedného dňa, ďalej bol nariadený zákaz omší, pri ktorých nie sú prítomní najmenej dvaja veriaci. Počas nedieľ a sviatkov v biskupských kostoloch má prijímať aspoň niekoľko veriacich. Počas (spievanej) omše pre farnosť sa nemajú bez biskupského povolenia slúžiť v tom istom čase v jednom kostole žiadne iné „vedľajšie“ (tiché) omše a celkovo sa nemajú súčasne slúžiť viaceré omše príliš blízko vedľa seba v jednom chráme. Aby sa zamedzilo chamtivosti, majú sa zrušiť suché a tzv. viacvrstvové omše. Kňazi okrem prípadov, ktoré sa dajú predvídať, majú slúžiť len jednu omšu za deň a za každú omšu prijať len jedno štipendium. Treba zrušiť peňažné dane pre biskupa, príp. kapitulu pri príležitosti primičnej omše. Ďalej sa treba postarať o to, aby príliš veľa votívnych omší a omší za zomrelých nevytláčalo nedeľné a sviatočné formuláre. (30)

K vzniku a štruktúre tridentského misála Pia V. (1570)

Tridentský koncil na svojom záverečnom zasadaní 5. decembra 1563 preniesol reformu misála priamo na iniciatívu pápeža. Bolo jasné, že nová omšová kniha mala byť jednotnou pre celý kresťanský Západ, pričom mal byť daný priestor i pre legitímne tradície miestnych Cirkví a rehoľných spoločností. O práci komisie, ustanovenej v roku 1564 pápežom Piom V. na reformu Rímskeho misála, nevieme veľa. Okrem prípravných prác vykonaných už počas koncilu mala táto komisia k dispozícii Sacramentarium Gregorianum, ktoré poslal sv. Karol Boromejský do Tridentu, a ďalšie rukopisy vatikánskej knižnice. (31) Podľa Informatione per la correttione del missale možno zistiť, že komisia sledovala predovšetkým nasledujúce ciele: zladenie misála s breviárom (kalendár, orácie, čítanie evanjelia, ktoré boli spracované tou istou komisiou a boli zverejnené v roku 1568), zníženie počtu sviatkov svätých, ale aj počtu votívnych omší (32), vytriedenie všetkých nových prefácií a sekvencií (33) a presnejší text rubrík. Výsledok tejto reformnej práce predstavuje Missale Romanum ex decreto Sancrosancti Concilii Tridentini restitutum, Pii V Pont. Max. iussu editum, ktorý bol povinne zavedený bulou Quo primum zo dňa 14. júla 1570 a nariadený tam, kde dovtedy nebola aspoň dvestoročná vlastná liturgická tradícia. (34)

Obsah a štruktúra (35) Rímskeho misála (36) z roku 1570 zodpovedali v podstatných črtách tradícii, ktorá sa vyvinula v priebehu storočí v Rímskej kúrii. Po bule, ktorá uvádza vydanie misála (a po listoch Pia V. a Filipa II. z r. 1570, ktoré povoľujú jeho vytlačenie), nasledujú generálne rubriky (t. j. predošlé Ordines Romani čiastočne integrované a časť z Burchardovho orda), za nimi jednotlivé omšové formuláre a vlastné omšové texty; pripojená bola i pomôcka pre výpočet pohyblivých sviatkov a kalendár. Reforma liturgického kalendára bola potrebná, pretože existovalo mnoho rozličných, najmä lokálnych kalendárov, a v nich sa takmer nedali nájsť dni, ktoré by neboli obsadené nejakým sviatkom či spomienkou. Komisia ich postupne pretriedila tak, že po reforme zostalo voľných zhruba 160 dní v roku. (37) Na voľné použitie votívnych omšových formulárov sa po Tridentskom koncile ponechali iba tieto dni v týždni: pondelok – votívna omša k Najsvätejšej Trojici; utorok – k anjelom alebo k sv. Michalovi; streda – k sv. Petrovi a Pavlovi; štvrtok – k Duchu Svätému; piatok – votívna omša o kríži alebo o umučení Pána; sobota – votívna omša o Panne Márii. Ako základné pravidlo pre omše za zosnulých platilo, že omša za nich mohla byť hlavnou omšou len mimo nedieľ a sviatkov (duplex a semiduplex) a pôstu. Omše za zosnulých v deň pohrebu a výročné ako aj „privátne omše“ za zosnulých sa mohli slúžiť každý deň, ak sa v ňom neslávil duplex sviatok. Pri menlivých častiach omše boli väčšie zásahy pri prefáciách, ktorých počet sa znížil na jedenásť a ktoré boli súčasťou Missale Romanum až do začiatku 20. storočia. Takisto sa zredukoval počet sekvencií. (38) Zmena nastala aj v Commune sanctorum – z množstva vybraných textov z regionálnych alebo rehoľných misálov boli zostavené kompletné omšové formuláre pre rozličné kategórie svätých a na sviatok posvätenia chrámu. Vcelku vznikol tridentský misál ako jednotná omšová kniha pre celú západnú latinskú Cirkev. (39) K princípu jednotnosti pristúpila aj zásada nemeniteľnosti textov misála. Toto nariadenie neznamenalo kanonizáciu textov, ale skôr akúsi obranu proti subjektívnej svojvoľnosti na podklade dobovej situácie. Tridentský misál mal veľký dosah. (40)

Uplatnenie misála Pia V. na kresťanskom Západe bolo zo začiatku z rozličných dôvodov obmedzené. Škandinávske krajiny boli úplne zachvátené reformáciou, v Anglicku sa mohla tridentská reforma uskutočňovať len pomaly. Vo Francúzsku sa až po 80 rokoch na rozličných provinciálnych synodách uzniesli reformovať vlastné liturgické knihy podľa zvyklostí Rímskej cirkvi a podľa pokynov pápeža Pia V. V Nemecku – podobne ako vo Švajčiarsku – si niektoré miestne diecézy najprv ponechali svoju vlastnú tradíciu (napr. Trier, Mainz, Konstanz, Würzburg, Worms, Speyer a Köln). Všade tam, kde neprevzali nový misál hneď (napr. v Taliansku, Španielsku, Portugalsku, Holandsku, Belgicku, Rakúsku, Uhorsku a Poľsku), existovali vlastné, ale nanovo prepracované omšové knihy korigované na podklade Rímskeho misála z r. 1570. Napokon však všetky diecézy latinského Západu (s výnimkou Bragy a Lyonu) prevzali potridentský misál.

Z rehoľných spoločenstiev si právo používať vlastnú omšovú liturgiu ponechali karmelitáni ako aj kartuziáni, premonštráti a zo žobravých rádov dominikáni. Ženské rehoľné spoločnosti sa riadili podľa im zodpovedajúcej mužskej vetvy.

Minimalizácia laických služieb v liturgii

Aj keď Rím síce povolil perzský, arabský (1634), gruzínsky, resp. arménsky preklad (1631) potridentského misála, predsa však vo všeobecnosti porozumenie liturgii a zúčastnenie sa ľudu v liturgii po Tridentskom koncile zostalo na nasledujúcich štyristo rokov minimálne, takmer žiadne. Ľud skôr mal účasť na omši ako účasť v samotnej omši. V potridentskej liturgii takmer neexistovalo zapojenie sa laikov do čítania Božieho slova a do rozdávania sv. prijímania. Skoro všetko pri oltári konali na to určení klerici. Ľud sa mohol zapojiť v nasledovných službách: v službe organistu a regenschoriho, ako spevák v speváckom zbore, ako kostolník a napokon ako miništrant, ktorého prítomnosť (41) bola vtedy nutná pre dovolené slávenie omše. Prednosť v prvých troch uvedených spôsoboch zapojenia sa mali muži, miništrantom mohol byť jedine muž, resp. chlapec.

Je chvályhodné, že Tridentský koncil odstránil množstvo liturgických neprístojností. Rovnako však nie je možné poprieť ani to, že liturgia po ňom sa stala následkom uniformovaného prístupu skôr strnulou a klerikalizovanou. Ako základná forma potridentskej liturgie sa praktizovala poväčšine zas len tichá omša bez aktívnej účasti veriaceho cirkevného spoločenstva. Forma tichej omše vyznievala v dobe po Tridente nielen ako všeobecne záväzná forma slávenia, ale aj ako takmer nemeniteľná. Účasť laikov sa neprehĺbila, čo viedlo k uniformovanosti a strnulosti rímsko-latinskej omšovej liturgie, podľa ktorej malo len málo krajín a rehoľných spoločenstiev právo na udržanie si vlastných liturgických tradícií. Historické premeny a regionálne rozdiely v spôsobe účasti veriacich existovali len v periférnych oblastiach, a to bez toho, žeby boli zakotvené v Missale Romanum z roku 1570. Odluka (oficiálneho) slávenia omše kňazom od (súkromnej) omšovej pobožnosti veriacich sa ešte prehĺbila. (42)

Liturgická reč

Na poli reči ľudu v slávení omše nastúpila stagnácia na štyristo rokov. Hlboko siahajúce zmeny sociálneho, kultúrneho, ale aj náboženského života nemohli mať primeranú odozvu v oficiálnej liturgii. Vo svojom dôsledku zostali ohraničené na oblasť ľudovej zbožnosti a na rôzne pobožnosti. V potridentskej liturgii bol síce ponechaný priestor pre prastaré vlastné liturgické tradície, tento sa však málo využíval; v prvom rade sa pokladalo za potrebné usmerniť neistoty, ktoré vládli hlavne v polovici 16. storočia od začiatku reformácie a vytvorili tak situáciu, v ktorej sa zdalo, že je ohrozená jednota slávenia liturgie. Práve to bolo ústredným ťažiskom potridentskej reformy. Liturgia na Západe bola centralizovaná. Dôležitým nástrojom v službe týchto tendencií sa stala Kongregácia rítov, ktorú ustanovil pápež Sixtus V. Jej úlohou bolo dohliadať nad dodržovaním platných obradov, riešiť pochybnosti v liturgii, zodpovedať otázky, udeľovať dišpenzy a privilégia, avšak v už existujúcich textoch a rubrikách ani táto kongregácia nesmela nič meniť. Veda o posvätnej liturgii sa od 16. storočia až do Druhého vatikánskeho koncilu postupne redukovala na subtílnu rubricistickú kazuistiku. (43)

Treba povedať aj to, že sa stávalo napríklad, že pri hlavnom oltári kňaz slúžil sv. omšu latinsky a zároveň v tom istom čase a v tom istom chrámovom priestore sa konala bohoslužba kázne v reči ľudu s patričným príhovorom kazateľa, najčastejšie rehoľníka. (44) Ľud sa poväčšine radšej zúčastňoval na bohoslužbe kázne ako na samotnej eucharistickej obeti.

Spôsob slávenia liturgie po Tridentskom koncile – popis omše

Sv. omša na základe rubrík vyššie spomenutého misála pápeža Pia V. sa začínala stupňovou modlitbou s tzv. Confessio a patričnými žalmami s antifónami. Následné Confiteor mohlo byť dlhšie alebo kratšie. (45) Pri Missa sollemnis za asistencie diakona kňaz bezprostredne po stupňovej modlitbe incenzoval oltár, nasledoval introit so žalmami a Kyrie eleison. Pri tzv. „malej sv. omši“ kňaz hneď po introite odriekal Kyrie, stojac uprostred oltára, pri slávnostnej a spievanej omši stál na tzv. epištolovej strane. Glória (46) sa použila v každej omši, kde v liturgii hodín bolo predpísané Te Deum. (47) Po kolekte, ktorých mohlo byť v jednej omši aj viac, nasledovala epištola, ktorú čítal približne už od 8. storočia subdiakon. (48) Po jej prečítaní nasledoval spev, ktorý mohol byť vybratý z týchto spevov: Graduál, Tractus, sekvencia, alelujový verš alebo tzv. veľké Aleluja. Modlitbou Munda cor meum začínala časť omše, v ktorej sa čítalo evanjelium. Čítalo sa na tzv. evanjeliovej strane, čítajúci bol obrátený na sever. Kázeň bývala zväčša pred omšou a nebola súčasťou omšovej liturgie. Potom nasledovalo Nicejsko-carihradské vyznanie viery, a to v každú nedeľu, na sviatky Pána i niektorých svätých. Krédom končila prvá časť omše, nazývaná aj „omša katechumenov“, a nasledovala „omša veriacich“.

Túto druhú časť omšovej liturgie začal kňaz zvolaním Oremus, a aj keď nenasledovala bezprostredne za tým orácia, pokračoval recitovaním časti, ktorá pochádzala z dávneho ofertória (49), ale už bola zúžená len na asi 2 verše žalmu, okrem pohrebných omší, kde bolo ofertórium dlhšie. Vo Veľkonočnom období sa k ofertóriu pridávali ešte dve Aleluja. Spoločné modlitby veriacich – prosby – sa v potridentskej liturgii nepoužívali.

Ďalej kňaz po obetovaní hostie nalial do kalicha víno a primiešal niekoľko kvapiek vody (kedysi nalievaná v podobe kríža) s patričným požehnaním. Na oltári bol kalich umiestnený za hostiou. Po obetovaní kalicha nasledovala modlitba In spiritu humilitatis a za ňou Veni sanctificator s následným incenzom oltára, obetných darov a celebranta pri slávnostnej omši aj s patričnou modlitbou. (50) Za tým si celebrant umyl ruky, pričom odriekal časť 25. žalmu (Lavabo) a doxológiu. Po umytí rúk nasledovala modlitba Suscipe Sancta Trinitas, kňaz pobozkal oltár, obrátil sa k veriacim a zvolal: Orate fratres… Následne omša pokračovala sekrétou, prefáciou a jedným omšovým kánonom; text Rímskeho kánona sa považoval za nedotknuteľný.

Potom nasledoval obrad prijímania, začínajúci sa Otčenášom vždy s tým istým úvodom a embolizmom, ďalej nasledovalo lámanie eucharistického chleba a mixtio, Agnus Dei, modlitba za pokoj a bozk pokoja (okrem dní Trídua); následne ďalšie dve modlitby, a to Domine Iesu Christe a Perceptio corporis tui. Veriaci okrem kňaza prijímali poväčšine zriedka, niekedy len párkrát v roku. Počas prijímania chór spieval žalm s antifónou (tzv. Communio), neskôr (1903) bol povolený aj ľudový spev.

V záverečnej časti potridentskej liturgie nasledovala purifikácia kalicha a rúk kňaza s patričnou modlitbou Quod ore supsimus. Po dokončení communia kňaz znova pobozkal oltár a, obrátiac sa k ľudu (51), pozdravil veriacich výzvou Dominus vobiscum. Potom sa vrátil na epištolovú stranu k otvorenej knihe, z ktorej čítal, resp. spieval modlitby nazývané postcommunia, príp. aj modlitbu nad ľudom vo fériách Veľkého pôstu. Za tým nasledovalo prepustenie ľudu starodávnou formulou Ite missa est, ktorej predchádzalo pobozkanie oltára a pozdravenie ľudu slovami Dominus vobiscum. Za tým ešte nasledovala modlitba Placeat tibi, požehnanie ľudu a tzv. posledné evanjelium (Jn 1,1n), vsunuté už v 9. storočí, ktoré sa z rozhodnutia pápeža Pia V. muselo odriekať pri oltári (52). Výnimku tvorili len pontifikálne omše.

Po tzv. tichej omši nasledovali ešte modlitby v reči ľudu (53), a to trikrát Zdravas Mária, Zdravas, Kráľovná, Bože, útočište naše, Svätý Michal, príp. k Božskému Srdcu, bez prežehnania. Odchádzajúc od oltára do sakristie, kňaz sa modlil chválospev troch mládencov Benedicite, resp. Te Deum laudamus. (54)

Súčasné povolenie slávenia omše v tridentskom obrade

V súčasnosti po Druhom vatikánskom koncile slávenie sv. omše podľa latinského misála z roku 1962 usmerňuje list Quattuor abhinc annos (55) z roku 1984 ako právoplatné a záväzné usmernenie Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí, ktoré bolo adresované všetkým predsedom národných biskupských konferencií celého sveta, keďže viacerí veriaci žiadali o povolenie slávenia omše v tridentskom ríte. Výsledok tomu predchádzajúcich konzultácií bol poslaný všetkým biskupom. Na základe ich odpovedí sa zdal byť skoro úplne vyriešený problém kňazov a veriacich, ktorí zostali zviazaní s tridentským rítom. Keďže ale problém pretrvával, Svätý Otec v túžbe ísť v ústrety aj týmto skupinám ponúka diecéznym biskupom možnosť využitia indultu, ktorý dovoľuje kňazom, spolu s tými veriacimi, ktorí budú označení v predloženej žiadosti, možnosť sláviť sv. omšu s použitím Rímskeho misála podľa vydania z r. 1962 pri dodržaní týchto podmienok:

· Kňazi a veriaci, ktorí majú záujem o toto povolenie, musia verejne a jasne vyhlásiť, že nespochybňujú legitimitu a presnosť učenia Rímskeho misála, ktorý vyhlásil pápež Pavol VI.

· Tridentské omše je možné sláviť len pre tie skupiny veriacich, ktoré o to žiadajú.

· Omša v tridentskom ríte sa smie sláviť len v biskupom na to osobitne určenom kostole alebo kaplnke (nesmie ísť o farský kostol, vo výnimočných prípadoch je možná výnimka); deň a podmienky slávenia rovnako určuje diecézny biskup.

· Omša sa smie sláviť iba po latinsky podľa Rímskeho misála z roku 1962.

· Je zakázané kombinovať texty z rôznych misálov.

· Biskup musí informovať Kongregáciu pre Boží kult a disciplínu sviatostí o kňazoch a veriacich, ktorým udelí povolenie na slávenie omše v tridentskom obrade. Odvtedy až do súčasnosti (február 2007) nebol vydaný žiadny iný oficiálny dokument rímskych dikastérií ohľadom témy slávenia sv. omše podľa rubrík spred Druhého vatikánskeho koncilu.

Autor pôsobí na katedre liturgiky RKCMBF Univerzity Komenského v Bratislave.

Štúdia prešla recenzným konaním.

(1) Potridentská, resp. tridentská sv. omša je označenie pre rímskokatolícku omšu celebrovanú podľa Rímskeho misála z roku 1570 alebo jeho neskorších vydaní až do roku 1962. Tradične sa označuje ako liturgia pápeža Pia V. Bola celá celebrovaná v latinčine, s výnimkou niekoľkých hebrejských a gréckych zvolaní. Tridentská sa nazýva podľa Tridentského koncilu. Po Druhom vatikánskom koncile pápež Pavol VI. v roku 1970 vydal nový Rímsky misál, ktorým tridentskú liturgiu prakticky nahradil.
(2) V súhre znovuobjavenia klasickej antiky, filologicko-kritického vysporiadania sa s jej latinskými a gréckymi spismi ako aj s teraz nasadzovanou umeleckou skúsenosťou, prírodovedeckým výskumom a technickým „prekonaním“ prírody vzniklo postupne nové uvedomenie si vlastnej hodnoty pozemsko-historickej osobnosti, jej úlohy a možnosti a zároveň vznikol nový sekulárny obraz sveta. Požiadavka kritickej, ľudsko-pozemskej vedy vystriedala scholastickú metódu. Zachytenie vzorov klasickej antiky, spojené s prírodovedeckými a matematicko-technickými poznatkami ako aj s presvedčením o vlastnej hodnote estetického viedli k novému chápaniu umenia: monumentálna architektúra renesancie, naturalizmus plastiky, perspektivácia priestoru a krajiny v maliarstve zdôrazňujú pozemskú krásu a ľudskú veľkosť. V hudbe sa požadoval nový vzťah k jazyku v prospech zrozumiteľnosti. Sólové a afektívne elementy vytvorili možnosti pre individuálny výraz.
(3) Dôležitým aspektom humanizmu a renesancie bola emancipácia indivídua od spojenia s rozsiahlym výhľadom skutočnosti a s poriadkom zahrňujúcim všetkých ľudí a všetky oblasti života, poriadkom, ktorý má svoj pôvod a svoj cieľ v Bohu ako Stvoriteľovi. Cirkev strácala dominantné postavenie vo svete. Regionalizácia v súvislosti s politickým vývojom uprednostnila vytvorenie národných cirkví (obzvlášť vo Francúzsku a Španielsku, ale tiež v Anglicku) pod vplyvom panovníkov, posilnila sa ešte prostredníctvom konfesionalizácie, ktorú nasadila reformácia; viedla na jednej strane k prvým vnútrokresťanským náboženským vojnám (počínajúc Šmalkadskou vojnou r. 1546/47), na druhej strane k pevnému stanoveniu teritoriálne od seba ohraničených cirkevných oblastí rozličných vierovyznaní (napr. Augsburský náboženský mier v roku 1555). Myšlienka zjednotenia ríše a kresťanstva tým s konečnou platnosťou zanikla. Tento vývoj bol zachytený prinajmenšom sčasti rastúcou centralizáciou pápežskej moci a Rímskej kúrie.

Aj keď Cirkev strácala v tomto období dominantné postavenie v rámci spoločnosti, nesmieme zabudnúť na pozitíva, ktoré humanizmus a renesancia priniesli aj na náboženskom poli, napr. výskum Svätého písma, štúdium cirkevných Otcov a čiastočne aj liturgických prameňov. Táto zmena od Platóna a Aristotela k Biblii a k cirkevným Otcom, filologické spracovanie textov prameňov a historická kritika Tradície viedli k postupnému odlúčeniu sa od scholastickej metódy. Bez toho všetkého by reforma liturgických kníh, ktorá viedla k misálu Pia V., nebola možná.
(4) Porov. MEYER, Hans Bernard: Eucharistie, Geschichte, Theologie, Pastoral, in Gottesdienst der Kirche. Handbuch der Liturgiewissenschaft, časť 4. Regensburg : Verlag Friedrich Pustet, 1989, s. 250 – 251.
(5) Počas jeho života sa vo Wittenbergu slávili viac bohoslužby po latinsky, ako po nemecky.
(6) GROEN, Basilius Jacobus: Die Volkssprache in der Liturgie. Chancen und Probleme. Graz : Crossing Verein, 2004, s. 5 – 6.
(7) Boli to predovšetkým votívne omše a omše za zosnulých.
(8) Lebo aj keď od 13. storočia Rímsky misál získaval stále vplyv, existovalo v Ordo Missae, v kalendári, pri oslavách svätých, votívnych omšiach, trópoch (obzvlášť pri Kyrie a Glória), sekvenciách a prefáciách nespočetné množstvo rozličných liturgických tradícií, ktoré mali svoje korene v nie vždy zdravej súkromnej zbožnosti.
(9) Porov. MEYER, Hans Bernard: Eucharistie, Geschichte, Theologie, Pastoral, in Gottesdienst der Kirche. Handbuch der Liturgiewissenschaft, časť 4, s. 250 – 252.
(10) Okrem toho žiadali i zjednotenie kalendára a omšového poriadku, zrušenie urážlivých votívnych omší a sekvencií ako aj celkom všeobecne odstránenie všetkého toho, čo narúšalo dôstojnosť bohoslužby; ďalej skrátenie čítaní, Kréda, prefácie a Otče náš pri spievaných omšiach. Pre lepšiu zapojenie sa do slávenia omše a kvôli aktívnejšej účasti veriacich na nej vystúpili pod tlakom reformácie obzvlášť nemeckí autori, ktorí skoncipovali omšové knihy pre ľud, spevníky, členenie omše, kde už vtedy navrhli napr. už určitý druh spievanej omše s ľudom a omše, kde aj slová premenenia mali byť prednášané v rodnej reči. Veľkými osobnosťami v týchto pokusoch o reformu boli Michal Helding, Johann Leisentrit a hlavne Georg Witzel, ktorý sa vo svojich početných spisoch zasadzoval o reformu Cirkvi prostredníctvom reformy liturgie. Zvlášť kládol do popredia vzťah liturgie k prítomnému Božiemu ľudu, pretože podľa neho liturgia má byť ľudu zrozumiteľná, inak je ľud pohrúžený do pasivity. K tomuto cieľu nabádal používaním rodnej reči v liturgii. Odporúčal denné sv. prijímanie, reformu Rímskeho misála. KOLBE, Ferdinand: Die liturgische Bewegung. Aschaffenburg : Paul Pattloch Verlag, 1964, s. 8.
(11) CABAN, Peter: Špecifiká participationis actuosae v slávení Eucharistie do Druhého vatikánskeho koncilu, dizertačná práca. Bratislava : RKCMBF UK, 2006, s. 144 – 147.
(12) Od marca r. 1547 bola premiestnená do Bologne.
(13) Zvlášť misál očistený od rôznych sekvencií a dobových nánosov.
(14) Trináste zasadanie z 11. októbra 1551.
(15) V máji 1552 dobyl Moritz von Sachsen cisárske sídelné mesto Innsbruck. Porov. MEYER, Hans Bernard: Eucharistie, Geschichte, Theologie, Pastoral, in Gottesdienst der Kirche. Handbuch der Liturgiewissenschaft, časť 4, s. 256.
(16) Tieto všetky však nepriniesli žiadne významnejšie výsledky. Napr. tzv. augsburská protireformácia Karola V. z r. 1548 a niektoré provinciálne a diecézne synody, ktoré na túto nadväzovali, a tiež provinciálny koncil v Canteburry v r. 1557.
(17) Dohodlo sa tiež, že otázka prijímania kalicha sa má ponechať pápežovi. Porov. Sessio 22. In: Denzinger-Schönmetzer č. 1760.
(18) Stalo sa tak preto, že pre tento cieľ zostavená pracovná skupina (a pravdepodobne aj pre reformu katechizmu) sa necítila v stave ukončiť túto úlohu pred skončením koncilu.
(19) Z priestorového hľadiska nemôžeme tu presne opisovať všetky významné uznesenia Tridentského koncilu, ale všimnime si aspoň niekoľko dôležitých aspektov: významné bolo už poradie, v ktorom koncil rokoval o otázkach, čo boli na programe – sviatosť Eucharistie (reálna prítomnosť, transsubstanciácia, trvalá prítomnosť Sviatosti, úcta Eucharistie), prijímanie (pod oboma spôsobmi; neplnoleté deti) a omša ako obeta. Toto poradie odzrkadľuje stredoveké chápanie liturgie, ktoré bolo rozhodujúce nielen na koncile samom, ale aj v katechizmoch a teologických traktátoch ďalších období: reálna prítomnosť Krista zaujíma prvé miesto. Od prelomu 12. a 13. storočia zo strachu pred zneuctením sa postupne podávalo sv. prijímanie len pod spôsobom chleba.
(20) MEYER, Hans Bernard: Eucharistie, Geschichte, Theologie, Pastoral, in Gottesdienst der Kirche. Handbuch der Liturgiewissenschaft, časť 4, s. 258.
(21) Tak sa tu prinajmenšom nepriamo spomína „privátna omša“ – termín, ktorý koncil neprevzal, ale ktorý znova použil misál Pia V.
(22) Si quis dixerit… lingua tantum vulgari missam celebrari debere…: a. s. (sessio XXII). Porov. Conciliorum oecumenicorum decreta, 3. vyd., Bologna, 1973, s. 736.
(23) Naďalej však existoval vo francúzskych chrámoch zvyk, že sa každú nedeľu po evanjeliu nielen prečítali oznamy, ale sa aj spoločne modlili po francúzsky Otčenáš, Desatoro a i.
(24) Ešte do 19. storočia bola latinčina dôležitou vedeckou rečou, okrem toho bola – stále menej – rečou kultúry a diplomacie; túto funkciu ďalej prevzali na seba určité národné jazyky ako napríklad francúzština, potom angličtina.
(25) Napr. v Dalmácii sa omša slávila v staroslovienčine, prvé čítanie a evanjelium sa prednášali dokonca v modernej chorvátčine. Aj ostatné sviatosti sa vysluhovali po chorvátsky. V porovnaní s Chorvátskom hrala reč ľudu v Slovinsku síce menšiu úlohu, lenže Slovinci mali od roku 1613 vlastný lekcionár a od 30. rokov 20. storočia kompletný Rituale Romanum v slovinskom jazyku. Dva roky po slovinskom lekcionári povolil pápež Pavol V. slávenie svätej omše po čínsky (1615). Tu zmienená čínština bola, prirodzene, čínštinou mandarínov, ktorej mohli rozumieť iba dobre vyškolení kňazi. Následkom neskoršieho sporu o čínsky obrad vzal Rím toto povolenie späť (1755). V roku 1624 povolila Sv. stolica preklad latinskej liturgie do perzštiny, v roku 1631 urobila to isté pre gruzínčinu. V nemeckej jazykovej oblasti rozvinulo katolícke reformné hnutie v epoche osvietenstva takzvanú Singmesse = spievanú omšu: zatiaľ čo sa kňaz modlil napríklad latinský text Glórie potichu, spievalo spoločenstvo po nemecky pieseň na Glória. Ďalším krokom v dobe osvietenstva bola Betsingmesse = recitovano-spievaná omša: kňaz hovoril úradné latinské modlitby a spoločenstvo hovorilo nemecké modlitby a spievalo piesne „k omši“. Týmto kompromisom sa na jednej strane „zachránila“ latinčina a na druhej strane sa zaručovala istá forma činnej účasti všetkých veriacich. Pozostatky toho badáme aj v súčasnosti, keď na Slovensku ešte pretrvávajú nesprávne nahradzovania omšového ordinária ľudovou piesňou z JKS. Šíritelia osvety vyžadovali používanie nemeckej materinskej reči aj pri krste a vešperách.
(26) MEYER, Hans Bernard: Eucharistie, Geschichte, Theologie, Pastoral, in Gottesdienst der Kirche. Handbuch der Liturgiewissenschaft, časť 4, s. 260.
(27) Porov. Dekrét o obeti sv. omše, č. 7. In: DENZINGER, Heinrich – BANNWART, Clemens – SCHÖNMETZER, Adolf: Enchiridion symbolorum. Definitionum et declarationum de rebus fidei et morum. Freiburg : Herber, 1967, č. 22.
(28) PIUS V.: Quo primum tempore: „ad pristinam… sanctorum Patrum normam ac ritum.“
(29) Bola to doba, kedy sa ešte nevedelo o dokumentoch, ktoré sa neskoršie našli v knižniciach. Vtedy sa myslelo, že mnohé veci sú nemenné, pretože sú tak už od apoštolov. Pritom išlo o rímsku liturgiu, ktorá bola značne doplnená galikánskymi vsuvkami. A tak Alkvinov sakramentár po roku 814 bol považovaný za pôvodný rímsky obrad a stal sa základom tridentského Rímskeho misála. Porov. RAGAN, Gabriel: Liturgické hnutie na Slovensku. Košice, 2001, s. 13 – 14.
(30) Porov. tamže, s. 261.
(31) Tieto sprostredkoval Guglielmo Sirleto, od roku 1554 správca bibliotéky, od roku 1556 po povýšení na kardinála člen komisie. Od neho pochádza aj omšová kniha, ktorú našiel Frutaz vo Vatikánskej knižnici, s rukopisnými korektúrami, ktoré umožňujú pohľad na túto reformnú prácu, na ktorej mal Sirleto značný podiel.
(32) Mali sa ponechať iba štyri: k Svätému krížu, k Duchu Svätému, k Najsvätejšej Trojici a na počesť Božej matky.
(33) Okrem sekvencií Veľkej noci, Turíc, Božieho tela a omše za zomrelých.
(34) Napríklad rítus akvilejského patriarchátu mal byť zachovaný.
(35) K temporale, začínajúcom sa Prvou adventnou nedeľou, je uprostred medzi veľkonočnou vigíliou a veľkonočným dňom vsunuté Ordo missae s rubrikami a prefáciami. Sanctorale sa začína vigíliou apoštola sv. Ondreja (29. novembra) a končí sviatkom sv. Kataríny (25. novembra). Potom nasleduje Commune s formulármi pre rozličné skupiny svätých a pre posviacku kostola. Nasleduje rad votívnych omší, omša pri príležitosti sobáša, orácie za rozličné potreby a pri rozličných príležitostiach (Ad diversa). Potom na konci vlastného misála nasledujú omše za zomrelých a Orationes diversae za zosnulých a potom sú pridané niektoré Benedictiones (požehnanie svätenou vodou v nedeľu a pod.).
(36) Misál vyšiel v rozličných vydaniach a bol mnohokrát dotlačený.
(37) Spomenutá reformná požiadavka sa opierala hlavne o určenie z generálnych rubrík, že omša má byť zosúladená s liturgiou dňa. Votívne omše sa preto majú slúžiť namiesto omše dňa len z oprávneného dôvodu; konventné omše len v pracovné dni okrem adventu a pôstu, mimo kántrových a prosebných dní, ďalej vtedy, keď sa neslávi žiadna vigília, a len v pracovné dni, na ktoré nepripadá žiadny duplex sviatok. Tým sa chránili nedele a sviatky ako aj privilegovaná doba liturgického roka pred nadmerným počtom votívnych omší. Vynechalo sa aj všetko, čo by mohlo pripomínať povery.
(38) V starších omšových knihách ich bolo okolo sto.
(39) Je pozoruhodné, že Missale Romanum 1570 ako predlohu pre orácie zo Sanctorale použil Missale z Paríža z roku 1783, ktorý bol vo Francúzsku v 18. storočí rozšírený asi v päťdesiatich diecézach.
(40) Porov. CABAN, Peter: Špecifiká participationis actuosae v slávení Eucharistie do Druhého vatikánskeho koncilu, s. 151 – 157.
(41) Aspoň jedného miništranta.
(42) CABAN, Peter: Špecifiká participationis actuosae v slávení Eucharistie do Druhého vatikánskeho koncilu, s. 155 – 156.
(43) Porov. MEYER, Hans Bernard: Eucharistie, Geschichte, Theologie, Pastoral, in Gottesdienst der Kirche. Handbuch der Liturgiewissenschaft, časť 4, s. 268.
(44) Kázavali najčastejšie príslušníci žobravých rádov – dominikáni a františkáni. Niekde v tomto aspekte je odpoveď, prečo práve dominikánske a františkánske kostoly na mnohých miestach sveta majú veľké rozmery.
(45) ÁKOS, Mihályfi: Verejné bohoslužby, Katolícka liturgika, zv. 2. Banská Bystrica, 1937, s. 125.
(46) Dokonca aj v slávnostných votívnych omšiach.
(47) Existovali dve výnimky, a to na Zelený štvrtok a na Bielu sobotu.
(48) Predtým si kľakol pred celebranta, prijal od neho požehnanie a pobozkal mu ruku.
(49) Okrem Bielej soboty.
(50) Trikrát v podobe kríža a v podobe kruhu. Za tým nasledovala incenzácia kríža, relikvií, Najsvätejšej sviatosti pri omšiach pod vyložením.
(51) Požehnanie nemuslo byť len rukou, ale mohlo byť i kalichom, korporálom alebo paténou.
(52) ÁKOS, Mihályfi: Verejné bohoslužby, Katolícka liturgika, zv. 2, s. 172.
(53) Minimálne od roku 1884 z rozhodnutia pápeža Leva XIII.
(54) ÁKOS, Mihályfi: Verejné bohoslužby, Katolícka liturgika, zv. 2 s. 175 – 176.
(55) Ján Pavol II.: Quattuor abhinc annos. In: Acta apostolice sedis, 76, 1984, s. 1088 – 1089. Podstatné je, že indult je daný pre tých veriacich, ktorí zostali zviazaní s tridentským rítom.