Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Moc a úpadok Ruska

Číslo 1/2007 · Karel Hirman · Čítanosť článku: 4521
 

Vzťahy Ruska s Európu a Severnou Amerikou sa vyvíjajú v akejsi uzavretej špirále. Striedajú sa obdobia vzájomných nádejných očakávaní a spolupráce, ktoré sa postupne menia na obdobia narastajúcich nedorozumení a rozdielnych predstáv a priorít a končia sa vzájomnou nevraživosťou až nepriateľstvom. Európania a Američania svoju politiku a vzťahy s Ruskom, vrátane tých obchodných, odvíjajú od svojich predstáv a prianí, ako by táto krajina mala vyzerať, ako by sa mala chovať a ako by mala pristupovať k vzájomným vzťahom, a nie od toho, aké sú skutočné záujmy a postoje Rusov. Podobné konštatovanie však platí aj naopak. Pohľad Rusov na starý kontinent a severnú Ameriku je výrazne determinovaný ich vlastnou optikou, ich vlastnými predstavami, a nie objektívnou realitou. Z toho potom pramenia – za aktívnej účasti oboch strán – stále sa opakujúce rozčarovania, nezhody a nedorozumenia, ktoré často končia nezmyselnou snahou o izoláciu Ruska z európskeho politického, ekonomického a kultúrneho prostredia.

V pohľade na Rusko je zaujímavý jeden fenomén – ak niečo kritizujete, pričom objektom kritiky sú väčšinou štátne orgány či predstavitelia, dostanete automaticky nálepku protirusky zameraného. Naopak, ten, kto nekriticky obhajuje a zastáva sa Moskvy prakticky za každých okolností, je považovaný za priateľa Ruska. Vo vzťahu k iným krajinám to neplatí. Je však paradoxné, že väčšinou sa títo „priatelia“ ako aj kritici pri svojej argumentácii zhodnú na jednom už zažitom klišé: vládny režim v Rusku nemôže byť nikdy demokratický, pretože Rusi a ostatné národy tejto obrovskej krajiny sa dajú účinne spravovať len s použitím viac či menej autoritatívnych metód.

Rusko a bývalý postsovietsky priestor pravidelne navštevujem a sledujem od konca 80-tych rokov, keď som prišiel do Moskvy ako študent vysokej školy. Boli to búrlivé časy perestrojky a glasnosti. Sovietske médiá a spoločenský a kultúrny život v Moskve sa nedal porovnať s pochmúrnym skanzenom jakešovsko-husákovského normalizačného Československa. Kým v centre Moskvy ste si mohli slobodne kúpiť rôzne publikácie, v ktorých sa rok 1968 označoval za okupáciu a hrubú chybu, v Prahe, Bratislave alebo Košiciach ste za podobný názor vyslovený pri pive s kamarátmi mohli ísť priamo do basy. Na druhej strane ste mohli zažiť, ako z moskovských, na sovietske pomery vždy relatívne dobre zásobených obchodov, mizli zo dňa na deň tovary aj základnej potreby. Pamätám si, že ešte začiatkom jedného týždňa boli kečupy skoro vo všetkých potravinách, ale cez víkend už neboli nikde. Tým sa kečup z klasických kamenných obchodov v Moskve vytratil na dlhé mesiace. Mohli ste ho zohnať len na trhoviskách za podstatne vyššie ceny. Podobne mizli aj iné potraviny, ale aj chladničky, stolové lampy, rôzne konzervy či oblečenie. Na cukor sa dokonca začali rozdávať aj v Moskve osobitné potravinové lístky, ktoré sme ako študenti tiež dostali, takže lístkový systém poznám nielen z učebníc dejepisu. Pre Moskovčanov to bol šok, pre ľudí z iných ruských veľkomiest, nehovoriac už o vidieku, to už bola dlhoročná realita bežného dňa.

Nečudo, že pohľad obyčajných Rusov na éru vlády Michaila Gorbačova je radikálne odlišný od pohľadu Európana alebo Američana. Pre následný vývoj v Sovietskom zväze a samotnom Rusku táto skúsenosť spoločnosti bola a je kľúčová. V pamäti drvivej väčšiny Rusov, Ukrajincov, Gruzíncov či Kazachov ostal nástup demokracie, slobody slova, parlamentarizmu navždy spojený s hrozivým ekonomickým úpadkom konca Gorbačovovej a začiatku Jeľcinovej éry. Pre mnohých Rusov sa demokracia navždy spája s hyperinfláciou, prázdnymi obchodmi, nárastom zločinnosti, zrútením štátneho sociálneho a zdravotníckeho systému.

Európania, vrátane nás, ktorí sme zažili rozpad socialistického systému, to však nechápali a nevedia pochopiť ani dnes. Totiž naše problémy spojené s reformou ekonomiky boli zanedbateľné v porovnaní s tým, čo sa dialo a deje na východ od nás. Tak ako bežný priemerný Rus nemal takmer žiadnu predstavu o podmienkach a úrovni života v Európe, vrátane našej strednej „bratskej“ časti, tak priemerný Európan, vrátane Slováka, nemá predstavu o každodenných podmienkach života obyčajného Rusa či Ukrajinca. Nič podstatné na tom nezmenil ani rozvíjajúci sa cestovný ruch, pretože Rusi navštevujúci Európu z okien hotelov nemajú možnosť spoznať a porozumieť bežnému životu a naopak. V prípade Ruska zase platí, že úroveň a spôsob života v Moskve, prípadne v St. Peterburgu a v zopár ďalších najväčších mestách, kam sa ešte Európan zväčša dostane, sa výrazne líši od zvyšku krajiny. Aj keď treba povedať, že v posledných rokoch sa nárast životnej úrovne netýka len Moskvy.

Tento fatálny rozdiel medzi aspoň čiastočnými úspechmi v demokratizácii spoločnosti a katastrofálnymi chybami v ekonomickej reforme na konci perestrojkového obdobia je však nielen výsledkom omylov ruskej politickej elity, ale aj Západu. Koniec 80. rokov a celé 90. roky boli v znamení priateľskej atmosféry, veľkých očakávaní a nádejí. Najprv Gorbačov a potom Jeľcin boli v európskych metropolách a vo Washingtone považovaní za jediných politikov garantov zmien v Rusku a zlepšujúcich sa vzťahov Moskvy so Západom. Bolo to súčasne obdobie jedného zásadného nedorozumenia: kým Kremeľ sa považoval naďalej za superveľmoc alebo aspoň za veľmoc svetového kalibru s právom na zodpovedajúci podiel moci na svetovom dianí, Západ považoval Rusko za upadajúcu krajinu s jadrovým arzenálom schopným vo svojom chaose zničiť celý svet. Preto sa k vládcom v Kremli správal s poriadnou dávkou zhovievavosti, ale aj prezieravosti. Postupne to viedlo k tomu, že obe strany hovorili síce o tom istom, ale predstavovali si pod tým úplne niečo iné. Kremeľ, ruské elity a spoločnosť neboli schopné si plne uvedomiť ekonomický, ale aj spoločenský úpadok svojej krajiny a od toho odvíjať svoje nové priority a postavenie v zahraničnej politike. Západ zase nesprávnymi až zhubnými radami a peniazmi poskytovanými prostredníctvom Medzinárodného menového fondu si doslova kupoval Kremeľ a akúsi stabilitu v postsovietskom priestore, pričom si neuvedomoval, že tým sám korumpuje a ničí stále veľmi slabé základy demokracie a trhovej ekonomiky. Obe strany – tak Moskva, ako aj Západ – boli pritom veľmi netrpezlivé. Namiesto toho, aby sa vyvarovali unáhlených rozhodnutí a excesov, ktoré by nabúravali rodiaci sa krehký systém, sa dopúšťali jedného chybného kroku za druhým, krokov, ktoré boli nielen v rozpore s princípmi demokracie a zdravej trhovej ekonomiky so stabilným sociálnym systémom, ale aj zhoršovali vzájomné vzťahy.

Definitívnym zlomom pre vnútropolitický vývoj v Rusku boli prezidentské voľby v roku 1996, keď Jeľcin bol zvolený vo voľbách, ktoré prebehli v rozpore so základnými demokratickými pravidlami. Západ to nielenže ani len nemrzelo, ale sa na tom aj aktívne podieľal, či už prostredníctvom špičkových amerických mediálnych poradcov v Jeľcinovom volebnom štábe, alebo tým, že rovnako ako ruské médiá pod kontrolou oligarchov absolútne ignoroval iných kandidátov. Terajší odmietavý postoj Moskvy ku kritike OBSE a Západu k priebehu a výsledkom volieb v Rusku a ďalších krajinách Spoločenstva nezávislých štátov je teda vcelku logický. Ak vám neprekážali voľby v roku 1996, prečo vám prekážajú teraz? A ak považujeme slobodné a férové voľby za úplne základný kameň demokracie, tak ten bol v Rusku rozbitý na márne kúsky už v roku 1996, a to za aktívnej účasti Európy a USA, a nie až teraz.

Voľby v roku 1996 súčasne urobili z oligarchov spoluvládcov Ruska. Veď to boli práve oni, ktorí ešte pred začiatkom volebnej kampane na schôdzke vo Švajčiarsku prisahali absolútnu podporu Jeľcinovi a doslova ho politicky vzkriesili. Bez ich masívnej finančnej a mediálnej podpory by Jeľcin vo voľbách nemal šancu. Hneď po voľbách z toho masívne ťažili. Na zmanipulovaných aukciách získali za doslova smiešne peniaze kontrolné balíky akcií najlukratívnejších ruských podnikov z oblasti ropného priemyslu či metalurgie. Ich vplyv v ekonomike, ale aj politike bol obrovský. Snáď najznámejší z nich, Boris Berezovskij, ktorý okrem celého radu lukratívnych podnikov vlastnil významný podiel akcií aj v najsledovanejšej ruskej televízii ORT a v niektorých ďalších médiách, sa priamo podieľal na mnohých dôležitých rozhodnutiach Kremľa, vrátane tak citlivej problematiky, akou bolo Čečensko. Prakticky všetky najdôležitejšie oligarchické skupiny mali rozhodujúci vplyv aj v mnohých oblastiach a guberniách, kde pôsobili napríklad ich ropné spoločnosti. Federálne orgány boli postavené často len do úlohy štatistov. Oligarchovia mali významný vplyv aj v oboch komorách ruského parlamentu. Kupovali si poslanecké miesta naprieč celým politickým spektrom, od komunistov až po pravicových proreformných liberálov. Boli to luxusné kancelárie oligarchov, a nie ústredia politických strán či kuloáre parlamentu, kde sa často rodili rozhodnutia, ktoré následne parlament len schválil. V tejto súvislosti sa najviac spomínalo meno Michaila Chodorkovského a spoločnosti Jukos. Táto skupina mala „svojich poslancov“ v každom poslaneckom klube a niektorí tvrdili, že keby sa zrátali všetci Jukosom podporovaní poslanci, bol by to asi v skutočnosti najväčší a najvplyvnejší klub v Štátnej dume. Podobnými „klubmi“ ale disponovali aj ostatné oligarchické skupiny. Nastala tak zvláštna a pre stabilitu štátu veľmi nebezpečná situácia, keď Kremeľ, federálna vláda, parlament a orgány miestnej moci prijímali rozhodnutia ani nie pod vplyvom oligarchov, ale priamo na ich príkaz, pričom mnohé z nich, samozrejme, nerešpektovali všeobecný spoločenský záujem, ale len ich úzke podnikateľské alebo mocenské záujmy. Za roky 1996 – 1998 tak došlo k bezprecedentnému vytunelovaniu ruského štátneho majetku, na ktorom sa paradoxne aktívne podieľal aj Západ prostredníctvom pôžičiek MMF, ktoré nekončili v ruskej štátnej kase, ale na súkromných účtoch oligarchických skupín v zahraničí, alebo veľmi účinne podporili rozmach ich podnikateľských impérií. Chodorkovskij, Berezovskij, Gusinskij, Abramovič a desiatky ďalších ruských veľkopodnikateľov, ktorí doslova zvečera do rána obsadili popredné pozície v rebríčku najbohatších ľudí planéty, neboli a nie sú žiadni Baťovia, Fordovia či Billovia Gatesovia. Ich podnikateľský úspech nie je založený na ich nápade, invenčnosti, dlhoročnej úmornej práci a postupnom kumulovaní kapitálu z predaja svojich výrobkov, ale na bezškrupulóznom prisvojení si výsledkov práce a umu generácií sovietskych vedcov, inžinierov a robotníkov.

Oligarchický systém moci a ekonomiky priviedol Rusko na konci 90-tych rokov, teda po desaťročnom pokuse vybudovať v tejto krajine právny demokratický štát založený na trhovej ekonomike, na pokraj krachu. Zrútenie rubľa, vyprázdnená štátna pokladnica, ochromenie celého finančného sektora a aj hospodárstva na jeseň 1998 neboli spôsobené len krízou na ázijských finančných trhoch a prekvapivým rekordným poklesom cien ropy, zemného plynu a iných surovín, ktoré tradične tvoria kostru ruskej ekonomiky, ale aj absolútne nezodpovedným spravovaním štátu počas druhého prezidentského obdobia Borisa Jeľcina. Najviac utrpela ťažko sa zviechajúca stredná vrstva, ktorá nielenže prišla o skoro všetky svoje úspory, ale aj o akúkoľvek vieru v možnosti a spravodlivosť demokratického zriadenia v Rusku. Pre ruskú inteligenciu, malých podnikateľov, ale aj štátnych úradníkov, nehovoriac o penzistoch či vojakoch a policajtoch, sa demokracia a sloboda slova nespájala už len s hyperinfláciou a masovým miznutím tovarov z obchodov, ako to bolo na začiatku 90. rokov, ale už aj s privatizáciou a úvermi MMF. Ruská spoločnosť tak v demokracii videla už len nástroj svojho ožobračovania a ponižovania, ktorý proti nim použili ich zbohatlíci a Západ.

Vladimir Putin po svojom nástupe do Kremľa musel vychádzať z nálad obyvateľstva ako aj z mocenskej reality oligarchického kapitalizmu. Síce na jednej strane sľúbil zachovať nedotknuteľnosť jeľcinovského klanu, na strane druhej však vedel, že ak ponechá naďalej vplyv oligarchov na riadenie štátu, skončí ako Jeľcin. Ťaženie proti akcionárom Jukosu bolo z tohto pohľadu logické. Problémom však je, že bolo a je prísne účelové, pretože ak by Kremeľ myslel skutočne úprimne svoje snaženie o právny štát a potlačenie zlovôle oligarchov, museli by byť vydané zatykače aj na desiatky ďalších. Putinovci však zneužili právnu neistotu, ktorá bola za Jeľcina – a práve na objednávku oligarchov – vybudovaná účelovo. „S našimi nedokonalými daňovými a účtovnými systémami môže byť prakticky každý občan obvinený a môže dostať trest. Vzhľadom k existujúcim medzerám v našich zákonoch môžu vyšetrovatelia vydať zatykač prakticky na každého bankára, vlastníka podniku, účtovníka alebo ekonóma, ak na to existuje politická objednávka,“ priznáva až s desivou úprimnosťou vo svojich pamätiach samotný Jeľcin. A práve toto jeho následník v Kremli urobil. Čo je však ešte horšie, táto právna neistota do značnej miery prevláda aj naďalej. Netýka sa pritom len politickej a ekonomickej „verchušky“, ale aj desiatok tisícov malých podnikateľov, ktorí tak môžu byť účelovo šikanovaní.

Táto právna neistota, a nielen v oblasti podnikania, je pravdepodobne kľúčovým problémom ruskej spoločnosti. Napriek skutočne pozoruhodnému hospodárskemu rozmachu posledných rokov, pod ktorý sa podpísal nemalou mierou cenový boom ropy, plynu, kovov a ďalších surovín, nedošlo k výraznejšiemu nárastu strednej vrstvy. Podľa posledného prieskumu sociologického inštitútu Ruskej akadémie vied za strednú triedu možno považovať 22 percent obyvateľov veľkých miest, ktorých mesačný príjem presahuje 10,5 tisíc rubľov (približne rovnaká suma v slovenských korunách). Avšak tradičnými majetkovými ukazovateľmi tejto triedy – bytom, autom a chatou – disponuje len štvrtina z nich. To znamená, že zvyšok svoj príjem minie na bežné živobytie, čo je dané aj v porovnaní s Európu alebo USA až extrémne vysokými životnými nákladmi v Moskve a iných ruských veľkomestách. Hlavným špecifikom ruskej strednej triedy je to, že až 54 percent jej príslušníkov tvoria štátni zamestnanci, kým zamestnanci súkromných firiem tvoria len 35 percent. Čo je ešte pozoruhodnejšie, podiel tých, čo sa živia vlastným podnikaním, teda malých a menších stredných podnikateľov, poklesol z 20 percent v roku 2003 na zhruba štyri percentá v roku 2006. Takže strednú vrstvu produkuje v Rusku štátny sektor, čo je radikálny rozdiel nielen oproti Európe alebo Severnej Amerike, ale dokonca tento trend je odlišný aj oproti iným rozvíjajúcim sa ekonomikám, ako je Brazília, India, ba dokonca aj Čína. Výskumom sa nakoniec logicky zistilo, že takto formovaná stredná trieda je politicky, ale aj spoločensky veľmi pasívna. To znamená, že ak si niekto myslí, že vzostup ruskej ekonomiky automaticky vedie aj k posilneniu spoločenskej a politickej diferenciácie a samostatnosti pre demokraciu kľúčovej strednej vrstvy, je na hlbokom omyle. Súčasný vývoj v Rusku sa v tomto smere podobá na obdobie cárizmu v posledných desaťročiach pred I. svetovou vojnou. Aj vtedy Rusko zažívalo obrovský hospodársky rozmach, avšak samostatná podnikateľská vrstva bola veľmi úzka, pretože rozhodujúci podiel na ekonomickom rozmachu mali veľké spoločnosti pod majetkovou kontrolou cárskej rodiny a najväčších ruských šľachticov. Na dnešnom ruskom hospodárskom zázraku sa aj dnes podieľajú v rozhodujúcej miere štátne a pološtátne kolosy typu Gazprom, ktoré sú pod priamou kontrolu Kremľa. Rovnako ako na začiatku 20. storočia aj dnes síce do Ruska prúdi aj zahraničný kapitál, ale ten je opäť nútený rešpektovať miestne reálie, v dôsledku čoho je jeho podiel na jednotlivých projektoch a firmách v drvivej časti menšinový. Ruská ekonomika a štát tak postupne naberá naspäť charakter patrimoniálneho usporiadania, keď majiteľom a aj manažérom rozhodujúcej časti hospodárstva je samotný Kremeľ.

Dôsledkom tohto vývoja nie je len stagnácia alebo skôr degenerácia strednej vrstvy, ale spolu s kapitálom aj značný presun jeho vlastníkov do zahraničia. Celé rodiny bohatších Rusov dnes bývajú v západnej Európe. Osobitne populárne je hlavné mesto Veľkej Británie, ktoré vďaka tomu dostalo v ruskej tlači prezývku Londongrad. Hlavnou príčinou tohto presunu na Západ nemôžu byť lepšie životné podmienky, pretože životná úroveň a možnosti Moskvy a St. Peterburgu ničím nezaostávajú za západoeurópskymi metropolami, ba ich v mnohom aj predčia. Hlavným faktorom sa však stáva istota a bezpečnosť, ktorú bohatým Rusom poskytuje európsky právny systém.

Druhou stranou mince je to, že ruskí zbohatlíci si aj sem okrem majetku prenášajú aj niektoré svoje špecifické zvyky. Príkladom môže byť novoročný škandál v luxusnom francúzskom alpskom stredisku Courchevel, kam si na tradičnú oslavu pravoslávneho nového roka a Vianoc spolu so svojou batožinou priniesli aj niekoľko desiatok veľmi pekných a veselých „devušek“. Ruskí magnáti boli potom oprávnene rozhorčení, ak ich Francúzi zatkli na niekoľko dní pre podozrenie z kupliarstva. To skutočne neboli prostitútky, ale ich, dá sa povedať, privátny hárem, o ktorý sa finančne príkladne starali. To však, mimochodom, opäť nie je novinka, pretože obdobné háremy boli populárne aj medzi ruskými šľachticmi na začiatku 19. storočia, pričom ich paradoxne považovali za jeden z príznakov svojej európskej úrovne. Vtedy takýto hárem tvorili najkrajšie nevoľníčky, ktoré však dostali špičkové vzdelanie a výchovu; dnes sú nimi najkrajšie a väčšinou aj veľmi inteligentné študentky.

Moc a vplyv Putinovho Ruska rastie úmerne s cenami ropy a plynu. Tak ako prestíž Ruska padla takmer na nulu na konci Jeľcinovej éry spolu s cenami ropy, ktoré sa vtedy prepadli na 10 USD za barel, minulý rok, keď cena za barel ropy presiahla na istý čas aj magickú hranicu 70 USD, hlas Moskvy sa stal na medzinárodnej scéne neprehliadnuteľný. Putin od svojho nástupu do Kremľa označil energetickú politiku, opierajúcu sa o export ropy a plynu, za kľúčový geostrategický tromf Ruska. Bolo to veľmi pragmatické rozhodnutie, ktorému navyše napomohla aj neočakávaná destabilizácia svetových energetických trhov a rekordný nárast cien ropy a plynu v rokoch 2003 – 2006. Postoj Moskvy, ktorá sľubovala, že vďaka svojmu obrovskému surovinovému bohatstvu dokáže stabilizovať svetové trhy a byť tak alternatívou nepokojného Perzského zálivu, bola sprvoti privítaná v EÚ, ale aj v USA veľmi pozitívne. Politicko-bezpečnostné spojenectvo Ruska so Západom a demokratickým Ďalekým východom (Japonskom, Južnou Kóreou) v boji proti radikálnemu islamu a terorizmu, podopreté strategickým energetickým partnerstvom, bolo veľmi lákavou predstavou, ktorá si zaslúžila, aby všetky zúčastnené strany na nej intenzívne popracovali. Zahrnutie Ruska do takejto schémy by nesporne znamenalo rozhodujúcu prevahu v súboji nielen s agresívnym islamom, ale aj zatiaľ v prevažne hospodárskom, ale čoskoro už aj vojenskom súperení s Čínou. Západ vychádzal z logického predpokladu, že pre Rusko je bezpečnostné ohrozenie z juhu v podobe radikálnych islamských extrémistov prenikajúcich do Strednej Ázie, ale aj na Kaukaz, ba dokonca do samotného srdca Ruska (islamské republiky Tatarstan a Baškíria) ešte akútnejšie ako pre USA a Európu. Veď až do 11. septembra 2001 to boli práve ruské vojská, ktoré stáli na tadžicko-afgánskej hranici a bránili vtedy neustále silnejúcemu Talibanu a ním podporovaným oddielom stredoázijských radikálnych islamistov, aby masívne prenikli do postsovietskej Strednej Ázie, čo by malo bezprostredný negatívny dopad na bezpečnosť nielen Ruska, ale určite aj Európy. Na prvý pohľad prekvapivá podpora a ústretovosť Putina a Kremľa voči Američanom a neskôr NATO pri ich boji proti islamskému terorizmu a hlavne podpora útoku na talibanský režim v Afganistane, vrátane súhlasu na vytvorenie amerických a nemeckých základní v Uzbekistane a Kirgízii, boli nakoniec v bezprostrednom záujme Ruska. Samotní Rusi sa mohli z tadžicko-afgánskej hranice pokojne stiahnuť, pretože zodpovednosť za Afganistan prevzalo NATO na čele s Američanmi.

Zlom nastal až po americkom útoku na Irak. Tento čin definitívne ukončil éru zbližovania medzi Ruskom a USA. Washington vtrhol do Iraku napriek odporu a záujmom Ruska, ale aj značnej časti svojich spojencov v NATO, hlavne Nemecka a Francúzska. To vytvorilo Moskve prirodzený priestor na ďalšie posilnenie jej vzťahov s EÚ, alebo, presnejšie povedané, s kľúčovými krajinami Únie, ktoré sú súčasne aj hlavnými odberateľmi ruského plynu a ropy – Nemeckom, Francúzskom, Talianskom a niektorými ďalšími. Toto sľubne sa rozvíjajúce energetické partnerstvo vyvrcholilo podpísaním rusko-nemeckej dohody o výstavbe nového veľkokapacitného tranzitného plynovodu z Ruska do Nemecka cez Baltické more, ktorý by zásadným spôsobom zmenil rovnováhu záujmov v trojuholníku Rusko, jeho najväčší západní odberatelia a tranzitné krajiny ležiace medzi Nemeckom a Ruskom.

Lenže napriek tomu sa vzťahy medzi Ruskom a EÚ začali tiež zhoršovať, vrátane energetickej oblasti. Ruskí zahraničnopolitickí experti už predtým varovali, že vzťahy nie sú až tak výborné, ako sa zdajú a upozorňovali na rastúci počet nedorozumení, ktoré boli predzvesťou negatívnych zmien. Pritom práve vzťahy v energetike považovali za akýsi tlmiaci vankúšik, ktorý napomáhal pragmaticky preklenovať tieto sporné momenty a nútil obe strany ku konštruktívnym riešeniam. Avšak spomínaný vankúšik sa začal povážlivo stenčovať. Európanov znepokojilo viacero momentov. Rusko-alžírske strategické partnerstvo zamerané na cenovú a logistickú koordináciu dodávok plynu do EÚ by znamenalo, že Európa sa ocitne ešte pod väčším tlakom dodávateľov plynu, ako je to nateraz. Konflikty Ruska s Bieloruskom a Ukrajinou, ktoré viedli k dovtedy nevídanému opakovanému niekoľkodňovému výpadku v dodávkach ropy a plynu z Ruska do Únie, Európanov veľmi vážne vystrašili a začali si klásť otázku, či možno Moskvu aj naďalej považovať za spoľahlivého a korektného partnera, ako to bolo za predchádzajúcich vyše 30 rokov. Bez ohľadu na to, kto tieto konflikty zapríčinil, faktom je, že ruské suroviny prúdili do Európy cez Ukrajinu aj Bielorusko doteraz bez výpadkov a doteraz je úlohou Ruska, aby si zabezpečilo s týmito tranzitnými krajinami bezproblémové zmluvy a vzťahy.

Spočiatku zaujímavá myšlienka Ruska o posilnení energetického partnerstva prostredníctvom výmeny aktív medzi ruskými ťažobnými a európskymi distribučnými spoločnosťami tiež zamrzla. Na jednej strane Rusi kritizujú Európu, že im kladie umelé prekážky a odmieta európsku plynárenskú a energetickú legislatívu, ktorá prikazuje odčlenenie ťažby, prepravy, distribúcie a obchodovania s plynom a elektrickou energiou. Na strane druhej Európania požadujú od Moskvy, aby ratifikovala Energetickú chartu a tranzitný protokol, ktoré tiež vyžadujú obdobné kroky ako nové európske zákony. Európania sa navyše cítia zaskočení a kritizujú ruské legislatívne opatrenia, ktorými sa výrazne ohraničuje prístup zahraničných investorov k samotným ložiskám a prepravnej exportnej sieti a vytvára sa zákonom zaručený monopol na export plynu výlučne pre Gazprom. To znamená, že EÚ a Rusko idú presne opačnými smermi. Kým Únia svojimi zákonmi sa snaží o liberalizáciu a demonopolizáciu energetického trhu, Rusko posilňuje ešte viac monopolné postavenie Gazpromu a štátnu kontrolu nad celým sektorom ťažby ropy a plynu. Takýto vývoj vytvára takmer neprekonateľné prekážky pre vzájomne výhodné kapitálové prepojenie energetických firiem a tým pre posilnenie spolupráce na vyššej úrovni, ako je klasický dodávateľsko-odberateľský vzťah. Pritom je zrejmé, že ruské ropné koncerny a Gazprom budú využívať liberalizáciu európskeho trhu a budú pokračovať vo svojej kapitálovej expanzii na trhoch Únie. Pocity rozčarovania na oboch stranách z premárnených príležitostí sú oprávnené, avšak obvinenia jednej či druhej strany zo zámerného konania voči tej druhej sú nespravodlivé. Jednoducho, politické, spoločenské, hospodárske a legislatívne prostredie je priepastne iné.

Otázka ďalšej spolupráce v oblasti energetiky a vôbec otázka ďalšej spolupráce a vývoja vzťahov medzi jednotlivými krajinami Únie, EÚ ako celku na jednej strane a Ruska, ale aj ďalších postsovietskych krajín na strane druhej, bude výrazne závisieť od volebného vývoja v Rusku. Koncom roka 2007 čakajú Rusko voľby do Štátnej dumy a o niekoľko mesiacov neskôr aj voľby prezidentské. Na pohľad stabilná a pokojná atmosféra už dnes pod povestnou pokrievkou kremeľských opevnení vrie. Hovoriť v súvislosti s oboma voľbami o nejakom demokratickom súboji ideí a politických strán či kandidátov nemá žiaden zmysel. Veď aj samotná debata v Rusku nehovorí o voľbách, ale o následníkovi Putina, koho si terajší vládca Kremľa vyberie za svojho nástupcu. Teda presne rovnaká debata, ako bola za Jeľcina. Takéto diskusie v Európe alebo Severnej Amerike nemajú absolútne žiaden zmysel, ale v Rusku verne odrážajú politickú realitu. Lepšie a presnejšie by teda bolo hovoriť o výbere parlamentu a výbere nového prezidenta. Avšak ani takýto scenár „riadených volieb“ nie je v terajšom Rusku bez rizika. Za Putina sa totiž Rusko vrátilo k prísne vertikálnej štruktúre moci. V Kremli sa určuje, kto bude vo vláde, ktoré strany môžu zasadnúť v parlamente, kto bude gubernátorom, kto bude viesť najväčšie ruské podniky, čo budú vysielať v televízii a rozhlase. Takáto štruktúra a logika moci nepozná prirodzený mechanizmus výmeny na najvyššom poste. Buď je to doživotný mandát, alebo sa mení násilnou cestou. Lenže Putin stále trvá na dodržaní litery teraz platnej ústavy, podľa ktorej nemôže tretí raz za sebou vykonávať funkciu prezidenta. To musí automaticky vnášať do celého „Matrixu“ nepokoj a nervozitu, ktorá môže prerásť až do paniky alebo neľútostného súboja na život a na smrť. V hre je totiž veľmi veľa. V hre je takmer absolútna politická moc a rozhodujúci ekonomický vplyv, ktorý vďaka rope a plynu dokonca výrazne presahuje aj hranice samotného Ruska. Ak bol mechanizmus aspoň čiastočne slobodných volieb odvrhnutý a súčasne neexistuje žiaden uzákonený alebo aspoň všeobecne akceptovateľný systém prenosu moci na novú hlavu Kremľa, je situácia naozaj vážna a dosť neprehľadná. Klasický scenár pre ostrú zákulisnú hru bez akýchkoľvek pravidiel.

Navyše, aj keď sa nakoniec nejakým spôsobom nejaký následník určí, stále tu ostáva živý, zdravý, aktívny a populárny Putin v najlepších rokoch, ktorý bude neustále predstavovať pre svojho nástupcu ak nie hrozbu, tak určite mocenský problém. Jeľcin ani Gorbačov nepredstavujú z tohto hľadiska precedens, pretože odišli zo svojich postov ako absolútne neobľúbení muži s podlomeným zdravím. Ale Putin je úplne iný prípad.

Zatiaľ sa zdá, že súboj o nástupníctvo sa odohrá medzi blízkym Putinovým spolupracovníkom z petrohradskej radnice, ktorého si Putin zobral do Kremľa a dosadil ho do kresla šéfa jemu tak blízkeho Gazpromu. Dmitrij Medvedev je nízky, meria niečo vyše 160 cm a je vlastne jediným mužom z Putinovho najbližšieho okolia, ktorý je ešte nižší ako prezident. Je vzdelaním právnik, nepatrí medzi „silovikov“ a je ikonou prozápadnej, prodemokratickej a v ekonomike proliberálnej časti Kremľa. Ako protihráč vystupuje minister obrany Sergej Ivanov. S ním sa Putin pozná z čias zahraničnej rozviedky KGB. Ivanov predstavuje teda v Kremli „silovikov“, ktorých vplyv v ruskej politike a ekonomike prudko narástol. Ich pohľad na zahraničnú politiku vychádza z tvrdého súperenia so Západom a nekompromisného presadzovania záujmov Ruska osobitne v postsovietskom priestore. V domácej politike dávajú demokracii prívlastok suverénna a úspešné hospodárstvo spájajú s rozhodujúcou úlohou štátu v ňom. Nie je však vylúčené, že sa už v blízkej budúcnosti alebo vo finále objaví niekto tretí, „neopozeraný“, teda rovnaký prípad, akým bol samotný Putin na sklonku Jeľcinovho obdobia.

Stále však nie je vylúčené ani to, že Putin v Kremli ostane. Pre ruské obyvateľstvo by to nebolo prekvapením a podľa prieskumov by tým neutrpela ani jeho popularita. Skôr naopak. Takýto krok by však mal pravdepodobne dva zásadné následky, pretože by mohol byť urobený a odôvodnený len nejakou výnimočnou situáciu a krízou. V takom prípade sa dá očakávať, že by aspoň na istý čas vzťahy Moskvy s demokratickými vyspelými krajinami výrazne ochladli. To by mohlo viesť k ďalšiemu vyhroteniu vzťahov na území Spoločenstva nezávislých štátov, pretože časť krajín by sa chcela definitívne vymaniť spod rozhodujúceho vplyvu Ruska a žiadalo by pomoc od EÚ. Súčasne by mohlo dôjsť k ešte väčšiemu zblíženiu Ruska s Čínou. Kým pre Číňanov takýto scenár vyzerá veľmi sľubne, pre Rusov to môže hlavne na Ďalekom východe a vo východnej Sibíri spôsobiť nepredstaviteľné problémy. Súčasne by sa musela Moskva zbližovať s Iránom, Sýriou a ďalšími problémovými režimami islamského sveta, čo by jej vnútornej bezpečnosti na Kaukaze a v centrálnej časti v strednodobej perspektíve tiež veľmi nepomohlo. Druhý dopad by bol vnútropolitický. Putin by sa definitívne priklonil na stranu radikálnejších „silovikov“ a stal by sa od nich mocensky dosť závislým. Pretože ak bude tretíkrát prezidentom, iné riešenie nie je, len že ním ostane až do smrti. A to si môže zabezpečiť len silovými metódami, pretože v budúcnosti sa dajú očakávať spoločensky a hospodársky aj podstatne búrlivejšie a konfliktnejšie obdobia, ako bolo uplynulých sedem rokov.

Pri pohľade cez európsku optiku sa zdá, že najlepším riešením z pohľadu vnútropolitického aj zahraničného by bol pre Rusko a Európu Medvedev. Avšak pohľad a predstavy Európana alebo Američana na Rusko už v minulosti veľakrát kardinálne zlyhali. Pritom je zaujímavé, že priority samotných Rusov od tých európskych sa nemusia až tak odlišovať. Podľa prieskumu z konca roka 2006 len tretina Rusov si želá, aby sa z ich krajiny opäť stala superveľmoc. Až 47 percent si myslí, že by stačilo, keby sa Rusko zaradilo medzi 10 – 15 ekonomicky najrozvinutejších krajín sveta so zodpovedajúcim politickým vplyvom. Podľa väčšiny, až 55 percent, je podmienkou štatútu svetovej mocnosti moderná rozvinutá ekonomika, pričom 36 percent uprednostňuje vysokú životnú úroveň bežných občanov, kým 24 percent kladie na prvé miesto vojenskú prevahu a moc. Najpozoruhodnejšie je, že len 4 percentá si myslia, že by Rusko malo svoje svetové postavenie upevňovať pomocou energetiky a malo by sa stať energetickou superveľmocou. To je vlastne v príkrom rozpore s hlavnou stratégiou Putina. Zdá sa, že tu Rusi potvrdili zdravý sedliacky rozum, keď si uvedomujú, že energetickí exportéri patria vo svetovej ekonomike a politike paradoxne skôr k outsiderom. Veď ak hovoríme o súčasnom ekonomickom postavení Ruska, musíme si uvedomiť, že objem jeho hrubého domáceho produktu je nižší ako Španielska a len o niečo vyšší ako Holandska. V podiele HDP na obyvateľa Rusko vykazuje o zhruba 3 800 USD nižší objem ako Slovensko (11 850 USD), a to v čase, keď Rusko ešte stále ťaží z ropného boomu. Zaradenie Ruska do skupiny G8 bolo aj z pohľadu týchto údajov teda výlučne politické ústretové gesto zo strany USA, najsilnejších európskych štátov a Japonska.

Vývoj v Rusku nemôžeme z Európy zásadnejším spôsobom ovplyvniť. Keď sme sa o to pokúšali v minulosti, skončilo to v konečnom dôsledku pre obe strany kontraproduktívne. Viesť s Rusmi otvorený dialóg a budovať férový vzťah založený na obojstrannej výhodnosti je nielen rozumné, ale nevyhnutné. Pozoruhodná mozaika postrehov Jána Čarnogurského v minuloročnom Impulze zo stretnutí s ruskými politickými špičkami ukázala, že Rusko sa stále hľadá. Hľadajúce sa Rusko ponúka do budúcnosti nielen veľa nádejí, ale aj hrozbu rozčarovaní, nedorozumení a konfliktov. Od toho, kto sa hľadá, môžeme s nádejou, ale aj obavami očakávať čokoľvek. Plne sa spoliehať na takéhoto partnera v kľúčových a strategických otázkach sa nedá. Rovnakou chybou by ale bolo aj zneužitie tejto situácie na podrývanie a oslabovanie jeho postavenia. Avšak jeho problémy za neho nikto nevyrieši. Ruská spoločnosť a elita sa musí sama rozhodnúť, kam chce smerovať. A potom plne niesť za svoje rozhodnutie aj zodpovednosť a všetky dôsledky a nevyhovárať sa na druhých. Ostatne, to isté platí aj pre nás.

Autor sa venuje problematike energetickej politiky, bezpečnosti, politického a ekonomického diania na území bývalého Sovietskeho zväzu, spolupracuje so Slovenskou spoločnosťou pre zahraničnú politiku a napísal viacero publikácii o Rusku (napr. spolu s Alexandrom Dulebom Rusko na konci Jeľcinovej éry. Bratislava : IVO, 1999.)

Copyright © 2005-2016 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.