Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Kosovo ako test pre Rusko

Číslo 1/2007 · Ján Čarnogurský · Čítanosť článku: 8439
 

V októbri 2005 generálny tajomník OSN spustil proces rokovaní o budúcom postavení srbskej provincie Kosovo. Rokovanie vedie fínsky exprezident Martti Ahtisaari so srbskou vládou a s vládou Kosova pri zohľadňovaní stanovísk Kontaktnej skupiny, ktorú tvoria Spojené štáty, Rusko, Veľká Británia, Nemecko, Francúzsko, Taliansko. Rokovania prebiehajú doteraz, aj keď zo západných diplomatických kruhov sa ozývali predpovede, že do konca roka 2006 budú rokovania skončené, a to vyhlásením samostatnosti Kosova. Na samostatnosť Kosova tlačia predovšetkým Spojené štáty a ich hlavný európsky spojenec Veľká Británia. Zúčastnené strany vstúpili do rokovaní s protikladnými pozíciami a doteraz ich nezblížili. Kosovskí Albánci nechcú žiadny iný výsledok než štátnu samostatnosť Kosova. Pre Srbsko, naopak, samostatnosť Kosova, čiže jeho odtrhnutie od Srbska, je neprijateľné. Srbská strana navrhuje širokú samosprávu Kosova pod termínom „viac ako autonómia“, ale v rámci srbského štátu. Pozície oboch strán sú v tejto otázke nezmieriteľné.

Rokovania začali ako dôsledok posledného dejstva vojen sprevádzajúcich rozpad Socialistickej federatívnej republiky Juhoslávie. Otvorená vojna o Kosovo začala v roku 1998 zrážkami medzi juhoslovanskou armádou a ozbrojeným krídlom albánskej menšiny v Kosove pod názvom Kosovská oslobodzovacia armáda. Vojna vrcholila bombardovaním Kosova a celej Juhoslávie letectvom NATO od marca do júna 1999. Zatiaľ pokračuje teroristickými útokmi proti zvyšku srbskej menšiny v Kosove, ak nie je chránená medzinárodným vojenským kontingentom rozmiestneným v Kosove.

Kosovo má necelých 11 000 km2 a pred začiatkom bombardovania ho obývali približne 2 milióny ľudí. Európa zažila spory o väčšie oblasti a vyriešila ich. Zo samotnej Juhoslávie sa odtrhli a osamostatnili doteraz štyri samostatné štáty. Aj keď v prípade odtrhnutia Chorvátska a Bosny a Hercegoviny došlo k vojnám s mnohými mŕtvymi, predsa postoje protikladných strán neboli od seba natoľko vzdialené, ako je to v prípade Kosova. V prebiehajúcich rokovaniach nejde iba o protiklad materiálne vyjadriteľných záujmov. Spor o Kosovo presahuje až za hranice transcendentna. Na srbskej strane práve v Kosove sa dejiny vynárajú z oblasti mýtov. V Kosove sa udiali kolektívne hrdinstvá srbského národa a v Kosove staré kresťanské náboženské stavby svedčia o nasmerovaní zmyslu srbských dejín k Večnosti. Na druhej, albánskej strane, v Kosove mali Albánci jasnú väčšinu obyvateľstva už pred vypuknutím konfliktu a svoju väčšinu dosiahli najmä pevnosťou albánskych rodín a ich ochotou prijať viac detí. Kosovský konflikt z určitého zorného uhla vyzerá aj ako by to bol konflikt medzi kresťanstvom a islamom. Srbi sú kresťania a albánska menšina v Kosove je prevažne mohamedánska. Akoby sa americký autor Samuel Huntington nechal inšpirovať aj postavením frontov v Kosove ku svojej knihe o zrážke civilizácií alebo, naopak, ideológovia bojujúcich strán môžu podopierať svoju neústupčivosť aj Huntingtonovou knihou. Ešte iná interpretácia konfliktu sa núka zo skutočnosti, že Srbsko a Kosovo sa tradične hlásili k pravoslávnej cirkvi a lietadlá zhadzujúce bomby na Juhosláviu v roku 1999 patrili krajinám, ktoré tradične patrili k západným kresťanským cirkvám. Konečne, Winston Churchil kedysi označil celý Balkán za mäkké podbruško Európy. Kosovo je jeho najmäkšou časťou. Osud Kosova má svoj mnohoraký význam pre celú Európu.

V Kosove a na priliehajúcich územiach vznikli v 9. a 10. storočí zárodky budúceho srbského štátu. Začiatkom 13. storočia na území Kosova zakladal pravoslávne kláštory srbský národný svätec a princ Sáva. Kosovo bolo centrálnou časťou ríše cára Štefana Dušana v polovici 14. storočia, kedy dosiahol stredoveký srbský štát najväčší rozkvet. Prizreň bolo jeho hlavným mestom a sídlo cirkevného patriarchu bolo v meste Peč, tiež v Kosove. V roku 1389 sa odohrala udalosť, ktorá sa v súvislosti s Kosovom dodnes najčastejšie spomína. Vojskám rastúcej Otomanskej ríše, prenikajúcim čoraz hlbšie a hlbšie do Európy, sa postavilo na odpor vojsko Srbského kráľovstva na čele s cárom Lazarom. Bitka na Kosovom poli trvala celý deň a padli v nej vládcovia oboch krajín, cár Lazar aj sultán Murat. Cára Lazara obkolesili, zajali a popravili Turci, sultána Murata zabil odvážny srbský bojovník. Bitka sa skončila nerozhodne v tom zmysle, že po jej skončení žiadna zo strán neovládla bojisko. Turecká armáda sa dokonca stiahla naspäť. V skutočnosti Srbi bojovali do konca svojich síl, preukázali najvyššie vypätie a nikdy viac už neboli schopní postaviť sa v takej miere Otomanskej ríši. Turecká armáda síce ustúpila z bojiska, ale organizovaným spôsobom a onedlho bola schopná obsadiť Lazarovu ríšu. Pre Srbov zostala bitka na Kosovom poli symbolom ich národného hrdinstva, schopnosti obetovať na obranu krajiny, kresťanstva pred islamom a Európy pred Turkami všetko, aj život. Bitka na Kosovom poli zostala inšpiráciou pre srbský patriotizmus do dnešných dní. Aj preto, že po bitke nasledovali štyri storočia okupácie Srbska Otomanskou ríšou a diskriminácie Srbov, ktorí zostali verní pravoslávnemu náboženstvu. Niektorá západná publicistika v snahe o spochybnenie srbských postojov zdôrazňuje, že Srbi bitku v skutočnosti prehrali, že na tureckej strane bojovali aj kresťanské oddiely niektorých menej významných šľachticov a že v neskorších bitkách bojovali na tureckej strane aj srbské vládne oddiely, čiže nešlo o žiadnu obranu kresťanskej Európy. Kresťansko-islamské fronty vo vtedajšej stredovekej Európe a na Blízkom východe nikde neprebiehali priamočiaro. Počas križiackych vojen v Malej Ázii a vo Svätej zemi si Byzancia aj križiaci v jednotlivých bitkách získavali na svoju stranu aj mohamedánskych spojencov a proti západným križiakom nezriedka bojovali byzantské kresťanské vojská spolu s mohamedánskymi oddielmi. Taktiež počas španielskej rekonkvisty na kresťanskej aj maurskej strane sa vyskytli spojeneckí drobní vládcovia z druhej strany. Dokonca mýtický hrdina El Cid časom bojoval spolu s Maurmi proti svojim kresťanským šľachtickým konkurentom. Historický megatrend bol však jednoznačný. Koncom stredoveku prebiehal na Balkáne zápas medzi kresťanstvom a islamom ako zápas náboženstiev, ako zápas rozličných životných štýlov, ako zápas rozličnej kultúrnej inšpirácie aj ako zápas rozličných geopolitických orientácií. Po bitke na Kosovom poli Otomanská ríša viac než storočie bez väčších problémov postupovala do stredu Európy. Ďalšiu prekážku hravo zdolala v roku 1526, keď v bitke pri Moháči porazila uhorské kráľovské vojsko. Historický megatrend sa obrátil až v roku 1683, keď spojené rakúske a poľské vojská pod Viedňou porazili Turkov. Ďalších viac než 200 rokov európske vojská vytláčali Turecko z európskeho kontinentu až po Istanbul. V inej podobe sa turecká otázka objavuje v Európe opätovne teraz vo forme tureckého záujmu o vstup do Európskej únie. Srbi zostali osobitným spôsobom obrancami európskych hodnôt aj v storočiach po bitke na Kosovom poli. Srbi nikdy počas tureckého panstva v masovej miere neprestupovali na mohamedánske náboženstvo a nestávali sa spojencami Turkov. Pre dnešných liberálnych publicistov to možno vyjadriť tak, že Srbi aj počas tureckého panstva si zachovali európsky životný štýl a európske spoločenské hodnoty. To už nemožno povedať o ilýrskych predchodcoch dnešných Albáncov. Geopoliticky sa ocitli na rozhraní katolíckych území ovládaných Habsburgovcami a mohamedánskych území ovládaných Portou. Historická pečať sa odrazila na Albáncoch tak, že asi dve tretiny až tri štvrtiny z nich nábožensky alebo aspoň životným štýlom patria k islamu a jedna štvrtina až jedna tretina ku katolicizmu. Albánsky pôvod mala najznámejšia katolícka mníška 20. storočia Matka Tereza z Kalkaty. Ako pravoslávni kresťania žili Srbi v Otomanskej ríši ako obyvatelia druhej triedy. Museli platiť osobitnú daň za to, že si mohli ponechať kresťanské náboženstvo, a ich útlak pod Turkami mal mnohoraké formy. Zato keď bolo potrebné kdekoľvek v Európe bojovať proti Turkom, Srbi boli vždy naporúdzi. Kamenná ilustrácia srbskej bojovnosti hraničiaca s kuriozitou sa nachádza na území Slovenska. V roku 1557 pri meste Komárno na ľavom brehu Dunaja na dnešnom Slovensku postavili Habsburgovci na tú dobu najmodernejšiu pevnosť na obranu proti Turkom ovládajúcim vtedy dnešné Maďarsko. Bola to najväčšia pevnosť Habsburskej ríše. Na postavenie pevnosti stačili peniaze a šikovní remeselníci. Na vojenské využitie hotovej pevnosti bolo treba dať do nej posádku, ktorá by za žiadnych okolností neustúpila tureckému útoku. Pre taký účel nepovažovali Habsburgovci žiadnych svojich vojakov za dostatočne spoľahlivých. Za spoľahlivých považovali iba Srbov. Do Komárna dopravili srbskú posádku pevnosti, ktorá tam stovky kilometrov od Srbska vytvorila srbskú kolóniu. Komárňanskú pevnosť Turci (alebo ich spojenci) napadli dvakrát, ale Srbi ju vždy ubránili. Komárňanská pevnosť zostala dodnes neporušená a po jej srbskej posádke zostal v Komárne pravoslávny kostol a srbský cintorín.

Dejiny sa vrátili do Kosova v 19. storočí. Vtedy získala Európa a osobitne pravoslávne balkánske národy nového významné spojenca – Ruskú ríšu. Začiatkom 19. storočia si Srbi vo dvoch hrdinských povstaniach vybojovali obmedzenú samostatnosť v rámci Otomanskej ríše. V rusko-tureckej vojne v roku 1877 – 1878 Srbi, samozrejme, vytiahli do boja po boku Rusov. Začiatkom roka 1878 obsadili severnú časť Kosova. Ich ďalší postup zastavilo prímerie medzi Ruskom a Tureckom. Mierovou zmluvou medzi Ruskom a Tureckom uzavretou v marci 1878 v San Stefano mala pripadnúť Srbsku obsadená časť Kosova. Pre západoeurópske mocnosti bolo také rozšírenie vplyvu Ruska na Balkáne nestráviteľné. Narýchlo zvolali mierovú konferenciu do Berlína. Proti rozšíreniu ruského vplyvu na Balkáne sa osobitne angažovalo Anglicko. Berlínsky kongres pod vedením kancelára Bismarcka definitívne uznal nezávislosť Srbska, ale Kosovo zostalo v plnom rozsahu súčasťou Otomanskej ríše.

Politický vzostup Srbska a krátkodobá prítomnosť jeho vojska na území Kosova vyburcovali Albáncov, dovtedy lojálnych poddaných tureckých sultánov, pravda, chrániacich si svoje národné a regionálne zvláštnosti. Po skončení Berlínskeho kongresu sa zišli predstavitelia Albánskych regiónov a rodových klanov v Kosove v meste Prizreň. Zhromaždenie Albáncov, ktoré vošlo do dejín ako Prizreňská liga, vyslalo v júni 1878 sultánovi Albánske požiadavky. Týkali sa nie iba Albáncov z Kosova, ale všetkých Albáncov. Požiadavky nezahrnovali žiadne osamostatnenie sa Albánska, dokonca ani v rámci Otomanskej ríše. Zdôraznili lojalitu Ligy voči sultánovi, ale založili obranné spoločenstvo pre majetok, zdravie a česť sultánových poddaných. Ďalšie desaťročia ukázali, že to bol začiatok udalostí, ktoré vyústili do vzniku albánskeho štátu po skončení I. svetovej vojny. Kosovo tak získalo historicky symbolický význam aj pre druhú stranu, pre Albáncov. Paradoxne, v Kosove sa odohrala neskôr, v roku 1908, udalosť, ktorá mala dôležitý význam pre dejiny Turecka. Napriek zásadnej lojalite albánskeho obyvateľstva voči sultánovi ich rebelantský duch často vyvolával konflikty s tureckou správou. V júli 1908 prišli tisíce kosovských Albáncov do mesta Ferizaj, aby protestovali proti pripravovanej stavbe železnice cez Kosovo, ktorú chcelo postaviť Rakúsko-Uhorsko. Vo vtedajších informačných podmienkach sa rozšírila fáma, že železnica bude spojená s inváziou rakúskej armády do Kosova. V iných častiach Tureckej ríše už dávnejšie pôsobilo hnutie tureckých dôstojníkov pod názvom „Mladí Turci“. Patril medzi nich aj Kemal Paša, neskorší zakladateľ moderného tureckého štátu, ktorého historický odkaz je v Turecku nedotknuteľný dodnes. Mladí Turci už dávnejšie zhrnuli svoje politické ciele do požiadavky obnovenia ústavy Turecka z roku 1876, sultánom zrušenej. Sultán však požiadavku odmietal. Mladí Turci vyslali svojich agitátorov na zhromaždenie do Ferizaja a presvedčili tamojších demonštrujúcich Albáncov, aby poslali do Istanbulu telegram so žiadosťou o obnovenie ústavy. Na formulácii telegramu do Istanbulu sa zúčastnili Mladí Turci a vložili do neho požiadavku na obnovenie ústavy, hoci kosovskí Albánci pred príchodom do Ferizaju o požiadavke na obnovenie ústavy azda ani nepočuli. Sultán dostal telegram požadujúci obnovenie ústavy zo zhromaždenia, ktoré dovtedy dosiahlo počet asi 30 000 osôb. Podrobnosti, ako došlo k formulácii telegramu, sultánoví ministri, samozrejme, nepoznali. Sultán sa zľakol a onedlho oznámil splnenie požiadavky a obnovenie ústavy. Bolo to dôležité víťazstvo hnutia Mladých Turkov, ktoré vyústilo do vytvorenia ich prvej vlády a neskôr, po I. svetovej vojne, do úplného ovládnutia Turecka.

20. storočie bolo pre Kosovo dramatické. V roku 1912 srbská armáda obsadila Kosovo a pričlenila ho k Srbsku. Stalo sa tak v priebehu srbsko-bulharsko-gréckeho útoku proti Turecku na ochranu kresťanských obyvateľov Balkánu. Vojnu spravodajsky pokrývalo mnoho novinárov z celej Európy a pre ukrajinské noviny Kyjevskaja mysľ písal z Kosova Lev Trockij, vtedy ešte pod menom Lev Bronštejn. Trockého články boli kritické voči Srbom. Písal o etnických čistkách Srbov a Bulharov voči Albáncom. Výsledkom vojny bolo aj vyhlásenie nezávislosti Albánska, ktorému však západné mocnosti rýchlo vnútili protektorát. Počas I. svetovej vojny Kosovo obsadili rakúsko-uhorská a bulharská armáda a miestni Albánci ich vítali ako osloboditeľov. V medzivojnovom období Kosovo bolo súčasťou Juhoslávie. V II. svetovej vojne Kosovo bolo rozdelené medzi tri štáty. Južnú časť zabralo Bulharsko, severnú časť Kosova zabralo Nemecko a zvyšok, najväčšiu časť, Taliansko ako okupačná mocnosť pričlenilo k Albánsku. Etnické čistky sa zopakovali opačným smerom – z Kosova vyháňali Srbov. Začiatkom roka 1944 sa Nemcom podarilo vytvoriť v Kosove divíziu SS Skanderbek pozostávajúcu z kosovských Albáncov. Jej bojová hodnota nebola vysoká, ale stála až do konca na strane nemeckej armády. Po vojne sa Kosovo vrátilo k Juhoslávii, ale Tito si chcel ušetriť problémy a v marci 1945 vydal dekrét, ktorým zakázal návrat do Kosova Srbom vyhnaným odtiaľ počas vojny. Nasledujúcich 30 rokov sa srbsko-albánsky zápas o Kosovo stal latentným. Posledná Titova ústava Juhoslávie pochádza z roku 1974. Podľa nej malo Kosovo postavenie autonómie s rozšírenými právomocami. Jeho postavenie bolo takmer rovné postaveniu zväzovej republiky. Rozšírené právomoci kosovskej autonómie okresal Slobodan Miloševič v roku 1987. Ale to sa už začala posledná fáza srbsko-albánskeho zápasu o Kosovo. Začala sa zaťažená dejinami, ktoré prisúdili Kosovu nadmerný význam pre Srbov aj Albáncov.

Pred II. svetovou vojnou pomer Srbov a Albáncov v Kosove bol približne 50:50. Počas vojnovej okupácie došlo k vyháňaniu Srbov z Kosova za drastických podmienok. Za Titovej vlády sa pôvodne nemohli vrátiť do Kosova vôbec a potom v obmedzenej miere. Srbi uvádzajú, že aj v nasledujúcich desaťročiach albánska väčšina v Kosove vytvárala pre Srbov podmienky, ktoré viedli k ich vysťahovávaniu z Kosova. Ale nie je úlohou súčasných politických riešení naprávať minulé historické krivdy. Začiatkom 90. rokov žilo v Kosove podľa sčítania obyvateľstva asi 2 milióny obyvateľov, z toho približne 82 % Albáncov, asi 15 % Srbov a zvyšok boli iné národnosti. Demografické údaje z Kosova nastavujú zrkadlo prevládajúcim európskym kultúrnym trendom osobitným spôsobom. Odhliadnuc od etnických čistiek, ktoré sa v Kosove udiali raz z jednej, raz z druhej strany, rozhodujúcou silou sa ukazuje sila albánskej, predovšetkým moslimskej rodiny. Albánske rodiny a predovšetkým ženy sú jednoducho ochotné prijať viac detí než srbské, to je fakt, na ktorom sa zhodujú všetci pozorovatelia kosovskej scény. Táto vlastnosť albánskych rodín vyvoláva rešpekt, pred ktorým sa treba skloniť. Živý ľudský subjekt bude vždy väčším nositeľom práv než historické údaje, štatistické abstrakcie alebo geopolitické záujmy. Tento princíp sa práve v Kosove prejavuje ako aktuálny politický problém. Ako latentný politický problém je však prítomný v celej Európe a v Rusku.

Kosovo je politickou lekciou aj z iného pohľadu. Po smrti Tita a počas prehlbujúcej sa krízy komunistických režimov v celej Európe a v Rusku bolo jasné, že treba hľadať nové usporiadanie pre Juhosláviu. Namiesto opatrného a namáhavého hľadania vsadil koncom 80. rokov Slobodan Miloševič na nacionalistickú kartu. Kosovo bolo opäť najvhodnejšie pre jej použitie. Dejiny mu akoby k tomu prihrali. 15. júna 1989 uplynulo práve 600 rokov od legendárnej bitky na Kosovom poli. Na niekdajšom bojisku sa zhromaždili státisíce ľudí a Slobodan Miloševič im zopakoval svoju vetu: „V tejto krajine nikto nebude biť Srbov.“ Bola to veta, ktorá s ľahkosťou vyniesla Miloševiča na čelo komunistickej strany a štátu, ale zároveň vohnala Srbov do série vojen, ktoré nakoniec prehrali. Koniec koncov boli v menšine nielen v Kosove, ale v celej Juhoslávii.

Napriek napätým vzťahom medzi Srbmi a Albáncami nedochádzalo v Kosove k etnickým čistkám. Správa medzinárodnej nevládnej organizácie International Crisis Group o Kosove z marca 1998 (http://www.crisisgroup.org/) nehovorí o etnických čistkách. Ďalšia správa o Kosove zo septembra 1998 hovorí o správe Vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR), že k 1. septembru 1998 bolo v Kosove a okolitých štátoch 241 700 osôb vyhnaných vojnovými udalosťami, opäť nie o etnických čistkách. Rozpadávajúca sa Juhoslávia a väčšinové postavenie Albáncov v Kosove však dávali vývoju udalostí takmer zákonitý priebeh. Požiadavky politickej reprezentácie kosovských Albáncov Demokratická liga Kosova (DLK) na čele s Ibrahimom Rugovom ústili vždy do odtrhnutia Kosova od Juhoslávie. Predmetom rokovania mala byť iba doba do úplného odtrhnutia a technické detaily prechodného riešenia. S tým, samozrejme, Srbsko nemohlo súhlasiť tým viac, že osud Srbov žijúcich v Kosove sa v samostatnom Kosove črtal veľmi temne. Popri Rugovovej strane DLK začali vznikať v Kosove ozbrojené milície Albáncov pod názvom Kosovská oslobodzovacia armáda (UCK). Albánska diaspóra na západe jej zabezpečila peniaze a prístup ku zbraniam. USA ju najskôr zaradili na svoj zoznam teroristických organizácií, ale v roku 1976 ju zo zoznamu vyškrtli. Neskôr, pred bombardovaním v roku 1999 a počas neho, Albánska oslobodzovacia armáda mala podporu aj Spojených štátov a, opačne, UCK napomáhala lietadlám NATO pri náletoch na Juhosláviu. Veliteľom UCK v rokoch 1998 – 1999 bol Rammah Haradinej, v rokoch 2000 – 2006 predseda vlády Kosova, obvinený z vojnových zločinov pred Medzinárodným súdnym dvorom v Haagu. Vo velení UCK boli tiež Hasim Taci a Ogim Ceku. UCK sa v rokoch 1996 – 1998 verejne prihlásila najmenej k 25 vraždám juhoslovanských policajtov, ale aj jednotlivých Srbov a tzv. albánskych kolaborantov. Juhoslovanská polícia a armáda nebola schopná zaručiť v Kosove bezpečnosť lojálnych občanov. V júni – júli 1998 začala UCK otvorenú vojnu a obsadila v Kosove celé oblasti. Využívala pritom svoje spojenie s albánskym obyvateľstvom a operovala v blízkosti albánskych dedín, prípadne uprostred nich. Bola to priama výzva juhoslovanskému štátu, ktorý to nemohol nechať bez odpovede. Juhoslovanská armáda prešla do protiútoku a v Kosove otvorene proti sebe bojovali juhoslovanská armáda a UCK. UCK bola porazená, ale boje vyhnali z obydlí asi 250 000 obyvateľov Kosova. Časť z nich blúdila po Kosove, časť hľadala bezpečnosť v Albánsku alebo v Macedónsku. Otvorená vojna v Kosove, samozrejme, neušetrila ani civilov. Objavili sa však obvinenia najmä proti juhoslovanskej armáde, ktoré je ťažko preveriť. Najvážnejším z nich bolo obvinenie, že juhoslovanská armáda alebo srbské milície uskutočnili masové vraždenie civilných osôb v Racaku. Toto obvinenie bolo posledným dôvodom na začatie bombardovania Juhoslávie v marci 1999. Neskôr samotná západná tlač uverejňovala opakovane pochybnosti o vine Srbov za povraždenie obetí nájdených v Racaku. Vraždy v Racaku boli jedným z bodov obvinenia proti Slobodanovi Miloševičovi pred Medzinárodným súdom v Haagu. Bolo by veľmi zaujímavé vedieť, či by súd uznal vinu Slobodana Miloševiča ako zodpovedného za juhoslovanskú armádu aj milície za vraždy v Racaku. Miloševičovou smrťou sa súdne dokazovanie aj v tomto bode skončilo.

Ozbrojené zrážky medzi UCK a juhoslovanskou armádou vytvorili podmienky, aby Západ tlačil na prijatie politického riešenia. Keďže kosovskí Albánci trvali na odtrhnutí Kosova od Juhoslávie, čo bolo pre Juhosláviu neprijateľné, vnútropolitické riešenie bolo nedosiahnuteľné. Vo februári 1999 Spojené štáty navrhli konferenciu, ktorá sa uskutočnila na zámku Rambouillet pri Paríži medzi Srbskom, Juhosláviu a kosovskými Albáncami za účasti Spojených štátov, Ruska a Európskej únie. Na konferencii jednoznačne dominovali Spojené štáty. Srbsko a Juhoslávia dostali na konferencii návrh dohody, podľa ktorej by sa srbská armáda stiahla z Kosova, armády NATO by sa mohli voľne pohybovať po celom území Juhoslávie a o konečnom statuse Kosova by sa rozhodlo na konferencii za tri roky bez jasného záväzku, že Juhoslávia či Srbsko budú mať rozhodujúce slovo pri stanovení postavenia tejto časti svojho územia. Pre Srbsko bolo prijateľným stiahnutie vlastnej armády z Kosova, aj umiestnenie medzinárodných vojsk v Kosove, ale nesúhlasili s voľným pohybom cudzích vojsk po celom území Juhoslávie. Taktiež nesúhlasili, aby sa konečný status Kosova stanovil neskôr na konferencii bez jasného záväzku, že postavenie Kosova nemožno riešiť proti vôli Juhoslávie. Treba poznamenať, že Rusko sa dištancovalo od návrhu, ktorý požadoval voľný pohyb zahraničných vojsk po celom území Juhoslávie.

Konferencia sa skončila neúspešne a 24. marca 1999 začali lietadlá niektorých krajín NATO bombardovať Juhosláviu. Bombardovali cesty, mosty, mnohé budovy v Belehrade a v ďalších mestách. UCK otvorene spolupracovala s útočiacimi armádami NATO. Poskytovala im informácie pre zameriavanie cieľov a, naopak, Američania jej poskytovali podporu pri útokoch na juhoslovanskú armádu. Na otvorené spojenectvo UCK s armádami NATO odpovedala juhoslovanská armáda operáciami, ktoré vyháňali obyvateľstvo celých albánskych dedín z ich domov. Neskoršie svedectvá odhalili, že americká ministerka zahraničných vecí Madeleine Albrightová, spiritus rector útoku na Juhosláviu, pred útokom presviedčala európskych spojencov, že vojenská operácia proti Juhoslávii bude záležitosťou niekoľkých týždňov, pretože Juhoslávia sa pod tlakom položí. Obyvateľstvo Juhoslávie však vzdorovalo útokom veľmi hrdinsky. V Belehrade obsadila mládež v noci mosty cez Dunaj, aby vytvorila živé štíty proti bombardovaniu lietadlami NATO. Civilný život Juhoslávie prebiehal aj počas bombardovania bez chaosu. Po skončení kampane sa ukázalo, že juhoslovanská armáda, aj tá, ktorá bola rozmiestnená v Kosove, utrpela minimálne straty vzhľadom na rozsah kampane. Tlak na Juhosláviu bol však enormný. Ani stáročiami vykutý patriotizmus Srbov nemohol dlhodobo odolávať tlaku západnej Európy a Spojených štátov. S diplomatickým prispením Ruska sa dosiahla dohoda o zastavení konfliktu. 10. júna 1999 bombardovanie skončilo a nasledujúci deň prijala Bezpečnostná rada OSN rezolúciu č. 1244 o zastavení konfliktu v Kosove. Rezolúcia je dôkazom, že Juhoslávia si vybojovala, na čom trvala na konferencii v Rambouillet. Rezolúcia potvrdzuje územnú celistvosť Juhoslávie vrátane Kosova, nepovoľuje vstup vojsk NATO na územie Juhoslávie mimo územia Kosova a nerieši budúci status Kosova bez rozhodujúceho hlasu Juhoslávie či Srbska. S riešením, aké obsahuje rezolúcia č. 1244, by Juhoslávia bola súhlasila aj na konferencii v Rambouillet. Letecká kampaň proti Juhoslávii bola zbytočná a jej civilné obete bolo možné ušetriť.

Ihneď po skončení leteckej operácie proti Juhoslávii, ku ktorému prispelo aj Rusko, ruská vojenská jednotka umiestnená v rámci síl SFOR v Bosne a Hercegovine nasadla do svojich bojových vozidiel a premiestnila sa na letisko v kosovskej Prištine. Srbskí obyvatelia Prištiny, tušiac, čo ich v budúcnosti čaká, vítali ruských vojakov ako svojich osloboditeľov. Televízie celého sveta priniesli zábery mávajúcich obyvateľov Prištiny, vítajúcich v uliciach svojho mesta ruských vojakov. Boli to scény, aké ruskí vojaci zažili naposledy v máji 1945.

Štáty, ktoré sa zúčastnili na bombardovaní Juhoslávie, prevzali svojou účasťou morálnu aj právnu zodpovednosť, že nastolia lepšie podmienky, než aké boli pred bombardovaním. Skutočnosť je takmer opačná. V Kosove boli rozmiestnené vojenské jednotky NATO a civilnú správu Kosova prevzal splnomocnenec OSN – UNMIK. Okupačné sektory dostali v Kosove všetky štáty Kontaktnej skupiny – okrem Ruska. Hoci práve Rusko výrazne prispelo k dohode o zastavení bombardovania a Rusko by bolo schopné zaručiť bezpečnosť pre Srbov v regióne s ich väčšou koncentráciou. V mierových podmienkach až vtedy začali v Kosove etnické čistky. Albánski teroristi začali zabíjať Srbov a vyháňali ich z dedín a obydlí. Vojská NATO vôbec neboli schopné tomu zabrániť. Vojská NATO a civilná správa OSN nie sú schopné nastoliť bezpečnosť v provincii a nie sú schopné brániť destabilizácii celej oblasti. Od obsadenia Kosova vojskami NATO sa provincia stala kontinentálnym trhoviskom drog, zbraní a prostitúcie. Vojská NATO nie sú schopné strážiť hranicu medzi Kosovom a Macedónskom. V susednom Macedónsku došlo v roku 2001 k ozbrojeným zrážkam medzi tamojšou albánskou menšinou a slovanským obyvateľstvom. V zrážkach boli na albánskej strane použité zbrane, ktoré prichádzali z Kosova. Vojská NATO neboli schopné zabrániť cieleným útokom Albáncov na pravoslávne kostoly a kláštory. Treba uviesť, že jednotky NATO teraz chránia srbské enklávy v Kosove pred útokmi Albáncov. Členovia UCK prešli do novovytvorenej Kosovskej polície a pokračujú ako ozbrojená zložka albánskeho obyvateľstva. Zvyšky srbského obyvateľstva Kosova môžu žiť iba v miestach, kde sú pod ozbrojenou ochranou vojakov NATO. Ak sa odvážia vyjsť mimo chránený areál, ich život je v nebezpečenstve. Pritom na konferencii v Rambouillet ponúkali juhoslovanskej strane dohodu, ktorá mala zaručiť všetky základné ľudské práva obyvateľom Kosova, napr. aj návrat do domovov všetkých osôb, ktoré museli svoje domovy opustiť. Nečinnosť vojsk NATO proti vyháňaniu Srbov sa neobmedzila iba na prvé týždne po zastavení bombardovania. Posledná väčšia vlna protisrbských výtržnosti, zabíjania Srbov a ničenia srbských kultúrnych pamiatok prebehla v marci 2004. Vojská NATO neurobili takmer nič na ochranu Srbov. Srbská strana eviduje k začiatku roka 2007 230 000 Srbov, ktorých vyhnali z Kosova a doteraz sa nemohli vrátiť do svojich domovov.

Kontaktná skupina sa v roku 2005 zhodla na princípoch pre usporiadanie situácie v Kosove. Jedným z princípov bolo vytvorenie podmienok pre návrat osôb vyhnaných zo svojich domovov a dodržiavanie ľudských práv. Nemecký diplomat Michael Steiner ako UNMIK stanovil so súhlasom Kontaktnej skupiny poradie, že najskôr musia byť splnené princípy a potom bude stanovený status. Heslo „najskôr princípy – potom status“ však západní účastníci kontaktnej skupiny, predovšetkým Spojené štáty a Veľká Británia, stále viac menili na opačné heslo „najskôr status – potom princípy“. Usudzujúc podľa doterajšieho vývoja v Kosove, každému musí byť jasné, že akonáhle by Kosovo získalo medzinárodnoprávne uznanú samostatnosť, nebude sily, ktorá by dokázala zabezpečiť rovnoprávne postavenie tamojších Srbov a už vôbec nie návrat Srbov, ktorí museli opustiť svoje domovy po obsadení provincie vojskami NATO v júni 1999. Rozhovory pod vedením Marti Ahtisaariho zjavne smerujú k postupnosti, ktorá by vyústila do nezávislosti Kosova. V západnej publicistike výrazne dominuje starosť nad tým, že v Kosove opäť vypukne násilie, vyvolané albánskou menšinou, ak v krátkej dobe nebude prijaté medzinárodné riešenie o nezávislosti Kosova. Osud Srbov vyhnaných z Kosova sa v tejto publicistike nespomína. Taktiež sa v publicistike neobjavujú pochybnosti o tom, že albánska menšina bude schopná vyvolať vážne násilnosti, hoci, teoreticky, bývalá UCK by mala byť odzbrojená. Ako ďalší dôvod sa v západnej publicistike uvádza, že ak nebude uspokojivo riešený štatút Kosova, do provincie neprídu medzinárodné finančné inštitúcie.

V tejto situácii všetky oči sa upierajú na Rusko. Formálne stojí otázka tak, či Rusko použije svoje právo veta v Bezpečnostnej rade OSN, ak by tam prišiel návrh rezolúcie umožňujúci nezávislosť Kosova bez splnenia dohodnutých princípov, predovšetkým návratu vyhnaných Srbov a zaručenia ich bezpečnosti. Neformálne stojí otázka tak, či Rusko zanechá svoju tradičnú podporu spriateleným národom na Balkáne a predovšetkým Srbom, s ktorými ho spája náboženská a slovanská príslušnosť ako aj mnohoraké historické väzby. Ešte inak znie táto otázka, či súčasné medzinárodné postavenie Ruska je natoľko silné, že si Rusko môže dovoliť trvať na svojich tradičných záujmových sférach a na morálnych princípoch svojej zahraničnej politiky, ktoré hlása. Rusko svoj postoj v otázke Kosova doteraz vyjadrovalo požiadavkou, aby prípadná rezolúcia o Kosove zodpovedala univerzálnym princípom medzinárodného práva a mala podporu dotknutých krajín, čiže aj Srbska. (Odpoveď prezidenta Vladimíra Putina účastníkom Valdajskej konferencie v Moskve, september 2006.) Rusko taktiež zdôrazňuje, že na Kosovo nemožno použiť iné meradlá než na podobné oblasti inde vo svete. Aj keď to vrcholní ruskí politici priamo nevyslovili, svetová tlač ich vyjadrenia dešifruje tak, že nemožno použiť iné meradlá na Kosovo a iné napr. na Abcházsko, Južné Osetsko alebo Transdnestriu. Odtrhnutie Kosova od Srbska bez súhlasu Belehradu by naozaj vytvorilo precedens pre prípadný podobný postup v uvedených krízových oblastiach na postsovietskom priestore. Paralela medzi Kosovom, Abcházsko a ďalšími oblasťami však zostane paralelou iba v prípade, ak by Rusko použilo v Bezpečnostnej rade svoje právo veta v prípade Kosova, a Kosovo by sa napriek tomu odtrhlo a niektorá veľmoc by ho uznala. Ak by sa Rusko čo aj len zdržalo hlasovania o rezolúcii, priznávajúcej nezávislosť Kosovu bez súhlasu Belehradu, paralela by prestala. Rusko totiž nemôže počítať, že by sa západní stáli členovia Bezpečnostnej rady čo aj len zdržali hlasovania o prípadnej rezolúcii o nezávislosti Abcházsko. Hlasovali by proti. V takom prípade by však Kosovo nadobudlo nezávislosť v súlade s medzinárodným právom, ale napr. Abcházsko v rozpore s medzinárodným právom. To nie je žiadna paralela. Medzinárodný vývoj vytvoril pre Rusko zaujímavú zhodu morálnych požiadaviek na jej zahraničnú politiku so štátnymi záujmami Ruska. Ak bude Rusko trvať na dodržaní morálnych základov medzinárodnej politiky, čo v prípade Kosova znamená najskôr vytvorenie podmienok pre návrat srbských utečencov, potom môže, ba musí hroziť použitím práva veta proti rezolúcii, ktorá by tieto podmienky nespĺňala. Takým postojom poslúži svojim štátnym záujmom tradičnej podpory svojho spojenca na Balkáne a vcelku účinne zabráni čo aj len navrhnutiu takej rezolúcie. Účastníci Kontaktnej skupiny si uvedomujú, že predkladanie rezolúcie, proti ktorej bude použité veto, nie je dobrým riešením. Zatiaľ je to zároveň najúčinnejšia pomoc pre vyhnaných Srbov, aby si aspoň zachovali nádej na návrat do svojich domovov v Kosove. Takýto postoj bude stavať pred ruskú diplomaciu najmenej tri vážne výzvy.

Mala by vysvetliť svojim partnerom v rokovaní aj svetovej verejnosti postoj Ruska nie iba z hľadiska ruských štátnych záujmov. Mala by vysvetliť svoj postoj s poukazom na morálny imperatív práva Srbov na návrat do svojich domovov, aj keď Srbi sú v Kosove menšinou a demokracia praje albánskej väčšine, aby vykonávala v Kosove vládu. Vysvetľovanie bude o to ťažšie, že na jednej strane bude argumentácia obsahujúca zmienku o bitke pred 600 rokmi, živiacej srbské vlastenectvo doteraz, obsahujúca zmienku o desiatkach chrámov a kláštorov, v ktorých žili muži zasväcujúci svoj život modlitbe, obsahujúca zmienku o krvavých dejinách toho územia až doteraz, na oboch stranách obsahujúca zmienku o práve každého človeka žiť tam, kde má domov. Na druhej strane bude argumentácia o financiách pritekajúcich pre investorov z veľkých finančných centier vo svete, ak sa dosiahne medzinárodne uznané riešenie hoci aj bez ohľadu na postavenie časti dotknutých obyvateľov. Argumentácia, pre ktorú je dostatočným dôvodom pre opustenie jednej časti kontinentu a presídlenie na druhú časť, ak na druhej časti je možno dosiahnuť lepšie zamestnanie a vyšší plat.

Druhou výzvou bude odhalenie a odmietnutie pokusov o akýsi návrat zamietnutých návrhov konferencie v Rambouillet, návrhov spočívajúcich v načrtnutí cestovnej mapy pre Kosovo s tým, že na jej konci by bolo rozhodnutie o statuse Kosova bez rozhodujúcej účasti Srbska. V skutočnosti by to bola revízia Záverečného aktu Helsinskej konferencie o tom, že k zmene hraníc môže dôjsť iba na základe súhlasu zúčastnených štátov.

Treťou výzvou bude záväzok spočívajúci na Rusku. Ak sa Rusko pričiní, aby Kosovo zostalo vo zväzku srbského štátu, zoberie na seba záväzok spolupracovať so svojimi partnermi v Kontaktnej skupine, ale najmä s vládou v Belehrade, aby v budúcnosti nedochádzalo k diskriminácii Albáncov v Kosove. Aj budúca srbská politika v Kosove a právo srbského štátu platné v Kosove bude musieť zodpovedať univerzálnym princípom práva. Nielen nikto nebude smieť biť Srbov v Kosove, ale nikto nebude smieť biť ani Albáncov v Kosove.

Prípadné hlasovanie o rezolúcii o Kosove bude trvať v Bezpečnostnej rade iba niekoľko sekúnd. Ale v tých sekundách sa skoncentrujú európske dejiny, a nie iba európske. Kosovo je testom pre Rusko.

Dodatok

Po dopísaní článku svetová tlač uverejnila plán splnomocnenca generálneho tajomníka OSN fínskeho exprezidenta Martti Ahtisaariho na riešenie statusu Kosova. Plán je vlastne vyhlásením samostatnosti Kosova, aj keď sa slovo samostatnosť nespomína. Kosovo by získalo členstvo v OSN, malo by vlastnú vládu, vlastnú armádu a políciu, zahraničnú politiku. Na postavenie srbskej menšiny v Kosove by dozerala misia OSN a EÚ bez akýchkoľvek mocenských nástrojov, ak by zistila porušovanie práv srbskej menšiny. Prijatie tohto plánu vyžaduje hlasovanie v Bezpečnostnej rade OSN a jeho prijatie by, samozrejme, znamenalo koniec platnosti rezolúcie č. 1244, ktorá uznáva Kosovo ako súčasť Juhoslávie či Srbska. Ahtisaariho plán predpokladá medzinárodnoprávne vyhlásenie uvedeného postavenia Kosova bez ohľadu na stanovisko Belehradu. Medzitým Srbsko vyslovilo s plánom nesúhlas.

Ako sa dalo očakávať, Ahtisaariho plán je inak sformulovaná americká požiadavka z konferencie v Rambouillet, podľa ktorej sa status Kosova mal určiť bez rozhodujúceho slova Belehradu. Čo Západ nedosiahol na bojovom poli, mal by dosiahnuť diplomatickými kľučkami. Prijatie Ahtisaariho plánu bez súhlasu Belehradu by znamenalo porušenie, čiže zánik Záverečného aktu Helsinskej konferencie, ktorý je de facto mierovou zmluvou po II. svetovej vojne. Prijatie Ahtisaariho plánu by odkrylo Pandorinu skrinku územných nárokov po celej Európe. Ak sa Ahtisaariho plán má stať skutočnosťou, musí prísť skôr alebo neskôr v podobe návrhu rezolúcie do Bezpečnostnej rady OSN. Zo stálych členov Bezpečnostnej rady, ktorí majú právo veta, má silu a autoritu postaviť sa proti rezolúcii iba Rusko a azda ešte Čína. Celý svet bude s napätím pozorovať, ako zahlasuje Rusko o takej rezolúcii.

Autor je advokát a bývalý predseda slovenskej vlády.

Článok vyšiel s malými redakčnými úpravami vo februárovom čísle ruského časopisu ROSSIJA V GLOBAĽNOJ POLITIKE/RUSSIA IN GLOBAL AFFAIRS.

Copyright © 2005-2024 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.