Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Poklad Solidarity

Číslo 1/2007 · Elżbieta Ciżewska · Čítanosť článku: 3049
 

Štrnásteho augusta 1980. Po vlne štrajkov, ktorá zachvátila celé Poľsko kvôli zdraženiu mäsa z 1. júla, prepuká štrajk v Gdaňských lodeniciach Vladimíra Iľjiča Lenina. Lech Wałęsa, ktorý má vstup do lodeníc už niekoľko rokov zakázaný, sa dovnútra dostáva cez plot. Štrajkový výbor žiada návrat Anny Walentynowiczovej, prepustenej aktivistky Slobodných odborových zväzov, do práce.. Ďalej vybudovanie pomníka obetiam protestov z decembra roku 1970, zvýšenie platov, právo na štrajk a predovšetkým vznik „na strane a zamestnávateľoch nezávislých slobodných odborových zväzov, ktoré garantuje Konvencia 87 Medzinárodnej organizácie práce, podpísaná Poľskou ľudovou republikou“. Robotníci sa zatvárajú v lodeniciach, aby sa vyhli krviprelievaniu, ako to bolo počas predchádzajúcich vystúpení v rokoch 1956, 1968, 1970 a 1976. Počas nasledujúcich dní sa k štrajku pripájajú ďalšie závody v „Trojmestí“ [Gdaňsk, Gdynia, Sopot – pozn. prekl.]. Celkovo ich je niekoľko sto. Pred bránou lodeníc, ozdobenou kvetmi, náboženskými obrazmi a portrétmi Jána Pavla II., sa zhromažďujú davy. Je zastavená mestská doprava. Prestávajú fungovať telefóny a telexy. Televízia lakonicky informuje o „prerušeniach v pracovných výkonoch“. Vedenie lodeníc súhlasí s požiadavkami zamestnancov, ale zástupcovia iných závodov žiadajú, aby sa v štrajku pokračovalo, kým aj oni nedosiahnu splnenie požiadaviek. Štrajk teda pokračuje. Do lodeníc prichádzajú zahraniční novinári. Začína sa vyjednávanie s vládou. Prichádzajú aj pozvaní experti z disidentských kruhov, aby podporili robotníkov. Lodenice pulzujú verejným životom ako grécka polis. Rokovania s vládou sú prenášané cez miestny rozhlas v celom priestore lodeníc, tak aby ich každý „občan“ tohto exteritoriálneho „mestského štátu“ mohol sledovať a vyjadriť svoju podporu či nesúhlas. Vychádza štrajkový bulletin. Na území lodeníc sa slúžia omše, robotníci môžu pristupovať k spovedi. Organizujú sa koncerty a predstavenia. Zhromaždení ľudia sa na seba dívajú so stále väčšou odvahou a vidia, že každý sa stáva „tak dajako trocha lepší“ a bližší tým ostatným… V rokovacej sále stojí Leninova busta a nemo sleduje robotnícke povstanie, ktoré sa dištancuje od násilia. Štrajky sa postupne rozširujú po celej krajine. Atmosféra je napätá – násilné riešenie sa predsa len nedá vylúčiť. A je to tu! 31. augusta sú podpísané dohody, ktoré otvárajú cestu k vzniku Nezávislého samosprávneho odborového zväzu Solidarita (NSZZ Solidarność). Takmer v tom istom čase vláda začína hľadať spôsob, ako zadusiť tento výbuch spoločenskej energie. Horúčkovité rokovanie vlády má svoje dôvody. Solidarita rýchle prekračuje hranice vymedzené formou odborového zväzu a mení sa na desaťmiliónové spoločenské hnutie.

Od vzniku Solidarity, hnutia, ktoré sa stalo motorom premien v strednej a východnej Európe, uplynulo už viac ako 26 rokov. Udalosti z konca roka 1980 fungujú vo všeobecnom vnímaní ako zakladateľský mýtus Tretej republiky. Aj napriek tomu, že ho vtedy ukončilo zavedenie vojnového stavu v decembri 1981, augustové štrajky sa stali legendou. Počas posledných parlamentných a prezidentských volieb v Poľsku sa slovo „solidarita“ dalo počuť veľmi často nielen z úst pravicových, ale tiež ľavicových politikov s komunistickou minulosťou. Má však byť Solidarita iba témou patetických príhovorov? Robotníci z gdaňských lodeníc boli presvedčení, že tvoria dejiny, že sa zúčastňujú udalostí, ktorých dopad a význam bude omnoho väčší, než si dokážu predstaviť. Skúsenosť Solidarity, ktorá bola najsilnejším a najvýznamnejším „vzopätím ducha“ stredoeurópskych opozičných hnutí, vyžaduje dnes znovu premýšľanie. Zdá sa, že na to, aby „skúsenosť augusta ‘80“ priniesla skutočné ovocie, ešte veľa chýba.

Deväťdesiate roky

Bohužiaľ, dejiny „Slečny S“ (ako Solidarite láskyplne hovorili odborári) v prvých rokoch transformácie pripomínajú príbeh proroka, ktorý prišiel do vlastného mesta. Po roku 1989 sa opozícia rozprášila. Časť opozičníkov išla do politiky, zakladala politické strany, časť sa zaoberala vytváraním siete mimovládnych organizácií a práci v miestnej samospráve, časť sa vrátila k svojim pôvodným povolaniam. Mnoho z nich – napriek pocitu víťazstva – sa nedokázalo prispôsobiť realite slobodného trhu. Solidarita sa ukázala ako skúsenosť príliš bohatá a príliš rôznorodá na to, aby si mohla nájsť miesto v období transformácie. Podporu v nej mohli nájsť aj socialisti a sociálni demokrati, aj národní katolíci, liberáli, konzervatívci a dokonca aj zástupcovia roľníckeho hnutia. Solidarita bola pre mladú demokraciu nesmierne ťažkou skúsenosťou. Jej dynamika bola podmienená nielen vystúpením proti komunistickej nomenklatúre, ale tiež ostrými, často až do dnešného dňa nevyriešenými vnútornými konfliktmi – ideologickými, ale aj personálnymi. Prvé vlády po roku 1989 sa zaoberali „schladzovaním“ spoločenskej energie, pretože tá bola nepredvídateľná, nebezpečná a mohla spochybniť základy čerstvo nastoleného režimu, mohla otvoriť čerstvo liečené zranenia. Či boli tieto obavy elít oprávnené, sa už nedozvieme.

Aj keď sociológovia a historici nedávali Poľsku veľké šance na „liberalizmus po komunizme“, práve v západnom politickom myslení sme začali hľadať legitimitu pre transformáciu. Všeobecne sa začalo prijímať presvedčenie – vychádzajúce z procedurálneho neoliberalizmu –, že spoločnosť nie je nič viac ako združenie jednotlivcov, z ktorých každý má svoje životné plány a riadi sa vlastnou koncepciou dobra. Štát ako taký nemá právo favorizovať niektorú z týchto koncepcií. Spoločenská rovnováha môže nastať len prostredníctvom neobmedzovanej artikulácie individuálnych záujmov. Nastalo obdobie – nie celkom zámernej – „de-solidarizácie“, atomizácie poľskej spoločnosti; obdobie, v ktorom boli stále častejšie voči spoločenstvu vznášané najrôznejšie nároky, bez toho, aby boli zároveň voči nemu uznané individuálne povinnosti. Stále častejšie sa „mentalita nároku“ stávala karikatúrou klasického liberálneho ideálu racionálneho a aktívneho jednotlivca, ktorý na seba berie zodpovednosť, aby trochu „poľudštil“ poľskú politiku a vrátil spoločenstvu jeho úlohu vo verejnom živote; mnohí sa obrátili k myšlienkam anglosaských komunitariánov, napríklad Michaela Walzera alebo Charlesa Taylora. Napriek tomu, že originálny model, prispôsobený našim podmienkam politického spoločenstva, bol na dosah ruky. Zdalo sa, že Solidarita nám už nemá čo zaujímavého povedať. Vyzerala ako ďalšie patetické a kvôli svojmu romantizmu aj anachronické stelesnenie princípu poľských národných povstaní devätnásteho storočia, ktoré však pôsobili na emócie vďaka odvahe a zúfalstvu tých, ktorí bojovali proti okupantom, ale neniesli žiadny pozitívny projekt. Hanbili sme sa za Solidaritu kvôli jej „obyčajnosti“, takmer vulgárnosti, nedostatku intelektuálnej efemérnosti. Zdalo sa, že doba Solidarity je už preč.

Existenciálna revolúcia a demokracia

My však Solidaritu potrebujeme. Je stále jasnejšie, že politická prax Augusta a po ňom nasledujúcich mesiacov je v istom zmysle jediná politická tradícia, ktorá je pre Poliakov živá. Je jediným úplne pochopiteľným súborom ideí, ktoré sme odvodili z vlastnej a európskej histórie. Aby sme sa dištancovali od partikulárnych ideologických sporov a interpretácií, ktoré slúžia partikulárnym politickým záujmom, treba povedať, že Solidarita bola predovšetkým skúsenosťou naozaj „existenciálnou“, ktorá prenikala a vyjadrovala človečenstvo osôb, ktoré to spoločenstvo vytvárali, ktorá dovoľovala, aby sa prejavili krásne, ale aj temné stránky ich prirodzenosti.

Každý poctivý pohľad na Solidaritu musí teda predovšetkým odhaľovať veľké zásoby dobra v človeku, ale tiež jeho schopnosť konať zlo. Musí viesť ku konštatovaniu, že v totalitnom alebo posttotalitnom systéme „je človek donútený žiť v lži, ale môže byť k tomu donútený len preto, že je schopný takto žiť“ (Václav Havel, Moc bezmocných). Skutočný konflikt, ako vtedy, tak aj dnes, neprebieha medzi dobrými „my“ a zlými „oni“, ale vo svedomí každého človeka. Keď Havel písal tieto slová v roku 1978, bol si vedomý, že situácia v satelitných štátoch Sovietskeho zväzu je len inou tvárou krízy demokracie, ktorá sa dotýka celej Európy. Je si vedomý, že spoločenstvá strednej a východnej Európy sú len inými formami industriálnej a konzumnej spoločnosti – so všetkými duchovnými a spoločenskými dopadmi. Obranou pred zotročením mohlo byť len odmietnutie „žiť v klamstve“. Rozhodnutie sa pre život v pravde – ako píše Havel – „opäť vracia človeka na tvrdú pôdu vlastnej identity a ako politický faktor – vťahuje ho do hry va banque“. Odovzdanie sa pravde znamenalo, že sa človek opäť stával „pánom svojej vlastnej situácie“, „hrdým a zodpovedným členom polis, ktorý reálne participuje na tvarovaní jej osudu“. Vďaka Solidarite vrátil sa k sebe samému, k svojej dôstojnosti ako obyčajného človeka a ako občana. Život v pravde v podmienkach ľudovodemokratického štátu nielen ukazoval realitu takú, aká naozaj bola, ale bol tiež príkladom pre druhých a napokon bol politikou par excellance, ktorá disponovala väčšou silou než aparát násilia a donucovania. Havel v spomínanej eseji píše, že disidentské hnutia považujú zmenu režimu „len za niečo vonkajšie, druhotné, čo samé osebe nič negarantuje“. Sám politický prevrat bol pre neho riešením príliš málo radikálnym. Musela sa uskutočniť „revolúcia svedomia“, revolúcia úplne „existenciálna“. Intuícia laických disidentov ich z tohto hľadiska viedla rovnakým smerom ako kresťanské myslenie. Kľúč k pochopeniu Solidarity treba hľadať nielen vo vedách, ktoré udalosti popisujú na princípe impulzu a reakcií, ale na úrovní omnoho hlbšej a univerzálnejšej, na rovine filozofickej alebo dokonca teologickej. Vďaka takému prístupu po prvé siahame ku koreňom hnutí, k ideám a hodnotám, ktoré rozhodli o jej úspechu. A po druhé práve vďaka sústredeniu sa na ideové predpoklady môžu skúsenosti opozičných hnutí byť referenčným bodom pre život súčasných spoločností. V udalostiach 70. a 80. rokov určite môžeme hľadať hodnoty potrebné pre demokraciu.

Solidarita „Solidarity“

Pozrime sa teda na vybrané princípy, ktoré dali Solidarite jej podobu. Začneme od tej najzákladnejšej, vpísanej v samotnom názve hnutia. Obsah týchto princípov nevzniká v nejakom spoločenskom vákuu, ale nachádza sa v úzkom vzťahu s niektorými súčasnými udalosťami. Tieto udalosti ich konštituujú a zároveň sú ich dôsledkom. Prvým z nich je predovšetkým učenie a prvá púť Jána Pavla II. do Poľska v roku 1979 a tiež návštevy v ďalších rokoch. Pápeža Jána Pavla tu nespomínam zo sentimentálnych či „hagiografických dôvodov“, ale vedená hlbokým presvedčením, že bez neho by Solidarita nebola buď vôbec, alebo by bola iná. Po druhé zdá sa mi, že najvýstižnejšie vymedzenie idey, z ktorej pochádza názov Zväzu, môžeme nájsť práve v pápežskom učení. Napokon po tretie sami odborári zdôraznili jeho vplyv, keď sa na jeho učenie odvolali hneď dvakrát v programe zväzu schválenom na I. zjazde delegátov NSOZ Solidarita na začiatku októbra 1981.

Keď sa pápež obracal na svojich rodákov, prehlasoval, že chce „hovoriť k nám, ale tiež v istom zmysle za nás“. Moc tohto „hovorenia“ spočívala od začiatku pontifikátu v tom, že dokázalo vrátiť pocit dôstojnosti a významu individuálneho života každého z nás a spolu s ním aj pocit slobody a zodpovednosti. Pocit vlastnej hodnoty má totiž nielen osobný rozmer, ale aj svoj rozmer spoločenský a politický. Pápež pripomínal, že dôstojnosť, ktorá je pre veriacich obsiahnutá v spoluúčasti na Kristovej kráľovskej hodnosti, neznamená nič iné ako službu. Osoby skutočne slobodné, ktoré sú pánmi sami nad sebou, sú vnímavé k potrebám druhých. V encyklike Sollicitudo rei socialis napísal: „Solidarita teda nie je nejaký pocit neurčitého súcitu či povrchnej citlivosti voči zlu toľkých blízkych alebo vzdialených osôb. Naopak, to je pevné a dôsledné rozhodnutie angažovať sa za spoločné dobro: za dobro všetkých a každého jedného, pretože všetci sme naozaj zodpovední za všetkých. (…) Prejavy solidarity v každej spoločnosti majú význam, ak sa jej členovia uznávajú medzi sebou ako osoby. (Sollicitudo rei socialis, 38, 39) Dá sa povedať, že uznať sa navzájom ako osoby znamená rešpekt voči druhým, ktorí sa odo mňa často veľmi líšia. Šesť mesiacov pred zverejnením encykliky, z ktorej pochádzajú tieto slová, 11. júna 1987 povedal pápež v Gdyni: „Solidarita znamená spôsob bytia ľudskej mnohosti, napríklad národa, v jednote, v úcte k všetkým rozdielom, aké medzi ľuďmi vystupujú, a teda v jednote v mnohosti, teda v pluralizme. Toto všetko je obsiahnuté v pojme solidarita.“ Solidarita neznamená kolektivizmus, zrušenie osobnej zodpovednosti za svoj život a jej prenesenie na druhých, ale práve naopak: rozšírenie zodpovednosti.

Solidarita predpokladá určitý stupeň „spolu-myslenia“, zhodu ohľadom názvov, ktoré sa dávajú javom a predmetom, čo umožňuje vzájomné pochopenie. Jeden z delegátov na spomínanom zjazde Solidarity to popísal takto: „Zväzová solidarita je pojem komplexný. Najprv je to solidarita pojmov, spoločná koncepcia odborového hnutia. (…) A potom je tu ešte solidarita správania, solidarita každodennej práce odborov.“ Solidarita nie je teda iba postoj, ale tiež určitá aktivita. Výzva sv. Pavla: „Neste si vzájomne bremená“ (Gal 6,2), na ktoré sa odvolával kaplán Solidarity kňaz Józef Tischner, z hľadiska pápežského učenia neznamená zhodiť bremeno zo svojich ramien a zvaliť ho na orgány štátu vtedy, keď to nie je nevyhnutné. Neznamená rezignáciu z vlastného úsilia. Znamená, naopak, úsilie vyvinuté v spoločenstve, pre jeho dobro a pre dobro spoluobčanov. Solidarita je skrátka „vziať vlastné veci do vlastných rúk“. Nevyžaduje žiadne vznešené heslá ani ideologické zdôvodnenia. Robotníci počas štrajku v auguste 1980 to chápali intuitívne. Ryszard Kapuściński v reportáži Poznámky z Pobrežia popisuje nasledujúcu scénu. Do Gdaňských lodeníc prichádzajú dvaja trockisti zo Španielska. Jeden z nich sa obracia na člena MKS (Medzipodnikový štrajkový výbor) a hovorí: „Chceli by sme sa zoznámiť s vašou revolúciou.“ Odpoveď znie: „Páni sa zmýlili. Nerobíme žiadnu revolúciu. Len si vybavujeme naše záležitosti. Ospravedlňujeme sa, ale žiadame vás o okamžité opustenie územia lodeníc, bez práva návratu.“

Nezávislosť a samosprávnosť, teda sloboda

„Vybavovanie našich záležitosti“ trvalo ďalšie mesiace, ktoré sa často popisujú ako karneval či festival Solidarity. Odborári boli takmer posadnutí nezávislosťou a samosprávnosťou. Okrem pochopiteľnej túžby dostať sa spod nadvlády strany hľadali nezávislosť od všetkých ideológií – socializmu, kapitalizmu, politických inštitúcií, podporovali odluku Cirkvi od štátu a zároveň postulovali otvorenosť k „pokrokovým politickým, sociálnym a občianskym hnutiam, ktoré pomáhajú zlepšovať úroveň života ľudí a realizujú základné ľudské práva“. I keď občas táto „nezávislosť“ pramenila z nezrelosti Zväzu, z miešania a nepochopenia pojmov skôr ako z premysleného stanoviska, je však sama osebe výrečná. Nezávislosť a samospráva, i keď presne nedefinovaná, bola dvoma tvárami slobody, ktorá mala kraľovať v solidárnej politei. Ako taká brala na seba veľmi konkrétnu formu, lebo bola praxou, a nie iba ideálom z manifestov.

Priestor slobody, na začiatku obmedzený na územie lodeníc, sa postupne rozširoval na celú krajinu. Vznikali skupiny odborárov na všetkých pracoviskách, vznikala na straníckej kontrole nezávislá závodná tlač, škôlky, knižnice, medzipodnikové štruktúry, regionálne a celoštátne štruktúry, ktoré zastrešovali desaťmiliónové hnutie. Každá úroveň tejto organizácie plnila určité funkcie. Pôsobením tejto samoorganizačnej aktivity sa vytvorila pomerne horizontálna štruktúra, ktorá dovoľovala zviditeľniť sa mnohým nadpriemerným jednotlivcom.

Aká filozofia?

Ak prijmeme, že spoločenská prax a inštitúcie sú prejavom určitej politickej filozofie, aká je potom politická filozofia stelesnená Solidaritou? Je to filozofia, ktorá hovorí, že sloboda jednotlivca sa prejavuje v solidarite, solidarita závisí od slobody, individuálneho rozhodnutia a blízkeho, osobného vzťahu, ktorý nedokážu nahradiť žiadne inštitúcie. Sloboda sa prejavuje v solidarite, ale je tiež na nej závislá. Sloboda sa získava individuálnym, ale aj spoločenským úsilím, a to preto, že ju skusujeme vždy vo vzťahu k druhým vďaka solidárnej, partnerskej spoluzodpovednosti za seba. Opiera sa o pocit dôstojnosti a rovnosti. Počas štrajku práve táto dôstojnosť a rovnosť dávali odvahu pozrieť sa druhému človeku do očí alebo oslovovať straníckych funkcionárov „pane“, a nie ponižujúcim „súdruh“.

Sloboda, za ktorú bojovali robotníci z lodeníc, sa neobmedzovala na negatívnu koncepciu slobody, slobody „od“. Na druhej strane aj pozitívna sloboda „k“, a teda právo na verejné spolurozhodovanie, sa zdá byť pre ňu príliš úzka. Sloboda, ktorú štrajkujúci zakúsili, bola sloboda „od“ násilia, „od“ lži, „od“ arbitrárnej, despotickej totalitnej vlády, ale nebola slobodou „od“ politiky, i keď sa poňatie politiky pre opozičníkov líšilo od toho, ktoré prijímali komunisti, ale tiež od toho, ktoré používame v liberálnej demokracii. Politikou, teda konaním pre dobro spoločnosti v najzákladnejšom zmysle, bola prosto poctivá práca a život v pravde. Sloboda ľudí Solidarity bola slobodou „k“ v tom zmysle, že jej prax spočívala v kontrole a vyvíjaní vplyvu na rozhodovanie odborových riadiacich výborov na všetkých úrovniach. Mnohí volili práve cestu tejto verejnej, lokálnej aktivity. Tlačil ich k tomu pocit povinnosti a svojbytná republikánska občianska etika. V zdanlivo šedivom dave osemdesiatych rokov sa skrývalo mnoho prirodzených lídrov.

Ukončená revolúcia?

Keď Havel uvažoval o skúsenosti disidentských hnutí koncom 70. rokov, písal o tom, že by sme sa mali zamyslieť, „či určité elementy tých skúseností – i keď si to sami neuvedomujeme – neukazujú skutočne na niečo ďalšie, niečo za ich obzorom, a teda či práve tu, v našom každodennom živote, nie sú zakódované určité poslania, ktoré v skrytosti čakajú na okamih, keď budú prečítané a pochopené“. Podarilo sa nám zmeniť politický systém, tešíme sa zo slobody a nič neobmedzuje našu ekonomickú iniciatívu, ale to asi nie je všetko… Načo je nám dnes Solidarita?

Nie je tu na to, aby sme jej stavali ďalší pomník, ale na to, aby sme si z nej niečo odniesli. Ak vďaka „Slečne S“ si budeme len tak jednoducho pamätať na význam slov, ako je dôvera, úprimnosť, zodpovednosť, priateľstvo, tak to už bude veľa. Podarí sa nám s ňou vziať ešte viac, keď jej tradíciu vyskúšame vo vlastnom živote, budeme s ňou viesť dialóg, skúsime rozlíšiť to, čo je hodnotné, od toho, čo je už zastarané.

Solidarita je predsa veľká pokladnica ideí, ktoré teraz potrebuje poľská, slovenská aj európska identita. Je to základ našej identity a našej veľkej šance. História Solidarity je lekcia starostlivosti o „spoločnú vec“ [poľský výraz „rzeczpospolita“ je presný preklad latinského res publica – pozn. prekl.], ktorá môže mať dnes rozmer napr. prijatia záväzku osobného pracovného profesionalizmu. Je to život „teraz a tu“, nie vo vzdialenej blaženej budúcnosti. Solidarita – to je predsa pokladnica ideí, ktoré potrebuje poľská aj európska súčasnosť, je to lekcia angažovanosti vo veciach obyčajných ľudí v našom okolí. Solidarita – to sú korene našej slobody a učenie, ako ju využívať. Je to tiež svedectvo spoločenského poriadku, jednoznačne ovplyvneného kresťanstvom, ktoré nás môže učiť živej a otvorenej prítomnosti náboženstva vo verejnom živote. Napokon spolu s celým disidentským hnutím je to originálna časť európskeho dedičstva, s ktorým by sme sa mali vysporiadať a kreatívne ho využívať pre vlastné dobro. Nemôžeme prísť o poklad Solidarity. Sú to korene našej identity a naša veľká šanca.

Autorka pripravuje v Inštitúte aplikovaných spoločenských vied na Varšavskej univerzite doktorskú prácu venovanú republikánskym motívom v skúsenostiach spoločenského hnutia Solidarita v rokoch 1980 – 1981. Spolu s priateľmi už dva roky spoluporiada Akadémiu Solidarności – workshop venovaný hodnotám, histórii a praxi ideálov Solidarity. Ďalšie informácie nájdete na stránke http://www.akademia.tertio.krakow.pl/.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.