Solidarita a spoločnosť

Číslo 1/2007 · Andrej Imrich · Čítanosť článku: 10670
 

Solidarita je zdrojom sociálnych istôt v spoločnosti

Solidarita je čnosť, pri ktorej sa uplatňuje pravé bratstvo a sociálna láska (1). Solidárny človek sa dokáže vžiť do situácie toho druhého, stotožniť sa s ním, vie cítiť zodpovednosť za neho, dokáže sa s ním deliť, spoločne s ním zdieľať radosti i bolesti. Solidárny človek je ochotný obetovať sa za iných, znášať následky ich chýb, aby tak chránil bratské spolunažívanie v spoločnosti a spoločné dobro. Je to výrazne kresťanská čnosť (2). „Už dvetisíc rokov žije a pretrváva v duši Cirkvi pocit spoločnej zodpovednosti všetkých za všetkých, ktorý pobádal a pobáda až k hrdinskej láske ľudí, totiž mníchov poľnohospodárov, vysloboditeľov otrokov, ošetrovateľov chorých, tých, čo prinášajú vieru, civilizáciu a vedu všetkým generáciám a všetkým národom, aby vytvárali také sociálne podmienky, ktoré by všetkým umožňovali a uľahčovali život dôstojný človeka a kresťana.“ (3)

Cit solidarity spôsobuje to, že ak sa niekto z nás dopustí zločinu, hanbíme sa za to všetci a robíme, čo vládzeme, aby sa ten zločin neopakoval. Ak niekto z nás dosiahol úspech, tešíme sa z neho všetci.

Ak sa veriaci človek zachoval neľudsky a ostatní veriaci povýšenecky povedia: Pozrite, ako sa správajú tí, čo sú každú nedeľu v kostole, dávajú najavo nedostatok solidarity s Cirkvou i s bratmi vo viere. Ale ak povedia: Mrzí nás, že náš brat vo viere sa takto správa, hanbíme sa za to a chceme mu pomôcť, aby taký nebol, prejavia kresťanskú solidaritu.

Aj keď hovoríme o solidarite ako o výrazne kresťanskej čnosti, uznávame pritom, že ju môžu vlastniť a vlastnia aj nekresťania. Kresťanskou ju nazývame preto, že ona je požiadavkou, ktorá vyplýva z Evanjelia, a ak ju kresťan nevlastní, jeho kresťanstvo nie je celkom autentické.

Solidarita uskutočňuje takú účasť na hmotných a duchovných dobrách prírody a spoločnosti, aby si každý člen spoločnosti mohol zachovať ľudskú dôstojnosť.

Solidarita odstraňuje sociálne konflikty

Nedostatok solidarity vytvára medzi ľuďmi veľké sociálne rozdiely, ktoré sú príčinou silných napätí a konfliktov. V druhej polovici 19. storočia sa začali vo výrobe využívať technické vynálezy a v mnohých prípadoch ľudskú prácu nahradili stroje. Manufaktúrni robotníci prichádzali o prácu a ich údelom sa stala krajná chudoba. Na druhej strane majitelia strojov a tovární nadmieru zbohatli. Spoločnosť sa rozštiepila na dve triedy, ktoré delila hlboká priepasť. (4) Vzniklo veľké sociálne napätie a ovzdušie krvavých revolúcií.

Príčina sociálneho napätia nebola v tom, že ľudskú prácu nahradil technický pokrok, ale v tom, že všetci ľudia nemali patričnú účasť na ovocí technického pokroku. Príčina bola teda v nedostatku ľudskej a kresťanskej solidarity.

Účasť na ovocí technického pokroku sa dala dosiahnuť vzdelaním a získavaním nových kvalifikácií. Solidarita mala zjednotiť spoločenské sily a prostriedky k umožneniu vzdelania a rekvalifikácie pre všetkých. Na druhej strane každý jednotlivec s citom solidarity mal pochopiť potrebu vzdelania, ak chce byť užitočný pre seba i pre spoločnosť, a o vzdelanie sa snažiť.

Taká spoločnosť je solidárna, ktorá vytvára možnosti pre všetkých, a ten jednotlivec je solidárny, ktorý zodpovedne možnosti využíva nielen pre svoje dobro, ale aj pre dobro iných a nikdy nie na ich úkor.

Veľa krvi sa prelialo a veľa materiálnych i morálnych škôd sa napáchalo pri revolúciách, ktoré chceli nastoliť sociálnu spravodlivosť. Mnohé revolúcie odstránili jednu sociálnu nespravodlivosť a nahradili ju inou, možno ešte horšou sociálnou nespravodlivosťou. To všetko pre nedostatok ľudskej a kresťanskej solidarity, ktorej podstatou je kresťanská láska a zodpovednosť jedného za druhého.

Fondy solidarity

Nielen ľudský cit či kresťanská láska, ale aj napätie medzi jednotlivými spoločenskými skupinami si vynútili vytvárať v spoločnosti fondy solidarity. K vytvoreniu fondov solidarity prispela aj obava každého jednotlivca z nečakaného nešťastia. Takto sa začali vytvárať rôzne poisťovacie spoločnosti, do ktorých prispievali produktívni ľudia, aby sa z nich pomohlo tým, čo sú vo veľkej biede a núdzi. Dnes už jestvujú nielen dobrovoľné, ale aj niektoré zákonom ustanovené fondy solidarity. Sú to najmä zdravotné poisťovne, sociálne poisťovne, zákonné poistenie ručenia za škodu spôsobenú na cestách a mnohé iné. (5) Fondy solidarity zakladal už svätý Pavol apoštol. (6)

Úkony proti solidarite

Úkonom proti solidarite je to, ak odmietam prispievať do fondov solidarity, ktoré vnášajú pokoj a nádej do sociálneho prostredia, v ktorom žijem. Úkonom proti solidarite je aj to, ak sa nadužívajú dobrodenia, ktoré nám fondy solidarity poskytujú, alebo ak sa fondy solidarity zneužívajú rôznym iným spôsobom.

Ľudia, ktorí sú vo veľkej biede, oberajú o pokoj každé spoločenstvo, v ktorom sa nachádzajú. Postarať sa o týchto ľudí znamená vniesť do spoločnosti veľmi cenné upokojenie, ktoré je dobrodením pre každého člena spoločnosti.

Pre zmiernenie stále prítomnej biedy sa vytvárajú zákonom stanovené fondy solidarity podľa výšky príjmov. Kto zatajuje príjmy, aby znížil svoj príspevok do zákonom stanovených fondov, ten koná proti solidarite.

Mnohokrát nás navštívi aj nečakané nešťastie a z neho vyplývajúca bieda a vtedy sa vytvárajú okamžité fondy pre podporu v biede na základe dobrovoľných milodarov. Sú to rôzne nadácie alebo účelové zbierky. Neochota prispievať do takýchto fondov je nedostatkom ducha solidarity. (7) Nezodpovedné spravovanie týchto fondov, ich vykrádanie alebo nesprávne využívanie spôsobuje nedôveru a neochotu do takých fondov prispievať. Takto sa ničí duch solidarity v spoločnosti.

Proti solidarite je aj to, ak ľudia chcú poberať finančnú pomoc aj vtedy, keď ich už na to ich situácia neoprávňuje. Zatajujú, že pracujú, aby dostali dávky v nezamestnanosti. Žijú spoločný život ako manželia, a pritom neuzavrú manželstvo, hoci niet medzi nimi manželskej prekážky, len aby mohli dostávať vyššie dávky v nezamestnanosti, prípadne aby nestratili vdovské dávky. Slobodná matka niekedy odmietne uzavrieť manželstvo s otcom dieťaťa len preto, aby na to dieťa mohla poberať sirotské dávky. Takto z lakomstva po peniazoch sa umelo vytvárajú siroty, žije sa v hriechu (8), bez uzavretia manželstva a vytvára sa zdeformovaná subkultúra rodinného života.

Toto dokážu ľudia s nedostatkom solidarity voči svojmu okoliu. Chcú mať totiž neoprávnene väčšiu účasť na spoločnom dobre ako ostatní, jednak tak, že do spoločného dobra nechcú prispievať, alebo tak, že zo spoločného dobra chcú neoprávnene viac brať, ako im prináleží. Ten, kto takto hreší proti solidarite, berie ostatným chuť budovať a chrániť spoločné dobro a do spoločnosti sa dostáva napätie, upodozrievanie a nepokoj.

Všimnime si, ako sa ľudia správajú pri poistnej udalosti. Radi by od poisťovne dostali aj to, čo im neprináleží, a pritom sa hnevajú na vysoké poistné. Znížiť poistné môžu len solidárni ľudia. Tí urobia všetko, aby nedochádzalo ku škodám, a v prípade, že ku škode dôjde, pri hlásení poistnej udalosti pravdivo popíšu skutočnú škodu.

Fondy solidarity sú určené pre tých, čo sú v nejakej biede. Či už je to choroba, požiar, nehoda na ceste, hmotná núdza, alebo iný nedostatok. Pre každého z nás je veľkou výhodou, ak nepotrebuje čerpať z týchto fondov. Znamená to, že sa neocitol v biede.

Predstierať falošne biedu napríklad poisťovacími podvodmi pre neoprávnené získanie peňazí z poistného fondu znamená túžiť akoby po peniazoch „siroty a vdovy“. Po takých peniazoch by sme naozaj túžiť nemali. Ak totiž nebude nad nami Božia ochrana, do biedy sa ľahko dostaneme. Nepokúšajme Pána Boha, kým bdie nad nami jeho ochranná ruka.

Ducha solidarity môže poškodzovať aj nesprávny postoj legislatívy, ktorý podporuje zneužívanie fondov solidarity. To sa stáva napríklad vtedy, keď je finančne výhodnejšie poberať príspevok v nezamestnanosti než pracovať.

Nesprávne aplikovaný princíp solidarity

Čnosť solidarity je prejavom lásky k blížnemu. Preto k tejto čnosti treba ľudí získavať, nemožno ich k nej nútiť. Ak lekár, právnik, remeselník… sa hanbí za chyby svojho kolegu, chce ich naprávať a svojmu kolegovi chce pomôcť, aby sa svojich chýb vyvaroval, je to krásna čnosť solidarity, ktorá chráni česť a dobré meno daného stavu či povolania. Ale k tomu nemožno nikoho nútiť, aby niesol zodpovednosť za chyby svojich kolegov či členov rodiny alebo iného spoločenstva, do ktorého patrí.

Spravodlivosť žiada, aby každý jednotlivec sám zodpovedal za svoje chyby a niesol za ne následky. Už v Mojžišovom zákone je požiadavka, že nemajú zomierať otcovia za synov ani synovia za otcov, ale každý má zomrieť za svoj hriech. (9) Láska dovoľuje, aby sme pomáhali znášať bratom následky za ich chyby, ba ona dokonca žiada, aby sme im tie následky pomáhali znášať, ak to oni sami nevládzu. Je to však úloha vyplývajúca z lásky, a nie zo spravodlivosti.

Ak by sme za chyby jednotlivca brali na zodpovednosť celé spoločenstvo, potom by sme nesprávne chápali princíp solidarity a zavádzali by sme do života princíp kolektívnej viny, čo je morálne neprípustné.

To isté platí, ak podľa správania jedného člena spoločenstva posudzujeme všetkých jeho členov, ak nechceme priznať, že aj uprostred neporiadneho spoločenstva môžu byť veľmi statoční jednotlivci, ak pre nedostatky otca chceme znemožniť jeho deti, prípadne ak chceme znemožniť súrodencov za ich nevydareného brata. Zákonitosť solidarity sa takto môže veľmi zneužívať predovšetkým médiami alebo mnohorakými klebetami. Pocítil to aj sám Pán Ježiš, keď sa vytvorilo presvedčenie, že z Nazareta nemôže pochádzať nič dobré. (10) Je pravda, že človek nutne potrebuje spoločenstvo a k spoločenstvu neoddeliteľne patrí aj solidarita, ktorá má dve stránky. Svetlou stránkou je, že ak jeden člen spoločenstva napreduje, dvíha tým celé spoločenstvo a užitočne ho ovplyvňuje. Jej tienistou stránkou je, že ak do hriechu upadá jeden, strháva so sebou aj okolie a poškodzuje ho. V tomto kontexte majú veľmi rozšírené hriechy až taký dopad, že v analogickom zmysle hovoríme o sociálnych hriechoch.

Aj keby išlo o kolektívne hriešne správanie celých skupín, aj tieto „sociálne hriechy“ sú nahromadením mnohých osobných hriechov. Odstrániť ich možno len pokáním konkrétnych osôb za konkrétne hriechy. Hriech je totiž vždy úkonom slobody nejakej fyzickej osoby. (11)

Cesta k solidarite

Cesta k solidarite je cestou spravodlivosti, ktorá je sprevádzaná láskou. Bez lásky solidarita nie je možná. Láska, ktorá myslí na bratov a sestry, chce sa s nimi deliť, chce im byť nápomocná, v spolupráci so všetkými chce budovať spoločné dobro. V takejto spoločnosti každý nielen nadobúda pocit istoty a bezpečia, ale takáto spoločnosť istotu a bezpečie zaručuje. Je to spoločnosť s vysokou morálkou.

Tejto ceste nás učí Pán Ježiš. Z lásky k nám sa stal vo všetkom nám podobný, okrem hriechu (12), a tak zomrel za nás, keď sme boli ešte hriešnici(13), a zomrel za nás, aby sme žili spolu s ním.(14) Prejavil voči nám tú najväčšiu solidaritu, keď vzal na seba zodpovednosť za naše hriechy. Nasledovať ho v tejto solidarite znamená vytvoriť opravdivé spoločenstvo s Ním aj s bratmi a sestrami. Toto spoločenstvo bude zdravým sociálnym prostredím a nájdeme v ňom bezpečie, pokoj, šťastie a opravdivú ľudskú dôstojnosť.

Autor je pomocným spišským biskupom

(1) Porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi (ďalej iba KKC), č. 1939.
(2) Porov. KKC, č. 1948.
(3) Porov. KKC, č. 1942; PIUS XII.: Rozhlasový prejav 1. 6. 1941. In: Acta Apostolicae Sedis, 33, 1941, s. 204.
(4) Porov. Ján Pavol II.: Centesimus annus. Encyklika k stému výročiu encykliky Rerum novarum. Trnava : SSV, 1992, čl. 4.
(5) Porov. Lev XIII.: Rerum novarum. Encyklika o robotníckej otázke, čl. 40. In: Sociálne encykliky. Trnava : SSV, 1997, s. 7 – 55.
(6) Porov. 2 Kor 8,1 – 9,15.
(7) Porov. Lev XIII.: Rerum novarum. Encyklika o robotníckej otázke, čl. 47, s. 7 – 55.
(8) Porov. KKC, č. 1849.
(9) Porov. Dt 24,16; 2 Kr 13,6.
(10) Porov. Jn 1,46.
(11) Porov. Ján Pavol II.: Reconciliatio et paenitentia. Apoštolská exhortácia, čl. 16. Trnava : SSV, 1993, str. 47n.
(12) Porov. Hebr 4,15.
(13) Porov. Rim 5,8.
(14) Porov. 1 Sol 5,10.