Celibát v časopise Markíza

Číslo 1/2007 · Milan Bubák · Čítanosť článku: 5961
 

V 46. čísle časopisu Markíza z 5. decembra 2006 sa objavil článok s názvom „Sex pred svadbou? Nie.“ V článku boli zosmiešnené názory Cirkvi, a nakoľko sa redaktor zúčastnil aj na predmanželskej príprave, ktorú sme mali v Univerzitnom pastoračnom centre v Bratislave 25. – 26. novembra, použil tam i moje názory. Lenže moje vety boli povytŕhané z kontextu a tak, ako ich uviedol redaktor, hovorili niečo úplne iné, než som spomínal ja. Nechcem v tomto článku reagovať na všetko. Nemá to zmysel. Kto pozná slovenskú bulvárnu scénu, myslí si svoje. No predsa by som chcel použiť poslednú vetu z toho článku na to, aby som napísal o téme, ktorá je v súčasnosti v Cirkvi i mimo nej silne diskutovaná a o ktorej som aj ja vtedy hovoril mladým na spomínanej predmanželskej náuke. Je to téma kňazského celibátu. O manželstve sa totiž nedá hovoriť bez toho, aby sme nehovorili zároveň i o celibáte a naopak: ani o celibáte sa nedá hovoriť bez toho, aby sme zároveň nehovorili o manželstve. Posledná veta spomínaného článku v časopise Markíza znie: „Celibát je nenormálny a neprirodzený,“ hovorí Milan Bubák. „Ale pre tento kríž som sa rozhodol.“

Čo som vlastne o celibáte na spomínanej predmanželskej náuke povedal a čo si o ňom i ja sám v skutočnosti myslím? Skúsim to tu napísať.

Sväté Písmo v Knihe Genezis hovorí, že človek bol na počiatku sám. Nakoľko mu bolo smutno, Boh mu z rebra vytvoril spoločníčku. Človek bol teda rozdelený. A od tejto chvíle muž silne túži po žene a žena po mužovi. Muž nachádza svoju úplnosť jedine v jednote so ženou a žena jedine v jednote so svojím mužom (presne tak to píše i pápež Benedikt XVI. v 11. bode svojej encykliky Boh je láska). Muž a žena sú tzv. komplementárne bytosti, t. j. navzájom sa doplňujú. Muž a žena sú ako kľúč a kľúčová dierka. Toto je aj jeden z dôvodov, prečo Cirkev odmieta homosexuálne zväzky; lebo muž s mužom a žena so ženou nie sú navzájom komplementárnymi bytosťami, ako nimi nie sú kľúč s kľúčom ani kľúčová dierka s kľúčovou dierkou.

Keď je to ale tak, že muž k svojej úplnosti potrebuje ženu a naopak, ako potom vysvetliť celibát? Odpoveď je veľmi jednoduchá: celibát nie je normálna vec. Celibát nie je ani vec prirodzená. Normálne a prirodzené pre človeka je manželstvo. Avšak pozor! Je tu slovná hračka. Keď tvrdíme, že celibát nie je normálny, nechceme povedať, že je nenormálny v tom zmysle, že by bol poruchou. Ježiš žil v celibáte a nebol nenormálny. Myslí sa tu „nie normálny“ v tom zmysle, že celibát nie je pre človeka bežnou normou. Avšak človek sa môže v živote zrieknuť mnohých vecí, ktoré sú normálne, a pritom sa nerozhodne pre niečo nenormálne. Naopak, dá tým najavo, že presahuje to, čo je normálne. Veď či aj apoštol Pavol nehovorí, že sa stal bláznom pre Krista? Človek, a to nielen veriaci, sa môže zrieknuť vo svojom živote všeličoho, čo je normálne, napríklad jedenia mäsa, pitia vína, vozenia sa v dopravnom prostriedku či kúrenia si v izbe. Môže sa zrieknuť slobody v robení rozhodnutí i majetku. Jesť mäso či piť víno, či voziť sa v dopravnom prostriedku, sedieť vo vykúrenej miestnosti, slobodne sa rozhodovať a mať majetok – všetko toto sú veci normálne. Človek sa však môže všetkého tohto a ešte mnohých iných normálnych vecí zrieknuť. Ak by sa ich nezriekol, nepáchal by hriech. Naopak, žil by normálne. Je veľa dôvodov, prečo sa ľudia zriekajú mnohých dobrých vecí (nie hriešnych, to je iná kategória). Jedni to robia kvôli línii, iní kvôli lepšiemu športovému výkonu, čistejšej mysli či sile charakteru. To ale, z akých dôvodov sa človek niektorých normálnych, dovolených vecí zrieka, svedčí o jeho charaktere a vnútornej čnostnosti, o jeho hodnotovom systéme, no hlavne o jeho kréde.

To isté platí i o slove „prirodzený“. Povedali sme si, že celibát nie je prirodzený. Čo je prirodzenosť? Je všetko, čo je prirodzené, naozaj i dobré? Neprišiel nás vari Ježiš vykúpiť z našej padlej prirodzenosti? Cieľom nášho rozhodnutia nasledovať Krista je nahradiť svoju padlú prirodzenosť tzv. novou prirodzenosťou alebo druhou prirodzenosťou. Dnes ľudia, keď chcú ospravedlniť niektoré formy svojho správania, povedia: „To, čo robím, je predsa prirodzené!“ Je možné, že je to prirodzené, ale my sa predsa od kolísky odúčame od toho, čo nám je prirodzené, a nahrádzame to niečím, čo nám nie je prirodzené, no čo je vo väčšine prípadov ťažko vydreté. A presne v tomto spočíva duchovný rast a rast vo svätosti. Každá disciplína je v skutočnosti bojom s našou prirodzenosťou. To isté je výchova v čnostiach. Kto ide len za prirodzenosťou, ide za chúťkami svojho tela. Namiesto namáhavého stúpania do kopca si radšej volí gúľanie sa dolu ním. Vykúpený človek ide v skutočnosti proti svojej prirodzenosti.

Možno na pozadí tohto teraz pochopíme i vetu, ktorú sme si povedali o celibáte, že totiž nie je prirodzený. Áno, nie je, lebo naše prirodzené tendencie nás ťahajú k manželstvu. Aké sú ale dôvody pre celibát? Prečo si ho niektorí volia? Pre zrieknutie sa manželstva a žitie v celibáte sa udávajú mnohé dôvody. Niektorí napríklad hovoria, že ak je kňaz sám, je pohotovejší k službe. Iní zasa argumentujú slobodou od rodinkárstva. Ďalší otvorenejším srdcom pre širší počet zverených mu ľudí. Nech sú tieto argumenty pre celibát akokoľvek logické a presvedčivé, žiaľ, žiaden z nich nie je ten pravý. Aký je ten pravý?

Pred rokmi, keď som začínal svoje štúdiá v Chicagu, mali sme sa všetci začínajúci študenti – rehoľníci a zasvätené osoby – zúčastniť na workshope o celibáte. Viedli ho rehoľný kňaz a rehoľná sestra. Na začiatku sa nás spýtali, aké máme očakávania od tohto stretnutia, prečo sme sem prišli. Zaznelo veľa očakávaní. Niektoré vážne, niektoré polovážne, iné vtipné. Nakoniec sa ozvala jedna extrovertná mladá rehoľná sestra: „Prišla som sem preto, aby som sa dozvedela nejaké iné dôvody pre celibát a sľub čistoty, než sú len tie «rečičky o kráľovstve»,“ povedala. Všetkých to ohromne rozosmialo. Keď sa smiech utíšil a aj ostatní dokončili svoje odpovede, rehoľná sestra inštruktorka, hovorí: „Žiaľ, musím vám povedať, že iné dôvody pre celibát, ako sú tie «rečičky o kráľovstve», nie sú!“ Boli sme ohromení. A celý workshop sa potom uberal týmto smerom: celibát pre Božie kráľovstvo.

Čo to ale znamená celibát pre Božie kráľovstvo? Treba povedať, že vlastne všetky zrieknutia, ktoré robí veriaci kresťan motivovaný vierou, sú v skutočnosti pre Božie kráľovstvo. My totiž veríme, že Božie kráľovstvo je naplnením všetkých našich túžob. Človek má veľa túžob: nielen po sexe, ale i po šťastí, pokoji, trvalých vzťahoch, nasýtení, moci, majetku a pod. Všetky tieto túžby majú naplnenie aj v tomto živote, ale nie úplné. No človek túži po úplnom naplnení svojich túžob. Napríklad, človek túži byť v siedmom nebi a nemať žiadne starosti. Preto si nielen vypije, ale sa i opije. Keď však vytriezvie, je znova v realite. A on si realitu neželá. Je pre neho príliš ťažká. Preto sa opije znova. Alebo si dá drogu. Účinky drogy však po chvíli pominú. A on je znova v realite. A to nechce. Chce blaho, a to trvalé. A preto si dá drogu znova a znova. A tak sa postupne stáva závislým. Droga či alkohol si ho schmatnú. No závislosť je v skutočnosti, ako to hovorí psychológ Scott Peck, posvätná choroba, lebo nás upriamuje na naše túžby, ktoré v sebe nosíme. Sú to túžby po totálnom naplnení. Lenže smutným faktom je, že odkedy sme boli vyhnaní z raja, totálne naplnenie na zemi nejestvuje. A tí, ktorí sa o to pokúšajú užívaním pôžitkov života, sa v skutočnosti vydávajú na cestu späť do tohto strateného raja. No cesta späť do raja nejestvuje. Je možné ísť iba dopredu, do iného raja, ktorým je Božie kráľovstvo, a tam sa ide len cez kríž a neustále uvedomovanie si toho, že na tejto zemi nič nie je totálne a úplné a že to, čo tu máme, je len obyčajná anticipácia, predzvesť, predchuť toho totálneho naplnenia, ktoré budeme vlastniť až v nebi.

Múdri veriaci manželia vedia, že aj keby ich vzťah bol akokoľvek dokonalý a perfektný a ich sex maximálne naplňujúci, predsa nič z toho ich nedokáže nasýtiť úplne. Všetko je to, aj keď možno veľmi intenzívne, len krátkodobé a vlastne obmedzené. V tomto zmysle si povzdychol i sv. Augustín, ktorý pred svojím obrátením – po všetkých tých svojich pádoch, životných peripetiách a zážitkoch – si povedal: „Pre seba si nás stvoril, Bože, a nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v tebe!“ Tým chcel povedať: „Je veľa dobrodení, ktoré ponúka tento život, niektoré normálne, niektoré hriešne, no žiadne z nich nie je totálne a úplné. Tieto dobrodenia nás iba upriamujú na toho, v ktorom má dokonalé naplnenie každá ľudská túžba!“

A tak je to i v sexe: ak by sa niekto usiloval o trvalú rozkoš, koleduje si o závislosť. Duchovný autor Benedict Groeschel sa raz veľmi zaujímavo vyjadril o Hollywoode. Hovorí: „Hollywood je plný ľudí ťažko závislých na sexe, ktorí potrebujú terapiu.“ Sú to ľudia, ktorí lietajú od partnera k partnerovi, každú noc sú inde a s iným a ich duša je čím ďalej tým vyprahnutejšia, lebo oni už nad všetkým tým strácajú kontrolu. Ovláda ich to. Túžia po večnom orgazme! No je Hollywood jediným takým miestom? Nie je takým miestom aj mnoho rodín, internátov či pracovísk?

Kde je riešenie? V uvedomení si, že na tomto svete jestvujú len predchute, anticipácie, no nejestvuje tu úplné naplnenie. Úplné naplnenie bude až vo večnosti. A v tomto zmysle pochopíme i celibát. Každý kňaz či zasvätený človek si môže povedať: „Ja som sa ničoho nezriekol. Ja iba čakám. Zriekol som sa predchute, no nezriekol som sa plnej realizácie!“ Myslí sa tým vari, že nebo bude sexom bez konca? To by bolo príliš primitívne rozmýšľanie. My nevieme, ako bude vyzerať nebo. Hovorí to už svätý apoštol Pavol (pozri 1 Kor 2,9). Nebo si človek často predstavuje podľa toho, po čom najviac túži tu na zemi. Ak je hladný, nebo mu bude večnou hostinou. Ak je chudobný, nebo mu bude pohodlným kráľovským zámkom. Ak je športovcom, nebo bude večným futbalom, hokejom alebo džogingom. Ak hudobníkom, nebo bude orchestrom a spevom bez konca. Ak túži po sexe, nebo bude neho niečo v tom zmysle. No toto sú príliš ľudské predstavy. Nebo je, jednoducho, úplné naplnenie všetkých ľudských túžob a basta. Nebo sa často prirovnáva, ako to popisovali mystici, napríklad sv. Ján z Kríža, k mystickému manželstvu. Tu nájdeme odpoveď aj na otázku niektorých manželov, ako to bude s nimi. Ježiš totiž pripomína, že v nebi sa nikto nebude ženiť ani vydávať (pozri Mt 22,30). Ale čo potom s manželmi, ktorí sa mali hlboko radi a túžia byť spolu naveky? Jednoducho, Božie kráľovstvo je ako jedno manželstvo všetkých ľudí a spolu s Bohom. Ale znova: pozor na príliš ľudské chápanie tohto manželstva!

V tomto zmysle i človek v celibáte dosiahne svoje naplnenie vo večnom manželstve. Tu na zemi sa zrieka anticipácie, no samotnej veci, t. j. plnej realizácie všetkých svojich túžob sa nezrieka. Príliš jednoduché alebo naivné? Možno. No sú veci, na ktoré jednoducho nemáme slov. Máme však obrazy, predtuchy, náznaky.

Toto som teda počas toho dňa, samozrejme, ešte okrem iných vecí týkajúcich sa sexuality vôbec a osobitne medzi manželmi hovoril na tému celibát. A v príprave na manželstvo sme hovorili i o iných veciach ako sexualita. Pravdu povediac, z 11 hodín predmanželskej náuky sme sexualite venovali iba niečo viac ako dve hodiny. No redaktor časopisu Markíza bol veľmi prekvapený, keď som mu povedal, že príprava pred manželstvom je aj o iných veciach, ako je sex. No ale čo, každý chápe to, čo vládze.