Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Bolesť a nádej poľskej Cirkvi – kauza biskupa Wielgusa

Číslo 1/2007 · Maciej Ruczaj · Čítanosť článku: 2499
 

Poľská Cirkev platí teraz daň za to, že bola takmer pol storočia nepriateľom číslo jeden komunistického režimu.

Bez Cirkvi ako hlavnej opory všetkých prejavov nezávislého života v krajine sa nedá predstaviť si poľský boj proti komunizmu. Nedá sa predstaviť si Solidaritu bez predchádzajúcej púte Jana Pavla II., ktorý vo Varšave zvolal: „Nech zostúpi Tvoj Duch a premení zem. Túto zem.“ O tom, čo bolo základom hnutia, dobre dosvedčujú na celom svete známe fotografie plota Gdanských lodeníc počas štrajku v roku 1980: vedľa poľskej vlajky na ňom visí Panna Mária z Czenstochowej a portrét Svätého Otca. Menej známy je napríklad fakt, že najväčšie (až do doby Solidarity) vystúpenie Poliakov proti vôli komunistického štátu boli národné slávnosti 1000. výročia kresťanstva Poľska v roku 1966.

Logickým dôsledkom tohto postavenia Cirkvi bolo obrovské úsilie, ktoré bezpečnostný aparát štátu vyvíjal s cieľom oslabiť jej vplyv v spoločnosti. Každý kňaz, dokonca každý študent kňazského seminára „získaval“ automaticky svoj vlastný zväzok u Štátnej bezpečnosti (ŠB). 4. oddelenie – zaoberajúce sa Cirkvou – bolo zďaleka najsilnejšou zložkou na ministerstve vnútra. Okrem uzákonených praktík obmedzovania slobody Cirkvi ŠB siahala po vydieraní, fyzických útokoch alebo vykonštruovaných obvineniach, aby zlomila alebo zničila vytypovaných kňazov. Asi stovka duchovných bola zavraždená „neznámymi páchateľmi“, ich konanie však nesie nezmazateľný rukopis školy Dzeržinského a Beriju. Posledné série takýchto vrážd sa uskutočnili v prvej polovici roku 1989.

Nie je nič zvláštneho, že v týchto podmienkach permanentného boja proti Cirkvi sa našli duchovní, ktorí podľahli nátlaku či nenašli silu odolávať vydieraniu. A dokonca takí, ktorí k spolupráci pristúpili dobrovoľne, kvôli kariére alebo materiálnemu zisku. Hovorí sa – i keď neexistujú presné údaje –, že by sa to mohlo týkať 10 až 15 percent kňazov. Problémom je však to, ako sa k tejto otázke stavala Cirkev za posledných 15 rokov. Tento postoj vyústil do súčasnej krízy.

Prvotný hriech bola naivita. Episkopát na začiatku 90. rokov uveril slovám posledného komunistického ministra vnútra Czesława Kiszczaka, že archívy týkajúce sa Cirkvi boli zničené. Už v tomto okamihu sa duchovenstvo stalo rukojemníkom eštebáckych štruktúr, ktoré i naďalej pôsobia v zákulisí verejného života. Cirkev sa v tomto ohľade nelíšila od zvyšku spoločnosti: Poľsko nedokázalo nájsť silu a odvahu k zúčtovaniu s minulosťou a presvedčenie, že treba zabudnúť na minulosť, sa stalo krédom celého politického vývoja po roku 1989. Napokon, tu bol faktor prílišnej spokojnosti duchovenstva: Cirkev vstúpila do nového režimu s gloriolou víťaza nad komunizmom a v ochrannej bubline, ktorú jej poskytovala neotrasiteľná autorita Jana Pavla II. Skutočnosť, že sa v Poľsku nekonala predpovedaná rapídna sekularizácia, túto spokojnosť a nechuť riešiť bolestivejšie otázky zvyšovala.

Poľská Cirkev je – čo sa týka názorov – teleso veľmi rôznorodé. V otázke lustrácií si najsilnejší hlas od začiatku získali liberálne (predovšetkým krakovské) kruhy najmä okolo časopisu Tygodnik Powszechny, ktorého spojencom v hierarchii je napr. lublinský arcibiskup Józef Życiński. Z ich pohľadu sa otázka spolupráce kňazov musela riešiť primárne podľa „logiky milosrdenstva“. Zmyslom tohto prístupu bolo nadradenie princípu „neubližovania“ nad princíp „pravdy“. V mene tejto zásady sa však tieto kruhy dostali až k odsúdeniu akéhokoľvek pokusu o riešenie minulosti ako „divokej lustrácie“, k spochybňovanie hodnoty dokumentov ŠB, ale predovšetkým až k relativizovaniu otázky viny a neviny v podmienkach totalitného režimu. Milosrdenstvo sa v tejto diskusii zmenilo na zatváranie očí, nerozlišovanie medzi dobrým a zlým chovaním. Donekonečna opakované frázy „všetci sa museli s eštebákmi stýkať“, „všetci sú namočení“ a, napokon, – najsilnejší a najčastejší argument – „tí, ktorí volajú po lustráciách, by si skôr mali spytovať svedomie, lebo sú to ľudia chorí nenávisťou a túžbou po pomste“. Výsledkom tejto 15 rokov trvajúcej mediálnej masáže bolo presvedčenie, ktoré nedávno vyjadril šéfredaktor denníka Dziennik Robert Krasowski: „Ľudia typu Wielgusa dostali nielen pocit beztrestnosti. Dostali morálnu nevinnosť. Oni si dnes myslia, že nič zlé nerobili, že veď donášali všetci.“

Posledné tri roky sú jasným svedectvom, že pred dedičstvom minulosti sa nedá uniknúť: najskôr sa toto presvedčenie usídlilo na politickej scéne, čoho prejavom bolo volebné víťazstvo strán podporujúcich návrat k téme lustrácie. Avšak ani vtedy biskupom nebolo zrejmé, že – vzhľadom k stále väčšej dostupnosti archívu Inštitútu národnej pamäti (IPN) – príde rad aj na Cirkev. Politika ničnerobenia alebo dokonca relativizovania otázky spolupráce viedla nakoniec k sérii kríz a k vytvoreniu atmosféry mediálneho škandálu, ktorý vážne ohrozil jej autoritu.

Prvá bola kauza otca Konrada Hejma, dominikána z Ríma, potom pátra Michała Czajkowského, významného biblistu a teológa, osoby verejne známej a vystupujúcej často v médiách ako – ako sa v Poľsku hovorí – „mravná autorita“. Okrem toho po celý čas prebiehali aktivity krakovského kňaza Tadeusza Isakiewicza-Zaleského, ktorého prípad je symptomatický.

Páter Zaleski bol kaplánom krakovskej Solidarity, v 80. rokoch bol niekoľkokrát napadnutý (znova „neznámymi páchateľmi“) a kruto mučený. Kazetu so záznamom jedného z týchto mučení našiel potom v archívoch IPN – tajná polícia si z neho urobila inštruktážny film. Vo svojom zväzku našiel Zaleski dôkazy o tom, že medzi donášačmi boli i niektorí kňazi z jeho okolia. Rozhodol sa preto pre ďalšie skúmanie. Vtedy sa stretol s odporom miestneho arcibiskupa Stanisława Dziwisza, ktorý jeho skúmanie prikázal zastaviť. Niektorí biskupi ho verejne označovali za „pomstychtivého šialenca“ a „super-eštebáka“.

Napokon však všetky tieto udalosti donútili episkopát otázkou lustrácií sa vážne zaoberať. V lete minulého roku vznikol tak Memoriál o spolupráci niektorých kňazov so Štátnou bezpečnosťou. Hovorí sa v ňom okrem iného aj o tom, že hriech spolupráce, i keď tajný, má svoj verejný rozmer, a tak vyžaduje verejné pokánie. Zriaďuje sa v ňom tiež historická komisia pre každú diecézu, ktorá mala začať skúmanie archívu. Na týchto nádejných prehláseniach to však aj skončilo.

Vyústením tohto prístupu bola kauza biskupa Stanisława Wielgusa, ktorého v decembri pápež vymenoval za nového varšavského metropolitu. Priebeh tejto kauzy dobre poukazuje na vnútorné pnutie v Cirkvi a tragické následky doterajšieho prístupu.

Pred Vianocami pravicový týždenník Gazeta Polska prišiel ako prvý so správou – zatiaľ nepodloženou dokumentmi – o tom, že biskup Wielgus bol tajným spolupracovníkom ŠB. Odpoveď biskupov bola veľmi razantná – z kazateľníc a v médiách zaútočili proti „mediálnym inkvizítorom“. Sám Wielgus opakovane presviedčal verejnosť o svojej nevine. K situácii sa dokonca rozhodol vyjadriť Vatikán, ktorý biskupa oficiálne podporil. Po Novom roku prišla ďalšia vlna zverejnení, tentoraz už spojená so zverejnením príslušných dokumentov ŠB. Arcibiskup začal ustupovať – najskôr sa priznal ku kontaktom so Štátnou bezpečnosťou, potom k podpisu prehlásenia o spolupráci. Napokon sa ospravedlnil za to, že svojím chovaním počas komunizmu a zapieraním v posledných týždňoch poškodil Cirkev. Zároveň však požiadal Varšavu o prijatie ako nového pastiera. Až intervencia Svätého Otca, doslova niekoľko hodín pred plánovaným slávnostným uvedením do úradu, donútila biskupa Wielgusa k rezignácii.

Kauza prináša celý rad otázok ohľadom prístupu biskupov k problému kňazov spolupracovníkov. Prečo sa v episkopáte nenašiel nikto, kto by sa po prvých správach ohľadne Wielgusovej minulosti rozhodol preskúmať, či sú obvinenia pravdivé – aj napriek tomu, že prístup do archívu IPN by bol v takom prípade bezproblémový. V prípade Wielgusa historická komisia dostala príkaz k začatiu pátrania až potom, čo boli dokumenty zverejnené… Druhou závažnou otázkou je, prečo sa o minulosti biskupa dozvedel Svätý Otec až na poslednú chvíľu, tesne pred intronizáciou. Snažili sa biskupi a apoštolský nuncius pred Vatikánom niečo skrývať? Alebo prosto len do poslednej chvíle verili slovám biskupa Wielgusa? A prečo – ako sa špekuluje – bol v celej veci rozhodujúci osobný zásah prezidenta Lecha Kaczynského u pápeža skôr ako jednoznačný postoj biskupov?

Napokon, najzáhadnejšie bolo asi chovanie prímasa Józefa Glempa počas kázne na slávnostnej omši, ktorá sa slúžila miesto neuskutočnenej intronizácie. Prímas – mimochodom podľa dokumentov IPN temer 20 rokov neoblomne odolávajúci pokusom ŠB o nastolenie spolupráce – sa veľmi ostro pustil do médií, ktoré kauzu zverejnili (väčšinou išlo o katolíckych publicistov) a do Inštitútu národnej pamäti. Hovoril o „vynášaní rozsudkov bez možnosti obhajoby“ a o odsudzovaní ľudí na základe dokumentov fabrikovaných inštitúciou nepriateľskou voči Cirkvi. Navzdory jednoznačným faktom. Navzdory stanovisku pápeža. Navzdory tomu, že či už bol rozsah spolupráce biskupa Wielgusa s ŠB akýkoľvek, porušil nariadenie svojich nadriadených, ktorí prísne zakazovali kňazom akékoľvek kontakty s tajnou políciou. Napokon, navzdory pravidlám, ktoré si episkopát sám stanovil v zmienenom Memoriále.

Toto vystúpenie značne podlomilo nádej, ktorú zásah Vatikánu vzbudil vo väčšine veriacich. Je ťažké ubrániť sa pocitu, že proces očisty je – aspoň v prípade časti hierarchie – vynútený zvonku. Bez ohľadu na to nádej sa tu objavila. Na osobitnom zasadaní episkopát rozhodol o zintenzívnení prác historických komisií a všetci biskupi požiadali o autolustráciu. Zelenú dostala tiež publikácia knihy pátra Zaleského Kňazi voči ŠB, postavenú na skúmaní archívu krakovskej tajnej polície.

Predovšetkým však vznikla – aj napriek významným svetonázorovým odlišnostiam – skupina katolíckych laikov, publicistov, verejne činných osôb, ktorá pokrýva celé spektrum od liberálov až k tradicionalistom a ktorá nevidí pred Cirkvou inú cestu než cestu očisty. Krakovský liberálny časopis Więź (ktorého dlhoročným kaplánom bol zmienený kňaz Czajkowski) a konzervatívny Christianitas hovoria v tejto veci jedným hlasom. Dokonca aj Tygodnik Powszechny v posledných mesiacoch začal meniť svoj postoj – hlavne vplyvom odhalenia, že jeden z ich najznámejších spolupracovníkov bol tiež agentom. Prevažuje presvedčenie, že – ako hovorí šéfredaktor Więzi Zbigniew Noskowski – spomínaná „logika milosrdenstva“ musí byť vyvážená „logikou pravdy a spravodlivosti“.

Na druhej strane stále výrazná je skupina tých, ktorí posledný vývoj odmietajú a konkrétne biskupa Wielgusa označujú za obeť sprisahania. Hlavnú úlohu tu hrá rozhlasová stanica Radio Maryja, predtým pomerne otvorená téme lustrácií. Aj tomuto postoju sa nedá uprieť časť pravdy. Je pravda, že média majú omnoho väčší záujem o kauzy kňazov agentov ako o podobné prípady medzi politikmi, o novinároch ani nehovoriac. „Vzniká chorobný dojem, že otázka spolupráce s ŠB sa týka primárne kňazov,“ komentoval tento jav Lech Kaczyński. Nedá sa tiež nevnímať ešte hlbší problém: v Poľsku lustrácie nie sú spojené s dekomunistizáciou, a tak posledné udalosti skutočne môžu pôsobiť ako „víťazstvo ŠB zo záhrobia“ (ako to pomenoval prímas Glemp). Vrah kňaza Popiełuszka je už opäť na slobode a eštebáci, ktorí mučili pátra Zaleského, nie sú ani súdne stíhaní, ich nadriadení – osnovatelia onej mašinérie zla, ktorá mala zničiť Cirkev a všetky prejavy slobodného života – sú váženými staršími pánmi s obrovskými dôchodkami. Miesto toho sa riešia len „pešiaci“, navyše ľudia, ktorí boli často skôr obeťami než pomáhačmi systému. Napokon, nie je možno náhoda, že všetky významné aféry kňazov agentov sa objavujú vo veľmi príznačných okamihoch: kauza otca Hejma – mesiac po smrti Jána Pavla II., v dobe veľkého náboženského vzopätia národa; kauza kňaza Czajkowského – niekoľko dní pred návštevou Benedikta XVI. v Poľsku; kauza Wielgusa – až po jeho menovaní na jeden z najvýznamnejších postov v miestnej Cirkvi.

Avšak už tento posledný argument jasne ukazuje, že ďalšie zamlčiavanie nie je riešením. Cirkev musí prestať byť rukojemníčkou v rukách bývalých eštebáckych štruktúr. Keby sa očista a verejné pokánie uskutočnilo, boli by kompromitujúce zväzky pre ich majiteľov úplne neužitočné. Cirkev sa nevyhne ďalším mediálnym škandálom. Archívy skrývajú ešte mnoho tajomstiev. Ich dopad však bude omnoho menší, ak Cirkev prejaví jednoznačnú snahu o vyriešenie týchto otázok a ak prestanú pokusy relativizovať vinu kňazov agentov. Len tak je možné si dôstojne uctiť pamiatku mučeníkov doby komunizmu a všetkých tých, ktorí sa zlomiť nenechali. A len tak sa dá uhájiť najväčší poklad poľskej Cirkvi – vierohodnosť a schopnosť v každej dobe vydávať svedectvo vernosti Kristovi.

Autor je spolupracovníkom…

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.