Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Taliansko a eutanázia

Číslo 1/2007 · Juraj Buriánek · Čítanosť článku: 3965
 

V živote človek sa musí vysporiadať často s udalosťami, ktoré poznačia jeho život, kedy pociťuje svoju nemohúcnosť a ľudskú slabosť, no zďaleka to nie je koniec. Keď sa tak stane v mladosti, v čase, keď človek začína žiť svoje sny, je to veľká rana v jeho živote, no túžba žiť sa nachádza hlboko v nás, ktorá je vlastná každému. Ale ideológia „dobrej smrti“ mení tento zápas života tak, ako sme to videli v prípade Piergiorgia Welbyho v Taliansku, ktorý bol prezentovaný médiami koncom roku 2006 a ktorý sa skončil umelým ukončením života, odpojením od prístrojov 20. decembra 2006.

Čo sa vlastne stalo? V roku 1963 sa mladému študentovi z talianskej Cremony objavili príznaky závažného ochorenia, ktoré lekári diagnostikovali ako svalová distrofia. Osemnásťročnému študentovi dávali dva roky života. Nestrácal nádej, pokračoval v štúdiu tak, ako mu to zdravie umožňovalo, a cestoval po celej Európe. Venoval sa literatúre, maľoval, písal, tvoril. Ale od 14. júla 1997 bol plne odkázaný na lekársku starostlivosť a dýchal len pomocou respirátora. Takto počul svoj príhovor 1. mája 2002 o 22,02 za pomoci počítača, ktorý vyjadroval komunikáciu jeho očí, na stránke Talianských radikálov, ktorý podporujú diskusiu o eutanázii ako takzvanej „dobrej smrti“.

Po voľbách v roku 2006, v ktorých bola zvolená nová vláda Romana Prodiho z ľavého politického spektra, bol zvolený aj nový prezident Giorgio Napolitano ako kandidát stredoľavej koalície. Práve u neho Piergiorgio Welby hľadal pomoc. 22. septembra mu adresoval list, v ktorom ho sám žiadal o pomoc, aby mohol uskutočniť svoje právo na smrť. Welby vo svojej žiadosti žiadal súd, aby mu umožnil použitie sedatív a odpojenie od prístrojov. Jeho prípad podporovali viaceré združenia za práva pacientov. Rímska prokuratúra súhlasila, že Welbyho žiadosť má svoje opodstatnenie, odmietla však jeho žiadosť, aby do procesu nemohli zasahovať lekári. Prokuratúra trvala na tom, že lekári musia mať možnosť sledovať pacienta, a v prípade, že bude trpieť, opäť ho pripojiť na prístroje.

A tu sa začína veľké divadlo, ktoré sa bude odohrávať v médiách, najmä cez televíziu SKY TG24, ktorá potom ohlási aj jeho smrť. Médiá sú plné nespočítateľných diskusii, komentujú sa jednotlivé časti jeho života, jeho túžba po smrti, ktorú jedna strana prezentuje ako základnú túžbu od zistenia choroby, druhá to popiera. Zaznieva veľa názorov, interpretácii. Napríklad talianska ministerka pre zahraničný obchod Emma Boninová dokonca drží zo solidarity s pacientom dva dni hladovku. A začínajú sa spochybňovať základné pojmy, ktoré by mali byť vedecky definované; najčastejšie sa opakuje téma „eutanázia a medicína“, kde sa „odborníci“ pokúšajú interpretovať tento pojem na základe svojich postojov k životu a smrti. Už sa nediskutuje len o tom, či je eutanázia „dobrá“ alebo „zlá smrť“, ale začína sa spochybňovať jej vedecky vymedzená hodnota. Radikálna strana Talianska, ktorú prezentuje predovšetkým Emma Boninová a predseda strany, sa snaží presvedčiť o potrebe legalizovať eutanáziu, ktorú zavádzajúcim spôsobom prezentuje ako dobrú smrť, ktorá nie je v rozpore s povinnosťou chrániť život až do konca a s povinnosťou poskytnúť dostatočnú lekársku starostlivosť.

Vyjadril sa aj Vatikán, ktorý bol označovaný za hlavného odporcu eutanázie. Pápež Benedikt XVI. síce tejto mediálnej diskusii nevenoval veľkú pozornosť, no napriek tomu v rámci príhovoru v nedeľu 24. decembra 2006 z okna svojej pracovne pripomenul, že človek má povinnosť chrániť život, čo dal do súvislosti s Vianocami, kde príchod Krista nám má pomôcť uvedomiť si hodnotu života. Katolícka cirkev sa vo svojich dokumentoch a vyhláseniach ohľadom eutanázie už niekoľkokrát predtým jasne vyjadrila. Sám terajší pápež hovoril o nepochopení zmyslu života, keď človek, ktorý nedokáže prežívať svoj život v kvalite, ktorú si stanovil ako normu, a snaží sa siahnuť po riešení, ktoré je namierené proti nemu samému. Pritom adresoval výzvu, aby človek, ktorý dosahuje taký vedecko-technický pokrok, dokázal s týmto pokrokom rešpektovať Boha, a tým aj svoj život so všetkými atribútmi a účinne bojovať proti všetkým formám zla, akým je aj choroba. No smrti sa nedá vyhlásiť vojna, musíme si byť vedomí svojich hraníc. A preto je potrebné prijať utrpenie a chorobu a vidieť zmysel života aj v týchto ťažkých okamihoch.

Tento boj o život a zároveň právo na smrť sa neskončil ani 20. decembra 2006, i keď lekár Mario Riccio, ktorý Welbymu pomohol zomrieť, hovoril o prerušení liečby, čo je v súlade so zákonom, pretože pacient má právo liečbu odmietnuť. Aktivisti proti eutanázii a pravicoví politici označili Welbyho smrť za vraždu. V Taliansku je eutanázia zakázaná s výnimkou, keď už odumrel mozog. Aj preto lekárovi hrozí 10 až 15 rokov väzenia. Následne po smrti sa rozpútala diskusia o jeho pohrebe, nakoľko sám Welby si žiadal katolícky pohreb. Rímsky vikár kardinál Camilo Ruini vyjadril vdove po zosnulom odmietavé stanovisko s odôvodnením, že sám zosnulý si žiadal vedome zomrieť, čo je v rozpore s učením Katolíckej cirkvi. A tak sa – v duchu mediálneho protestu – konali pohrebné obrady pred kostolom na Piazza don Bosco v Ríme, kde si Welby žiadal mať pohrebné obrady.

Rímsky prokurátor začal šetrenie ohľadom smrti Piergiorgia Welbyho, vypočúval lekára Riccia, ktorý podal Welbymu zmes sedatív a odpojil mu respirátor.

Nebol to teda ani pohreb, čo by urobil bodku za prípadom. Diskusie pokračujú a ideológia dobrej smrti ďalej pochoduje. Welbyho smrť vyvolala rozkol aj v politických kruhoch. Premiér Romano Prodi, sám pokrstený katolík, vyhlásil, že debata bude pokračovať, a sľúbil, že jeho ľavicová vláda sa „týmto prípadom bude zaoberať do hĺbky“, na rozdiel od odporcov eutanázie, ktorí považujú túto smrť za zločin, ktorý sa nedá ospravedlniť. Naopak, taliansky politik Luca Volonte žiada, aby lekára zatkli za vraždu.

Najsmutnejšie na celom prípade je, že ľudský život sa netešil úcte len v konkrétnom Welbyho prípade, ale ani vo veľkej časti diskusií, ktoré oslavovali ako právo niečo, čo norimberský tribunál po II. svetovej vojne označil za vojnový zločin.

Autor je študentom teológie v Ríme.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.