Hríb, pravda a imidž objektívnosti

Číslo 1/2007 · Vladimír Palko · Čítanosť článku: 10919
 

Po troch rokoch vysielania skončila televízna relácia Pod lampou. Jej koniec bol sprevádzaný značne búrlivou diskusiou. Za sedemnásť rokov ponovembrového obdobia bolo v slovenských médiách ukončených veľa rubrík, rozhlasových relácií, televíznych relácií, bežne zanikali i celé médiá, ale búrlivej diskusie sme sa pri ich zániku nedočkali. Poväčšine si ten zánik nikto ani nevšimol. V prípade Lampy bola táto búrlivosť i jej vysvedčením. Potvrdením, že táto relácia bola zjavom.

Pod lampou bol zjav. Mediálny, kultúrny, spoločenský. Vytvoril štvrtkové polnočné spoločenstvo ľudí, divákov, ktorí boli určite rôznych politických názorov, rôznej viery, ale spájala ich účasť na dobrodružstve poznania, hľadania pravdy o niečom. Politika, veda, vesmír, atóm, krása, umenie, utrpenie, Boh, viera, čokoľvek. Ukázalo sa, že čokoľvek môže byť zaujímavé.

Keď bola témou matematika, účastník diskusie, známy matematik Pavol Brunovský, neskôr uvádzal, že človek, u ktorého si kupuje zeleninu, mu povedal, že reláciu sledoval, i keď, samozrejme, obsahu veľmi nerozumel.

Na konci relácie, v ktorej sa diskutovalo o filozofickom probléme pravdy, pražský filozof Jiří Fuchs až s dojatím ďakoval, že mohol v takej relácii diskutovať, a uviedol, že v Čechách takéto niečo neexistuje. Tá relácia vťahovala do seba a dvíhala ľudí hore.

V podstate Pod lampou bolo presne to, po čom sa zvykne volať. Voláme po kvalitných televíznych programoch, ktoré pozdvihnú, ktoré vzdelajú, majú úroveň, vkus, nepodliezajú latku, zaujmú, ktoré odlákajú od bulváru, prázdneho efektu, od vulgárnosti a nekultúrnosti. Pri takomto volaní volajúci, samozrejme, nečaká, že takýto program v sledovanosti porazí televíznu premiéru hollywoodskeho blockbusteru či prenos finále majstrovstiev sveta vo futbale alebo ľudovú humoristickú show so známymi zabávačmi. To nebude nikdy. Očakáva, že pripúta skutočne nezanedbateľnú časť divákov, ktorým sa zvykne hovoriť trochu eufemisticky „nároční“, ale že občas upúta pozornosť i toho „nenáročného“. A to sa Lampe podarilo. Neviem, koľko ľudí ju pozeralo. Tých pravidelných odhadujem medzi sto a dvestotisíc. Lampa bola presne výrazom onej kultúrnosti, po ktorej volali, aspoň sa tak tvárili, výzvy z jari 2005 ako Tisíc slov a Verejnosť za verejnoprávnosť.

Signatári týchto výziev však pri ukončení Lampy o sebe nedali vedieť. Po ukončení Lampy popri vlne ľútosti a podpory pre jej tvorcov sa zdvihla i celkom zaujímavá vlna „antilampárov“, ktorí o sebe dovtedy akosi nedávali znať. Táto vlna bola pre mňa rovnako zaujímavým zjavom ako samotná Lampa. „Antilampári“ netvorili homogénnu skupinu, skôr koalíciu, ktorej členovia sa od seba líšili tým, prečo boli „antilampármi“.

Vcelku reprezentatívnu vzorku priaznivcov Lampy a „antilampárov“ tvorí asi stovka príspevkov blogerov blogujúcich na stránke denníka SME.

Jednou skupinkou boli bezhlaví nadávači, nazvime ich vandalíci, ktorí sa ani netvárili, že seriózne argumentujú. Nadávali asi tak, ako keď sprejer nasprejuje svoje klikyháky na stenu práve omietnutého barokového paláca. Niet k tomu čo dodať.

Zaujímavou skupinkou boli zarytí „antilampári“, ktorí sami boli účastníkmi vysielania Pod lampou, pričom táto relácia bola pre nich skutočne jediná možnosť, ako súvisle prezentovať svoje názory. Nikto iný by ich pred kameru nepustil, lebo nikto iný z televíznej branže okrem Štefana Hríba sa o ich názory nezaujíma. Sem patria mladí ľavičiari z postkomunistického Slova a Eduard Chmelár.

Osobitné miesto majú ľudia, ktorí uvádzali, že majú radi Pod lampou, ale nemajú radi Štefana Hríba. Títo nevedia, že ide o formu rozpoltenosti, lebo, ako uviedol jeden bloger, „formátom relácie bol Štefan Hríb“. S pripomenutím, že úctu treba vzdať i pánom Kušnierikovi a Homolkovi, mal v podstate pravdu.

Treba sa zmieniť i o závistlivých novinárskych kolegoch, ktorí mohli za tie roky vytvoriť niečo podobné ako Hríb, ale akosi to neurobili. V Hríbovej kritike im to nebráni. O tých hovorí bloger Boris Burger: „Kam sa hrabú. Na Hríba? Nemajú na neho.“

Existuje však ešte jedna skupina kritikov Hríba a Lampy, a možno je to tá najväčšia, ktorá kráča presne s duchom postmodernej doby. Sú to ľudia, ktorým je proti srsti postaviť sa v nejakom spore na niektorú stranu. Robia tak v mene objektívnosti. Nazvime ich teda „objektivistami“ (čo neznamená automaticky, že sú objektívni).

Nenamietam nič proti opatrnému posúdeniu faktov v akomkoľvek spore. Nemám nič proti vyvracaniu tvrdení, ktoré sa ukazujú ako sporné. „Objektivisti“ však postupujú úplne inak. Očividné fakty ich nezaujímajú. Fakt, že podpredseda HZDS – ĽS Urbáni verejne ohlasuje, že vládne strany si majú podeliť dozor nad jednotlivými časťami televízneho vysielania, ich nezaujíma. Fakt, že Eugen Korda z Reportérov svedčí o tom, ako mu riaditeľ STV Hreha spomínal tlaky politikov na Kordovo odvolanie, ich nezaujíma. Fakt, že Rada STV, už tá prevolená vládnou parlamentnou väčšinou, vyjadrila nad dianím v STV znepokojenie ešte pred Hríbom, ich nezaujíma.

„Objektivisti“ nepovažujú za hodný zmienky fakt, že najprotihríbovskejší politik, v súčasnosti v drese SMERu – SD, je Dušan Jarjabek. Ten Jarjabek, ktorý bol pred desaťročím v drese HZDS, keď dochádzalo v STV k dnes už nemysliteľným manipuláciám. V lete 1998 STV odvysielala fingovanú reportáž, v ktorej utajený svedok hlásal národu, že Ján Čarnogurský, Vladimír Palko a Ivan Šimko pašujú umelecké predmety do zahraničia. Dušan Jarjabek toto obdobie doteraz obhajuje.

„Objektivisti“ totiž vždy hlásajú, že „za tým všetkým sa ešte čosi skrýva“. Neveria, že by sa nejaký Hríb mohol chovať tak staromódne, že sa zastane kolegu. Neveria tomu napriek tomu, že Hríb sa tak chová celý život. Že proste nemá rád mocenské manipulácie. Že ich nemal nikdy rád a podľa toho sa aj choval.

Pre „objektivistov“ je témou, či sa Hríb zachoval „profesionálne“. Asi to patrí k profesionalite novinára pozerať sa na vynútený odchod kolegu a čakanie na svoj vlastný podobný osud.

Pri hľadaní toho, „čo je za tým“, vyzerá svet plný sprisahaní. Novinárka Oravová spovedá Hríba v TA3 a vytočí mobilové číslo Eugena Kordu. Korda sa neohlasuje. Prečo sa neohlasuje? Novinár Karol Sudor sleduje TA3, okamžite volá Kordu a dovolá sa ho. Korda mu hovorí, že mu nikto z TA3 nevolal. Sudor okamžite zverejní na blogu SME článok „Klamal E. Korda? Klamala TA3? Obaja? Alebo nikto?“ Neskôr vysvitne, že Oravová vytočila nesprávne číslo. Takže neklamal nikto. Ale chvíľku to bola téma. Čokoľvek je téma. Len nie to, čo sa deje v STV.

Keďže podľa „objektivistov“ „za tým všetkým niečo musí byť“, tak to niečo treba za každú cenu objaviť. Preto popri ignorovaní faktov sa „objektivisti“ vyznačujú tým, že za fakty vydávajú vlastné domnienky. Tak napríklad to, že nedávny riaditeľ STV Richard Rybníček bol kedysi členom KDH, je fakt. Avšak to, že za jeho éry „vládlo v STV KDH (a ten Hríb mlčal…)“, je nezmyselná fikcia. Objektivisti ju však vydávajú za fakt. Niektorí smelo a tí, čo sa trochu hanbia, len tak nesmelo. Napriek tomu, že za celé roky nikto neuviedol jediný konkrétny príklad toho, ako sa táto „vláda KDH“ prejavovala.

Pre postmodernú dobu je charakteristické, že snaha o imidž objektívnosti bráni niektorým ľuďom hovoriť pravdu. Stojí objektívnosť proti pravde?

Týmto ľuďom by sa aj tento článok zdal neobjektívnou adoráciou Hríba. Štefan Hríb je však človek, pre ktorého je pravda dôležitá, i keď vie, že pravda nie je všetko. Kvôli pravde v živote často aj platí. V tejto chvíli som na jeho strane, lebo si to zaslúži.