Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Terorizmom proti nude?

Číslo 4/2006 · Albert Otruba · Čítanosť článku: 3313
 

Raj hneď teraz (Paradise Now, Francúzsko/Nemecko/Holandsko/Izrael, 2005, 91 min.)

Réžia: Hany Abu-Assad; scenár: Hany Abu-Assad, Bero Beyer; kamera: Antoine Héberlé.

Hrajú: Kais Nashef, Ali Suliman, Lubna Azabal, Amer Hlehel, Hiam Abbass.

Terorizmus má veľa podôb. Jeho palestínskou mutáciou sú samovražední atentátnici omotaní výbušninami. Okolo tejto horúcej témy bolo donedávna vo filmovom svete ticho. Toto mlčanie prelomil režisér Hany Abu-Assad, pôvodom Palestínec, ktorý emigroval do Holandska. Na začiatku sa mu podarilo zohnať peniaze z filmového fondu Eurimage, čo je fond Rady Európy na podporu koprodukcie, distribúcie a prezentácie práce v oblasti európskej kinematografie.

Nie veľmi známy režisér (na webovej stránke Informačnej kancelárie Rady Európy v Bratislave ho uvádzajú ako režisérku Hanu AuAssad) sa pustil do veľmi ťažkej témy.

Abu-Assad začal spolu s Berom Beyerom pracovať na skripte k filmu už v roku 1999. Pôvodne mal snímok pojednávať len o jednom mužovi, ale nakoniec v priebehu rokov pribudla aj ďalšia hlavná postava. Na dvoch hlavných predstaviteľoch chcel asi zobraziť pochybnosti a rozpoltenosť Palestínčanov v tom, akou cestou sa vybrať. Hlavnými postavami tejto drámy sú dvaja mladí palestínski automechanici zo Západneho brehu – Khaled a Said –, ktorí spolu od detstva vyrastali. V autodielni sa im veľmi nedarí a ich vyhadzov je na spadnutie. Jedného večera im miestny moslimský aktivista oznámi, že boli vybraní ako samovražední atentátnici akcie, ktorá sa má uskutočniť v Tel Avive hneď na druhý deň. Obaja túto výzvu prijmú ako samozrejmosť – lebo taká je vôľa Alahova. Hneď na druhý deň sú teda obaja dopravení k hranici. Odtiaľ už musí pokračovať každý sám. Rozdelení začínajú premýšľať a pochybovať o zmysle toho, čo sa má stať...

Tým, že sa Abu-Assad pustil do tejto témy, dokazuje, že odvaha mu nechýba, ale odhryzol si príliš veľké sústo. Izraelsko-palestínsky konflikt, ktorý si za desaťročia vyžiadal veľké množstvo obetí a traumatizuje celý región, by si však každopádne zaslúžil kvalitnejšie spracovanie. Vzhľadom k téme má film slabý spád a celkovo pôsobí, akoby ho robil stredoškolák, ktorému sa podarilo zohnať bohatého sponzora.

Film nemá ambíciu ísť k podstate konfliktu. Ukazuje palestínsky uhol pohľadu a hlavnou dilemou je otázka, či existujú aj iné cesty osobného postoja ako sa vyhodiť do vzduchu niekde na autobusovej zastávke. Táto otázka zostáva vo filme otvorená. Jedným z mála svetlých okamihov je rozhovor medzi jedným atentátnikom a Suhou, mladou Palestínčankou žijúcou dlhšie v zahraničí. Suha sa ho pýta: „Čo robíš, keď sa chceš zabaviť? Čítaš, športuješ, chodíš do kina?“ Mladý automechanik atentátnik odpovedá: „Nudím sa. V kine som bol raz, keď som mal desať rokov, ale potom sme ho podpálili.“ „Prečo ste podpálili kino?“ „Na protest proti Izraelu.“ Terorizmom proti nude? Dúfajme, že sa táto metóda neujme aj v znudenej západnej spoločnosti.

Tesne pred začiatkom samovražednej misie automechanikov jedného po druhom postavia pred palestínsku zástavu so samopalom v ruke, nafotia ich a na video nakrútia ich posolstvo svetu a rodine. Trochu symbolicky pôsobí, že svoj pateticky prednášaný odkaz musia viackrát zopakovať, lebo videokamera sa zasekáva. Kaziaca sa kamera pôsobí symbolicky pri záberoch malých domčekov a špinavých autodielní na Západnom brehu v kontraste s mrakodrapmi Tel Avivu.

Tragikomicky pôsobí návšteva miestneho obchodíku, kde predávajú a požičiavajú videokazety s poslednými odkazmi samovražedných atentátnikov ako aj spovede kolaborantov predtým, než ich zastrelia. O spovede kolaborantov je oveľa väčší záujem. Ich cenu musí obchodník umelo tlačiť dole, aby nestáli niekoľkonásobne viac ako mučeníci.

Film získal na Berlínskom filmovom festivale cenu „Modrý anjel“ za najlepšie európske dielo, cenu čitateľov denníka Berliner Morgenpost, cenu Amnesty International a cenu poroty, ďalej Zlatý glóbus a bol nominovaný na Oscara za najlepší cudzojazyčný film (ktorého nakoniec nedostal). Tieto ocenenia dostal film za snahu ukázať palestínskych samovražedných atentátnikov nie ako zabijácke monštrá, ale ako citlivé ľudské stvorenia. Ktovie koľko ocenení by film dostal, keby sa pokúsil ponúknuť Khaledovi a Saidovi namiesto zabíjania civilistov sústredenie sa na svoju autodielňu, rozšírenie svojho biznisu s cieľom dať prácu ďalším rodákom, neskôr opraviť kino, pristaviť k nemu aj knižnicu...

Albert Otruba

Autor je doktorandom na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.