Príbeh jedného hrdinstva
Číslo 4/2006 ·
·
Čítanosť článku: 4384
Let číslo 93 (United 93, Francúzsko/UK/USA, 2006, 91 min.)
Réžia: Paul Greengrass; scenár: Paul Greengrass; kamera: Barry Ackroyd; hudba: John Powell. Hrajú: Christian Clemenson, Trish Gates, Polly Adams, Cheyenne Jackson, Opal Alladin, Gary Commock, Nancy McDoniel.
Bolo osem hodín ráno 11. septembra 2001. Pasažieri letu United Airlines 93 z New Yorku do San Francisca nastupovali na palubu Boeingu 757. Traja moji americkí priatelia a ja sme sa pretláčali zápchou na diaľnici do Washingtonu D. C. Nikto z nás vtedy netušil, že práve vstupujeme do celkom neobyčajného dňa, ktorý zmení životy mnohých.
United 93 je veľmi netypickým filmom. Zobrazuje príbeh, ktorého dej každý pozná, ktorého záver ničím neprekvapí a ktorého hlavné postavy zostanú rovnako neznáme pred jeho zhliadnutím ako aj po ňom. Film s takýmito charakteristikami by sa zvyčajne asi neoplatilo natočiť. Avšak to, čo by sme považovali za slabé stránky u iných filmov, je v prípade United 93 skôr jeho výhodou. Podstatou tohto filmu je totiž ponúknuť obrazovú spomienku, ktorá pozýva k osobnej a spoločenskej meditácií. Čo som robil v tom čase ja? Ako by som konal na mieste pasažierov toho letu? Ako by som sa cítil? Ako sa môže niečo také vôbec stať? V čom boli únoscovia iní ako unesení? Ako je možné, že armáda zostala úplne nečinná? Čo by sa stalo, keby lietadlo zasiahlo svoj plánovaný cieľ? – Moje zamyslenie sa nad touto snímkou viedlo k jej trom silným momentom: bezstarostnosti, ktorá predchádzala výnimočnému utrpeniu; tajomnej ľudskej schopnosti konať zlo; a sile nádeje a odvahy.
Keď sledujete rutinný nástup pasažierov do lietadla United 93, nemôžete sa ubrániť pocitu, že vidíte odsúdencov vstupujúcich na popravisko. Odsúdencov, ktorí nevedia nič o svojom odsúdení ani plánovanej poprave. Naopak, ďalej veselo riešia svoje každodenné starosti, plánujú schôdzky, tešia sa z dobrých raňajok. O hodinu a pol budú všetci mŕtvi. Takéto zamyslenie môže viesť k dvom extrémnym záverom. Prvým je paralyzujúci strach. Čo ak to hrozí aj mne tu a teraz? Alebo zajtra, ak budem nastupovať do lietadla? Môžem si byť niekedy istý, že na mňa nečíha všade smrť? Ak nie, je namieste tešiť sa z raňajok, čítania dennej tlače a počúvania hudby? Druhý extrém je sebaistá ľahostajnosť. Pasažieri a posádka United 93 mali jednoducho smolu. Pravdepodobnosť, že sa niečo také stane mne, je malá. Tak prečo sa vzrušovať? Táto snímka má však potenciál inšpirovať aj k inému postoju: každý deň, každú minútu, hocako všednú, považovať za nezaslúžený dar a dôvod na radosť. Či sa však tento potenciál filmu naplní, záleží z väčšej časti na divákovi.
Druhým silným aspektom tejto snímky je zdôraznenie schopnosti človeka konať zlo. Je asi normálne pýtať sa, ako je niekto niečoho takého schopný. Vŕta to v hlave po návšteve Osvienčimu či zhliadnutí fotiek masových hrobov v bývalej Juhoslávii. Vŕta to v hlave aj pri sledovaní United 93. Čo to boli za ľudia, ktorí seba a stovky nevinných ľudí vrhli do náručia smrti? Zdá sa, že autori filmu sa snažia únoscov vykresliť čo najľudskejšie. Nevyzerajú ako krvilační zabijaci, ktorým je všetko jedno. Naopak. Štyria únoscovia sú jediní pasažieri United 93, ktorí od začiatku vedia, že sedia na „elektrickom kresle“, a vo filme to vidno na ich tvárach. Majú strach. V istom momente môže mať divák dokonca takú zvláštnu nádej, že si to ešte rozmyslia; že nenazbierajú dostatok síl a lietadlo pokojne pristane v určenom cieli. O to ťažšie je potom pochopiť, že títo v podstate sympatickí mladí ľudia sa nakoniec rozhodnú vykonať masovú vraždu. Hoci odriekanie modlitieb a odvolávky na Alaha naznačujú isté riešenie tejto záhady, ide o tajomstvo, ktoré si vyžaduje ešte hlbšiu osobnú aj celospoločenskú reflexiu.
Žiadna spomienka na udalosti, ktoré sa udiali na palube United 93, nemôže byť úplná bez pozastavenia sa nad odvahou a rozvážnosťou obyčajných ľudí v neobyčajný čas. Nikto z nich by si taký let dobrovoľne nevybral. Nikto z nich však na výber nedostal. Jediné, čo mali na výber, bolo rozhodnúť sa, čo spraviť zoči voči zlu, ktoré ohrozovalo ich životy ako aj životy mnohých ďalších. K odvážnemu rozhodnutiu im pomohol prísun relevantných informácií, schopnosť ich realisticky a konštruktívne vyhodnotiť a hlavne nádej, že sa to všetko dobre skončí. Film pekne a veľmi prirodzene zobrazuje postupné odhodlávanie sa, rozhodnutie a konanie hlavných aktérov, ktoré je veľavravné a dojemné aj napriek tomu, že ich vnútro zostáva viac menej utajené. Je nepochybné, že autori filmu mohli divákovi priblížiť hrdinov letu podstatne viac. Udalosti na palube boli vyvrcholením stoviek ľudských príbehov, o ktorých sa z filmu dozvieme len veľmi málo. Avšak takýto prístup mal aj mnoho výhod. Okrem toho, že sa tým predišlo zvyčajnému pátosu hollywoodskych produkcií, udalosti letu United 93 vyzneli ako výsledok spoločného úsilia všetkých pasažierov hrdinov. A hoci to film vôbec nezdôrazňuje, nádej, ktorá ich motivovala ku konaniu, nebola úplne márna.
Bolo desať hodín ráno 11. septembra 2001. Lietadlo spoločnosti United Airlines z New Yorku do San Francisca vletelo v rýchlosti 580 míľ/hodinu do prázdneho poľa v Shanksville v štáte Pennsylvania. Vo vzduchu Washingtonu D. C. niečo viselo. Stál som šokovaný pred televíznymi obrazovkami v budove, ktorá sa nachádzala medzi Bielym domom a Kapitolom, a celkom zreteľne som to cítil. Niekto práve mnohým ľuďom vo Washingtone zachránil život. A ktovie, možno aj mne. Nevedel som, kto to bol a ako presne sa to stalo, ale cítil som voči tým neznámym zvláštnu blízkosť a túžbu dozvedieť sa o nich a o ich posledných hodinách viac. Myslím, že film United 93 je dôstojným pomníkom ich príbehu. R. I. P.
Martin Luterán
Autor je doktorandom na Oxfordskej univerzite.