Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Návrat komunistického filmu

Číslo 4/2006 · Eva Vženteková · Čítanosť článku: 3949
 

Krížnik Potemkin (Sovietsky zväz, 1925)

Réžia a spoluscenár: Sergej Ejzenštejn; kamera: Eduard Tissé. Hrajú: Alexander Antonov, Vladimir Barskij, Grigorij Alexandrov, B. Vitoldiová, A. Levšin.

Do poslednej prehliadky Projekt 100 – klubovej akcie prezentujúcej významné filmy staršej i novšej doby – bol zaradený aj Ejzenštejnov Krížnik Potemkin z roku 1925. Dobre. Dá sa akceptovať, že tento notorický kinematografický reprezentant komunizmu už dnešná porevolučná generácia nepozná a môžeme polemizovať, či ho poznať musí. Je ale vylúčené predstavovať tento film bez akéhokoľvek prehodnotenia, respektíve bez „normalizácie“ pohľadu naň. V recenzii o jednotlivých dielach prehliadky Projekt 100 publikovanej v SME sme si mohli prečítať o vynikajúcej strihovej skladbe diela, je tam načrtnutý obsah filmu a spomenutý bojujúci „ľud“. Recenzia, aká mohla byť uverejnená pred dvadsiatimi-tridsiatimi rokmi. Pritom dnes, dosť rokov po potemkinovskom období, môžeme s pokojom Krížnik Potemkin charakterizovať ako vzorové dielo komunistickej ideológie s absolútne schematickým, zredukovaným chápaním spoločenských dejov. Oslavuje vzburu, triedny boj, prevzatie moci násilím s odsunutím „odťažitej“ psychológie a jednotlivca vôbec (ak jednotlivec, tak potom ako kult, čím si Ejzenštejn pri sfilmovaní Ivana Hrozného popudil Stalina).

Ejzenštejn bol nepochybne talentovaný. To, že ako tvorca v prípade Potemkina načisto podľahol komunistickej propagande, sa sčasti dá pochopiť, ale nemá zakrývať fakt, že podľahol ideám a praktikám zvráteným. Nový sovietsky štát zrodený na biede, nevedomosti, zaostalosti, krutosti a fanatizme zavrhol všetko staré ako zhnité a prekonané, a aby sa udržal nielen vojensky a hospodársky, ale aj politicky, potreboval spoločenskú podporu, zabezpečovanú propagandou celkom nového typu. Sovietske víťazstvo na hrane potrebovalo masívne, rýchle, víťazné riešenia, najlepšie také, aby nové myšlienky, postoje, odpor voči všetkému a všetkým, ktorí „nie sú s nami“, priamo zanimovali ľudskú myseľ a emócie. Urgentná požiadavka zasiahnuť a ovplyvniť psychosomatiku človeka tak, aby sa stal oddaným stúpencom revolúcie, vytvorila vtedy v Rusku nové umelecké školy a Krížnik Potemkin je jedným z ich plodov. Účinok tohto filmu na vtedajších divákov a na nasledujúce generácie manipulovaných obetí možno zjednodušene porovnať s účinkom výbornej, na zmysly a vnemy zameranej reklamy. Ejzenštejn na základe požiadavky novej sovietskej moci „o filme ako umení pre nás najdôležitejšom“ vytvoril brilantnú propagandu komunistických ideí. Nie je preto žiadnym obrazom svojej doby, tobôž nie človeka tej doby, ale obrazom, ktorý chcel byť masám vnútený, obrazom predovšetkým ideologickým, dokonale režimným (ako neskôr oslavné režimové filmy Leni Riefenstahlovej, ktorej isté hodnoty tiež nikto nepopiera).

Ak sa nebudeme upínať na to, že film zobrazuje vzburu na krížniku Potemkin v roku 1905, ale revolučnú dobu v Rusku vôbec, na pravdivé výpovede o tejto dobe si diváci museli počkať desaťročia. Odvrátenú tvár revolučného „ľudu“ tej doby sme mohli vidieť napríklad vo filme Komisárka alebo v zobrazení ruskej inteligencie vo filme Unavení slnkom.

Ak teda zotrvávanie na starých postojoch v prípade Potemkina pokladáme za veľký omyl, aj pri reflexii súčasnej slovenskej filmovej tvorby možno nájsť priveľké zjednodušenia až omyly. V časopise .týždeň boli publikované celkom zaujímavé a podnetné úvahy o tom, ako málo sa slovenské umenie vyrovnáva s uplynulým obdobím komunizmu. Vo filmovej tvorbe kritik našiel len dva takéto filmy, oba dokumenty: Papierové hlavy od Dušana Hanáka a 66 sezón od Petra Kerekeša. Výpoveď týchto filmov je však dosť zásadne odlišná. Hanákov film sa s uplynulou dobou – hlavne s päťdesiatymi rokmi, ktoré boli pre nástup a upevnenie komunistického režimu na Slovensku najdôležitejšie – naozaj vyrovnáva. Jeho autorský subjekt je zjavný pri nasadení sa v téme, odhaľovaní zatajovaných skutočností prácou s archívnymi materiálmi. Obraznosť a asociatívnosť diela je plne podriadená tomu, aby divák viac prežil, prehĺbil v sebe tvorcovu túžbu zobraziť, zrekonštruovať diktatúru komunizmu. Ak Hanák v dokumente Obrazy starého sveta našiel a vzdal hold sile bytia u tých, čo sú bokom od ostatných (opustení starci, invalidi, opilci), tak v Papierových hlavách ukázal ľudí, čo boli „soľou“ tohto obdobia a ktorých zamlčovaná existencia je dôkazom, že tieto dejiny teda neboli tak ploché, akými ich chceli tí, čo boli pri moci, mať. S jasným zámerom a poctivosťou rehabilitoval Hanák dovtedajšiu neslobodu tvorby a vrátil sa k dobe, aby ukázal jej krutú, primitívnu tvár tak, ako sa to dovtedy v našej kinematografii neukazovalo (môžeme ešte spomenúť Uhrove Tri dcéry). Dôležitosť takejto očisty je nespochybniteľná, význam filmu podčiarkol aj značný záujem divákov. Film u nich zarezonoval a mohol tak prispieť k spytovaniu ich svedomia.

Ani jedna z týchto vecí sa nedá povedať o filme 66 sezón. Už len tematicky je odlišný: jedno miesto (košické kúpalisko) s dejinami, ktoré ním prešli, je bázou pre ľahké, špiritizmom poznačené úvahy o tom, odkiaľ a kam to smerujeme. Na rozdiel od Papierových hláv je použitie archívnych materiálov iluzívne, skôr hravé, a najsilnejšie svedectvá o dobe sú z obdobia II. svetovej vojny, resp. Slovenského štátu, teda nie z obdobia komunizmu. Vo filme sa rodinné, lokálpatriotské mieša s prezentáciou multikultúrneho; tzv. genius loci a živel vody sú odrazovým mostíkom pre hry s časom a priestorom. Kráčanie dejinami, ako prešli cez jedno kúpalisko, je hrou metafor, ilúzií, nostalgií, náhlych konkrétností a jeho cieľom určite nie je vyrovnávanie sa s komunistickým obdobím. Nepochybne talentovaný režisér Peter Kerekeš vytvoril dokument, ktorý nečistí postoje, nepohýna svedomím, neprináša nové výpovede, čo je v poriadku: môžeme rešpektovať jeho odlišné autorské zameranie v tomto filme, ale nie je možné dávať ho dohromady s filmom Papierové hlavy.

Mladá generácia tvorcov necíti potrebu vyrovnávať sa s našimi dejinami vážne, naplno, odovzdane – to je zjavné aj odhliadnuc od filmu 66 sezón, ale aspoň zaraďme Krížnik Potemkin tam, kam patrí, a precitnime už z tých fráz o strihovej skladbe a odeských schodoch, ktorých kvalitu prekrýva hrôzovláda, ktorú oslavujú.

Eva Vženteková

Autorka je filmová recenzentka.

Copyright © 2005-2024 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.