Koniec holandského tabu
Číslo 4/2006 ·
·
Čítanosť článku: 3404
Baujke Prins: Konec nevinnosti. Úskalí multikulturního soužití v Nizozemsku
Barrister&Principal, Brno 2005
Ak spojíme pojem tabu s krajinou Holandsko, každému je jasné, že reč je o holandskom národnom športe. Prelamovanie tabu, o ktoré ide v knihe Konec nevinnosti, nie je spojené s búraním tradícií, s posúvaním permisivity, ale o tabu, ktoré je treba prelomiť, aby nastal už raz existujúci „normálny stav“. Autorka popisuje rôzne problémy a otázky spojené s multikultúrnou spoločnosťou a súčasne identifikuje skupinu tzv. realistov, ktorí sa po rade rôznych udalostí v Holandsku rozhodli prehovoriť.
Kniha je rozdelená do siedmich kapitol, pre slovenského čitateľa viac a menej dôležitých. Prvá má názov Nový realizmus a zaoberá sa už spomínaným hnutím, ku ktorému sa vrátim neskôr. V druhej kapitole Prinsová analyzuje údajný problém existencie každodenného rasizmu v holandskej a americkej spoločnosti. Bližšie sa venuje publikovanému kvalitatívnemu výskumu so surinamskými ženami žijúcimi v USA a Holandsku a poukazuje na zaujatú a predpojatú metódu výskumu, kde sa za prejav rasizmu arbitrárne považuje všetko, bez ohľadu na názor pôvodného respondenta. Skrátka, ak sa niekto rozhodne vnímať svet cez konflikt dvoch skupín (muži – ženy, bieli – čierni, bohatí – chudobní), existuje v súčasnej vede vážne riziko, že akýkoľvek akt je možné vnímať ako prejav tohto konfliktu, čím sa zároveň potvrdzuje teoretické východisko. Takéto závery sú však konštruované „argumentom kruhu“, teda nie je možné ich falzifikovať. Otázka, ktorú si môže položiť čitateľ, je, kam až zašiel vedecký výskum, keď sa dizertačné práce z tzv. black či gender studies píšu takýmto spôsobom. Zaujímavou kapitolou je aj nasledujúca, ktorá definuje ďalšie tri spôsoby (žánre) vyjadrovania sa v rámci debaty o menšinách. Okrem realizmu opisuje reportáž, obžalobu a tzv. empowerment. Spôsob, akým sa vyjadruje žáner reportáže, je zrejmý z názvu. Ide o podanie správy pátraním po radostiach a strastiach menšín vo vnútri majoritnej spoločnosti. Podáva obraz o spoločenskej pozícii, životnom štýle a názoroch rôznych etnických skupín. Vo variante obžaloby vystupujú etnické skupiny vždy ako obete spoločenského bezprávia (nespravodlivé rozdelenie príjmov a tovarov vo svete, kapitalizmus, globalizácia) a čitatelia sú oslovovaní ako nezávislá inštancia, ktorá má súdiť. Žáner empowermentu, tak ako aj oba predošlé, možno registrovať aj v slovenskej žurnalistike či literatúre. Konkrétnych príslušníkov etnických skupín predstavuje ako úspešných a príkladných. Majú ostatným slúžiť ako vzor, pretože dokázali niečo tvrdou prácou, priebojnosťou a vierou vo vlastné schopnosti. Ďalšiu kapitolu venuje Prinsová dnes už známej čiernej holandskej političke pôvodom zo Somálska (stretla ju v dobe, keď ňou ešte nebola) Ayaan Hirsi Ali, ktorej vyjadrenia o islame a západnej civilizácii sú veľmi odvážne a v dnešnej dobe značne „politicky nekorektné“. Autorka opisuje, ako sa na jednej prednáške pri príležitosti nového vydania Voltairovho Filozofického slovníku postavila vtedy neznáma Hirsi Ali a oponovala názoru vzývajúcemu multikulturalizmus. Ľuďom s takýmto názorom odkázala, že nemajú žiadnu predstavu o islame, vyzvala, aby islam nebol bagatelizovaný, naopak, volala po potrebe ukázať jeho právu tvár. Ako povedala, svet islamu potrebuje vlastné osvietenstvo a želá si, aby mu Západ doprial jeho Voltaira. Hirsi Ali si myslí, že relativizovanie západných hodnôt sa moslimom trpiacim nedostatkom slobody a rovnosti javí ako nedbalosť voči vlastným výdobytkom. V rôznych rozhovoroch potom označila islam za „strašnú kultúru“, za „zaostalé“ náboženstvo a Mohameda za „tyrana“ a „perverzného muža“.
Najzaujímavejšou témou knihy je však už spomínaný Nový realizmus. Hlavný princíp týkajúci sa problematiky etnických menšín, ktorý bol presadzovaný holandskou vládou do začiatku osemdesiatych rokov, tzv. princíp pilarizácie, t. j. integrácie so zachovaním identity v rámci každého „spoločenského piliera“, bol spochybnený. Keď v období osemdesiatych rokov hrozilo Holandsku zrútenie sociálneho systému, vláda reagovala úspornými opatreniami a hlásala morálnu ofenzívu, kde pripomínala Holanďanom nielen práva, ale aj povinnosti a zodpovednosť. Do tejto atmosféry vstúpil Herman Vuisje s výčitkami adresovanými Holandsku, v ktorých mu vyčítal príliš veľkú obozretnosť v zachádzaní s etnickými menšinami. Spolu s Fritsom Bolkensteinom sa začali považovať za „novorealistov“, za hovorcov obyčajných ľudí. Tí, podľa nich, túžia po pravde, objektivite a nezaujatosti, po „morálnej a politickej nevinnosti“ (s. 13). Svojich protivníkov pejoratívne označovali za idealistov, ktorí svoje výpovede posudzovali podľa toho, ako boli žiadané. Preto realisti vyzývali k prelamovaniu tabu, čo vnímali ako „schopnosť racionálnej a nepredpojatej argumentácie“ (s. 13). Bolkenstein inicioval diskusiu o menšinách článkom, v ktorom za hodnoty európskej civilizácie považoval racionalizmus, humanizmus a kresťanstvo, z ktorých vyplývajú isté politické princípy (odluka cirkvi od štátu, sloboda názoru, znášanlivosť), ktoré sú platné univerzálne. Liberál by preto civilizáciu, kde platia, mal považovať za vyššiu, nadradenejšiu zriadeniu, kde platné nie sú. Odmietal sa „handrkovať s liberálnymi princípmi“, za dôležitejšie považoval brániť vymoženosti našej civilizácie. Volal po vystúpení z kruhu politickej korektnosti a ideológie multikulturalizmu, kde sa s menšinami narába „ako vo vatičke“. Hájil pluralizmus, ale odmietal kultúrny relativizmus. Bolkensteinove názory sa následne stali na verejnosti typickými pre tzv. nový realizmus.
Prinsová stanovila nasledovné základné črty tohto žánru. Novorealista je podľa nej človek, ktorý je schopný čeliť faktom, neuhýbať im a otvorene hovoriť o pravdách zamlčovaných vo verejných debatách. Považuje sa za hovorcu „obyčajných ľudí“ – autochtónnej populácie, ktorá na základe dennodenných skúseností pozná realitu a nie je zaslepená politicky korektnými názormi. Novorealista hovorí, že základnou vlastnosťou holandskej národnej identity je zmysel pre realitu, priamočiarosť, úprimnosť, otvorenosť, a kladie odpor politickej ľavici, kritizuje progresívnu vládnucu elitu za politicky korektné názory na fašizmus, rasizmus a intoleranciu a za to, že hodnoty rôznych kultúr poníma príliš relativisticky. A napokon sa zdá byť zároveň aj novým feministom, pretože má na zreteli postavenie islamských žien (s. 24 – 25). Takto definovaní realisti spolu s Prinsovou priznávajú, že po vražde Pima Fortuyna (či ďalších udalostiach, akými bol napr. prípad El-Moumniho, imáma mešity v Rotterdame) nastal obrat vo verejných názoroch. Podľa autorky je od mája 2002 (víťazstvo strany Pima Fortunya vo voľbách) multikulturalizmus považovaný za beznádejnú a zastaranú a politicky zhubnú ideológiu a ideál multikultúrnej spoločnosti za skrachovaný. Hovorí o „opatrnom zachádzaní s etnickými minoritami: keď sa tvrdá skutočnosť neprispôsobivého či kriminálneho chovania zakrývala chápavými rečami o diskriminácii a rozpoltenosti medzi dvoma kultúrami“ (s. 8).
Zatiaľ čo na Slovensku sa o multikulturalizme hovoriť iba začína, v Holandsku je multikulturalizmus prežitý a tabu, ktoré táto ideológia udržiavala, prelomené. Zvykne sa hovoriť, že poučiť sa dá aj na chybách iných. Diskusia o multikulturalizme ponúka príležitosť.
Zuzana Klačanská
Autorka je spolupracovníčkou Konzervatívneho inštitútu.