O koreňoch a dôsledkoch relativizmu

Číslo 4/2006 · Tomáš Kříž · Čítanosť článku: 3603
 

Marcello Pera, Joseph Ratzinger: Bez koreňov. Európa, relativizmus, Kresťanstvo a Islam.

Verbum, Košice 2006

Na náš knižný trh sa dostáva ďalšia knižná publikácia, ktorá obsahuje myšlienky kardinála Josepha Ratzingera, dnes už pápeža Benedikta XVI. Nejde však o samostatnú publikáciu tejto významnej osobnosti náboženského, spoločenského i politického života. Kniha je výsledkom spoločného, čiastočne pomyselného dialógu kardinála Ratzingera a dnes už bývalého predsedu Senátu Talianskej republiky Marcella Peru.

Kniha je útla, napriek tomu myšlienkovo bohatá. Venuje sa aktuálnym fenoménom, ktoré sa dotýkajú Európy i samotnej západnej civilizácie. Nosným problémom, z ktorého vyvierajú ďalšie problémy a otázky, na ktoré sa pokúšajú nájsť odpoveď, je zakorenený relativizmus spôsobujúci problém straty vlastných koreňov.

Kniha obsahuje v úvode prednášku Marcella Peru, ktorú predniesol r. 2004 na Pápežskej lateránskej univerzite. Systematicky sa pokúša načrtnúť a objasniť súčasnú situáciu Európy a západného spoločenstva. Primárnym problémom je samotný fakt relativizmu. Ten je výsledkom odmietnutia univerzálnosti v celom rozsahu: odmietnutie univerzálnych výtvorov zakotvených v univerzálnych právach daných univerzálnymi hodnotami.

Druhým problémom, ktorý Pera načrtáva, je dnešná snaha západnej civilizácie o export demokracie, ktorá je jeho výdobytkom. Relativizmus prevládajúci v spoločnosti podľa neho túto aktivitu spochybňuje, čím sa západná spoločnosť a najmä tá európska paralyzuje. „Je paralyzovaný, pretože si nemyslí, že sú dobré dôvody na tvrdenie, že je lepší ako islam. A je paralyzovaný, pretože si nemyslí, že keby tu také dôvody boli, musel by nastať stret s islamom.“ (s.11)

Tento prevládajúci relativizmus sa podľa Peru objavuje v troch sférach: u kontextualistov, ktorí odmietli existenciu základov hodnôt našej Európy; u dekonštruktivistov, ktorí svojou metódou dekonštruovali všetky naše hodnoty a inštitúcie, až spôsobili, že náš svet, naše korene, stratili autoritu; a nakoniec u teológov, pretože relativizmus preniká aj do tejto sféry a narúša povahu samotnej pravdy.

Ďalej sa zamýšľa nad súčasným dialógom medzi kresťanstvom a islamom. Poukazuje na fakt, že Európa stráca svoju identitu, svoje korene, ktoré robia Európu Európou. A neopomína ani ľahostajný postoj k tomuto vývoju, ktorý zaujal samotný Západ. To všetko hodnotí a popisuje na konkrétnych príkladoch, ktoré sa stávajú silnými argumentmi na dokázanie vlastných téz.

Ako pomyselná reakcia, resp. odpoveď na Perovu prednášku je prednáška kardinála Ratzingera prednesená nasledujúci deň v senátnej sále Kapitolu. Hneď v jej úvode si kladie otázku: „Čo je Európa?“ Už táto otázka prezrádza smerovanie Ratzingerovho rozvažovania. Neskáče rovno k fenoménu relativizmu, ale snaží sa poukázať, aký jav mu predchádzal. A týmto javom je problém našej identity, identity Európy. Na podklade pokusu ohraničenia historicko-ideového vývoja Európy sa snaží nájsť, zadefinovať a poukázať na našu európsku identitu. Tá pramení v hodnotách, kultúre a mystike samotnej viery kresťanstva. Naša identita sa neúprosne vytráca a východná časť sveta nás sleduje. Islam, sused nášho kresťanského sveta, na nás upriamuje svoj zrak. A vidí, ako sa západná civilizácia okráda o vlastné cenné hodnoty, o „životodarnú energiu“. Totiž napr. „deti sa v súčasnosti pokladajú za obmedzenie, nie za nádej pre budúcnosť“ (s. 39). Dochádza tak k opusteniu zodpovednosti chrániť hodnotu ľudskej dôstojnosti, ktorá pramení z kresťanstva. V otázke bioetiky je potrebné pochopiť, že embryo nie je zhlukom buniek v tele matky. Pápež upozorňuje na fakt, že Európa v mene hodnôt individualizmu, subjektivizmu a individuálnych práv stráca to, čo je pre ňu to najcennejšie, pravé kresťanské hodnoty. „Fakt, že existujú hodnoty, ktoré nesmú byť nikým manipulované, je skutočnou a pravou zárukou našej slobody a veľkosti človeka.“ (s. 43) Dochádza k formalizácií našich hodnôt. Pozornosť sa upriamuje na vonkajšie prejavy hodnôt, ale primárny obsah sa stráca. Stávajú sa cieľom, a nie prostriedkom na dosiahnutie cieľa, ktorým je obsah dávajúci zmysel nášmu životu a konaniu.

Ratzinger, ktorý sa dotýka ďalej aj takých tém ako vývoja aspektov globalizácie, materiálno-technického vývoja či rozdielneho vývoja v Európe a Amerike, poukazuje aj na skutočnosť, ktorá si zaslúži pozornosť. A tou je kresťanský znak Európy v dobe monogamného manželstva a rodiny. V Európe a v celej západnej civilizácii dochádza k paradoxu. Na jednej strane, najmä v spoločenstve heterosexuálnych ľudí, začína prevládať odmietavý postoj k inštitúcii manželstva, nedôvera v manželské spolužitie v spoločnom zväzku, čo má za následok krach rodiny. Naopak, to, čo práve heterosexuáli opúšťajú ako spoločenskú konvenciu, sa snažia získať homosexuáli. Práve oni sa pokúšajú získať pre seba právo na spolužitie v manželstve a založenie rodiny.

Druhou časťou samotnej publikácie je korešpondencia v podobe dvoch listov medzi Perom a Ratzingerom. Prvý list od Marcella Peru je reakcia na kardinálovu prednášku. Kladie v nej štyri otázky, na ktoré sa zároveň pokúša nájsť aj odpoveď. Prvou otázkou je problém, že Zmluva o ústave pre dnešnú Európu nedostatočne identifikuje jej základné elementy. Druhou otázkou je problematickosť skutočnosti, že Európa si nedokázala vytvoriť základ skutočnou Ústavou. Odpoveď nachádzame v patológii bezhraničného relativizmu a pluralizmu. Spoločnosť, ktorá hlása rovnocennosť a vzájomnú úctu a rešpekt, prejavuje strach z určenia vlastnej identity, ktorá pramení v kresťanstve, a radšej dá prednosť hodnotám individualizmu. Pre súčasnú Európu je prijateľné nanajvýš tak duchovno či náboženskosť, aj to len ako súčasť súkromného života. Európa svoj kresťanský aspekt skrýva a úmyselne naň zabúda. Takéto počínanie je patologické. To sa prejavuje, podľa Peru, v podobe ochoty chrániť kohokoľvek i čokoľvek na úkor vlastnej identity. „V našej súčasnej spoločnosti, vďaka Bohu, je trestaný ten, kto znevažuje vieru Izraela... Je potrestaný aj ktokoľvek, kto hanobí Korán... Ak však ide o Krista a o to, čo je sväté pre kresťanov, hľa, vtedy sa sloboda prejavu stane najvyšším dobrom.“ (s. 51) Takéto konanie, keď rešpektujeme identitu židov, moslimov, ale vlastnú sme ochotní obetovať na úkor individualizmu, má pôvod v alibistickom pacifizme.

Treťou otázkou je existencia potenciálu kresťanov a Cirkvi na väčšiu aktivitu v prospech rozvoja a identity Európy. Túto existenciu vidí v nekonfesnom, teda civilnom kresťanskom náboženstve. Pozitívom u Peru je, že určuje tomuto náboženstvu nielen sféru súkromnú, ale aj sféru verejnú, spoločenskú. Negatívom jeho snahy podľa mojej mienky je podnietiť Katolícku cirkev, aby sa prezentovala ako jedna z mnohých. Prijatie takejto spoločenskej roly Cirkvi by mohlo mať za následok spreneverenie sa tomu, čo Cirkev verí, samotnému zjaveniu najvyšších hodnôt daných Bohom, ktoré Cirkev háji, zastáva a presadzuje. Tým by sa, paradoxne, mohol rozšíriť priestor pre relativizmus a pluralizmus, ktorý inak Pera kritizuje, v podobe uznania, že každá konfesia má svoju pravdu, ale ani jedna nie je jedinečná.

Poslednou otázkou je hľadanie úlohy ľudí, ktorí nie sú príslušníkmi žiadnej cirkvi v dnešných časoch Európy. Ich úlohu vidí Pera vo vyvarovaní sa rýchlej snahy premeniť vlastnú svojvôľu na túžbu a následne na právo. Ich úlohou by zároveň mala byť snaha po Aristotelovej praktickej múdrosti – phrónesis.

Ratzingerov list, ktorý je odpoveďou Marcellovi Perovi, sa venuje najmä Perovej myšlienke nekonfesného kresťanského náboženstva. Pokúša sa o objasnenie tohto konceptu civilného náboženstva, nezabúdajúc na obhajobu samotnej viery Cirkvi. Ratzinger upriamuje pozornosť na slobodu náboženstva a jej vývoja v Amerike, kde fungoval a funguje model nezávislosti jednotlivých cirkví na štáte ako výsledok toho, že sloboda sa bez viery nezaobíde. Výhodou oddelenia Cirkvi od štátu je oslobodenie sa od pragmatizmu, ktorý iba zahaľuje hodnoty, princípy, morálku i samotnú vieru. Poukazuje tiež na fakt, ktorý v Európe badá: napriek silnému prúdu a presadzovaniu samotného pluralizmu sa Cirkev stretáva s upieraním práva na prítomnosť kresťanskej viery na verejnosti. Dochádza k popieraniu dimenzie kresťanských hodnôt. Záchranu našich európskych koreňov, našej identity vidí Ratzinger v tvorivých menšinách. Tie objavili a dostali „perlu“, ktorú treba chrániť, a oživujú opätovne naše európske spoločenstvo. Pápež sa venuje aj tomu, prečo viera so svojím veľkým posolstvom neoslovuje dnešného človeka. Odpoveď vidí v dvoch aspektoch; po prvé, že hodnoty kresťanskej morálky nie sú dostatočne konfrontované, a po druhé, že viera je „prekonaná“ racionalitou dnešnej doby. Úlohu eliminovať tento jav dáva kresťanskému náboženstvu, ktoré by nanovo formovalo svedomie Európy v duchu uznania princípu slobody svedomia ako aj – aktuálny odkaz pre slovenskú realitu – práva na výhradu svedomia.

V závere samotnej knihy sa ešte nachádzajú myšlienky kardinála Ratzingera o význame etických a morálnych hodnôt v našej spoločnosti. Upozorňuje na mylný fakt, že moderný pojem demokracie musí byť nerozlučne spojený s relativizmom. Tým mizne morálna pravda, ktorú demokracia nevyhnutne potrebuje. Ak pripravíme demokraciu o morálnu pravdu, stráca akúkoľvek hodnotu a pravdivosť a stáva sa len procedúrou. Preto je dôležité pre dnešnú spoločnosť pochopiť úlohu štátu, aby už nedochádzalo k zničeniu pravej slobody v mene pomyselnej, alibistickej a individualistickej slobody.

Preklad diel súčasného pápeža je vždy prínosom. Negatívom recenzovanej knihy sú však občasné formálne chyby, ktorým by sa v dnešnej dobe už vydavateľstvo mohlo vyhnúť. Zlá štylizácia v podobe výrazov „moslimi“ namiesto „moslimovia“ (s. 22) či spojení „v svojej povinnosti“ namiesto „vo svojej povinnosti“ (s. 41), chýbajúce písmená v slovách (s. 22, 24, 57) či bodky uprostred viet (s. 81, 89). Chýbajú tiež preklady najmä latinských citácií či terminologické vysvetlenie arabských termínov (s. 11). Napriek týmto občasným rušivým chybám je celá kniha obohacujúcim, zmysluplným čítaním. A chýbať by nemala nielen v domácich knižniciach tých, ktorí sa zapájajú do diskusie o súčasnom stave spoločnosti, ale aj u tých, ktorí patria do Ratzingerovej „tvorivej menšiny“.

Tomáš Kříž

Autor je študentom filozofie na Filozofickej fakulte Katolíckej univerzity v Ružomberku.