Maďarský pohľad na Trianon

Číslo 4/2006 · Jozef Majchrák · Čítanosť článku: 11039
 

Ignác Romsics: Trianonská mierová zmluva

Kalligram, Bratislava 2006

Pravdepodobne žiadna iná udalosť zo spoločnej histórie národov dunajskej monarchie nevyvoláva tak odlišné interpretácie ako trianonská mierová zmluva. Slováci, Česi, ale aj Rumuni a Srbi sa na ňu vždy budú pozerať ako na akt, ktorý medzinárodne legitimizoval štátne útvary, v rámci ktorých sa mohli nadýchnuť a dospieť. Maďari ju, naopak, zase nikdy neprestanú považovať za krivdu a národnú tragédiu.

Podľa jedného z maďarských sociologických výskumov až 78 % Maďarov považuje Trianon za najväčšiu historickú traumu. Výsledok podobného výskumu medzi Slovákmi by bol pravdepodobne úplne iný. Odlišnú optiku okrem sociológie potvrdzuje aj sémantika. Kým my v súvislosti s Trianonom v zásade vždy hovoríme o zmluve či dohode, väčšina našich južných susedov tento akt len málokedy nazýva inak ako diktát.

Aj pre túto prirodzenej predpojatosť by sa na prvý pohľad mohlo zdať, že akékoľvek dielo maďarského autora o Trianone musí u roduverného Slováka vyvolať búrku negatívnych emócií. V prípade knižky známeho maďarského historika Ignáca Romsicsa Trianonská mierová zmluva to však neplatí. Práve naopak, Romsicsova historická analýza Trianonu ponúka výraznú pridanú hodnotu. Slovenskému čitateľovu umožňuje porozumieť stope, ktorú v pamäti a vedomí maďarského národa zanechala táto udalosť, čím mu pomáha lepšie pochopiť aj mnohé z mentality dnešnej strednej Európy. Hoci maďarskú identitu autora je, samozrejme, cítiť.

V úvode svojej knihy Romsics píše o národnostných pomeroch a sporoch v rámci Rakúsko- Uhorskej monarchie. Nemá problém konštatovať, že rakúsko-maďarský dualizmus väčšinu národností monarchie poškodzoval. Kriticky sa stavia aj k predvojnovej koncepcii maďarských politických elít, ktoré v rámci Uhorska uznávali len jeden (maďarský) politický národ. Tento smer uvažovania otvorene nazýva fikciou.

V ďalšej časti pomerne plasticky a vecne opisuje snahu nemaďarských exilových politikov získať si spojencov medzi víťaznými mocnosťami a ovplyvniť tak povojnové usporiadanie Európy.

Najrozsiahlejšiu a zároveň najsilnejšiu časť knihy tvorí vykreslenie pozadia povojnových rokovaní, pozície novej maďarskej vládnucej elity, ale aj stratégií nástupníckych štátov. Zvlášť užitočné a čitateľsky obohacujúce je zasadenie parížskych vyjednávaní do dobového kontextu vtedajšieho Maďarska. Udalosti ako vypuknutie socialistickej revolúcie či rumunská okupácia Budapešti sa totiž výrazne podpisovali pod atmosféru tých dní.

Ani s tak objektívnym pohľadom, o aký sa snaží Romsics, však slovenský čitateľ pravdepodobne nebude do bodky súhlasiť. O tom, že aj jeho interpretácia je poznačená odlišnou paradigmou, svedčí napríklad aj táto veta zo záveru knihy: „V zmysle trianonskej zmluvy sa rozloha Maďarska z 325 000 km2 zmenšila na 93 000 km2, kým počet obyvateľov klesol z 20 800 000 na 7 900 000.“ Ak bol fikciou len jeden politický národ v Uhorsku, nie je ňou aj stotožňovanie celého územia Uhorska a všetkých jeho obyvateľov s Maďarskom a Maďarmi?

Pri čítaní knihy sa pravdepodobne len málokto ubráni myšlienkam, či bolo rozhodnutie z Trianonu spravodlivé a či predsa len o pripojení niektorých území k novým štátom nemalo rozhodnúť napríklad referendum. V dejinách sa dajú vždy pomerne ľahko nájsť víťazí a porazení, oveľa ťažšie sa však v nich hľadá spravodlivosť. Trianon znamenal pre Maďarov tragédiu a frustráciu, pre nás šancu, ktorú sme využili. Bolo to spravodlivé? Záleží od uhla pohľadu. Vždy je však dobré nepoznať len jeden.

Autor je redaktorom týždenníka Týždeň.