Nie až tak svätý Leibowitz

Číslo 4/2006 · Peter Frišo · Čítanosť článku: 3729
 

Walter M. Miller: Svatý Leibowitz a vládkyně divokých koní

Laser, Plzeň 2005

Chválospev na Leibowitza namiesto úvodu

Walter M. Miller je pokladaný za klasika literatúry science fiction. Určite tomu do veľkej miery napomohlo dielo, ktoré predchádza nami recenzovaný román: Chválospev na Leibowitza. Žiadny recenzent neopomenie pripomenúť, že kniha je dramaticky ovplyvnená udalosťami doby, v ktorej Miller knihu napísal. Ľudstvo nielenže vstúpilo do nukleárnej éry, poháňané progresivistickými bludmi, ale navyše sa ocitlo uprostred studenej vojny, ktorá sa mohla veľmi ľahko premeniť na vojnu poriadne horúcu – a to len niekoľko rokov po najstrašnejšej vojne, akú zažilo. Veď v roku 1955, keď bola prvýkrát publikovaná prvá časť Chválospevu, bolo zhodenie atómových bômb na Hirošimu a Nagasaki viac prítomnosťou ako minulosťou.

Keď napokon Chválospev r. 1959 vyšiel (české vydanie r. 1994), mal tri časti, ktoré tvorili samotné príbehy nazvané Fiat homo, Fiat lux, Fiat voluntas tua. Kniha sa okamžite stala kultovou; dodnes patrí medzi povinnú literatúru amerických univerzít. Opisuje, ako nepoučiteľné ľudstvo spôsobilo atómový výbuch, ktorý zničil civilizáciu. Americký žid Edward Isaac Leibowitz konvertuje na katolicizmus (podobne ako samotný Miller) a založí mníšsky rád Leibowitzovu albertiniánsku regulu, ktorý uchováva knihy, poznatky a vedomosti ako stredovekí mnísi. Z Leibowitza sa neskôr stáva mučeník a je vyhlásený za svätého. Opátstvo nesúce jeho meno uchováva Memorabiliá – knihy a poznatky spred plamennej potopy.

V diele Fiat homo, ktorý sa odohráva v 26. storočí, rozpráva Miller príbeh novica brata Francisa Gerarda z Utahu. Ten sa dostane do sporu s opátom Arkosom, ktorý sa obáva, že Leibowitzove práce, ktoré brat Francis objavil, môžu byť problémom pri Leibowitzovej kanonizácii, no nakoniec jej dopomôžu. Brat Francis sa po účasti na kanonizačnej omši v Novom Ríme stretáva s pápežom. Nakoniec ho zabijú mutanti, osoby geneticky poškodené následkom nukleárneho výbuchu.

V časti Fiat lux, situovanej do 32. storočia, dochádza vo svete k určitej renesancii. Veda a technika sú na vzostupe, no Cirkev i mnísi, ktorí tento vzostup umožnili, sú prenasledovaní.

Fiat voluntas tua zachytáva koniec 38. storočia. Svet sa dostal do postmodernej éry. Dochádza k studenej vojne medzi Atlantickou konfederáciou a Ázijskou alianciou a neskôr k ďalšiemu nukleárnemu výbuchu. Autor v knihe rieši viaceré, najmä etické otázky dekadentnej postmodernej spoločnosti (napr. eutanáziu).

Brat Černozub

Trvalo 38 rokov, kým vyšiel nový román týkajúci sa opátstva sv. Leibowitza a Millerovho post-nukleárneho sveta; stalo sa tak r. 1997. Český preklad, ku ktorému pridám pár poznámok, sa objavil v kníhkupectvách minulý rok.

Pritom treba priznať, že Svätý Leibowitz a vládkyňa divokých koní je dielom patriacim skôr k literatúre fantasy ako priamo k science fiction. Napriek tomu, že dej je umiestnený do budúcnosti – 1500 rokov po nukleárnej katastrofe –, vychádza skôr z minulosti a vyznieva ako karikatúra na stredovek, v niektorých ohľadoch podarená a v niektorých nie, v každom prípade do veľkej miery ovplyvnená autorovým vlastným bojom o spásu svojej duše. Smutné konštatovanie, že autor nakoniec tento boj prehral a dopadol tristanovsky, keď spáchal samovraždu, nezmieriac sa so smrťou svojej ženy, má svoj význam už preto, že Miller už v čase písania románu od katolicizmu odpadol, čo sa, samozrejme, v románe do veľkej miery prejavilo. Napokon dielo ostalo nedopísané a dokončil ho Terry Bisson. Na druhej strane, Miller bol katolíkom veľkú väčšinu svojho života a do diela preniesol nadobudnutú erudíciu. Pre nekatolíka môžu byť preto niektoré informácie poučné, nemusí – a to platí aj pre mnohých katolíkov – však porozumieť všemožným Millerovým odkazom a narážkam. Pre to, aby si čitateľ mohol toto dielo skutočne vychutnať, sú poznanie katolicizmu, religionistiky, filozofie či histórie priam nevyhnutné; inak sa musí uspokojiť so zaujímavým dejom.

Hoci sa Millerovi dá mnohé vyčítať, tak prvoplánovosť určite nie. Dielo má striktne stanovenú štruktúru, v rámci ktorej sa každá kapitola začína príslušným pravidlom podľa reguly sv. Benedikta z Nursie. Jeho dej sa začína v známom opátstve sv. Leibowitza. Tu spoznávame brata Černozuba od sv. Juraja, obráteného nomáda a znalca rečí, ktorý pracuje v skriptóriu na evanjelizačnom projekte, ako mu to určil vzdelaný opát kardinál Jarad. Komičnosť a irónia, s ktorou Miller narába v celom príbehu, sa prejavuje už tu, keďže Liber originum od Ctihodného Boedulla nie je pre bývalého nomáda práve najlepším textom na preklad – Boedullus totiž nomádmi pohŕda. Černozubove pochybnosti, nomádska nespútanosť, povaha dieťaťa a neposlušnosť, ktoré sa premietnu do odporu k prekladaniu Boedulla, vyústia v ňom do stavu, že chce opustiť opátstvo. Avšak práve vtedy opát Jarad musí odísť na konkláve, keďže zomrel pápež Linus VII. Odchádza aj samotný Černozub – kardinál Hnedáčik, šedá eminencia Cirkvi, si ho vyžiada do svojho sprievodu, v ktorom je okrem neho cudzokrajný osobný strážca Wu-shin a neskorší hlavný nomádsky šarfa Chur Hongan. Cestou stretávajú genetických mutantov – geňákov. Černozub s jednou z nich zvanou Aedrea poruší sľub čistoty, posledný, ktorý ešte neporušil. Brat Černozub je vôbec podivným hrdinom a ešte podivnejším mníchom: vo svojom vnútri predsa len ostal viac nomádom ako rehoľníkom, čo podobne ako u iných postáv odráža Millerovu osobnú tragédiu.

Voľba nového pápeža sa koná v exile vo Valane, čo predstavuje odkaz na Avignon. Okrem Hnedáčika vystupujú do popredia ešte kardinál Sorely Nauwhat a kardinálka N´orská; v pozadí je texarský arcibiskup kardinál Urion Benefez, rodinne spriaznený s vládcom centralizujúcej sa Texarskej ríše siedmym hanneganom Filpeom Harqom. Vo Valane splieta Hnedáčik nitky svojho veľkého plánu na zničenie moci tejto ríše, ktorá sa snaží postaviť svetskú moc nad cirkevnú, dostať Cirkev do svojho područia. Určite nie náhodou – zjavnými či menej zjavnými kontextuálnymi narážkami (Hnedáčik cituje na jednom mieste záverečné slová buly Unam sanctam) – pripomína táto dejová línia dejinný súboj medzi Bonifácom VIII. a francúzskym kráľom, spupným Filipom IV. Ide však o karikatúru.

Konkláve je samo osebe škandalózne, prekypuje Millerovou trpkou iróniou. Narušujú ho Valančania, choroby, jeden z účastníkov je dokonca zabitý Texarčanom, ani kardináli nie sú najvzornejší, napríklad kardinál Ri má manželku a dve konkubíny. Napokon je za pápeža zvolený miestny pustovník a mystik Amen Výr (v českom preklade Drozdík, čo je jeden z príkladov dosť zlého prekladu, ako upozornil Jan Regis Havliš, ktorý knihu recenzoval pre internetový magazín Fantasy Planet). Ten je zvolený len pod dojmom predchádzajúcich udalostí a dlhej – a čo je horšie, zrejme aj heretickej – reči, ktorá kardinálov odzbrojila. Napriek tradícii si ponecháva svoje meno a tak sa začína pontifikát Amena I. Amen je asketický excentrik, niečo medzi karikatúrou sv. Celestína V., majstrom Eckhartom a kmeňovým šamanom; dokonca sa príležitostne premieňa na pumu. Hneď po svojom zvolení pápež Amen I. príde s tvrdými krokmi: ohlási návrat do Nového Ríma a uvalí kliatbu na Valanu do času, kým sa prihlásia narušitelia konkláve. Neskôr vykoná aj nepríjemné a hlúpe veci, napr. „povolí“ svätenie žien napriek tomu, že nemá ani nemôže mať na to oprávnenie. Kardinál Nauwhat, ktorý prešiel na stranu Filpea, na margo pápežovej činnosti a v súvislosti so zmenou zákona o pápežskej rezignácii konštatoval: „Chystá si svoj vlastný odchod.“

Texark odmietol voľbu Amena I. a Benefezova strana odišla z mesta bez uznania pápeža. Schizma a vojna sa vznášajú vo vzduchu. Černozub sa vo Valane opäť stretol s Aedrou a pokračoval v porušovaní svojho sľubu; neskôr sa dozvie, že Aedrea porodila.

Kardinál Hnedáčik po konkláve odchádza, sprevádzaný Wu-shinom a We-gem, bývalým osobným strážcom kardinála Ri, ako vyslanec Cirkvi a pápežov splnomocnenec k nomádom; dokonca je vysvätený na kňaza, menovaný za palermského biskupa a dostáva do správy kostoly v nomádskej oblasti. Musí si získať priazeň nomádov, a tak – aby ho kmene prijali – zúčastní sa pohanského rituálu, pričom nie je jasné, či je pre neho, ktorý je podobne ako Černozub pôvodom nomád, rituál spojený s vierou v bohyňu – vládkyňu koní, alebo ide len o strategický krok pre úspešné získanie spojencov proti Filpeovi Harqovi. Na svoju stranu získava aj geňákov: o tých sa Cirkev vždy starala a držala ich pod svojou ochranou, keďže pre svoje genetické chyby boli Texarkom prenasledovaní, ba decimovaní.

Od nomádov sa kardinál Hnedáčik vydáva za samotným hanneganom. Arcibiskupovi Benefezovi ešte predtým oznámi, že sa ipso facto svojím buričským konaním exkomunikoval. Ten ho však vysmeje. Hnedáčikova audiencia u Filpea naberie nečakaný smer: len čo cisár otvorí listiny od pápeža Amena I., zúrivo vystúpi proti kardinálovi. Násilím ho donútia kľaknúť si pred vládcom a jeho stráž mu priloží k hlave pištoľ. We-ge spolu s Černozubom sa ho pokúsia chrániť. We-geho texarská stráž zabije, Černozub s kardinálom sú uväznení. Donútia ich podpísať, že Amen I. bol len podvodný pápež, a teda pápežom nebol. Hnedáčik s Černozubom sú odsúdení podmienečne na smrť: ak ešte vstúpia do Texarku, budú popravení. Amen I. medzitým rezignuje a Hnedáčika v neprítomnosti zvolia za pápeža. On však ako výborný, ak nie najlepší znalec práva svojej doby (opäť narážka na Bonifáca VIII.) voľbu neprijíma; uvedomuje si, že musí byť riadne zvolaný koncil. K tomu nakoniec dôjde, kardinál Hnedáčik je na ňom zvolený za pápeža a prijíma meno Amen II. Následný pokus o atentát na nového pápeža sa nepodarí a Amen II., Episcopus Romae servus servorum Dei, omnibus electis domini ipsis fidelibus in una Ecclesia vera Catholica atque Apostoliqua credentibus, qui subsunt nobis secundum Petrum unicum pastorem vydáva bulu Scitote Tyranum, v ktorej potvrdzuje exkomunikáciu a odsudzuje Filpea a Benefeza. Detronizuje Filpea a vyhlasuje proti nemu krížovú výpravu spojenú s odpustením hriechov.

Ak chcete vedieť, ako dopadla, či pápež Amen II. dokázal poraziť vládcu Texarku a či sa Nový Rím stal opäť dôstojným sídlom pápeža, alebo zhorel v ohni vojny, či bola nezávislosť pápežského stolca uchovaná, ako dopadol príbeh večne pochybujúceho – teraz už kardinála – Černozuba zoči-voči krutým bojom alebo ako skončila genetická mutantka Aedrea, siahnite po tejto knihe. Tá je síce svojím dejom zaujímavá a podnetná, ale na druhej strane, keby nebola do veľkej časti odrazom tragédie jednej duše, nemusela prísť o svoju veľkoleposť.

Peter Frišo

Autor je zástupca šéfredaktora časopisu Don Quichotte.