Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Z. Brzezinski: Volba – globální nadvláda nebo globální vedení

Číslo 1/2005 · Lukáš Krivošík · Čítanosť článku: 5319
 

Mladá fronta
Praha 2004

Inštitút pre verejné otázky (ďalej IVO) sa raz pýtal slovenských respondentov, ktorá veľmoc by mala dominovať svetu. Väčšina z nich mienila, že hegemónom by nemal byť nik. Z výskumu tiež vyplynula ich silná nevôľa nad skutočnosťou, že dominantnou silou dnešného sveta sú Spojené štáty americké.

Predstavme si, že v USA by vyhrala izolacionistická vláda, ktorá by vypovedala svoje záväzky v Európe i v Ázii, a stiahla by odtiaľ amerických vojakov. Podľa výskumu IVO by naši občania zrejme očakávali, že národy sa, tancujúc od radosti, navzájom pochytajú za ruky a vytvoria symbol mieru, viditeľný až z vesmíru. Nuž – presne to by sa nestalo. Geopolitické vákuum by hneď zaplnili iné veľmoci. Automaticky by narástla moc Nemecka, čo by Európu viedlo k fundamentálnemu posunu v rozložení síl. Rusko by sa zrejme pokúsilo znovu získať stratené satelity v Strednej Európe. Japonsko by si zaobstaralo atómovú bombu, aby ho nemohla ohrozovať Severná Kórea. Na to by reagovala Čína pretekami v zbrojení, čo by na Kórejskom polostrove dokonca mohlo viesť k vojne. Na Blízkom východe by padlo niekoľko autoritatívnych režimov, ktoré by nahradili ešte horšie vlády agresívnych fundamentalistov. Izrael by sa dostal do životného ohrozenia a neváhal by použiť atómové zbrane. Ak by sa Amerika vzdala svojej zodpovednosti vo svete, môže nastať chaos, ktorý nakoniec zmietne aj ju...

Ide o jeden z hypotetických scenárov, ktoré v knihe Volba – globální nadvláda nebo globální vedení nastoľuje Zbigniew Brzezinski, bývalý poradca prezidenta Cartera pre národnú bezpečnosť. Brzezinskeho kniha je komplexná ako samotná geopolitika. S mnohými vecami sa dá súhlasiť, s inými zase nie.

Amerika je dnes garantom svetového poriadku, ktorý sa nazýva aj liberálno-demokratický. Jeho existencia sa nám zdá samozrejmá, ale nie je. Po stáročia boli veľmocenské vzťahy založené na impériách a koristení, jeden štát mohol profitovať len na úkor iných. „Pax Americana“ je ako obraz tejto krajiny založený na voľných trhoch a obchode, v ktorom môžu profitovať všetci.

Dominancia Ameriky však vyvoláva aj trendy, ktoré prevracajú svet naruby. Slovenské feministky čítajú Susan Sontagovú, americkí konzervatívci zase učia tých našich, že sa netreba hanbiť a treba bojovať napr. za právo nenarodených detí na život. Táto krajina je doslova všadeprítomná a upierajú sa na ňu obdivné i kritické pohľady z celého sveta. Ak so svojou mocou a zodpovednosťou naloží správne, má potenciál zlepšiť svet. Ak sa však bude správať ako slon v porceláne, poštve celý svet proti sebe.

Brzezinski nezaprie, že má blízko k Demokratickej strane. Kritizuje „náboženský manicheizmus“ Bushovej administratívy aj jej domnelý unilateralizmus. Amerika má vraj svet viesť, byť lídrom, ktorý spája sily a počúva svojich spojencov. Nemá byť imperiálnym vládcom, ktorý trestá a odmeňuje podľa zásluh. Brzezinski však skôr kritizuje dojem, ktorý súčasná administratíva vo svete vyvoláva. Aj nedávne Bushovo turné po európskych krajinách dokazuje, že Spojené štáty sa o dialóg z európskymi spojencami snažia; no najmä Nemecko a Francúzsko sa usilujú skôr o model európskej integrácie, ktorý by mal pôsobiť ako civilizačný aj mocenský konkurent Amerike. Brzezinski veľmi triezvo hodnotí, že hoci takéto snahy existujú, majú len malú šancu. No „mäkká sila“ Európy nemusí byť nevýhodou. V otázkach akou je Irán by mali obaja aktéri postupovať spolu, a to metódou amerického biča a európskeho cukru.

Pokiaľ ide o Rusko, autor predpokladá, že geopolitická voľba Moskvy bude stáť na racionálnom úsudku. No pri Rusoch sa nikdy nevie. Tento národ čelí ťažkej demografickej, ale najmä morálnej kríze. Rusi vymierajú a ich hospodárstvo závisí predovšetkým na vývoze surovín a energetickom sektore. Sibír je takmer ľudoprázdna, no na druhej strane rieky Amur, v Mandžusku, sa tiesni 100 miliónov Číňanov. Ak Rusko nechce časom hraničiť s Čínou na Urale, je preň dlhodobé zblíženie so Západom nevyhnutné.

Pokiaľ ide o Áziu, tento kontinent vždy podľahol na dlhú dobu jedinej veľmoci, či už to bola Čína, Mongolsko alebo Japonsko. USA dnes vyvažujú vplyv jednotlivých „geopolitických hráčov“ v tomto priestore. Veľkým otáznikom je najmä Čína. Možné je všetko – od jej rozpadu až po prípadné expanzívne snahy. Znepokojujúci je nárast nacionalizmu u tradičných spojencov USA ako je Japonsko alebo Južná Kórea, ale aj v samotnej Číne. Paradoxne, niektorí čínski analytici považujú americkú prítomnosť v Ázii za žiadúcu, kvôli latentnému pocitu ohrozenia zo strany Japonska. To v poslednej dobe posilnilo svoje námorné sily, čo Peking znepokojuje. Pritom Japonsko samo čelí demografickej a ekonomickej kríze, ktorú však nemožno riešiť imigráciou. Tú totiž Japonci a priori považujú za neprijateľnú kvôli japonskej „kultúrnej výnimočnosti“. Ako najpravdepodobnejší osud Číny sa črtá perspektíva „dielne sveta“. Potenciál tejto krajiny je ohromný.

Za problém pre stabilitu sveta považuje Brzezinski tzv. globálny Balkán. Teda oblasť Blízkeho východu, Kaukazu a strednej Ázie. Všetky veľmoci by mali mať záujem na upokojení tejto oblasti. Islamský svet neslobodno vnímať ako monolit: I tam, medzi islamskými intelektuálmi, existuje istá vôľa po „ľudovláde“, aj keď by zrejme nešlo o demokraciu západného typu. Amerika by sa mala snažiť svojou politikou upevniť severoatlantické pásmo stability a rozšíriť ho pokiaľ možno aj o Rusko a Čínu. Bohatý Sever by mohol takto „potiahnuť“ aj chudobný Juh.

Brzezinski varuje pred doposiaľ roztrúsenými a veľmi diferencovanými skupinami antiglobalistov. Bojovníci proti globalizácii si svojho nepriateľa často stotožňujú so Spojenými štátmi. Ak by sa objavila pseudovedecká ideológia (akou bol napríklad marxizmus v 19. storočí) mohla by zastrešiť roztrúsených antiglobalistov a urobiť z nich mocné hnutie, veľmi nebezpečné pre stabilitu sveta v 21. storočí.

Brzezinskeho kniha je plná zaujímavých vízii i postrehov. Problém všetkých kníh a článkov o geopolitike je však ten, že autori často interpretujú fakty v duchu zbožných želaní, ktoré sú otcom myšlienky. Zbigniew Brzezinski je excelentný analytik, ale zdá sa, že ani on sa občas neubráni pokušeniu interpretovať fakty optikou vlastných želaní. Jeho kniha však stojí za prečítanie.

Lukáš Krivošík
(autor je šéfredaktor www.prave-spektrum.sk)

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.