Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

O povahe postmoderného diskurzu

Číslo 4/2006 · Ladislav Kučkovský · Čítanosť článku: 3136
 

Napísať, že diskusie o dôležitých otázkach, ktorých sme v dnešnej spoločnosti svedkami, sú veľmi povrchné, by nebolo ničím objavným. Ak však máme ambíciu pozitívne formovať úroveň tejto diskusie, je dobré všimnúť si tento fenomén plytkosti v súvislostiach i konkrétnostiach. Tento nedostatok sa zvlášť vypuklo ukazuje pokiaľ ide o témy, ktoré sa dotýkajú slobody, modernosti, náboženstva či Cirkvi. Napríklad diskusia (možno prisilné slovo na jednosmerný mediálny tlak) o prijatí, resp. neprijatí Zmluvy o výhrade vo svedomí, je toho výrečným príkladom. Vo vyjadreniach „bežných diskutérov“ bolo badať neznalosť problematiky i zmluvy, v postojoch väčšiny politických strán bol citeľný politický kalkul, v spracovaní témy sa dala tušiť chýbajúca nezaujatosť redakcií a v „zasvätených“ komentároch profesionálov bolo vidieť až zarážajúcu zlomyseľnosť.

Keďže je postmoderná diskusia najviac viditeľná v médiách, celkom prirodzene sa bude pozornosť v tomto článku bude do veľkej miery týkať práve ich. Skúsme si teda všimnúť niektoré znaky, ktoré charakterizujú povahu postmoderného diskurzu.

Redefinovanie a posun podstaty a zamlčanie úplnosti pravdy

Prvou charakteristikou, ktorú môžeme pozorovať v mediálnych diskusiách je redefinovanie, alebo posúvanie podstaty problému, ktoré sa často spája so zamlčiavaním úplnosti pravdy. Vtedy sa najprv spochybnia všeobecne prijímané východiská. Napríklad: rodina ako základná bunka spoločnosti. Keďže to však nie je možné urobiť priamo, ide sa na to okľukou: začne sa hovoriť o diskriminácii (presnejšie: nájde sa tam, kde je to o niečom inom). Povedané jasnejšie: pekné, príťažlivé slová, ale nešľachetný úmysel a najmä nedobrý cieľ.

Azda najviac a najbolestnejšie je túto tendenciu cítiť v otázkach, ktoré sa dotýkajú rodiny a života. Treba sa pýtať: Ako sa v tejto diskusii redefinujú základné otázky?

Nuž nehľadá sa podstata problému, nekladie sa otázka, aký model najlepšie zodpovedá ľudskej prirodzenosti, ale začne sa hovoriť o právach jednotlivcov, pričom sa úplne samozrejme zabudne na tých ďalších „jednotlivcov“, ktorých sa problém bytostne dotýka. Hovorí sa o právach homosexuálne orientovaných jednotlivcov a párov, ale nehovorí sa o problémoch mnohodetných rodín. Hovorí sa o práve rozhodovať o vlastnom tele, ale nepovie sa nič o tom, že dieťa, ktoré sa hlási na svet je (minimálne in potentia) samostatnou osobnosťou. Hovorí sa o práve na potrat, ale nepovie sa o strašných následkoch, ktoré musí po potrate znášať samotná žena. Pri snahách o zavedenie registrovaného partnerstva sa v prvej fáze vôbec nehovorí o deťoch, neustále sa opakuje iba domnelá diskriminácia. Avšak v druhej fáze, ktorá nasleduje po prvom kroku legalizácie takýchto zväzkov (ako to vidieť napr. v Nemecku) sa začína hovoriť, že „registrované páry“ rovnakého pohlavia by mali mať právo osvojovať a vychovávať deti. Ale nepovie sa už, čo to urobí s konkrétnym dieťaťom, jeho výchovou a jeho postojmi.

Z pastoračnej praxe kňaza však viem povedať, že dieťa, v ktorého rodine si otec dobre nezastane úlohu otca, resp. ak tento úplne absentuje (o matke nehovoriac), je veľmi silno determinované. Každý učiteľ z praxe potvrdí, že ak v rodine nefunguje rola otca alebo matky, dieťa je veľmi ochudobnené a musí vyvinúť enormné úsilie, aby prekonalo tento deficit. Ako by sa na ňom potom odrazilo to, ak by malo dvoch otcov a ani jednu mamu? V dnešných diskusiách sa hovorí o práve manželov na dieťa a úplne sa zamlčí negatívnosť väčšiny spôsobov umelej reprodukcie, najmä veľký počet „nepotrebných“ embryí. Zabúda sa, že dieťa je dar a nie „nárokovateľná“ položka manželského života. Ako jestvuje právo na manželský intímny život, tak nejestvuje právo na dieťa, lebo ono je a vždy zostane darom. Úplne sa obchádzajú aj práva dieťaťa, ktoré mu náležia od prvého momentu. Jedným z nich celkom určite je, že dieťa (teda každý človek) má právo byť počatý uprostred aktu lásky otca a matky, nielen byť produktom technického postupu profesionálov.

A tak musíme smutne konštatovať, že tieto, na pohľad možno nevinné diskusné posuny, berú človeku základný dôstojný kontext, v ktorom sa o ňom vždy diskutovalo ako o samostatnej osobe s neodcudziteľnými právami. Robia z neho objekt namiesto subjektu a z dieťaťa sa stáva majetok (možno až hračka) dospelých, nevníma sa ako samostatná svojbytná osobnosť, ktorá nám je s dôverou zverená a na ktorej formovaní máme šťastie sa podieľať.

Veľmi nešťastným sa v tejto súvislosti ukazuje zneužívanie vznešeného slova sloboda , keď sa hovorí o slobode matky a otca rozhodnúť sa, ale vôbec sa nehovorí o slobode a právach dieťaťa. A pritom jednou zo základných filozofických, praktických, ale i liberálnych premís je, že sloboda jedného končí tam, kde začína sloboda iného. V postmodernom diskurze sa často hovorí akoby o abstraktnej slobode, pričom konkrétna reálna sloboda, ktorá existuje v súvislostiach a vzťahoch, sa úplne stráca. A tak dnešná kultúra, ktorá toľko opakuje slovo sloboda, sa stáva kultúrou, ktorá v zaslepenej slobode odmieta vlastnú skutočnú slobodu. Hovorí o možnosti voľby, ale nehovorí o dôsledkoch a zodpovednosti, ktorá je vždy spojená so skutočnou slobodou. Pápež blahej pamäti Ján Pavol II. 30. júna 1995 na stretnutí s mladými v Nitre povedal aj tieto slová: „Nezamieňajte si slobodu s individualizmom. Nejestvuje opravdivá sloboda bez lásky k iným.“ Celkom iste táto pravda platí nielen pre mladých, ale pre všetkých mužov a ženy našich čias.

Nepoctivosť „poctivého sveta“

Povšimnutiahodným znakom dnešných diskusií je aj určitá schizofrénia, či polovičatosť pohľadu, alebo nedotiahnutie vecí do konca. Znamená to, že logicky navzájom súvisiace veci sa používajú v úplnom vzájomnom odcudzení alebo bez logických súvislostí. Túto tendenciu je dobre badať v pohľade sekularizovaného sveta (a médií) na Cirkev. Nekoherentnosť takéhoto postoja sa ukáže v jednoduchej rovnici. Ak si k otázkam a argumentom, ktoré často počuť proti kresťanstvu postavíme iné, ktoré podchvíľou znejú z tých istých úst za iných okolností, resp. ak si k nim postavíme súvislosti, ktoré nám ponúka zdravý rozum, potom často vidíme nepoctivosť, nelogickosť, či dokonca absurditu výčitiek „poctivého sveta“ na adresu „nepoctivej Cirkvi“. A ešte silnejšie to môžeme vnímať, ak do takéhoto nového svetla súvislostí, opätovne vpustíme počiatočné, často vyčítavé otázky sekularizovaného človeka.

Pár príkladov zo sféry vzťahu Cirkev – svet – médiá.

Otázka krstu

Táto schizofrénia na jednej strane vyčíta Cirkvi formalitu jej členov a na strane druhej nepochopiteľne a povrchne odsudzuje kňaza, ktorý, vzhľadom na neexistenciu záruky kresťanskej výchovy, oddiali krst. Táto záruka je dôležitá práve preto, aby nevznikali „matrikoví katolíci“, ale najmä preto, že krst nie je iba „jednoduchý akt cirkevného začlenenia, ani rituál, tak trochu nemoderný a ťažkopádny, na prijatie človeka do Cirkvi. Krst nie je ani jednoduché obmývanie, akýsi druh očisťovania a skrášľovania duše. Krst je skutočná smrť a skutočné zmŕtvychvstanie, znovuzrodenie, premena k novému životu,“ povedal pápež Benedikt XVI. počas tohtoročnej Veľkej noci. Krst je teda darom a schopnosťou, ktorú treba rozvíjať, inak nemá význam.

Tomuto však povrchný svet mediálneho obrazu nerozumie, lebo vníma veci príliš plytko. A tak môžeme vidieť ako istý časopis pri téme množstva veriacich na Slovensku veľmi ostro kritizuje Cirkev a priamo sa vysmieva, že všetko sú povrchní katolíci, „matrikoví kresťania“, ktorí s vierou a morálnymi postojmi Cirkvi nemajú nič spoločné. Nasleduje samozrejmá poznámka: „Čo sa tí biskupi ozývajú, veď za nimi nik nestojí?“ A o pár týždňov si v tom istom časopise môžeme prečítať „srdcervúcu“ reportáž o „neľudskom kňazovi“, ktorý matke, žijúcej so svojím druhom „nadivoko“, hoci im nič nebráni sa vziať, ktorá vôbec nepraktizuje vieru a ktorá sa sama priznáva, že krst chcela len preto, že je trochu poverčivá, vysvetlil, že je lepšie krst jej druhého dieťaťa oddialiť, lebo, hoci boli upozornení, od krstu prvého dieťaťa sa nič nezmenilo.

Človek má chuť opýtať sa: Čo vyrastie z tohto dieťaťa, ak vôbec nebude vychovávané v kresťanskom duchu? Nebude to náhodou ďalší „úspešný“ formálny „matrikový katolík“, pokrstený neveriaci, z ktorého príslušnosti k Cirkvi ste sa pred pár týždňami s chuťou vysmievali? Skúsenosť ukazuje, že odpoveď je viac-menej jasná.

Legalizmus Cirkvi vs. legalizmus médií

V tejto súvislosti si môžeme všimnúť aj ďalšiu oblasť. Poukazovanie na tvrdé cirkevné zákony, na ich slepé zachovávanie, teda na domnelý číry legalizmus. Použiť dnes slovné spojenie „cirkevný trest“ zaváňa pravým stredovekým tmárstvom. Nevie sa, či nechce sa vedieť, že Kódex kánonického práva hovorí o „medicinálnych trestoch“, teda trestoch, ktoré majú človeku pomôcť k zamysleniu a náprave. Kritici radi „fundovane“ pripomenú, že Kristus hlásal lásku a odpustenie a zastával sa hriešnikov. A tak teda: „Načo je Cirkvi právo? Na čo sa to odvoláva?“ Nepovie sa už, že každé spoločenstvo, o to skôr svetové, viac ako miliardové spoločenstvo, najmä ak má, podľa jeho zakladateľa byť „svetlom sveta“, potrebuje pravidlá a teda i zákon. Asi je zbytočné pripomínať, že aj sekulárni právnici považujú cirkevné zákonodarstvo za jeden z najdokonalejších a najstabilnejších, čiže aj najmenej novelizovaných právnych systémov.

Na druhej strane sa v diskusiách bude donekonečna opakovať, že hanebnosti, ktorými televízie zahlcujú naše obývačky, neprotirečia platnej legislatíve. Možno si spomeniete na diskusie, ktoré pred viac ako rokom vyvolali prípravy jednej nemorálnej reality-show. Mimochodom, všetky argumenty o škodlivosti a obavy odporcov vysielania sa potvrdili. Na smútok tvorcov druhá séria tuposti v priamom prenose prebehla už bez väčšieho záujmu. V „akože“ otvorenej debate tvorcov s odporcami, ktorá predchádzala štartu tohto programu (a apropo, v rámci PR mu pravdepodobne skôr pomohla), bolo dookola počuť argument: „My sa pohybujeme v rámci zákonov... Nie je na tom nič trestné... Že to je nemorálne? No a čo, je to v rámci legislatívy... A čo je to nemorálne? Ako si vy dovoľujete hovoriť, čo je dobré a čo nie? My dodržiavame literu zákona a nič iné nás nezaujíma.“ Vari ani nemôže byť lepšími slovami definovaný slepý legalizmus.

Cirkev a politika

Táto oblasť si celkom iste zasluhuje samostatné spracovanie. Tu sa obmedzíme len na zjavný rozpor, ktorý badať v mainstreamovom postoji dneška. Často opakovanou frázou je požiadavka, aby sa Cirkev nemiešala do politiky. Len čo biskupi napíšu pastiersky list, v ktorom pred voľbami poukážu na základné orientačné body (samozrejme bez konkrétneho politického odporúčania), ktoré platia pre každého katolíka, ozvú sa hlasy: „Čo si to dovoľujú? Prečo robia politiku? Mali by mlčať!“ Samozrejme, že s „robením politiky“ to nemá nič spoločné a Cirkev si sama veľmi pozorne bráni autonómiu voči politickým stranám. Len dopĺňa mozaiku, že často tým istým ľuďom, ktorí tu počujú „rásť obilie“, neprekáža zjavná politizácia odborov.

Zároveň však tí istí ľudia budú donekonečna opakovať, že Pius XII. mal v čase druhej svetovej vojny viac hovoriť, že mlčal, že sa nezastal, či nedostatočne zastal Židov. (A kde sú historické súvislosti, fakty a archívy? Tie, samozrejme, mediálna skratka nepotrebuje.) Ak ale niekto žiada od Pia XII., že v polovici 20. storočia mal hovoriť do veľkej politiky, nemôže zároveň vyčítať biskupom, ak na začiatku 21. storočia verejne obhajujú základné pravdy o dôstojnosti človeka a rodiny, alebo ak v súvislosti s voľbami svojim veriacim pripomenú základné orientačné body. Inak ide opäť o pozoruhodnú nekoherentnosť postojov.

Médiá a formácia človeka

Ak niekto pripomenie médiám, že aj ony sú zodpovedné za stav spoločnosti, lebo tým, čo vysielajú, ovplyvňujú najmä deti, dostane odpoveď: „My len odrážame stav spoločnosti! (To je do veľkej miery pravda: dopyt ovplyvňuje ponuku, zároveň ho však práve ona usmerňuje; a teda stránka ponuky a dopytu sa navzájom ovplyvňujú) My neformujeme ani nevychovávame! My len vysielame, čo chcú naši diváci vidieť. Píšeme, čo chcú čítať. Nežiadajte od nás morálku a zodpovednosť, nás zaujímajú len čísla. Dôležitý je zisk.“ Zjavný vplyv, toľkokrát potvrdený empirickými psychologickými výskumami, akoby ani nejestvoval. A tak vraj nejestvuje ani zodpovednosť.

Zároveň sa však v tých istých médiách objavuje úplne nelogické obvinenie pápeža, ktorý vraj tým, že nepropaguje kondómy, má na svedomí smrť tisícov ľudí. Ony nie sú zodpovedné za nič, hoci zjavne aj negatívne ovplyvňujú spoločnosť. Pápež však je zodpovedný za smrť tisícov pri epidémii AIDS, hoci s tým zjavne nič priamo nemá. Naopak, keby sa naozaj dodržiavali jeho výzvy o manželskej vernosti, zmysluplnej zdržanlivosti a pravej láske, niečo také ako šírenie HIV by nehrozilo. Nelogické? Nekoherentné? Hlavne, že sa to dobre predáva.

Myslím, že ak si médiá pripustia evidentný fakt, že sa či už vedome alebo nevedome podieľajú na formovaní spoločnosti a konkrétneho človeka a príjmu aj zodpovednosť, ktorá z toho vyplýva, nestrania nič zo svojej prestíže, nezávislosti ani slobody. Práve naopak, pozitívna rola, ktorú obecne v kultúre zohrávajú, nebude zbytočne kalená nedôveryhodnosťou a slepou snahou o zisk. Viem, že to od našich médií nemožno celkom očakávať, ale keďže ich tvoria konkrétni ľudia (majitelia, manažmenty, redaktori a s tým súvisia aj ich rodiny), ktorí sú súčasťou tejto spoločnosti, verím, že nie sú úplne krátkozrakí. Teda, že nie všetci vidia len momentálne čísla sledovanosti a zisku, a nie je im ľahostajný nielen všeobecný rámec v ktorom sa tento diskurz vedie, ale ani nerezignujú na všeobecné kultúrno-civilizačné hodnoty.

Tento rozmer pripomenul pracovníkom médií aj pápež Benedikt XVI., ktorý práve im venoval jednu zo svojich prvých audiencií. Okrem vďaky, ktorou ocenil novinársku prácu, vtedy povedal: „Aby médiá mohli učiniť pozitívnu službu spoločnému dobru, je potrebný zodpovedný prístup každého a všetkých. Je potrebné stále lepšie pochopenie perspektív a zodpovednosti, ktoré prináša ich rozvoj v rovine odozvy, ktorá sa v skutočnosti vytvára vo svedomí a mentalite jednotlivcov rovnako ako vo vytváraní verejnej mienky. Nemožno prehliadnuť zrejmú potrebu jasných odkazov na etickú zodpovednosť toho, kto pracuje v tejto oblasti, zvlášť, čo sa týka úprimného hľadania pravdy a ochrany významu a dôstojnosti ľudskej osoby.“

Verejná mienka

Toto slovo funguje ako zaklínadlo, alebo ak chcete, ako dogma modernej spoločnosti. Prieskumy, otázky, percentá určujú pozície politikov i mnohých „obyčajných ľudí“. Aj tu je však zjavný rozpor. Na jednej strane sa na verejnú mienku často odvoláva a vyvoláva sa dojem, že morálna hodnota postojov a skutkov závisí od verejnej zhody a percentuálnej podpory. Čo má percentá, to je pravda, to je dobré. Toto, zdá sa, platí ako nespochybniteľná dogma demokracie, alebo ako conditio sine qua non.

Na druhej strane sa mnohé tieto prieskumy vytvárajú a zverejňujú zjavne manipulatívne. A aj inými rôznymi článkami a televíznymi šotmi sa prejavuje snaha formovať verejnú mienku „správnym smerom“. Že je to spochybnenie základnej dogmy? No a čo? A verejná mienka sa aj skutočne posúva, hoci, vďaka Bohu, manipulácia nie je všemocná (viď príklad politických strán, ktoré usilovne vytvorila jedna televízia, ale ktoré nikdy nemali viac ako desať percentnú podporu verejnosti). Niekedy sme dokonca svedkami doslovného nerešpektovania verejnej mienky v mene „modernosti“, či „nových práv“, či „nediskriminácie“. Čo na tom, že Slováci sa negatívne stavajú k registrovaným partnerstvám? Treba rozpútať mediálnu kampaň, alebo to rovno pretlačiť v parlamente... Veď to už majú uzákonené všade... Opäť ďalšia nepoctivosť „poctivého sveta“.

Naopak, zmysluplnejšie, i keď iste náročnejšie, je rozlišovať hodnoty, ktoré sú v demokratickej spoločnosti podmienené verejnou mienkou a vôľou (či dokonca momentálnou volebnou náladou) ľudu (čo je dobré a treba si to chrániť), od hodnôt, ktoré naopak platia nezávisle na momentálnej móde, či trendoch a ktoré sú nedotknuteľné. Ak totiž všetko zaradíme do kategórie „o čom možno hlasovať“, začali sme deštrukciu samotných základov demokracie: slobody a dôstojnosti človeka.

Morálnosť Cirkvi a morálka médií

Najmä mnohí novinári sú alergickí na to, keď Cirkev hovorí o dobre a zle. A veľmi radi vyťahujú rôzne tzv. kňazské kauzy a nedostatky, ktoré sú všade, kde sú ľudia. Cirkev však vždy našla silu, skôr či neskôr, sa s týmito nedostatkami, áno, aj nemorálnosťami, vysporiadať, dokonca za ne verejne požiadať o odpustenie. Aj tak sa však používajú na spochybňovanie jej morálneho kreditu a práva hovoriť o morálnosti, hoci treba poznamenať, že svet má právo od Cirkvi čakať a vyžadovať viac ako od iných spoločenstiev a inštitúcií.

Na druhej strane však tie isté médiá, ktoré nad Cirkvou (alebo aj nad politikmi) vynášajú takéto prísne morálne súdy, vzájomne cudne mlčia o neprehľadnom financovaní niektorých z nich, o konfliktoch záujmov konkrétnych redaktorov, o známostiach a kamarátstvach, ktoré zjavne bránia objektivite v ich práci.

Iste, v dnešnej dobe nie je možné neinformovať o prípadných zlyhaniach jednotlivcov v Cirkvi, aj keď celkom iste nie hrubým a bulvárnym spôsobom. Na strane druhej však treba používať rovnako prísny meter aj sami na seba – to platí pre médiá i pre Cirkev.

V tejto súvislosti hodno spomenúť vyjadrenie arcibiskupa Johna Patrica Foleya, predsedu Pápežskej rady pre médiá: „Ako mnohí z nás veľmi dobre vedia, novinárska komunita často očakáva a príliš často aj dostáva od Cirkvi skôr odsúdenie ako pochvalu, skôr negatívnu kritiku ako pozitívne odporúčanie. Skutočnosť, že Cirkev má pri tom často pravdu, neotupuje bolestivé žihadlo. A skutočnosť, že mnohé dobré novinárske diela ostávajú pritom nepovšimnuté, len zväčšuje ranu spôsobenú kritikou.“

Tieto slová sú výzvou pre Cirkev a cirkevných predstaviteľov. Ak ich ale aj obrátime a pochopíme ich ako výzvu pre obe strany, teda i pre médiá vo vzťahu k Cirkvi a jej dielam, otvárajú nevídaný priestor spolupráce.

Potreba úrovne a kultivovania diskusie

V tejto súvislosti sa črtá podstatná otázka: Kto drží úroveň? Kto je schopný kultivovať túto diskusiu? Kto v nej prináša pravdu? A musíme byť sklamaní, že tí, ktorí bránia hodnoty, niekedy nebránia úroveň diskusie. Je povzbudivé, že mladý konzervatívny novinár vstupuje do ringu a dáva vlastnú kožu, aby bránil pravdu a prirodzenosť. Ak ale nie je schopný rozlíšiť medzi objektívnymi výhradami, ktoré ako človek s presvedčením voči súčasným tendenciám európskej integrácie má, a medzi osobnou averziou voči všetkému, čo s ňou súvisí, ako ľudia zastávajúci podobné hodnoty nemôžeme byť spokojní. Ak píše o európskej vlajke ako o „eurohandre“, určite mu nie je vlastná úcta k oponentovi a (nielen jeho) symbolom. A je tiež otázkou, či vôbec vie, že symbolika dvanástich hviezd na modrom pozadí podľa Apokalypsy pripomína Pannu Máriu. Je pravdou, že v postmodernom diskurze sú tými, ktorí ako prví útočia, dehonestujú a zosmiešňujú tradičné hodnoty, symboly a inštitúcie, zväčša oponenti prirodzených pozícií, ľavicoví liberáli. To však konzervatívca neospravedlňuje. Naopak, výzvu na kultivovanie diskusie, výzvu udržiavať a zvyšovať úroveň, to robí ešte silnejšou.

Som totiž presvedčený, že človek vyznávajúci overené (ak chceme konzervatívne) princípy a hodnoty, ktoré platia vždy a všade, lebo sú nám dané Bohom, sa nepotrebuje znižovať k osobným útokom a neprístojnej irónii. Skôr sa z jeho strany právom očakáva pokoj, rozvaha a nadhľad. Prečo? Práve preto, že hodnoty, ktoré musí neraz brániť, platia nezávisle na diskusii, či móde a táto pravda skôr, či neskôr vyjde najavo. V tomto vedomí môže do diskusie vstupovať s pokojom a bez nervozity, ktorú nutne potrebujú všetci strojcovia nových, „moderných“ spoločenských poriadkov. To by si mali uvedomiť mnohí mladí autori, ktorí sa, vďaka Bohu, zapájajú do diskusií, ktorým však až zarážajúco pričasto chýba práve tento nadhľad, úcta k oponentom a pokojné presvedčenie o skutočnej pravde. Chcem vyjadriť nádej, že tento nedostatok je len prechodným, i keď do istej miery prirodzeným javom.

Inšpirácia

Ako príklad takéhoto pravdivého, vecného, ale zdravo kritického a pritom nie sterilného jazyka, nám môžu slúžiť mnohé dokumenty Cirkvi, zvlášť dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu. Je škoda, že tieto dokumenty stoja úplne bokom postmoderného diskurzu a že dokonca ani na strane ľudí, ktorí chvályhodne obhajujú hodnotové pozície súhlasne s Cirkvou, nebadať, že by boli týmito dokumentmi preniknutí a inšpirovaní. Nanajvýš sa z nich v médiách vytiahne jedna, dve kontroverzné vetičky, ktoré sa bez adekvátneho kontextu použijú ako dôkaz zaostalosti Cirkvi. A pritom v týchto dokumentoch nachádzame odpovede na nesmierne množstvo aktuálnych otázok a argumentačne neobyčajne bohatú bázu pre naše diskusie. Treba tiež vedieť, že tieto výpovede sa zrodili z poctivého a dialogického hľadania pravdy o Bohu a človeku, v celosti, v súvislostiach a aj vo svetle jedinečného Božieho vstupu do ľudských dejín, ktorým Zjavenie bezo sporu je.

A tak sa javí veľkou výzvou pre veriacich: hierarchiu, laikov i novinárov, aby poznali a študovali cirkevné dokumenty a aby hľadali spôsoby, ako vtiahnuť dokumenty Cirkvi a pápežov do reality sekulárneho postmoderného diskurzu. Ako komunikovať a sprítomniť dnešnému človeku múdrosť, ktorá tu už je takpovediac naakumulovaná. Nejde tu o to, citovať dokumenty v diskusii, oháňať sa nimi, ale o poznanie, absorbovanie a odovzdávanie pravdy a odpovedí, ktoré obsahujú.

Napríklad pastorálna konštitúciia Gaudium et spes neobyčajne vyvážene popisuje aj kontrasty našich čias:

„Ľudské pokolenie nikdy predtým neoplývalo toľkými bohatstvami a možnosťami a takým hospodárskym potenciálom; no ešte veľká časť obyvateľstva zemegule trpí hladom a biedou a nesčíselné zástupy sú úplne negramotné. Nikdy predtým nemali ľudia taký živý zmysel pre slobodu ako dnes, zatiaľ čo vznikajú nové formy sociálneho a psychického zotročovania. A kým svet tak prenikavo pociťuje svoju jednotu a vzájomnú závislosť všetkých v potrebnej súdržnosti, navzájom si odporujúce sily vyvolávajú v ňom veľmi vážne antagonizmy: ešte stále jestvujú príkre politické, sociálne, hospodárske, rasové a ideologické rozpory a neprestáva nebezpečenstvo vojny, ktorá by mohla zničiť do základov všetko. Zintenzívňuje sa výmena myšlienok; lenže slová samy, ktorými sa vyjadrujú veľmi dôležité pojmy, majú v jednotlivých ideológiách značne rozdielny zmysel. Napokon húževnatú snahu o dokonalejšie časné zriadenie nesprevádza rovnaký duchovný rozvoj.“ A o pár článkov neskôr dodáva: „Za takýchto okolností dnešný svet sa javí mocným a zároveň slabým, schopným toho najlepšieho i toho najhoršieho: otvára sa mu cesta k slobode alebo k otroctvu, k pokroku alebo k úpadku, k bratstvu alebo k nenávisti. Okrem toho človek si uvedomuje, že má správne usmerňovať sily, ktoré on sám vyvolal a ktoré ho môžu zagniaviť, alebo mu slúžiť. A preto si sám sebe kladie otázky.“

Mimoriadne výstižné, múdre a plné nadhľadu zoči-voči chaotickému svetu, sú tiež homílie, príhovory a posolstvá terajšieho Svätého Otca Benedikta XVI. Napríklad vo vianočnom posolstve Urbi et Orbi povedal: „Je pravda, že v miléniu, ktoré sa prednedávnom skončilo, a najmä v jeho posledných storočiach, sa uskutočnili veľké pokroky na poli vedy a techniky. Rozsiahle sú aj materiálne zásoby, ktorými dnes môžeme disponovať. Avšak človek technickej epochy riskuje, že sa stane obeťou svojich vlastných úspechov, výdobytkov svojho umu a výsledkov svojej pracovitosti, smerujúc k duchovnej atrofii, do prázdna sŕdc“. Takéto a podobné múdre a rozvážne slová môžu byť aj pre nás inšpiráciou, keď sa vrháme do neľahkých diskusií našich čias.

Na záver si dovolím pripomenúť, že ambíciou tohto článku nebolo vyčerpávajúco popísať tendencie, ktoré vládnu v diskusiách našich čias, ale v súlade s titulom iba predostrieť pár poznámok, poukázať na niektoré súvislosti, na ktoré sa občas zabúda a naznačiť možnosti obohatenia týchto diskusií.

Ladislav Kučkovský

Autor je katolícky kňaz

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.