Skaza revolúcie

Číslo 4/2006 · Peter Grečo · Čítanosť článku: 5202
 

Peter Grečo

„Rozboríme sveta starý základ,
otroci hor’ sa k víťazstvám.
Zabráňme minulosti návrat,
ľud bude navždy vládnuť sám!“

Internacionála

Náš kontinent od základu zmenili alebo aspoň hlboko poznačili dve revolúcie: francúzska z roku 1789 a boľševická z roku 1917, dlho prezentovaná pod skratkou VOSR. V tejto štúdii poukážem na pretrvávajúce antipersonálne dôsledky revolúcie hlavne vo sfére ideí a ducha. Obidve si nárokovali vymiesť od základov všetko, čo doteraz priniesla civilizácia spojená s kresťanstvom, obidve si nárokujú prívlastok „veľká“. Nakoľko oba sociálne deje spája jeden menovateľ, ktorým sú ambície sebapotvrdzujúceho subjektu – človekobožstva s následnou globálnou zmenou usporiadania štátnej moci a spoločnosti vedúcej k tyranii človeka a nivelizovaním osobnosti, tak najprv sa zameriam na podstatu revolúcie, a to na základe rozsiahleho diela ruského exilového filozofa Nikolaja Berďajeva. Filozof hovorí, že to, čo je prednesené o ruskej revolúcii, platí o revolúcii vôbec. Pozoruhodné sú jeho diela Pramene a zmysel ruského komunizmu a Ruská idea, v ktorých sondou až k samej podstate ruskej duše a analýzami kultúrnych, duchovných a sociálnych dejín Ruska, ktoré miloval, vysvetlil podmienky a dôvody, prečo sa v Rusku uskutočnila revolúcia, hoci mimo všetkých marxistických poučiek.

Berďajev vníma každú revolúciu ako prírodný jav a nešťastie. Šťastných revolúcií nikdy nebolo. Revolúcia znamená negáciu života: „Francúzska revolúcia, označovaná za veľkú, bola rovnako odporná a neúspešná. Nebola lepšia než ruská revolúcia, nebola o nič menej krvavá a krutá, bola rovnako bezbožná a deštruktívna voči všetkým hodnotám dejín.“ V revolúciách (rovnako ako v kontrarevolúciách) sa uvoľňujú sadistické inštinkty, ktoré sú potenciálne prítomné v ľuďoch. Je to jeden z paradoxov revolúcie, že uvoľňuje iracionálne inštinkty a zároveň je vždy podriaďovaná racionalistickým ideológiám. Osudná chyba revolucionárov je v ich vzťahu k času. Prítomnosť je pokladaná výlučne za prostriedok, budúcnosť za cieľ. Revolúcia je tiež sakralizovaná, stáva sa svätou podobne, ako bola svätá monarchia a predrevolučné zriadenie. Táto sakralizácia je zbytkom minulosti. Revolúcia vyrastá zo skazeného nemocného ľudového živlu, a preto sa v nej prejavuje hrôza ľudového absolutizmu, sprevádzaná terorom. Od revolúcie nemožno očakávať zrod kvalitnejšieho, nového človeka. Hubí sa „starý Adam“ a prichádza v prestrojení znovu „starý Adam“, teda nebolo porazené staré otroctvo, menia sa iba jeho formy. Aj keď sa vonkajškovo vytvorí nové usporiadanie spoločnosti, nový človek neprichádza. K revolúciám nikdy nevedú tvoriace a budovateľské procesy, ale jedine tie hnilobné a deštruktívne. City lásky, tvorivosti, veľké činy tvorby nikdy nemôžu viesť k revolúcii. „Pôsobil snáď tvoriaci duch v Robespierrovi alebo Leninovi? Či takto títo páni neničili všetky tvoriace podnety?“ Obzvlášť závažné je obvinenie, že revolucionári chcú svet premeniť na krúžok spotrebiteľov, na priemyselnú asociáciu, a obracia sa priamou rečou: „Váš životný ideál sa rovná ideálu zvierat.“ K podobným výsledkom, a to hlavne z pohľadu historickej analýzy, dospel Berďajevov ideový súpútnik Georgij Fedotov, ktorý vyvracia dodnes falošný mýtus, že francúzska revolúcia je kolískou slobody. Naopak, krvavé udalosti revolúcie vrhli krajinu späť a skončilo by to pre Francúzsko tragicky, keby neprišlo k likvidácii Robespierra a neskôr aj Napoleona (ktorý bol vykonávateľom „závetu“ francúzskej revolúcie). Revolúcie, aj keď proklamujú vznešené idey spravodlivosti, bratstva, slobody a rovnosti, nikdy v nich nie je miesto ani pre slobodu, ani pre bratstvo. Všetko privádzajú k nebytiu. Sociálne rojčenie pokladá Berďajev za prostitúciu: „Výsledky tejto promiskuitnej snivosti už poznáme. Vždy boli rovnaké. Usilovanie o abstraktnú sociálnu dokonalosť je blasfemická a bezbožná snaha. Experimenty uskutočňovania raja vždy skončili zavedením pozemského pekla. Pri týchto aktivitách vždy vládla zloba a nenávisť. Z túžby po všeobecnom šťastí sa ľudia navzájom vraždili.“ Ľud nikdy nedosiahne to, o čo sa v revolúcii usiluje. Inšpirovaný De Maistrom hovorí, že revolúcia má satanskú povahu, a ruskú revolúciu hodnotí ako dielo Antikrista.

Berďajev hovorí o troch pohľadoch na revolúciu: 1. revolučné a kontrarevolučné hľadisko ľudí aktívne sa podieľajúcich; 2. objektívne historické a vedecké hľadisko ľudí poznávajúcich a pozorujúcich, no nepodieľajúcich sa; 3. nábožensko-apokalyptické a historiozofické hľadisko ľudí, ktorí vo svojom vnútri prijali revolúciu, mučivo ju prežívajú a povznášajú sa nad jej každodenný boj. Z tohto tretieho hľadiska Berďajev pristupuje k revolúcii a v nej vidí vnútornú apokalypsu dejín, to znamená, že koniec je aj v samých dejinách, ešte vnútri historického času. Tým, že je v dejinách toľko nepremožiteľného zla, toľko sociálnej hriešnosti a tak málo sa nájdu obrodné sily, musia prísť také zvraty ako revolúcie, ktoré vykonajú akýsi súd, prielom do starého sveta. Revolúcia má ontologický zmysel. Ten zmysel je pesimistický, nie optimistický. Odhalenie zmyslu je namierené proti tým, čo sa nazdávajú, že spoločnosť môže donekonečna jestvovať v pokoji a mieri, keď sa v nej nahromadia strašné jedy, keď v nej zavládne zlo a nespravodlivosť, navonok zahalená do ušľachtilých foriem, idealizovaných obrazcov minulosti. Tu sa Berďajev obracia na kresťanstvo a kresťanov, ktoré vždy súdi nepravdu dejín, teda hlása súd Boží nad svetom, súd nad dejinami (pri druhom príchode Krista), a tým uznáva zmysel dejín (na rozdiel od „kritických racionalistov“ a là Popper), hoci sa ono necháva nezriedka deformovať negatívnymi úkazmi dejín. Revolúcia je malou apokalypsou, očistou za hriechy minulosti, ktoré napáchali aj kresťania, keď podporovali pohodlné štruktúry spoločnosti, lebo štruktúry zla revolúcie sú súdmi nad historickým kresťanstvom! Tak to Berďajev vysvetľuje vo vzťahu k pravosláviu, ktoré v Rusku podporovalo poriadok založený na lži a útlaku. „Kresťania si musia priznať svoju vinu, a nie iba obviňovať protivníkov kresťanstva a posielať ich do pekla. Avšak komunistické náboženstvo vzniklo preto, že kresťanstvo si neplnilo svoju povinnosť a bolo prekrútené. Oficiálna cirkev bola otrocky podriadená starému režimu.“ Podobne sa vyslovuje aj v Novom stredoveku (s. 98), že pre kresťanstvo je lepšie, keď je prenasledované, než keď sa teší mocenskej ochrane, pretože je nepopierateľné, že počas prenasledovania kresťanstvo rastie a silnie. „Kresťanstvo je náboženstvo ukrižovanej pravdy. Počas prenasledovania stráca na počte, ale rastie na kvalite.“

Berďajev hovorí, že v ruskej revolúcii zvíťazil nový antropologický typ, celkom odlišný od starého revolucionára, čím akoby ohlásil, že v novom modernom type človeka „revolucionára“ prichádza nový model človeka, ktorý bude všemožne využívať výhody nového režimu, a taktiež profeticky usudzuje, že k revolúcii dochádza v celom svete, prebieha i svetová revolúcia, ktorú vníma ako krízu civilizácie, podobnú tej, ktorá postihla antiku pádom Ríma. „Možno si neuvedomujeme, čo sa deje, že nemáme dejinnú perspektívu. Vyčerpala sa celá jedna dejinná epocha. Všetky základy života sú otrasené a ukázalo sa, aké nestále a prehnité boli základy, na ktorých stála civilizovaná spoločnosť 19. a 20. storočia. A tieto základy, z ktorých hniloby vzišli strašné vojny a revolúcie, chcú teraz hriešne a rovnako zle reštaurovať ako predtým.“ Berďajevovu diagnózu permanentnej revolúcie zdieľa aj D. S. Merežkovskij, ktorý konečnú revolúciu vníma ako nie národný, ale medzinárodný zjav (čo tušil už Bakunin): „Ruská revolúcia je svetová revolúcia. Keď vy Európania toto pochopíte, budete sa ponáhľať oheň zahasiť. Ale pozor, namiesto toho, aby ste nás vy uhasili, my vás zapálime.“

Kto sú títo reštaurátori starých poriadkov skazenej civilizácie v novom prestrojení? Odpoveď s plnou jasnosťou prichádza až po skúsenosti Osvienčimu a Gulagu. Za zodpovednosť krachu celej civilizácie, za holokaust, vojny, gulagy, za ekologickú pohromu, za totalitu, za nenávisť, za vykorisťovanie je obviňované kresťanstvo, jeho idey, jeho viera; namiesto toho, aby si ateizmus a novoveké bezbožníctvo spytovalo svedomie, je tu táto novota a blasfémia. Kto za tým stojí, že sa formulovala taká globálna antikresťanská mienka? Patrick Buchanan precízne analyzuje, že je to hnutie neomarxizmu. Po tom, čo revolučné idey Lenina zlyhali v stalinizme a stali sa škandalóznymi, prichádza štvorica neomarxistov G. Gramsci, H. Marcus, G. Lukács a T. Adorno so staronovým programom marxizmu: „… netreba robiť sociálne revolúcie, ale treba zmeniť vedomie ľudí, je potrebné urobiť kultúrnu revolúciu – zasiahnuť kultúru v jej (kresťanskom) jadre, ktorá ešte viditeľne a formálne pretrváva, tak sa dosiahne náš starý revolúčný cieľ“ – „rozboriť sveta starý základ“, ako spieva Internacionála, hlása Talian Gramsci. Herbert Marcus v knihe Mäsožravá spoločnosť napísal: „Možno oprávnene hovoriť o kultúrnej revolúcii, pretože proces sa zameriava na celý kultúrny establishment. Existuje jedna vec, ktorú môžeme povedať s absolútnou istotou. Tradičná revolučná idea a tradičné stratégie skončili. Tieto idey vyšli z módy, to, čo musíme robiť, je istý druh prestupujúcej šíriacej sa dezintegrácie systému.“ Podobne demaskuje deštrukčné poslanie ideí ľavicových intelektuálov a kultúrnej avangardy (hlavne okolo Marcusa a jeho nespočetných učeníkov) aj M. Lobkowicz, čo sa prejavilo vo vlne študentských nepokojov ´68 a prívalovo valiacej sa vlny v súčasnosti.

Kozmológia permanentnej revolúcie je založená na dvoch základných axiómach: 1. Vo svete (v ktorom je ohlásená smrť Boha) neexistujú žiadne absolútne hodnoty, žiadne normy pre krásu a škaredosť, dobro a zlo; 2. Vo svete bez Boha má politická a intelektuálna ľavica mravnú nadradenosť v roli posledného arbitra ľudských činností. O týchto princípoch esejisticky uvažuje Albert Camus vo Vzbúrenom človeku (Rebelovi): „Nihilisti dnes sedia na tróne. Revolúcia podriadená nihilizmu sa totiž obrátila proti vlastným koreňom vzbury. No nihilizmus, ak nie je, usiluje sa o to, aby bol, a to stačí, aby sa zo sveta stala spúšť. Toto besnenie vtlačilo našim časom ohavnú črtu.“

Revolucionár Lukács, ktorý bol za režimu Bélu Kuna poverený riadením kultúry, hlása tzv. kultúrny terorizmus, ktorý spočíva v dôslednej emancipácii žien, aby sa zničila rodina, a v radikálnej sexuálnej výchove na školách, aby sa deti učili o voľnej láske a neviazanom pohlavnom styku. Sexuálna revolúcia ako sprievodný znak kultúrnej revolúcie má práve tu svoje ideové korene.

Medzi ďalšie postuláty permanentnej revolúcie pod vedením liberálnej ľavice patria oslabenie národa, vykorenenie kolektívneho vedomia a snahy vymazať kolektívnu pamäť. Jedna z postáv Kunderovej Knihy smiechu a zabudnutia hovorí: „Národy sa likvidujú tak, že sa im najprv vezme pamäť. Zničia sa ich knihy, ich vzdelanosť, ich história. A niekto iný im napíše iné knihy, dá im inú vzdelanosť a vymyslí inú históriu. Národ tak pozvoľna začne zabúdať, čím je a čím bol.“ Šokujúce bolo v roku 1996, keď sa francúzska vláda pokúšala zorganizovať oslavu na počesť 1500. výročia pokrstenia franského kráľa Chlodovika. Socialisti, komunisti a všetky ľavicové strany, polovica krajiny, protestovala proti akejkoľvek pripomienke roka, kedy sa Francúzsko stalo kresťanským. Na druhej strane tento národ oslavuje pompézne ako štátny sviatok 14. júl, kedy hŕstka rozvášnených mužov (r. 1789) lúpežne dobyla akúsi Bastilu, v ktorej bolo niekoľko väzňov, ako začiatok francúzskej revolúcie. Hľa, ako fungujú mýty, ako pôsobí kolektívna sugescia! O čom všetkom to svedčí? Tí, ktorí ostro napádajú netoleranciu, zrejme patria k tým najnetolerantnejším!

Z tohto vyplýva, že to, čo nedosiahli revolúcie politickým násilím, pokračuje kultúrnou genocídou civilizácie, samozrejme, so sociálnymi dôsledkami. Prejavy kultúrnej revolúcie vidieť v súčasnosti v masmédiách a v kultúre dehonestujúcej ľudskú osobnosť, v životnom štýle jednotlivcov, v politickej praxi zákonodarcov pod rúškom činnosti tzv. ideovo a nábožensky neutrálnych štátov, v činnosti Európskeho parlamentu, medzinárodných mimovládnych organizácií či Parlamentného zhromaždenia Rady Európy, ktoré napríklad nedávno pranierovalo „niektoré“ krivdy komunizmu, ale nie samotnú zločinnosť komunistickej ideológie. Joseph Ratzinger trefne charakterizoval povahu kultúrnej revolúcie ako dejúcej sa udalosti permanentnej revolúcie: „Komunisti starého razenia uznávajú rozsah ekonomických zlyhaní a to je dôvodom, prečo sa stali ekonomickými liberálmi. Morálne a náboženské otázky, ktoré vytvárajú vlastné jadro problému, sa temer zmietli zo stola. Preto problém, ktorý zanechal marxizmus, je stále s nami a tkvie v rozpade základných istôt človeka o Bohu, o sebe a o svete.“ Globalizovaný západný materializmus a individualizmus v saturovanej spoločnosti pochovávajú záujem o hľadanie zmyslu existencie a skúsenosť s Bohom. „Táto situácia sa javí byť pre vieru ešte viacej nebezpečnejšia ako ideologický materializmus ateistických marxisticko-leninských štátov a vyvoláva vskutku hlbokú a kultúrnu zmenu, ktorá môže viesť až k strate viery.“

Ukazuje sa, že cesta späť, teda k racionalistickému a ateistickému humanizmu meštiactva a buržoázie, je reakčná v najplnšom slova zmysle. Podobne je to s modifikovanými marxistickými mýtmi „spasiteľnosti proletariátu“ a ekonomizmu. Nemožno veriť, že nás spasí nejaké politické usporiadanie, tým menej nie demokratické alebo európsko-unionistické, ani monarchické, tobôž nie nejaký autoritatívny systém. Súhlasím s filozofom Lobkowiczom, že všetko podstatné pre človeka už bolo povedané (ešte predtým, než prišiel autonómny človek novoveku), teraz ostáva len otázka: „Ako premyslieť to staré?“ S ruskými personalistami je vhodné zdôrazniť, že ak máme hľadať cestu obnovy spoločnosti (čo pohrobkovia marxizmu nepociťujú), tak máme začať pri človeku, ktorý nemá byť objektom ekonomicko-sociálnych experimentov, ako to vidíme v politickej realite, počnúc zdravotníctvom a končiac dôchodkovou reformou, a to v celoeurópskom rozmere, ale subjektom sveta volajúcim po činorodom duchovnom zakotvení, čiže povolaným uskutočniť program, ktorý je daný do našej prirodzenosti: byť podobou a obrazom Stvoriteľa.

Záver

Revolúcie vo Francúzsku a Rusku sa pokúšali násilne vytvoriť nový antropologický model človeka. Ak ctižiadosťou osvietenectva (ako konania sebapotvrdzujúceho subjektu) bolo vidieť zaškrteného posledného kráľa črevami posledného kňaza, tak obe revolúcie sa tohto cieľa zmocnili par excellence. Ich zhubné idey žijú a parazitujú na nivelizovaní osobnosti človeka. To, čo nedosiahli revolučné axiómy sociálno-inžinierskými opatreniami, v tom pokračuje kultúrna revolúcia v podmienkach pluralitnej spoločnosti, v ktorej sa však stabilné civilizačné hodnoty prekrývajúce sa s kresťanstvom stávajú terčom širokospektrálnej ofenzívy liberálno-ľavicových síl počnúc politikou a končiac masmédiami. Kultúrny marxizmus alebo mýty okolo francúzskej revolúcie, nech sa už prejavujú v akejkoľvek ideovej alebo sociálnej podobe, určujú kolektívne vedomie. Myslím, že pokiaľ bude dobytie Bastily na európskom svetadiele chápané ako deň obratu od otroctva k slobode a pokiaľ budú idey permanentnej revolúcie – „rozborenia starého základu“ – prítomné v politickej agende, môžeme súdiť, že úpadok novovekého človeka pokračuje. Ako kresťania nevedieme fyzický zápas o absolútnu hodnotu človeka, ale duchovný, intelektuálny v nerovnakých podmienkach. Podobáme sa tak generálovi Maximovi, ktorý sa vo filme Gladiátor postavil v aréne voči nepodarenému cisárovi Commodovi, avšak cisár mu pred súbojom vrazil zákernú ranu do chrbta, lebo vedel, že súper je v morálnej a fyzickej prevahe. Nakoniec sa Commodus prepočítal, no zomreli obaja, a ľud v cirkuse bol ponechaný sám na seba...

Peter Grečo

Autor prednáša na FF KU v Ružomberku