Sociálny štát proti rodine

Číslo 4/2006 · Stanislav Janota, Jaroslav Daniška · Čítanosť článku: 12934
 

„Rodinu nemožno ‚zrušiť‘, treba ju nahradiť,“ napísal Trockij a podľa tejto jeho rady postupuje každá proti-rodinná ideológia dodnes. Neruší rodinu, nestavia jej tradičné a prirodzené funkcie mimo zákon a jej zloženie nemení násilím. Nahrádza ju. Nahrádza kedysi tradičné rodinné funkcie službami poskytované inými, napr. štátom, nahrádza výlučnosť manželského zväzku muža a ženy inými, s manželstvom zrovnoprávnenými zväzkami, napr. zväzkami osôb rovnakého pohlavia a podobne. Trockého metódu možno použiť na všetky základné funkcie rodiny. Nevyhnutným následkom je však, ako preukážeme, rozklad rodiny, konkrétne, zmena jej štruktúry, fungovania a najmä závažné celospoločenské škody. Nahradenie, lepšie povedané rozklad rodiny sa tak stáva najväčšou prebiehajúcou transformáciou našej doby s dôsledkami zrkadlovo obrátenými v porovnaní so stabilizáciou rodiny a manželstva v období pokresťančenia Rímskej ríše a európskeho Barbarica.

Existujú tri hlavné a navzájom kumulatívne pôsobiace dôvody, ktoré spôsobujú „nahradenie“ tradičnej rodiny. Ešte predtým, než sa dostaneme k týmto dôvodom, považujeme za potrebné poukázať na to, že tieto dôvody pôsobia v zmenenom hospodárskom prostredí, ktorému sa život rodiny prispôsobil.

Pod zmenou prostredia, v ktorom rodina pôsobí, máme na mysli proces industrializácie. Priemyselná revolúcia a proces modernizácie spôsobili, že domáce zamestnanie nahrádza zamestnanie mimo domu, ženy v domácnosti nahrádzajú pracujúce ženy, z pôvodného stavu multifunkčnosti rodiny (od zabezpečenie potravín, jedla až po plnohodnotnú výchovu a čiastočné vzdelávanie detí či starostlivosť o najstarších) sa funkcie rodiny redukujú na zabezpečenie príjmu a reprodukcie. Tento proces prebieha s rozdielmi a istými špecifikami medzi jednotlivými krajinami od konca 18., resp. začiatku 19. storočia. Vplyv industrializácie na rozklad rodiny však nie je určujúci – dôkazom sú obdobia ako viktoriánske Anglicko či rodinný boom po druhej svetovej vojne. Zmenu hospodárskeho vývoja, v ktorom rodina posledné storočia existuje, treba však brať do úvahy.

Dôvody dekonštrukcie rodiny

A teraz k trom hlavným dôvodom pôsobiacim na rozklad rodiny. Prvým, priamo spôsobujúcim „nahradenie“ rodiny, je proces kultúrnej, resp. náboženskej zmeny v spoločnosti. Motorom tohto procesu je pravdepodobne pyšná samoľúbosť, ktorá sa premieta do nepatričných predstáv o slobode od rodiny, cirkvi, povinnosti, osobitne morálnych povinností. Pokles praktizovanej nábožnosti a rast sekularizácie má za následok nielen spochybnenie miesta náboženstva vo verejnom živote, ale tiež celý rad súvisiacich následkov, napr. podkopanie manželstva ako sviatosti, legalizáciu a následný nárast rozvodov, rozšírenie nemanželského spolužitia či – v poslednom období – legalizáciu nemanželských foriem spolužitia ako rovnoprávnych s tradičným manželstvom. Tam, kde prestáva byť „sväté“ manželstvo muža a ženy, nedochádza len k posväteniu náhrad, ale rovnako k znesväteniu manželstva samotného. Tento proces je, prirodzene, odlišný v jednotlivých krajinách; iné je tempo a intenzita napr. v Írsku a iné vo Francúzsku, ale vo všetkých krajinách ho potvrdzuje rozdiel v rámci jednotlivých náboženských komunít, napr. v podobe závislosti medzi častým navštevovaním bohoslužieb a trvaním manželstva, resp. počtom narodených detí v manželstve. Skrátka, hoci existuje rozdiel medzi tým, koľko je kresťanov v Poľsku a koľko v Čechách, konzervatívni, resp. liberálni kresťania sa v obidvoch krajinách správajú navzájom podobne. Nárast sekularizácie, ako v predchádzajúcom Impulze ukázala profesorka Hrabovcová, priamo súvisí s dedičstvom osvietenstva. Na Slovensku sa tento proces urýchlil najmä po roku 1948.

Druhým zásadným procesom, ktorého následkom je dekonštrukcia rodiny v tradičnom zmysle, je proces budovania sociálneho štátu. Podstatou sociálneho štátu je centrálne poskytovanie takých „asistenčných služieb“ jednotlivcom (členom rodiny), ktoré predtým zabezpečovali buď rodiny samotné, alebo na základe kresťanskej tradície obce a rôzne cirkevné ustanovizne. Sociálny štát teda nahrádza spontánne a slobodne tvorené väzby inými väzbami, centrálne a byrokraticky riadenými. Niet najmenších pochýb o tom, že takéto zmeny majú závažné dopady na spoločnosť a jej prirodzené inštitúcie, osobitne rodinu.

A napokon tretím dôvodom, akokoľvek silne ovplyvneným prvými dvoma, je proces umelej reprodukčnej či populačnej kontroly a s tým súvisiace obmedzovanie ľudských práv. Pod týmto procesom rozumieme rozšírenie a legalizáciu potratov, rozšírenie a prípustnosť používania antikoncepcie, v súčasnosti narastajúcu dostupnosť eutanázie a ďalších otázok tzv. biotechnologickej revolúcie. Metódy a ich legalizácia môžu proces urýchľovať, ale ich prijatie na základe zmeny kultúry je rozhodujúcou podmienkou. Ako poukázal český autor Rabušic, k používaniu antikoncepcie a využívaniu potratov dochádza vždy vtedy, keď rodičia chápu nízky počet detí ako stav, ktorý je pre nich ekonomicky a sociálne prínosný. Okrem toho musí byť v danej spoločnosti kultúrne legitímne rozhodovanie manželov o počte detí, teda antikoncepcia alebo potrat musia byť kultúrne legitímne. Je zrejmé, že kultúrny rozmer tohto problému úzko súvisí s poklesom praktizovanej nábožnosti, zatiaľ čo rozmer sociálny zase s budovaním sociálneho štátu. Napriek tomu považujeme za správne zdôrazniť tento aspekt rozkladu rodiny samostatne. Ukazuje sa totiž, že jeho dynamika zasahuje nielen viaceré tradičné spoločnosti, ale tiež krajiny, kde dochádza k čiastkovým korekciám sociálneho štátu.

Vzhľadom na obmedzený rozsah tohto článku sme sa rozhodli sústrediť sa na momentálne aktuálnu otázku sociálneho štátu. Budovanie sociálneho štátu je nielen všeobecne deklarovaným cieľom programu súčasnej socialistickej vlády Róberta Fica, ale – zdá sa – v prípade rodinnej politiky panuje ešte širší spoločenský konsenzus o tom, že sú to práve nástroje sociálneho štátu, ktorých aplikovanie je pre rodinu prospešné. Akoby to, čo je „sociálne“ (v súlade so sociálnym štátom), bolo súčasne pro-rodinné. Zdá sa, že takýto prístup k rodinnej politike zdieľajú rovnako vládni socialisti ako opoziční liberáli či časť konzervatívcov. Napokon, podpora takejto politike zaznela po voľbách aj od predstaviteľov cirkví. Nič nie je pritom viac vzdialené realite.

Sociálny štát

Problematike sociálneho štátu sa v sociálnom učení Cirkvi najrozsiahlejšie venoval blahej pamäti Ján Pavol II. V encyklike Centesimus annus pápež „nadmerne rozšírené štátne zásahy“ priamo spája so vznikom „nového typu štátu“, tzv. „štátu blahobytu“. Samotné zásahy, ako píše, škodia „hospodárskej ako aj občianskej slobode“, pričom „funkčné poruchy a chyby v štáte blahobytu pochádzajú z nesprávneho chápania úloh štátu“, ktoré protirečia ústrednému princípu Magistéria – subsidiarite. Následkami fungovania sociálneho štátu sú podľa encykliky priame zasahovanie do spoločnosti, jej oberanie o zodpovednosť, plytvanie ľudskou a sociálnou energiou a tiež nevyhnutné prebujnenie štátneho aparátu, ktorý ovláda viac byrokratická logika ako úsilie slúžiť občanom, čo prináša so sebou ohromné narastanie výdavkov. Možno preto konštatovať, že budovanie sociálneho štátu nie je, vychádzajúc z encykliky Centesimus annus, v súlade so sociálnym učením Cirkvi.

Dôvody – historicky a vecne náležite – pomenúva český sociológ Jan Keller, inak azda najlepší sociálne-demokraticky zmýšľajúci sociológ v Čechách. Sociálny štát podľa Kellera:

„… podporoval prudký rozvoj individualizácie a uľahčoval ľuďom ich voľby aj iným spôsobom. Absolútnu väčšinu svojej sociálnej pomoci a podpory adresoval priamo jednotlivcovi, čo viedlo k tomu, že ľudia sa mohli bezstarostne zbavovať svojich väzieb k väčším skupinám, v ktorých predtým hľadali oporu, a to vrátane rodiny. Človek sa nemusí držať rodiny ako opory v kritických životných situáciách, ak je tu inštitúcia, ktorá sa o neho a jeho blízkych postará, i keď sa neožení a nevydá, alebo ak sa rozvedie. Štát poskytol jednotlivcom natoľko dokonalú ochranu, že sa s ľahkým srdcom zbavovali všetkých doterajších foriem opory. Príbuzenské vzťahy, susedské formy výpomoci, cirkevné putá, profesné a spolkové väzby, to všetko sa stáva zbytočným od chvíle, keď sa štát zaviazal, že sa o všetkých svojich členov jednotlivo postará, ak sa dostanú do ťažkostí. Sociálny štát tak uskutočnil veľkolepé modernizačné dielo, pretože práve vzostup ničím neviazaného indivídua je považovaný za podstatnú súčasť či priam jadro procesu modernizácie.“

Prečo je to tak, bližšie objasňuje Kellerom citovaný Pierre Rosanvallone, ktorý r. 1981 napísal:

„Moderný štát (a sociálny štát obzvlášť) potrebuje pre svoju existenciu navzájom nezávislé indivíduá. Ľudia musia byť osamotení a izolovaní, ak majú medzi sebou predávať a kupovať všetko, čo pre život potrebujú. Preto bolo v životnom záujme trhového hospodárstva oslobodiť sa od tradičných spoločenstiev, kde výmena služieb a protislužieb neprebiehala trhovým spôsobom. Určitá vzájomná izolovanosť ľudí a bezbrannosť každého z nich jednotlivo je ale tiež v životnom záujme štátu. Ľudia musia byť izolovaní a bezbranní, aby štát mohol vystupovať ako ich ochranca. A musia byť celkom priehľadné ich ekonomické vzťahy, aby ich štát mohol priehľadne a kontrolovane zdaňovať.“

Napokon, podobne o tom, ako „rodinu nahradiť“, písal aj Trockij:

„Miesto rodiny ako uzavretého drobného hospodárstva by mal, podľa zámeru revolucionárov, zaujať rozvinutý systém spoločenských služieb: pôrodnice, jasle, materské školy, verejné jedálne, práčovne, ambulancie, nemocnice, sanatóriá, športové organizácie, kiná, divadlá atď. Úplné prenesenie hospodárskych funkcií rodiny na socialistickú spoločnosť, spájajúcu solidaritou a vzájomnou pomocou všetky generácie, by malo žene, a tým aj manželskému páru priniesť skutočné oslobodenie od tisícročného jarma.“

Samozrejme, nie všetko z toho, o čom Trockij píše, je samo osebe proti-rodinné; napokon, mnohé z inštitúcií, o ktorých hovorí, fungujú a nemajú s útokom na rodinu v zásade nič spoločné. Viac ako príklady je na Trockom zaujímavý motív nahradiť všetky služby a funkcie, ktoré tradične poskytovala rodina, službami štátu. Zdá sa, ako to potvrdzujú aj vybrané citáty, že nastoliť novú spoločenskú realitu možno rôznymi spôsobmi. Napríklad postupne, keď inštitúciu, ktorú nemožno „zrušiť“, možno „nahradiť“ a do tohto zápasu vtiahnuť spoločensko-hospodárske vzťahy. Ešte pred 70 rokmi, teda v období pred masívnym rozvojom sociálneho štátu v Európe, Trockij napísal:

„Dejiny nás poúčajú o tom, ako muž zotročil ženu. (…) Ako však skutočne oslobodiť deti, ženy a mužov, na to doteraz neexistujú hotové príklady.“

Na tie prišlo v plnej miere až po jeho smrti a súvisia práve s rozsiahlym budovaním sociálneho štátu.

Zaujímavé v tomto kontexte je, že k oslabeniu inštitúcie rodiny, síce v odlišných podobách, ale s rovnakým efektom, došlo súčasne v komunistickej ako aj nekomunistickej časti Európy, pričom všetky tri základné procesy – kultúrno-náboženská zmena, budovanie inštitúcií sociálneho štátu či rozšírenie kultúry smrti – prebehli na obidvoch stranách železnej opony, pravda, s istými rozdielmi, týkajúcimi sa nábožnosti či úrovne dosiahnutého sociálneho zabezpečenia. Navzdory tomu, ako ukázal bezprostredný vývoj po páde komunistických režimov, postkomunistické a nekomunistické spoločnosti majú prekvapujúco vysoký počet problémov v zásade spoločných, nech už hovoríme o sekularizácii či reforme dôchodkového poistenia. Napriek tomu je potrebné zdôrazniť, že zatiaľ čo v demokratickej časti Európy dochádzalo k „nahradeniu“ rodiny takpovediac nepriamo, v komunistických krajinách čelila tradičná rodina priamemu útoku totalitnej moci. Dôvod bol, prirodzene, ideologický. Komunistická ideológia predstavovala systematický útok nielen proti dôstojnosti človeka, prirodzeným ľudským právam, slobode a spravodlivosti, ale tiež proti dôstojnému postaveniu a spoločenskému poslaniu rodiny a manželstva. Komunizmus redukoval človeka na ekonomickú a materialistickú jednotku bez duchovnej hodnoty a v autonómii rodiny, v jej prežívaní nezávislom od štátu videl prekážku dosiahnutia svojich ideologických cieľov. Preto prostredie a poslanie rodiny, jeho jednotlivých častí, ale aj celku cieľavedome podkopával a deštruoval. Totalitnej ideológii prekážala autorita rodiny, ktorá stála v ceste totálnemu ovládnutiu spoločnosti, a preto štát obmedzoval možnosti a priestor domácej výchovy, nahradzoval ju výchovou štátnou a systematicky podkopával rolu materstva a práva rodičov.

Koncom 60-tych rokov však predstavovala tradičná rodina problém už aj pre nekomunistický Západ. Dôvody, pre ktoré bolo treba dostať rodinu pod kontrolu, boli koncipované široko, presahujúc rámec chudoby či sociálneho odkázania, a síce od ohrozenia životného prostredia, preľudnenia až po oslobodenie ženy a v neposlednej miere ochranu práv detí. Podľa ideológov sexuálneho oslobodenia, feminizmu či novej ľavice v 60-tych rokoch hrozila svetu populačná explózia, rozsiahle „premnoženie“ ľudí, čo by podľa vtedajšieho bestselleru Paula Ehrlicha Population Bomb nevyhnutne znamenalo celosvetovú katastrofu. Ako napísal Ehrlich v roku 1968:

„V sedemdesiatych rokoch čakajú svet hladomory – hladom zomrú stovky miliónov ľudí.“

To všetko v dôsledku populačnej explózie na Západe. Podobné maleziánske rovnice sa používali aj na nerastné suroviny. Podľa správy Limity rastu tzv. Rímskeho klubu z r. 1972 malo dôjsť r. 1981 k vyčerpaniu svetových zásob zlata, r. 1985 zásob ortuti, r. 1987 cínu, r. 1990 zinku, r. 1992 nafty a r. 1993 medi, olova a zemného plynu. Pred 40 rokmi sa teda mnohým zdalo, že svet stojí pred katastrofou, ktorú spôsobí vysoká natalita. Povojnovej dobe s mnohodetnými rodinami a pohodlím kapitalizmu, ako ju poznali 50-te roky, mal byť koniec. Ideológie 60-tych rokov následkom toho začali tradičnú spoločnosť meniť. Ako píše v knihe Veľký rozvrat Francis Fukuyama, feminizmus a sexuálna revolúcia sa v 60-tych a 70-tych rokoch minulého storočia svojimi spoločenskými dôsledkami dotkli doslova každého, vniesli totiž „obrovské zmeny nielen do domácností, ale aj do úradov, tovární, susedských vzťahov, dobrovoľných združení, výchovy a vzdelávania, ba dokonca aj do armády“, následkom čoho v polovici 20. storočia poslednou „jedinečnou sférou pôsobnosti [rodiny] ostala len reprodukčná funkcia“. Rodina bola teda nahradená. Na rozdiel od Fukuyamu sa domnievame, že sa to týka aj reprodukčnej funkcie, ktorá bola od rodiny jednoducho oddelená. Možno teda konštatovať, že väčšina tradičných funkcií rodiny bola buď ideologicky spochybnená (napr. reprodukcia), alebo nahradená štátnymi službami. Netreba azda dodávať, že tento proces pokračuje do dnešných dní, či už sa hovorí o predškolskej výchove, sexuálnej výchove a pod.

Demografia a zmena štruktúry rodiny

Je prirodzené, že potom, ako ovládla západnú spoločnosť predstava preľudnenia a imperatív kontroly pôrodnosti, tak od počiatku 70-tych rokov začala pôrodnosť prakticky vo všetkých industrializovaných krajinách klesať pod úroveň reprodukcie, tzn. menej než v priemere 2,1 dieťaťa na ženu. Ako ironicky poznamenal Mark Steyn, deti ubúdajú podstatne rýchlejšie ako nafta. Hoci verejná mienka v niektorých krajinách, vrátane Slovenska, je upokojovaná porovnávaním počtu zomrelých a narodených, a teda údajom vyjadrujúcim celkový prírastok obyvateľstva, celková situácia vo všetkých európskych krajinách je s odstupom dvoch desaťročí katastrofická. Podľa štatistík dosahuje index reprodukcie na jednu ženu v Nemecku, Rakúsku, Taliansku, Rusku alebo Slovensku zhruba 1,2 až 1,3 dieťaťa na ženu, v Španielsku dokonca 1,1, pričom vo viacerých oblastiach Španielska (Katalánsko, Baskicko) či Talianska (Rím, Benátky, Toskánsko) je index dokonca pod úrovňou 1,0, čo znamená, že počet príslušníkov novej generácie sa znižuje na menej než polovicu generácie predchádzajúcej.

Proces vymierania či expresívne povedané demografickej samovraždy sa týka aj Slovenska. Zatiaľ čo r. 1960 sa narodilo viac ako 22 detí na tisíc obyvateľov, ešte r. 1983 to bolo vyše 18 narodených detí, r. 1990 15 a r. 2005 už len desať narodených detí na tisíc obyvateľov. V absolútnych číslach to predstavuje priepastný pokles z viac ako 100 tisíc narodených detí za rok v minulosti na dnešných vyše 50 tisíc. Znamená to, že hoci produktívnu časť obyvateľstva tvoria tzv. „najsilnejšie ročníky“, tak sa v ďaleko menšej miere rodia deti. Miera plodnosti, t. j. počet detí na jednu ženu, predstavuje na Slovensku v priemere 1,25 dieťaťa, čo zodpovedá neschopnosti vlastnej reprodukcie, inými slovami začiatok vymierania. Keďže však súčasne s týmto procesom dochádza k predlžovaniu dĺžky ľudského života, vymieranie nie je viditeľné v porovnaní počtu zosnulých a narodených za rok.

Ďalším príkladom úpadku tradičnej rodiny je postupný pokles počtu uzatvorených manželstiev (na Západe od 70-tych rokov), kombinovaný s rastom rozvodov a nárastom nemanželských detí. Ako píše Fukuyama, zatiaľ čo v povojnovom období sa počet uzavretých manželstiev zvýšil, v 70-tych a 80-tych rokoch sa všetky ukazovatele zhoršili, „dĺžka manželstiev sa skracovala a počet ďalších manželstiev sa znižoval“. Rozvodovosť sa začala prudko zvyšovať a možno konštatovať, že v 80-tych rokoch sa v USA každé druhé manželstvo skončilo rozvodom. Podobný proces, aj keď s oneskorením, začal aj v katolíckych krajinách ako Taliansko, Španielsko, Portugalsko po legalizovaní rozvodov v rokoch 1970 – 1981.

Rovnaký trend je aj na Slovensku. Zatiaľ čo r. 1960 sa uzatváralo viac ako 8 sobášov na tisíc obyvateľov, r. 1993 to už bolo menej ako 6 a dnes je to menej ako 5 sobášov. Dramaticky sa vyvíja index rozvodovosti. Zatiaľ čo r. 1960 sa na Slovensku rozviedlo v priemere 7 zo 100 sobášov, r. 1985 to už bol každý piaty sobáš a r. 2005 to bol už takmer každý druhý (!) uzavretý sobáš (44 zo 100 uzavretých). V absolútnych číslach to znamená, že na niečo vyše 26 tisíc sobášov r. 2005 pripadalo až 11,5 tisíca rozvodov. Čísla sú ešte horšie v mestách, najmä v Bratislave.

Dôsledkom je, prirodzene, stále menší počet narodených detí a súčasne rastúci počet detí narodených mimo manželstva. V Spojených štátoch amerických sa napr. pomer počtu detí narodených slobodným matkám zvýšil z úrovne 5 % r. 1940 na 31 % r. 1993, pričom percento detí narodených mimo manželstva je úzko previazané s rasovým, etnickým a sociálnym pôvodom, čo znamená, že r. 1993 sa šokujúcich 68,7 % černošských detí narodilo mimo manželstva.

Dôsledkom sú závažné spoločenské dopady. Hlavou domácnosti, ako o tom píše Charles Murray, sa stala „žena bez manžela“. V čiernej komunite v Spojených štátoch amerických, ktorú Murray vo svojej práci Příliš mnoho dobra analyzoval, došlo k dramatickej zmene v štruktúre rodiny. Zatiaľ čo r. 1950 boli obidvaja manželia prítomní v 78 % rodín, do roku 1980 toto číslo kleslo o štvrtinu, na 59 %. Celkové americké štatistiky pritom „vylepšuje“ biela populácia. Zatiaľ čo v Spojených štátoch sa, podľa Fukuyamu, mimo manželstva narodí asi štvrtina detí, „vo Francúzsku, v Dánsku a Holandsku je tento podiel oveľa vyšší a vo Švédsku dosahuje možno až 90 percent“. To znamená, že deväť z desiatich detí sa narodí mimo manželstva, či už v prostredí voľne žijúceho páru alebo do rodiny bez otca. Okrem iného ide o najzrejmejší príklad toho, ako sa reprodukčná funkcia oddelila od rodiny založenej na manželstve. Prirodzene, celková a empiricky opakovane potvrdzovaná nestabilita nemanželského spolužitia výrazne vplýva nielen na život dospelých, ale predovšetkým na život detí. Podľa Bradforda Wilcoxa deti, ktoré sa narodia mimo manželstva, čelia v ďaleko väčšej miere chudobe ako deti s obidvoma rodičmi, pričom deti, ktoré vyrastajú mimo zosobášenej rodiny s nízkym príjmom, majú vyššiu pravdepodobnosť prejsť kriminálnou skúsenosťou, vážnymi psychologickými a zdravotnými problémami ako deti z rovnako chudobných rodín so zosobášenými rodičmi. Navyše, nízkopríjmové páry, ktoré sa zosobášia a majú deti, majú ďaleko nižšiu pravdepodobnosť, že zostanú chudobnými, ako nízkopríjmové rodiny s jedným rodičom.

Kruh sa nám teda uzatvára. Prevládajúca predstava rodinnej politiky v súčasnosti, niekedy nazývaná švédsky model rodinnej politiky, ktorá zdôrazňuje rovnosť pohlaví a veľkorysú dotačnú politiku so sociálnym aspektom, teda zameranú na rodiny s nižším príjmom, s vysokým podielom rodín s jedným rodičom, má za následok zmenu štruktúry, a teda rozklad rodiny. Fakticky ide o zavŕšenie Trockého predstavy nahradenia rodiny. Toto zistenie nie je pritom v ničom prekvapujúce. Tak ako vysoké dávky v nezamestnanosti nemotivujú nezamestnaných hľadať si prácu, tak vysoké dotácie pre neúplné rodiny motivujú k neuzatváraniu manželstva. Sociálny štát sa na rodinu nepozerá ako na celok dvoch rodičov a ich detí, ba dokonca ani ako na súbor dvoch vzťahov, vzťahu manželského a rodičovského, ale čím ďalej tým viac ako na jednotlivcov, klientov sociálneho štátu, ktorým štát veľkoryso a „solidárne“ priznáva dotáciu.

Zostáva už len otázka: Čo je na tom vlastne sociálne?! Čo je sociálne na rodinnej politike, ktorej dôsledkom je rozklad rodín, pokles počtu manželstiev a rastúci počet detí vyrastajúcich mimo manželstva? Čo je sociálne na rodinnej politike, ktorej dôsledkom je rastúci počet psychicky nevyrovnaných mladistvých delikventov? Takáto politika je predsa otvorene proti-sociálna a proti-rodinná, bez ohľadu na krátkodobé zvýšenie pôrodnosti na úroveň 1,7 či 1,8 dieťaťa na ženu, ako sa to stalo napr. vo Švédsku, najmä ak sa pôrodnosť následne opäť znižuje.

Sociálny štát problémy rodiny nerieši. Naopak, spôsobuje ich a prehlbuje tie, ktoré existujú. Najlepším dôkazom sú systémy priebežného financovania dôchodkového či zdravotného poistenia.

Dôchodkom proti rodine

Čo majú tieto povinné poistné systémy sociálneho štátu spoločné s demografickou samovraždou, poklesom počtu sobášov, rastom rozvodovosti a nárastom nemanželských detí? Nuž, ako napísal Keller, „človek sa nemusí držať rodiny ako opory v kritických životných situáciách, ak je tu inštitúcia, ktorá sa o neho a jeho blízkych postará, i keď sa neožení a nevydá, alebo ak sa rozvedie.“ A o to presne ide. Možno konštatovať, že sociálny štát, najmä vďaka systémom dôchodkového a zdravotného poistenia, dnešnú krízu rodiny priamo spôsobil a naďalej ju prehlbuje.

Všetko začalo Bismarckom. Zavedením penzijného a zdravotného poistenia sa snažil podriadiť celý život Nemecka vznikajúcej ríši. Napokon, podstatou penzie je, že štát berie peniaze deťom, ktoré mali určené ako tretí groš pre starostlivosť starých rodičov a iných starých príbuzných, ale nerozdeľuje ich spravodlivo. Nie každému starému človeku podľa toho, koľko detí a ako dobre vychoval alebo ako sa postaral o iných príbuzných alebo mladých ľudí, ale podľa toho, koľko zarábal či – lepšie povedané – aké dane platil štátu. A preto dobre vychované deti z troj-, štvor- a viacčlenných rodín platia 50-percentné odvody nie svojim rodičom alebo iným starým príbuzným, ale starým ľuďom z rodín, ktoré mali jedno či žiadne dieťa, dobre zarábali a užívali si svet. Podstatou celého systému je teda inverzia zodpovednosti. Presne to vystihuje známa anekdota nemeckého katolíckeho ekonóma Wilhelma Röpkeho. Ako raz uviedol, „istá poslankyňa parlamentu s pohnutím opisovala situáciu svojho otca, aby ukázala, aký stále nedostačujúci je sociálny štát“. Podľa Röpkeho však nešlo o „žiadny dôkaz urgentnej verejnej pomoci, naopak, iba o alarmujúci znak straty prirodzených pocitov v sociálnom štáte. Jediná správna odpoveď, ktorej sa poslankyni parlamentu dostalo, bola od jej kolegu, že by sa mala sama hanbiť, ak sa o jej otca primerane nepostarala jeho dcéra.“

Pre lepšie pochopenie mechanizmu poistenia si dovolíme uviesť rozsiahlejší príklad.

Najskôr krátky úvod. Platenie zdravotníctva je založené na solidarite medzi zdravými a chorými, medzi bohatými a chudobnými, skrátka, každý prispieva podľa svojich možností a každý má dostať liečbu podľa svojich potrieb. Penzia má byť zásluhová, teda kto viac prispieval, viac pracoval, má aj viac dostávať. V skutočnosti sú oba systémy dôchodkového aj zdravotného poistenia veľmi podobné. Nielen penzijný systém, ale do veľkej miery i zdravotníctvo fungujú na základe medzigeneračnej solidarity, teda všetko platia ľudia z mladšej a strednej generácie. Starší ľudia dostávajú nielen penziu, ale aj veľkú časť peňazí určenú na zdravotníctvo. V časoch, keď sa rodil dostatok detí, boli tieto systémy všeobecne prijaté. Za niekoľko málo rokov väčšina ľudí uverila, že penzia je zaslúžený odpočinok, ktorý si každý zaslúži, keď poctivo pracoval. Mnoho ľudí uverilo aj predstave bezplatného zdravotníctva. Dnes je však situácia iná. Detí sa rodí čoraz menej a Európa vymiera. Peniaze tak chýbajú všade. Celá Európa hľadá spôsob, ako „dofinancovať“ zdravotníctvo, penzijný systém i sociálnu starostlivosť.

Pripravili sme niekoľko osobitných príkladov rodín, ktoré dokazujú, že toky peňazí v systémoch penzijného i zdravotného zabezpečenia sú zložitejšie, ako si väčšina ľudí myslí, a že dôchodkové systémy i systémy bezplatného zdravotníctva majú v sebe zabudovanú spätnú väzbu, ktorá vedie k ich sebazničeniu; inak povedané, keď ich ľudia raz prijmú, začnú sa správať tak, že systém samotný zadusia.

Predstavme si dva 46-ročné manželské páry, ktoré patria do populácie jednodetných rodín, a dva ďalšie manželské páry, toho času tiež 46-ročné, ktoré patria do populácie dlhodobo trojdetných rodín. Manželské páry z prvej skupiny majú syna, resp. dcéru. Títo sú 26-roční, sú manželia a majú štvorročné dieťa. V prípade druhej populácie má jeden manželský pár troch synov vo veku 24, 25 a 26 rokov a druhý manželský pár má tri dcéry vo veku 24, 25 a 26 rokov. Tieto tri páry sú manželmi a majú deväť detí vo veku 3 až 5 rokov. Aby boli rodiny úplné, pripočítajme k prvej rodine osem rodičov našich štyroch príslušníkov skúmaných rodín a ich šestnásť starých rodičov. Z predpokladov dožitia vieme, že z týchto dvadsiatich štyroch ľudí žijú už len desiati. V druhej skúmanej dvojici manželov by síce tiež bolo osem rodičov a šestnásť starých rodičov, ale pretože títo mali po tri deti, tak tejto rodine započítame adekvátny podiel 2,65 žijúcich starých ľudí.

Ak obidve rodiny patria medzi ľudí s bežným zárobkom a ich starí príslušníci majú bežnú penziu (50. percentil mzdy i dôchodku), tak rodina Jedinákov platí ročne v odvodoch na penzie i zdravotné zabezpečenie v odvodoch skoro 360 tisíc korún. Na penzie dostáva 684 tisíc korún a na zdravotnú starostlivosť pre svojich starých rodinných príslušníkov viac ako 256 tisíc korún. Spoločne na dôchodky a zdravotnú starostlivosť pre penzistov dostávajú Jedinákovci o niečo viac ako 940 tisíc korún, pričom do systému odvádzajú takmer 360 tisíc korún len vo forme odvodov a niekto im ročne „prispeje“ 581 tisícami korún. Ako sú na tom Trojákovci? Trojákovci zaplatili za rok takmer 600 tisíc korún na sociálne a zdravotné zabezpečenie zo svojich odvodov. Na penzie svojich starých príbuzných potrebujú 181 tisíc korún a na zdravotnícku starostlivosť pre nich 68 tisíc korún. Celkovo na penzistov rodiny Trojákovcov pripadá sociálne a zdravotné zabezpečenie vo výške 250 tisíc korún, pričom rodina Trojákovcov prispela na sociálne a zdravotné zabezpečenie pre starých z odvodov takmer 600 tisíc korún. Rozdiel je teda 350 tisíc korún ročne.

Rodina Trojákovcov má deväť malých detí. Má veľa žien ohrozených chorobami stredného veku. Ak zohľadníme aj náklady na liečbu ostatných členov rodiny, zistíme, že pre členov rodiny Trojákovcov, ktorí nie sú v dôchodkovom veku, treba na zdravotníctvo a preventívne opatrenia u detí ročne 161 tisíc a v rodine Jedinákovcov treba na túto opateru 65 tisíc korún. Trojákovci teda strácajú nie 350 tisíc, ale „len“ 188 tisíc korún, ktoré už viac neuvidia. Ale rodina Jedinákovcov dostáva ešte viac. Viacdetné rodiny sa na penzie a zdravotnú starostlivosť v tejto rodine musia zložiť až sumou 646 tisíc korún.

Bolo by možné namietnuť, že väčšina takýchto Jedinákovcov patrí medzi bohatých a väčšina Trojákovcov sú ľudia málo zarábajúci a potom to bude azda inak. Nie je to však pravda. Ak Trojákovci patria medzi slovenskú chudobu (10. percentil vo výške príjmov zo mzdy), odvádzajú ročne síce len 338 tisíc korún vo forme odvodov, ale na dôchodky svojich príbuzných nevyčerpajú ani 113 tisíc korún a na liečenie starých príbuzných 69 tisíc, teda celkove na starých ľudí 182 tisíc korún. Ak zarátame i liečenie strednej i mladšej generácie a všetkých malých detí, dostávame sa blízko k nule. Od cudzích neberú a cudzím ani nemajú veľmi z čoho dať. Ak sú Jedinákovci boháči (90. percentil mzdy i dôchodkov), platia do sociálneho i zdravotného poistenia takmer 684 tisíc korún ročne vo forme odvodov. Ich v minulosti rovnako dobre zarábajúci predkovia dostanú dôchodky vo výške 876 tisíc korún a liečba všetkých členov rodiny stojí približne 322 tisíc korún. Bohatí Jedinákovci prispievajú 684 tisíc korún, ale na dôchodky a zdravotníctvo získavajú jeden milión 198 tisíc korún.

Vzhľadom na to, že na Slovensku existuje tzv. platba štátu za poistencov štátu do zdravotných poisťovní, čo v princípe odporuje tvrdeniu o systéme zdravotného poistenia ako systéme solidarity medzi pracujúcimi a nepracujúcimi, zdravými a chorými, musíme do výdavkov rodín na zdravotnícku starostlivosť rátať aj vykalkulovaný podiel z daní platených týmito rodinami do štátneho rozpočtu, čo predstavuje zdroj financovania štátneho príspevku. Prehľad o takto kalkulovaných hodnotách, ktoré jednotlivé rodiny dávajú do celého systému sociálneho a zdravotného zabezpečenia a dostávajú z neho, je uvedený v tabuľke.

Tabuľka

Hodnoty, ktoré rozvetvené rodiny dávajú a dostávajú do a z systému penzijného a zdravotného poistenia

A Trojákovci? Tým zostáva len nariekať, že mať dieťa je veľmi drahé. Život ľudí z viacpočetných rodín je mimoriadne ťažký. Najmladší Trojákovci budú len ťažko získavať byt a podmienky na založenie rodiny budú čím ďalej tým horšie. Kým bude bežná rodina Trojákovcov, ale pomaly i Dvojákovcov platiť penziu a liečbu dôchodcov z rodiny Jedinákov, dovtedy bude stále viac prebehlíkov, ktorí síce nevedia prečo, ale budú cítiť, že je lepšie mať menej detí. Nakoniec, načo mať deti, keď mi penziu i lieky zaplatia deti tých druhých? Nuž áno, až na to, že dôsledkom je, že takto Európa vymiera.

Jediným prostriedkom, ako sa dostať z tohto stavu zbedačovania je, samozrejme, znižovanie plodnosti. Ak tradične trojdetná dvojrodina v tomto systéme tratí v priemere okolo 300 tisíc korún (medián nad 283 tisíc korún), to samotné ukazuje, že drobné zvýhodnenia viacpočetných rodín nemôžu zvrátiť tento systém finančných tokov. Len zvýšenie zodpovednosti rodiny za financovanie svojich starých a prastarých rodičov môže znížiť mieru znevýhodnenia mnohodetných rodín.

Súčasný systém priebežne financovaného zdravotného a dôchodkového poistenia, skrátka, z podstaty spochybňuje vlastnú legitimitu a sám privodzuje vlastný zánik. Je preto opäť na mieste konštatovať, že sociálny štát nie je svojou povahou len nesociálny, ale je proti-sociálny a proti-rodinný. Mechanizmy zdravotného a dôchodkového poistenia sú zamerané proti tým, vďaka ktorým celý čas fungujú. Zavedenie penzie je rozhodujúci faktor, ktorý vedie k zníženiu plodnosti v danej krajine, pretože dieťa sa v sociálnom štáte stáva z investície konkurentom. Kým nebol penzijný systém, dobre vychované deti – či vlastné, alebo cudzie – boli rozhodujúcou investíciou pre čas staroby alebo choroby. Dnes sa o nás v starobe alebo chorobe starajú deti „tých iných“, čo ich majú viac. Mnohých by výchova detí len obťažovala. Pri všetkých prepočtoch sa ľavicoví demagógovia snažia obhajovať model jadrovej rodiny rodičia – malé deti, aby z rodiny vypadli povinnosti voči generácii starších. Ale desiatky štúdií potvrdzujú, že rodina funguje ako emočná a ekonomická jednotka od pravnúčat až po prarodičov. Potvrdzujú to nielen štúdie, ale i každý notár, že prakticky všetky dedičstvá dedia priami rodinní potomkovia.

Príklady zo západnej Európy však ukazujú, že pre triedu západoeurópskych politikov nie je žiadna kríza natoľko vážna, aby sa jej riešenie nemohlo odložiť. Dokonca sa súčasný európsky mainstream domnieva, že problém krízy priebežne financovaných systémov zdravotného a penzijného poistenia pomerne ľahko vyriešil. Prevládajúcim názorom od socialistického bruselského salónu až po liberálne editoriály týždenníka Economist je, že tým zázračným riešením je prisťahovalectvo. O žiadnom zázraku však nemôže byť ani reči. Skôr naopak.

Prisťahovalectvo

Keď sa na Slovensku zaviedol dôchodkový systém, ktorý už zahrnoval väčšinu obyvateľstva, bolo u nás 17 ľudí vo veku, keď sa bežne pracuje na jedného človeka vo veku nad 65 rokov. Dnes už pomaly máme iba 1,7 pracujúceho na 1 dôchodcu, a čo nevidieť hrozí, že naše deti budú mať na jedného dôchodcu len 0,7 pracujúceho. V Nemecku bol dôchodkový systém zavedený o niekoľko desaťročí skôr než na Slovensku a môžeme vidieť, ako rovnaké problémy riešili Nemci. Niektorí naši naivní priatelia tvrdia, že Nemci si tak dobre žijú, prípadne sú tak leniví, že na každú ťažkú prácu kedysi volali Talianov, neskôr Turkov či Arabov. Nie je to tak. Dôvod bol iný. Mladých Nemcov bolo, skrátka, málo. A zahraničný pracovník prináša dva úžitky. Polovicu hrubých mzdových nákladov odovzdáva štátu na dôchodok a zdravotné zabezpečenie nemeckých dôchodcov a z tej druhej polovice, čo dostane na ruku, hradí dôchodok a zdravotné zabezpečenie pre svojich vlastných rodičov niekde v cudzine, kde takéto zabezpečenie zatiaľ neexistuje. Nezamestnanosť v Európe, najmä v tých krajinách, kde je štátom určená minimálna mzda, nie je spôsobená nedostatkom práce, ale z rôznych dôvodov nechuťou domácich obyvateľov akceptovať istú prácu, či nechuťou zamestnávateľa platiť štátom určenú minimálnu mzdu za danú kvalitu práce. Pritom zahraniční robotníci sú ochotní podávať taký pracovný výkon, že sa zamestnávateľom vyplatí splniť „ich“ mzdové požiadavky. A ich prácou rastie produktivita celého hospodárstva a štát získava peniaze na udržiavanie štedrého sociálneho systému pre vlastných starých či nezamestnaných občanov.

Na Slovensku preto stojíme na prahu vážneho rozhodnutia. Alebo zvýšime odvody tak, aby každý pracujúci platil penziu a zdravotníctvo pre viac ako jedného dôchodcu, alebo otvoríme hranice pre imigrantov. A ak otvoríme hranice, tak pre koho? Budú to kultúrne blízki ľudia zo západnej Ukrajiny, kde veríme, že sa rýchlo integrujú do spoločnosti, alebo budeme konformní s niektorými snahami bruselských politikov a potvrdíme moháčsku porážku privolaním tureckých prisťahovalcov?

Otázka prisťahovalectva pritom, ako tiež môžeme vidieť v západnej Európe, problém nerieši, navyše nový spôsobuje. Dôsledkom masívnej imigrácie z kultúrne odlišných, najmä moslimských krajín je zmena kultúrneho prostredia v krajine a – ak už odhliadneme od terorizmu – ďalšie bezpečnostné, náboženské a medzikultúrne napätia. Odpoveď na otázku, prečo prisťahovalectvo nerieši problém sociálneho štátu, ak nemáme na mysli odklad problémov, je rovnaká ako v rozprávke o trojhlavom drakovi. Problémom kráľovstva, pri ktorom žil drak, nebol nedostatok mladých mužov, nádejných ženíchov, ba ani nedostatok záujemcov o ruku princeznej z cudziny. Problémom bol samotný drak. Kým bol nažive, všetky obete riešenie len odkladali. Tak ako západoeurópske krajiny, ktoré lákajú prisťahovalcov, čo prichádzajú legálne, a amnestujú tých, čo prišli nelegálne. Prisťahovalectvo problémy sociálneho štátu nerieši – ak teda odloženie problému nepovažujeme za riešenie. A ak za riešenie z pohľadu domácich spoločností nepovažujeme ani to, že spoločnosti, ktoré nie sú schopné reprodukcie, môžu byť nahradené príslušníkmi iných kultúr, ktoré reprodukcie schopné sú. Ale to je už téma na iný článok.

Budúcnosť

Vo svojom poslednom vystúpení pred Pápežskou akadémiou povedal pápež Ján Pavol II. aj nasledujúce slová:

„Každá generácia a sociálna skupina musí hrať určitú rolu, osobitná pozornosť má byť kladená na úlohy štátu a rodiny pre efektívnu solidaritu medzi generáciami. S plným rešpektovaním systému subsidiarity verejné autority sa majú sústrediť na spoznanie efektu individualizmu, ktorý môže vážne porušiť vzťahy medzi rôznymi generáciami. Pre ich čas, rodinu, počiatok a základ ľudskej spoločnosti, platí nenahraditeľná úloha v budovaní medzigeneračnej solidarity. Niet veku, keď niekto prestane byť otcom či matkou, synom či dcérou. Máme osobitnú zodpovednosť, nielen voči tým, ktorým sme dali dar života, ale i voči tým, od ktorých sme dostali tento dar.“

Ako sa však postaviť voči tejto rozsiahlej kríze, ktorá zhoršuje vzťahy medzi generáciami v rodinách a rozkladá samotné zloženie a poslanie rodiny? Sme presvedčení, že problém treba riešiť priamou reakciou tam, kde vznikol, teda obnovením princípu, ktorý sociálne učenie Cirkvi nazýva subsidiaritou a ktorý sociálny štát zničil. Každá spoločenská úroveň od jednotlivca cez rodinu až po centrálnu vládu má svoje nezastupiteľné funkcie a tak ako žiadna komunita, rodinná či náboženská, nemôže zastúpiť funkcie štátu, tak ani štát nemôže nahradiť funkcie rodiny. Môže sa o to pokúsiť. Ale nemôže byť úspešný a následky sú katastrofálne. Ako napísal Pius XI.:

„Predsa však musí ostať jasná, veľmi dôležitá zásada v sociálnej filozofii: ak je nepovolené odobrať jednotlivcom to, čo môžu vykonávať vlastnými silami a vlastným úsilím, a prideliť to spoločenstvu, tak je nespravodlivé preniesť na väčšiu a vyššiu spoločnosť to, čo môžu vykonávať menšie a nižšie spoločenstvá. A práve v tomto spočíva veľká ujma a zároveň rozvrat správneho usporiadania spoločnosti.“

Nespochybňujeme teda rolu štátu, naopak, dôležité je, aby štátne zásahy do života spoločnosti neboli, povedané slovami Jána Pavla II., „nadmerné“, aby „nesprávne chápanie úloh štátu“ nespôsobovalo evidentné „funkčné poruchy“ vo fungovaní štátu a spoločnosti, tak ako je to v prípade sociálneho štátu. Sociálny štát je v tomto zmysle podvod. Klame názvom aj úmyslom a jeho dôsledky sú zjavne anti-sociálne. Tak ako komunizmus ublížil najviac „vykorisťovaným“, socializmus poškodzuje najviac sociálne odkázaných a rodinná politika na švédsky spôsob zase ničí najviac rodiny samotné.

Program súčasnej vlády je plný slov o budovaní sociálneho štátu. Ideológovia strany SMER pri tejto príležitosti často spomínajú európske, často špeciálne škandinávske príklady. Predseda vlády Róbert Fico pritom očakáva aj podporu kresťanov a kresťanských cirkví. Naším úmyslom v tomto článku bolo preukázať, že kresťanom by jeho politika mala prekážať najviac. Ako to nedávno, počas súkromnej večere, výstižne povedal istý slovenský biskup: „Nejaký bývalý komunista nebude Cirkvi hovoriť, čo je sociálne.“

Jaroslav Daniška
Autor je redaktorom revue Impulz.

Stanislav Janota
Autor je lekár.

Zoznam použitej literatúry:
Lev Davidovič Trockij, Zrazená revoluce, Brno 1995
Ladislav Rabušic, Kde ty všechny děti jsou?, Slon, Praha 2001
Sociálne encykliky, Spolok svätého Vojtecha, Trnava, 1997
Ján Keller, Soumrak sociálniho státu, Slon, Praha 2005
Mark Steyn, Taková je demografie, hlupáci, Builletin OI, 25. 9. 2006
Francis Fukuyama, Veľký rozvrat. Ľudská prirodzenosť a opätovné nastolenie spoločenského poriadku, Agora, Bratislava 1999
Allan Carlson, Švédsko a debakl evropské rodinné politiky, Builletin OI, 27. 9. 2005
Charles Murray, Příliš mnoho dobra. Americká sociální politika 1950 – 1980, Praha 1998
W. Bradford Wilcox, Suffer the Little Children, IN: Robert P. George, Jean Bethke Elshtain, The Meaning of Marriage. Family, State, Market and Morals, Dallas 2006
Thomas E. Woods, The Church and the Market, Oxford, 2005
Ivo Možný, Rodina a společnost, Slon, Praha 2006