Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Postkomunizmus

Číslo 4/2006 · Jaroslav Kaczyński · Čítanosť článku: 3655
 

Jarosław Kaczyński

Chcel by som povedať niekoľko slov o záležitosti, ktorá je momentálne v našej časti Európy veľmi dôležitá a určuje charakter historického procesu. V prvej verzii som chcel hovoriť o súmraku postkomunizmu všeobecne, vo vzťahu k viacerým krajinám. Ale keď som mal niekoľko hodín na napísanie primeraného referátu, ukázalo sa, že je to zámer príliš trúfalý. Prišiel som k záveru, že som schopný urobiť to vo vzťahu k Poľsku, no má to aj určitý širší význam. Keď sa pozrieme na postkomunistické štáty, dá sa povedať, že Poľsko sa nachádza na konci určitej osi, ktorá určuje tie štáty, v ktorých pretrváva jav postkomunizmu a hierarchizuje ich podľa sily postkomunizmu. Myslím si, že z dôvodov, ktoré sa budem snažiť v krátkosti vysvetliť, bol poľský postkomunizmus veľmi slabý. V súvislosti s tým analýza týkajúca sa Poľska bude mať v určitej miere charakter modelovej analýzy, bude však tiež nápomocná pri analýze situácie v iných krajinách, kde sa rôzne prvky typické pre Poľsko nevyskytli.

Skôr ako o tom budem rozprávať, chcel by som stručne vysvetliť, čo to je postkomunizmus a odkiaľ sa zobral. Postkomunizmus vyplýva z vážneho zanedbania – tak by som to opísal najstručnejšie. Komunistický systém v úpadkovej fáze tvorili: politický mechanizmus úplne nedemokratického charakteru, ekonomický mechanizmus, ktorý mal netrhový charakter, a štátny aparát, ktorý koordinoval a dozoroval celok diania v krajine, a nakoniec aj určitá sociálna hierarchia, kde hlavnou deliacou plochou bol podiel na moci so skupinou nazývanou „komunistická nomenklatúra“ ako skupinou najvyššou, rozhodujúcou. Ak dodáme, že v záverečnej fáze komunizmu vznikla v zásade vo všetkých oblastiach štátu a hospodárstva mohutná ťarcha ekonomických a politických patológií, spojených so skorými, ešte vnútrosystémovými procesmi privatizácie, vznikli mechanizmy nadobúdania vlastníctva prostredníctvom systému prepojení medzi zločineckým podsvetím, špeciálnymi službami a nomenklatúrou, možno to formulovať takto: v rámci reforiem nazvaných transformácia boli vytvorené demokratické procedúry a inštitúcie a boli zrušené obmedzenia slobody – vznikol veľmi nedokonalý, avšak demokratický mechanizmus. Boli vytvorené základné trhové inštitúcie s voľným pohybom kapitálu, čo v pravom zmysle v komunizme neexistovalo. Vznikol nedokonalý, avšak jednako fungujúci trh, ale neurobilo sa nič, aby bol pretvorený, a tým úplne zmenený, štátny aparát. Nebol založený nový štát, aj keď sa doň zaviedli demokratické mechanizmy. Neuskutočnila sa zmena spoločenského usporiadania. Nomenklatúra – chápaná však už v kategóriách vlastníctva – ostala na čele, ostala najsilnejšou skupinou a silnela kooptáciami rôzneho druhu. Zároveň neboli vykonané žiadne kroky smerujúce k likvidácii spomenutej ťarchy patológií, ba čo viac, tá bola posilnená, keďže boli zrušené rôzne právne obmedzenia, aj v oblasti trestného práva i vďaka možnostiam, ktoré priniesli trh a privatizácia.

Chcel by som popísať o niečo podrobnejšie situáciu vo sfére špeciálnych služieb, aby som ukázal, ako to fungovalo. Je to dôležité preto, že v ťažisku zanedbaní, o ktorých tuná hovorím, je štát – zanedbanie vytvárania nového štátu. Keby tohto zanedbania nebolo, vznikli by možnosti zmeny týkajúce sa spoločenského usporiadania a možnosti boja s patológiou. Komunistický systém sa vo veľkej miere zakladal na rozsiahlych špeciálnych službách, ktoré boli zároveň súčasťou širšieho systému služieb zapadajúcich do medzinárodného mechanizmu, a vzťahoval sa nielen na Poľsko, ale predovšetkým na Sovietsky zväz a ďalšie štáty. Špeciálne služby v roku 1989 mali okolo 30 tisíc príslušníkov, samozrejme, bez príslušníkov polície, a minimálne 150 – 200 tisíc činných spolupracovníkov, pričom tento počet bol pravdepodobne väčší. Disponovali mohutnými aktivitami vo všetkých oblastiach života a zároveň – na vtedajšie poľské podmienky – veľkými možnosťami hospodárskej činnosti, spojenými s pôsobením rozviedky, ktorá mala prístup k západným trhom. Čo sa teda stalo s týmito službami? Usudzujem, že toto je dôležitá otázka. Najväčšia z týchto služieb, civilná Bezpečnostná služba (SB), bola formálne rozpustená, no pred rozpustením okolo 30-40 percent príslušníkov prešlo do polície na riadiace a odborné pozície, niekoľko tisíc budovalo novú špeciálnu službu v Poľsku po r. 1989 a spomedzi tých, ktorých vyradili previerky, značná časť prešla pracovať do veľkých detektívnych firiem a „esbeesiek“, ktorých operačné možnosti veľmi rýchlo tak narástli, že boli porovnateľné s možnosťami štátnych služieb. Takže síce boli rozpustené, ale v skutočnosti ostali. Vojenské špeciálne služby, menej početné, no najmä v 80. rokoch veľmi vplyvné ako opora moci generálov na čele s generálom Jaruzelským, ostali nezmenené a nepreverené. Zmenený bol iba názov a bola vykonaná malá reorganizácia a takto pretrvávali, majúc naďalej obrovské možnosti aj v úplne mimovojenských sférach. To, samozrejme, spôsobilo, že špeciálne služby PĽR, ktoré mali svoje ekonomické a politické afiliácie, naďalej ostali veľmi silným a veľmi aktívnym účastníkom verejného života. K tomu sa ešte vrátim.

Zmeny neboli vykonané ani v iných častiach štátneho aparátu. Práve vďaka tomu nomenklatúra mala obrovskú prevahu v procese privatizácie, a to zároveň zakladateľskej aj tej, ktorá sa týkala privatizácie štátneho majetku. Jednoducho, v týchto pretekoch k majiteľským pozíciám, pretekoch do novovznikajúcej triedy vlastníkov, ľudia nomenklatúry boli o veľa kôl pred inými. K tomu ešte treba dodať, že tento proces sprevádzal aj iný proces, menovite proces spojený v tejto etape historického rozvoja s nevyhnutnou konfúziou medzi možnosťami trhu a možnosťami štátneho rozpočtu. Táto konfúzia viedla k tomu, že energickejšie jednotky zo štátneho aparátu, z aparátu, ktorému chýbal akýkoľvek cieľ, z aparátu, ktorý nemal žiaden étos, žiadnu ideológiu, prechádzali do biznisu spolu so svojimi kontaktmi a informáciami. Zrodil sa fenomén dvojitých rol, t. j. ľudí, ktorí boli súčasne v štátnej službe i v biznise a využívali toto prepojenie. Samozrejme, vyvolalo to obyčajnú úplatkársku korupciu obrovských rozmerov. Štátny aparát bol v stave rozkladu. Tak to vyzeralo hneď po štarte, na začiatku. Pochopiteľne, aby systém tohto druhu mohol existovať, musel byť určitým spôsobom legitimizovaný. Treba pripomenúť, že pri všetkých svojich nedostatkoch predsa rezignoval na použitie sily ako metódy udržania moci. Bola prinavrátená občianska sloboda, zrušená cenzúra a pod. Skrátka, táto legitimizácia bola tak potrebná, že možno konštatovať, že tento systém cítil hlad po legitimite. A táto legitimita bola vytvorená. Kvôli vysvetleniu, akým spôsobom sa to stalo, si musíme pomôcť pojmom kontraelita.

To nám dovolí na chvíľu vrátiť sa k situácii v iných komunistických krajinách. Kontraelita (v ponímaní Vilfreda Pareta) teda v Poľsku existovala. To je vlastne rozdiel medzi Poľskom a inými postkomunistickými štátmi, kde kontraelita bola veľmi slabá alebo vcelku neexistovala. V súvislosti s tým zavedenie v podstate podobného systému u nich, veľakrát aj v oveľa radikálnejšej podobe, bolo oveľa ľahšie. Preto som hovoril, že poľský postkomunistický systém bol systémom obzvlášť slabým. V Poľsku v dôsledku existencie a činnosti Solidarity, v dôsledku udalostí, ktoré sa odohrali od roku 1956, sa vytvorila pomerne početná kontraelita, ukotvená v spoločnosti a skúsená v konaní. Existovala aj Katolícka cirkev, ktorá v celom komunistickom období si uchovala nemalú časť nezávislosti a v 80. rokoch zohrávala už veľmi významnú politickú úlohu. Prosto, mali sme do činenia nielen s existenciou kontraelity, ale tiež, vďaka udalostiam spojeným so Solidaritou, mali sme do činenia s návratom veľmi ostrého politického rozdelenia spoločnosti, veľkého politického napätia, ktoré vytváralo významnú politickú dynamiku, ktorú bolo potrebné zabrzdiť. Bez jej zabrzdenia by sa postkomunizmus v Poľsku nemohol udržať.

Ako k tomu došlo? Jednoducho vďaka situácii, ktorú môžeme popísať ako prijatie ponuky významnou a najvplyvnejšou časťou tejto kontraelity, ponuky sformulovanej vládnucou nomenklatúrou, presnejšie jej hornou rozhodujúcou časťou. Bola to ponuka, ktorá sa vyvíjala a jej dosah bol stále akosi väčší. Na začiatku to bola ponuka kooptácie, sformulovaná už niekedy v polovici 80. rokov, ktorá, mimochodom, nebola prijatá. Neskôr to bola ponuka spoluvládnutia, vyjadrená jedným pojmom – Okrúhly stôl. A nakoniec po Okrúhlom stole a voľbách roku 1989, ako možno viete, voľbách iba čiastočne demokratických, a napriek tomu pre Solidaritu víťazných, bola to už ponuka delenia sa o moc, ale so zárukami pre tých, ktorí túto moc odovzdajú. Táto posledná ponuka spôsobila, že veľká časť kontraelity ju akceptovala. Samozrejme, táto akceptácia pre viacerých jej predstaviteľov znamenala aj vstup do oblasti spoločenských privilégií, ale konštatovanie, že toto bola hlavná príčina prijatia tejto ponuky, by bolo zjednodušeným a nespravodlivým. Hlavná príčina bola iná. Kontraelita, hlavne tá jej časť, ktorá túto ponuku akceptovala, bola životom, a v nemalej časti aj ideologicky v určitej etape svojho života – čo sa ukázalo ako veľmi dôležité – spojená s predchádzajúcim systémom. Obávala sa, že radikálne odmietnutie tohto systému povedie v Poľsku k prevládnutiu tradicionalistických síl, spojených s Cirkvou. A tuná sa vraciame k tomu prvku, ktorý som už spomínal, čiže k zvláštnej úlohe Cirkvi v 80. rokoch. Viedlo by to následne k vytvoreniu takej podoby Poľska, akú si neželali, a k degradácii tejto elity. Čo sa toho týka, boli tu predovšetkým politické príčiny; tie ostatné mali druhoradý význam a týkali sa iba niektorých ľudí. Ale to, čo bolo dôsledkom tohto prijatia ponuky, vyústilo do stavu, ktorý v Poľsku – nemám však už čas o tom hovoriť – existoval do určitej miery predtým, do toho, čomu sa koncom 70. rokov hovorilo „požičaná legitimita“. Teda táto kontraelita, ktorá sa zmenila už na elitu nového systému, akoby zapožičala druhej strane svoj opozičný kapitál, svoju morálnu pozíciu.

Paradoxne kapitál boja s komunizmom sa stal zdrojom legitimity, svojho druhu charizmatickej legitimity, ak sa odvoláme na Weberovo členenie nového systému. A práve toto malo výnimočný význam pre jeho pretrvanie. Povedal by som však nepravdu, ak by som uznal, že toto všetko bolo postačujúce. Veľmi dôležité bolo tiež pokračovanie rôznych demobilizačných praktík predchádzajúceho systému, najmä tých, ktoré boli používané v období po 13. decembri 1981, čiže po zavedení vojnového stavu. Išlo v nich vo všeobecnosti o to, aby sa pozornosť spoločnosti sústredila na oblasť zvykov, ľudí, zábavy s tým, aby politické otázky, vrátane stále najdôležitejšej otázky slobody, boli umiestnené práve v tejto oblasti. Toto viedlo k novému rozdeleniu politickej scény; k rozdeleniu, v rámci ktorého sa tradicionalistické sily ocitli na jednej strane a postkomunistické sily spolu s liberálnymi silami (samozrejme, v európskom, nie americkom význame tohto slova), ktoré predtým boli v opozícii a predstavovali veľkú časť kontraelity, na strane druhej. Toto viedlo k novej forme spolupráce. Táto spolupráca však v tom čase nemohla nadobudnúť politický charakter priamo, lebo na to ešte neboli vhodné podmienky. Z jednej strany však táto spolupráca prijala charakter „tichej“ spolupráce, „tichého“ spoluúčinkovania na parlamentnej úrovni, tichého, no veľmi efektívneho v rokoch 1989 – 1993. Vtedajšia parlamentná rovnováha bola udržiavaná vo veľkej miere vďaka tejto spolupráci.

Ale oveľa dôležitejšie bolo, že to viedlo k veľmi vážnej spolupráci v mediálnej sfére, vo sfére masovej komunikácie, a teda aj formovania povedomia verejnosti a formovania hraníc názorovej prípustnosti v médiách, čo v konečnom dôsledku viedlo k vytvoreniu svojho druhu politickej korektnosti v tejto oblasti. Tento proces sprevádzal aj veľmi silný útok na Cirkev. Významná časť tohto mediálneho sveta, ktorý bol priamo vytváraný nomenklatúrou – dobrým príkladom je tu časopis Nie –, sústreďovala sa na nesmierne ostré útoky na Cirkev, čo spôsobilo ďalší paradox. Cirkev na jednej strane bola vťahovaná do tejto dohody prostredníctvom priznania početných privilégií v rôznych oblastiach, na druhej strane čelila veľmi silnému útoku, pričom bol to útok v nemalej miere spoločensky účinný. Vzťah k Cirkvi sa vtedy prechodne zmenil, prišlo dokonca aj k určitým ťažkostiam spojeným s návštevou Svätého Otca v Poľsku v roku 1991. Presnejšie došlo k tomu, že nezopakoval svoju návštevu, ktorá sa mala konať dvakrát v tom roku, teda k tomu, čo sa v Poľsku zdalo ako niečo nemožné. A tento proces bol tiež neobyčajne dôležitý pre udržanie celého toho systému. Samozrejme, boli používané aj iné mechanizmy, iné diskurzy či legitimizujúca epika. Hovorilo sa o legitimizácii perspektívy – išlo o koncepciu, ktorá tvrdila, že všetky spoločenské problémy budú v krátkom čase vyriešené akoby samé od seba prostredníctvom trhových, demokratických, samosprávnych mechanizmov, ale aj vďaka perspektíve vstupu Poľska do európskych štruktúr. Existovala aj legitimizácia prostredníctvom odvolania sa na závažnosť zmierenia, na to, že táto zmena sa v Poľsku uskutočnila bez rozbitia jediného výkladu. Nakoniec sa poukazovalo aj na rýchle odstránenie ťažkostí, ktoré boli veľmi úzko spojené s neskorým obdobím komunizmu a s komunizmom vôbec; išlo napríklad o starosti spojené so zásobovaním, ktoré boli naozaj veľmi intenzívne a veľmi otravovali ľudom život. Zmizli rady pred obchodmi, objavili sa v nich tovary.

Všetky tieto mechanizmy boli silné. Ale udržanie sa toho systému sa nedá vysvetliť bez odvolania sa na skutočnosť, ktorá ďaleko prekročila všetko, čo by sa dalo uchopiť v kategóriách určitej spoločenskej manipulácie, určitého spoločenského zákroku vykonávaného „mäkkými“ metódami. Pri udržaní sa tohto systému nemalú úlohu zohrali už spomenuté špeciálne služby. To ony spôsobili rozbitie tej časti tábora Solidarity, ktorá spochybňovala komunizmus od samého počiatku. To ony spôsobili, že tento tábor nebol schopný efektívnej činnosti. Takzvaná kauza špicľovania pravice, ktorá je v Poľsku dodnes vyšetrovaná a aktuálna, je práve táto operácia. Táto operácia viedla nielen k rozbitiu pravicových formácií, ktoré vystupovali proti postkomunizmu. Mala ešte jeden veľmi dôležitý účinok. Vďaka rozbitiu týchto síl, tými, ktorí profitovali z nespokojnosti verejnosti zo zmien – nezamestnanosti, hrozby straty zamestnania, ocitnutia sa významnej časti spoločnosti v chudobe –, boli komunisti, boli postkomunistické sily. Vznikol mechanizmus, v rámci ktorého postkomunistické sily sa stali hlavnými profitujúcimi zo zmien vlastníctva; to hlavne ony využívali tieto zmeny a zároveň profitovali na nespokojnosti verejnosti z týchto zmien. Aj toto bol mechanizmus veľkého víťazstva komunistickej nomenklatúry vo voľbách roku 1993. Bol to mechanizmus veľmi rýchleho – už po štyroch rokoch – návratu k moci. Všetky mechanizmy, ktoré som popísal, samozrejme, iba stručne a zjednodušene, k tomu zjavne prispeli. No onen dvojitý profit mal výnimočný význam.

V roku 1993 začalo obdobie triumfujúceho postkomunizmu. V roku 1995 sa postkomunizmus posilnil v politickej oblasti, keď jeho zástupca bol zvolený za prezidenta. Avšak v mechanizme, ktorý popisujem, je zakódovaná určitá konfúzia. Jednoducho postkomunizmus nebol schopný vykročiť z určitých presvedčení a ideologických záujmov svojho zázemia. V súvislosti s tým nebol schopný vtiahnuť do systému Cirkev (aj keď jeho inteligentnejší zástupcovia si to želali). Nemohol ratifikovať konkordát prijatý v roku 1993 poslednou vládou Solidarity, vládou Hanny Suchockej, a nemohol sa zdržať návratu k otázke potratov, t. j. pokusu spochybniť ústavu, ktorá obmedzuje právo na potrat. Toto sa v Poľsku pričinilo o posilnenie rozdelenia podľa veľmi dôležitej osi – podľa osi vzťahu k Cirkvi. Prispela k tomu aj iná medzera v systéme, menovite privilégia pre Cirkev, ktoré som spomenul a ktoré viedli k vzniku Rádia Maryja – inštitúcie veľmi kontroverznej, no zároveň nepochybne prispievajúcej k politickej aktivizácii najviac tradicionalistických voličov. Toto – popri určitých okolnostiach náhodného charakteru, ako bola napríklad veľká povodeň v roku 1997 – prispelo k volebnej prehre postkomunizmu v roku 1997. No zároveň toto obdobie ukázalo aj jeho silu. Vládnutie pravice v rokoch 1997 – 2001 sa v podstate vpísalo do postkomunizmu. Samozrejme, nevpísalo sa úplne, no aby som spomenul aspoň jednu z príčin: činnosť špeciálnych služieb viedla k negatívnej selekcii politikov pravice. Tí najzdatnejší nemali podiel na moci. Keď jedného z nich na chvíľu, na rok, pozvali do vlády, dá sa povedať, že týmto rozhodnutím vykopali hrob postkomunizmu. Ukázalo sa, že bola to cesta, ktorá viedla k prezidentskému úradu, lebo ide o môjho brata, ktorý je dnes poľským prezidentom, a cesta k vzniku jedného z najdôležitejších protipostkomunistických zoskupení.

Ak však hľadáme základný mechanizmus úpadku postkomunizmu v Poľsku, je potrebné sa odvolať aj na iné udalosti, predovšetkým v ekonomickej sfére. Postkomunizmus bol očividne veľmi defektnou a neúplnou demokraciou. Demokracia nemôže vzniknúť v krajine, kde jedna skupina až tak veľmi dominuje, kde chýba patrične pokročilý proces medializácie moci. Postkomunizmus vedie však aj k veľmi radikálnemu obmedzeniu práv trhu, k vytváraniu veľmi defektného trhu. Podiel na sfére vplyvov je v ňom neporovnateľne lepšou zárukou ekonomického úspechu ako schopnosť dobre podnikať. Aj napriek obrovskej aktivite poľskej verejnosti v ekonomickej sfére, napriek zriadeniu niekoľkých miliónov spoločností už v počiatočnej fáze nového systému, rýchly ekonomický rozvoj trval krátko. Po niekoľkých rokoch došlo k jeho vyhasnutiu. Tento mechanizmus sa ukázal proste ako neefektívny. Aj toto bola príčina rôznych javov, okrem iných javov, ktoré možno označiť ako nové zavrhnutie systému. Zavrhnutie, ktoré sa prejavovalo v politických formách, v podobe vzniku politickej strany. Drobní podnikatelia z vidieckych oblastí, z menších miest, sklamaní touto situáciou si získali reprezentáciu v podobe populistického zoskupenia „Sebaobrana“, ktorá priamo cielila na záujmy postkomunistickej strany, zaberala jej časť voličov a útočila na rôzne riešenia postkomunistického systému. Podnikatelia z väčších miest a ľudia spojení s biznisom reagovali na túto novú situáciu vytvorením v ekonomickom zmysle veľmi liberálnej „Občianskej platformy“ (PO), ktorá tiež odmietala postkomunizmus. Tradicionalistické sily spojené s Rádiom Maryja utvorili svoju stranu „Liga poľských rodín“ (LPR), rovnako spochybňujúcu postkomunizmus z veľmi osobitých pozícií. A nakoniec veľký neporiadok, spojený s obrovským nárastom kriminality, s jej nezvyčajnou transparentnosťou (výbuchy náloží, prestrelky na uliciach Varšavy), ktorý existoval v Poľsku v rokoch 1993 – 1997 a ktorý sa v podstate nepodarilo zvládnuť ani po roku 1997 – Poliaci nie sú na takúto situáciu vôbec navyknutí –, viedol k tomu, že na rovine boja s kriminalitou, prinavracania poriadku v krajine mohli obrodiť svoje sily a opätovne sa zorganizovať tie antikomunistické sily, ktoré prehrali kampaň na začiatku 90. rokov. A takto vzniklo „Právo a spravodlivosť“ (PiS), čiže strana, ktorej som predsedom.

Postkomunizmu pribudol široký front silnejších a zdatnejších protivníkov. Ale nebyť toho, že po roku 2001, po opätovnom víťazstve, ukázal črtu, ktorú možno označiť ako nové sebavedomie, určite by nepadol tak rýchlo. Toto nové sebavedomie malo dva dôležité dôsledky. Prvým z nich bola vôľa konať spôsobom, ktorý jasne ukazoval charakter systému a najmä jeho vývoj k oligarchizácii, čiže k sústredeniu politických a ekonomických vplyvov v rukách skupiny ľudí s výnimočne silnou ekonomickou pozíciou, s veľkými majetkami dosahujúcimi niekedy hodnoty miliárd dolárov, ktoré získali vďaka politickým konexiám. Takáto situácia do istej miery existovala aj predtým, no stala sa veľmi viditeľnou, bola demonštrovaná. Premiér Miller sa obklopil týmito ľuďmi, akoby ukazoval, že sú to najdôležitejší ľudia v Poľsku, akoby prestal zastierať. Toto vyvolalo averziu, dokonca aj v tej mediálnej sfére, ktorá dovtedy budovala politickú korektnosť a blokovala informácie, ktoré boli pre systém nepriaznivé. Avšak tým, čo bolo nakoniec rozbuškou výbuchu, bol iný prvok tohto sebavedomia. Viedol k tomu, že tvrdé jadro postkomunistických síl, priamo pochádzajúce z Poľskej zjednotenej robotníckej strany (PZPR), čiže z komunistickej strany z obdobia komunizmu, prišlo k záveru, že môže zaútočiť na inštitúciu, ktorá bola v tomto poľskom systéme oporou onoho mechanizmu „požičanej legitimity“, čiže na Gazetu Wyborczu – najväčšie a najvplyvnejšie politické noviny v krajine. Rozhodli sa uvaliť na ne korupčnú daň a pokúsili sa podmaniť si ich. Zaútočili aj na iné médiá a pokúšali sa zaviesť pre ne nepriaznivé právne regulácie. Výrazne sa snažili o vytvorenie veľkého mediálneho koncernu, úplne finančne a politicky podriadeného postkomunistickým silám. A tieto aktivity vyvolali veľmi silnú reakciu ako Gazety Wyborczej, tak aj iných médií. Vypukla tzv. aféra Rywina, ktorá viedla k tomu, že systém bol delegitimizovaný vo svojom hlavnom prúde, teda hlavný prúd médií, ktorý dovtedy systém rôznymi metódami podporoval, nielenže naň zaútočil, ale aj dovolil, aby sa v ňom formulovala koncepcia jeho odmietnutia, čiže koncepcia IV. Republiky. Táto bola dokonca sformulovaná človekom, ktorý – ak použijeme Marxovo označenie – patril k „literárnym predstaviteľom režimu“. Toto bola cesta k čoraz hlbšej kompromitácii systému a nakoniec k volebnému víťazstvu zoskupení, ktoré ho odmietali, pričom najväčšie víťazstvo nečakane pripadlo politickej strane „Právo a spravodlivosť“.

Vytváranie nového štátu prebieha v atmosfére veľkej zrážky, ktorá rozdelila tábor protivníkov postkomunizmu. Dejiny sa, nepochybne, pohli z miesta.

Autor je premiérom Poľskej republiky a predsedom strany Právo a spravodlivosť.

Publikovaný text odznel ako prednáška na pôde Heritage Foundation vo Washingtone 14. septembra 2006. Text vychádza s láskavým dovolením Úradu vlády Poľskej republiky. Preložil Mateusz Gniazdowski.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.